Kyjev 17. decembra 2015 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Diskutéri, ktorí zvaľujú vznik ukrajinskej krízy výlučne na Rusko, zvyknú používať nasledujúcu tézu: Ukrajina sa musí rozhodnúť sama, či chce byť súčasťou Západu, a je neprípustné, aby mu v tom Rusko bránilo. Pod staním sa súčasťou Západu môžeme mať na mysli vstup do NATO alebo vstup do EÚ. Sústreďme sa v tomto článku na problematiku vstupu do NATO

Hneď na úvod autor prehlasuje, že ak sa nejaká krajina rozhodne pre nejakú zahraničnopolitickú orientáciu, mocný sused by jej v tom skutočne nemal brániť. Diskutéri používajúci túto zásadu na Ukrajinu, NATO a Rusko sa však dopúšťajú vo svojej téze dvoch chýb. Po prvé zamlčiavajú niečo podstatné a po druhé podsúvajú niečo, čo nie je pravda.

Po prvé zamlčiavajú, že o prijatí nového člena predsa rozhodujú súčasní členovia. Samotná vôľa vstúpiť do klubu nestačí, musí tu byť aj vôľa členov klubu nového člena prijať.

Chcú všetci členovia NATO prijať Ukrajinu do NATO? Chceli ju prijať v roku 2008 na summite v Bukurešti? Do záverečného komuniké sa vtedy dostala silná, vzhľadom na súčasnú krízu až veľkohubá, veta: „Členské štáty sa zhodujú v tom, že Ukrajina a Gruzínsko sa stanú členmi NATO.“ Prístupový proces sa však nezačal. Rozpor medzi vyhlásením, že budúce členstvo Ukrajiny je rozhodnutá vec, a nezačatím procesu vstupovania je vysvetliteľný mnohokrát zverejnenými kuloárnymi informáciami o nechuti Nemecka a Francúzska Ukrajinu prijať. Reálny pomer síl medzi USA, ktoré sú vždy podporované Britániou, a tandemom Nemecko – Francúzsko, je taký, že Nemecko a Francúzsko síce nie sú schopné prijatie Ukrajiny otvorene odmietnuť, ale sú schopné ho odložiť. A to sa i stalo.

Ak hovoríme o bránení Ukrajine vstúpiť do NATO, treba teda spomínať aj iné krajiny, nielen Rusko. A ako sme spomenuli, ak tomu bránia členovia NATO, je to legitímne.

Dajme tomu, že odpor niektorých členov NATO proti prijatiu Ukrajiny by hlásatelia tézy o neprípustnosti ruského bránenia mohli eliminovať poukázaním na údajnú morálnu povinnosť Ukrajinu prijať. Ak by celá Ukrajina, dlhé roky úpejúc v ruskom zajatí, túžila nájsť v NATO svoju slobodu, tak by sa o takej morálnej povinnosti mohlo uvažovať.

Lenže ak berieme do úvahy nielen súčasný okamih a analyzujeme posledných pätnásť rokov, uvidíme, že tá túžba Ukrajiny dostať sa do NATO nie je takou samozrejmou vecou, ako nám to predostierajú. A to je to druhé slabé miesto hlásateľov tézy.

Akou formou sa mala Ukrajina rozhodnúť?

Keďže Ukrajina nie je jedna bytosť, ale milióny ľudí, treba si položiť technickú otázku, ako sa má krajina rozhodnúť, že chce ísť do NATO? Jeden spôsob je ten, že vôľu slobodne zvolenej legitímnej vládnej moci budeme považovať za vyjadrenie vôle celého ľudu.

Ak na chvíľu prijmeme ako smerodajnú takúto formu rozhodovania, potom Ukrajina urobila začiatkom roku 2008 rozhodnutie vstúpiť do NATO, lebo prihlášku podávala vláda legitímne zvoleného prezidenta Viktora Juščenka. Mocenská garnitúra Viktora Juščenka a Júlie Timošenkovej sa dostala k moci v oranžovej revolúcii v roku 2004. Po roku sa prezident Juščenko s premiérkou Timošenkovou dočasne rozišli, ale opäť sa zišli po parlamentných voľbách 2007, a v roku 2008 spoločne podporovali myšlienku vstupu do NATO.

