Vladimír Palko: Najvernejší spojenec USA – Veľká Británia – je na tej istej lodi ako Rusko

Bratislava 11. mája 2018 (HSP/Foto: TASR-Martin Baumann )

Americký prezident Donald Trump ohlásil, že USA odstúpia od dohody dosiahnutej 14. júla 2015 medzi Iránom a šiestimi mocnosťami – Veľká Británia, Čína, Francúzsko, Nemecko, Rusko a USA. Na základe dohody boli totiž  zrušené sankcie OSN, EÚ a USA voči islamskej republike výmenou za to, že Irán dlhodobo obmedzí svoj nukleárny program, ktorý bol podľa krajín západu zameraný na získanie jadrových zbraní.

Klamal Irán o svojom jadrovom programe? Čo môže spôsobiť na Blízkom východe odstúpenie USA od dohody? Na tieto a ďalšie otázky nám odpovedal bývalý minister vnútra a vysokoškolský pedagóg Vladimír Palko

Čo považujete za hlavný dôvod odstúpenia USA od dohody s Iránom?

Ťažko povedať s istotou. Ak mám predsa len odpovedať na vašu otázku, tak sú tam dve možnosti. Prvá je tá, že Trump tvrdohlavo potiera všetko, čo vzniklo za Baracka Obamu. Iran deal je Obamovým dieťaťom. Druhá možnosť je tá, že Trump dáva prvoradý dôraz na absolútne porozumenie s izraelskou vládou premiéra Netanjahua. Teda ani nie na porozumenie s izraelskou politikou ako takou. Napríklad bývalý izraelský premiér Ehud Barak zo Strany práce podporoval pokračovanie Iran deal. Na jeseň 2017 hovoril, že je to nie dokonalá dohoda, ale je to predsa len nejaká dohoda, ktorá je lepšia ako žiadna. V týchto dňoch Ehud Barak kritizoval Trumpa a povedal, že odstúpenie od dohody robí svet neistým. Má pravdu. Pritom Ehud Barak bol rátaný medzi tzv. jastrabov. Mimochodom, keď bola dohoda v roku 2015 podpísaná, privítal ju celý svet okrem Netanjahua. Dnes však zvíťazil Netanjahu.

Čo si myslíte o obvineniach, že Irán mal klamať o svojom jadrovom programe?

Pripomeňme, že obsahom Iran deal je najmä záväzok Iránu, že si nebude vytvárať arzenál jadrových zbraní. Súčasťou dohody je aj právo ostatných signatárov zúčastňovať sa na kontrole plnenia dohody Iránom.

K tomu, či Irán klame alebo neklame sa vyjadruje všelikto, rozhodujúce je však, čo hovorí ten, kto rozhodol o odstúpení USA od zmluvy, teda Donald Trump. Hovorí snáď Trump, že Irán porušuje dohodu? Nie, nehovorí to. Pokiaľ je známe, ani žiadne správy amerických tajných služieb o tom nehovoria. Najmä v tejto skutočnosti spočíva problematickosť Trumpovho rozhodnutia. Odstupuje od zmluvy, ktorá fungovala.

Trump si bol toho vedomý a preto sa vo svojej argumentácii viac sústreďoval na takú kritiku Iránu, ktorá s Iran deal vôbec nesúvisela. Táto kritika bola čiastočne opodstatnená, keď hovoril o zahraničnej politike Iránu a jeho podpory pre Hizballáh, ktorý je skutočne teroristickou organizáciou. Iná časť kritiky bola skôr ukážkou dvojakého metra, keď Trump poukazoval na to, že Irán je diktatúrou, nie demokraciou. Nuž ale diktatúrou bol aj iránsky šachov režim spred roka 1979, ktorý bol pritom verným spojencom Ameriky. Nuž a diktatúrou je aj monarchia v Saudskej Arábii, pre ktorú má Trump iba slová uznania.

Dojem, že Irán neplní dohodu, sa snažil vytvoriť aj izraelský premiér Netanjahu, napríklad nedávnym vystúpením na tlačovej konferencii koncom apríla, na ktorej tvrdil, že Irán klame. V skutočnosti však priniesol iba spravodajskú informáciu, že Irán má pripravenú celú koncepciu prípravy jadrovej zbrane na cédéčkach na utajenom mieste. Porušovanie dohody je však čosi iné. Svetová verejnosť nepovažovala Netanjahuovu tlačovku za niečo prevratné.

Ako sa podľa vás následne zachovajú ďalšie svetové mocnosti – Veľká Británia, Rusko, Francúzsko, Čína a Nemecko, ktoré dohodu tiež podpísali?