Lenže pozor. V roku 2010 bol rovnako legitímne zvolený za prezidenta Viktor Janukovyč. Jeho politická garnitúra zase prijala zákon o neutralite, ktorý členstvo Ukrajiny v NATO odmietol. Podľa logiky, ktorú sme na chvíľu prijali, Ukrajina teda urobila rozhodnutie opačné ako to z roku 2008. V roku 2014 došlo k „majdanskej revolúcii“ a nová garnitúra Jaceňjuka, Turčinova a neskôr zvoleného prezidenta Petra Porošenka začala opäť hovoriť o členstve v NATO a zákon o neutralite zrušila.

Možno však na základe tohto vývoja udalostí hovoriť o jednoznačnej vôli Ukrajiny vstúpiť do NATO? Nie. Skôr to pripomína hojdačku a nie vážne, trvalé rozhodnutie.

A aký bol názor celého ľudu?

Povedzme si teraz, že na rozhodnutie o vstupe nestačí zastupiteľský princíp, ale že o tom musia rozhodnúť všetci občania krajiny. Na to sú dva spôsoby. Ten drahší je referendum, ten lacnejší sú prieskumy verejnej mienky.

Keď Viktor Juščenko ohlásil zámer vstúpiť do NATO, opozícia sa dožadovala referenda. Prieskumy verejnej mienky ukazovali, že väčšina ľudí považovala za nevyhnutné, aby sa o tejto veci rozhodovalo referendom. V petícii za konanie referenda sa zozbierali dva milióny podpisov. Premiérka Timošenková prisľúbila, že o vstupe sa určite bude musieť konať referendum. Za vládnutia prezidenta Janukovyča po schválení zákona o neutralite sa myšlienka referenda stala neaktuálnou. Po udalostiach Majdanu a Janukovyčom páde prezident Porošenko koncom roka 2014 znovu oživil myšlienku referenda. Tak či onak, za takmer osem rokov diskusie o vstupe Ukrajiny do NATO k referendu zatiaľ nedošlo.

Čo však celé tie roky hovorili o vstupe do NATO prieskumy verejnej mienky vykonávané renomovanými agentúrami? Žiadali si Ukrajinci celé tie roky vstup do NATO? Tie prieskumy sú šokujúce. Vidno z nich totiž, že Ukrajinci si celé tie roky až do roku 2014 žiadne NATO neželali.

Na stránke poprednej agentúry Razumkov Centre nájdeme výsledky tridsiatich siedmich prieskumov v rokoch 2002-2015, v ktorých respondenti odpovedali na nasledujúcu otázku: Ako by ste hlasovali o vstupe Ukrajiny do NATO, ak by sa referendum konalo na budúcu nedeľu? V nasledujúcej tabuľke uvádzame vybraných desať prieskumov, ostatných dvadsaťsedem sa od týchto nijako významne nelíši.

Z prieskumov vyplýva, že Ukrajinci o NATO nestáli. Počet zástancov členstva bol vždy dva až štyrikrát menší ako počet odporcov. Všimnime si, že inak to nebolo ani v novembri 2004 v čase oranžovej revolúcie. Pozoruhodné je však najmä to, že v marci 2008 – v čase medzi podaním prihlášky do NATO a summitom v Bukurešti – bolo za členstvo v NATO iba osemnásť percent Ukrajincov. Na základe čoho podával prezident Juščenko prihlášku? Na základe čoho americký prezident George W. Bush tak vehementne podporoval členstvo Ukrajiny? Na základe čoho prijal summit bohorovné vyhlásenie o zhode na tom, že Ukrajina sa stane členom NATO? Nebol postoj Západu bohorovným ignorantstvom?

Z prieskumov tiež vyplýva, že k zmene postojov a k rastúcemu záujmu o NATO dochádza až po udalostiach Majdanu, štátnom prevrate z februára 2014, anexii Krymu a vojne na Donbase. Všetky tieto prieskumy sa zhodujú s prieskumami iných agentúr.

Ako to teda bolo s orientáciou Ukrajiny na NATO za celé tie roky? Bolo to tak, že ukrajinská spoločnosť dlhé roky trpela v nejakom „ruskom zajatí“, túžila po začlenení do NATO, a Rusko následne reagovalo tak, že bránilo Ukrajine v tejto orientácii? Vôbec nie. Ukrajina úpejúca, túžiaca sa oslobodiť od Rusov a dostať do NATO, to bola pred rokom 2014 len fantázia niektorých atlantistov. A vzhľadom na kultúru a etnické zloženie obyvateľstva Ukrajiny to predsa nie je žiadne prekvapenie.