Pridajme k nim ešte celú EÚ, ktorá je tiež signatárom Iran deal. Všetci títo signatári a takisto Irán teraz unisono tvrdia, že Iran deal má naďalej zmysel, že žije a všetci signatári ho budú plniť. Teda v tejto dôležitej veci došlo k rozdeleniu Západu. Na strane jednej je Amerika a Izrael, na strane druhej je celá Európa plus Rusko. To sa teda stáva naozaj zriedka, že najvernejší spojenec USA, ktorým je Veľká Británia, je na tej istej lodi ako Rusko. Mesiac po kauze Skripaľ.

Tento spor o Iran deal zvýši napätie medzi USA a Európou. Amerika totiž opakovane robí jednostranné rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú situáciu na Blízkom východe, pričom situácia na Blízkom východe má oveľa väčší vplyv na Európu ako na samotné USA. Európa má už niekoľko negatívnych skúseností s takýmto jednostranným zasahovaním, takým bola invázia do Iraku, ktorej sa nezúčastnilo Francúzsko, ani Nemecko.

Donald Trump sa ukazuje ako politik, ktorý často nesúhlasí s ľuďmi, ktorými sa sám obklopil. Nedávny minister zahraničia Rex Tillerson bol za pokračovanie dohody, mal teda opačný názor ako prezident. Trump na to sám upozornil, keď Tillersona prepúšťal. Minister obrany Mattis je teraz lojálny k prezidentovi, ale donedávna sa vyjadroval, že dohoda s Iránom je funkčná. Naopak, Trump siaha teraz po ľuďoch, ktorých činnosť kritizoval. Takým je John Bolton, nový poradca pre národnú bezpečnosť. Bolton bol a zostal podporovateľ tragickej invázie do Iraku, ktorú Trump v prezidentskej kampani kritizoval. Dnes mu Bolton radí. Málokto urobil za posledné dekády toľko pre vlastné znemožnenie ako americkí neokonzervatívci typu Boltona. Tragédia Blízkeho východu je aj ich dielom. Napriek tomu tí ľudia sú dnes späť.

Čo môže spôsobiť na Blízkom východe odstúpenie USA od dohody?

Predovšetkým Američania mali zmluvu, dnes nemajú nič. USA nebude môcť na rozdiel od ostatných signatárov kontrolovať v budúcnosti dodržiavanie dohody Iránom. Trump síce hovorí, že chce novú zmluvu, ale ako ju presadí, keď je mimo a všetci ostatní bývalí partneri hovoria, že doterajšia dohoda pokračuje?

Tiež sa dá povedať, že Amerika sa vo veľkej občianskej vojne medzi šiitským a sunnitským islamom pridáva na stranu sunnitov. Paradoxne však práve Amerika urobila najviac pre mocenský vzostup Iránu. Invázia do Iraku zvrhla nadvládu sunnitskej menšiny, ktorú reprezentoval Sadám Husajn, a demokratickými voľbami sa navždy dostala k moci šiitská väčšina. Tá zabezpečila, že šiitský Irán sa okamžite stal spojencom a ochrancom Iraku. Iránci napríklad bojovali nedávno po boku irackých síl, a paradoxne po boku Američanov, proti Islamskému štátu na západe Iraku.

Inak, na to, že zavedenie demokratických volieb v Iraku znamená zvýšenie vplyvu Iránu, nebolo treba žiadnych hlbokých znalostí medzinárodných vzťahov. Že s tým možno rátať, som napísal v jednom článku v týždenníku Domino Fórum už na jeseň 2002, kde som kritizoval plány na inváziu.

Šiitský Irán je aj spojencom Bašara Asada, šiitského alawitu,  v Sýrii a pomáha mu proti rebelom v sýrskej občianskej vojne.

Iránsky režim sa pod americkým tlakom zomkne, zástancovia tvrdej línie budú viac na koni. Do budúcnosti má Irán zámienku, aby mohol z dohody vystúpiť i on. Našťastie sa k tomu nechystá.

Netanjahuova vláda bude ešte ochotnejšie bombardovať iránske pozície v Sýrii. Irán ich bude vracať. Toto sa už deje. Dúfajme, že ostane iba pri veľmi ohraničených úderoch. Nebezpečenstvo väčšej vojny sa však zvyšuje.

Stotožňujete sa s vyjadrením iránskeho prezidenta Hasana Rúháního, že USA nikdy nesplnili svoje záväzky?

Takéto vyhlásenia sú skôr politický folklór. Odstúpenie Ameriky od dohody je Ruháního porážkou. Ocitá sa pod tlakom domácich radikálnejších odporcov, ktorí práve jemu budú vyčítať, že dôveroval Američanom.

Irán si však môže spytovať svedomie za dávnejšie výroky svojich predstaviteľov o tom, že Izrael by mal byť vymazaný z mapy. Pritom zničiť Izrael je nad rámec možností Iránu. Nemajú jadrové zbrane a o tom, že Izrael ich má, sa nepochybuje. Okrem toho je Izrael pod americkou ochranou. Iránci vedia, že na vojnu proti Izraelu nemajú. Niekdajšie protiizraelské výroky sa teraz však budú proti Iránu používať.