Bolo to takto: Ukrajincom NATO roky nechýbalo, nijako ich nepriťahovalo. Bola tam však politická garnitúra (Juščenko, Timošenková), ktorá sa na tento nezáujem Ukrajincov neohliadala, a ktorá smerovanie do NATO presadzovala. Táto garnitúra mala podporu americkej Bushovej administratívy, ktorá jej pomáhala toto – pre Ukrajincov neprirodzené – smerovanie presadzovať. Táto garnitúra mala americkú podporu pri protiruských krokoch ako boli vyhrážky zablokovania sevastopoľského prístavu pre ruskú Čiernomorskú flotilu a spochybňovanie predĺženia zmluvy o prenájme sevastopoľskej základne. Za jej vlády prebiehali na Kryme ukrajinsko-americké vojenské manévre, proti ktorým obyvatelia Krymu protestovali.

Garnitúra Majdanu (Jaceňjuk, Turčinov) bola priamym pokračovaním garnitúry oranžovej revolúcie. Jaceňjuk i Turčinov politicky vyrástli pod krídlami Juščenka a Timošenkovej. Americká podpora Majdanu bola priamym pokračovaním americkej podpory pre Juščenka a Timošenkovú.

Toto všetko bol ťah bielymi figúrkami v šachovej partii, ktorá sa ťahá od oranžovej revolúcie. Ťah čiernymi figúrkami prišiel v roku 2014. Potiahli obyvatelia Donbasu, ktorí vyhlásili v referendách samostatnosť a potom zobrali do rúk aj zbrane. K ťahu čiernymi patrí i ruská anexia Krymu, súhlas väčšiny Krymčanov s ňou, a ruská vojenská prítomnosť na Donbase, a podpora povstalcov.

Tento ťah čiernymi je morálne sporný a zdráham sa ho ospravedlniť. Ale ťah bielymi, ktorý mu predchádzal, vnášal do ukrajinského prostredia niektoré úplne cudzie prvky a bol spôsobilý vyvolať presne takýto ťah čiernymi, teda vojnu.

Umenie urobiť z menšiny väčšinu

Ako hovorí klasik, politika je umenie urobiť z menšiny väčšinu. Ak politik nehľadí na spáchané škody, tak vytrvalé naliehanie môže napokon viesť k zmene názoru väčšiny. Začiatkom 20. storočia nebolo pre „Svätú Rus“ nič viac cudzie ako marxistický komunizmus, ale malá odhodlaná menšina zmenila Rusko – na takmer jedno storočie – na baštu komunizmu. Stálo to desiatky miliónov životov.

Aby sme spomenuli aj príklad tejto politiky, pri ktorom nešlo o život, spomeňme schvaľovanie zmlúv o Európskej únii. Keď bolo treba schváliť zmluvu z Nice, táto bola Írmi v referende v júni 2001 odmietnutá. Tak sa referendum zopakovalo a na druhýkrát, v októbri 2002, ju Íri už schválili. Keď sa objavila Ústavná zmluva o EÚ, Francúzi i Holanďania ju v roku 2005 v referendách odmietli, a bolo po zmluve. Ale iba sa prepísala na Lisabonskú zmluvu, a tá už radšej nebola schvaľovaná v referendách. V Írsku to bez referenda nešlo a Íri Lisabonskú zmluvu odmietli v roku 2008. No tak sa referendum zopakovalo v roku 2009, a tentoraz to už Íri schválili.

Proste treba byť vytrvalý a ľud sa poddá. Niekedy sa však časť ľudí nepoddá a prepukne občianska vojna. Ako po boľševickom puči v Rusku alebo teraz na Donbase.

Ruský prezident Jeľcin urobil v roku 1991 voči vzniknutej samostatnej Ukrajine neslýchane veľkorysé gesto, keď uznal jej hranice ako sovietskej republiky v rámci ZSSR za štátne hranice. Štvrťstoročie Rusko Ukrajinu nijako neohrozovalo. Potom po ťahoch bielymi figúrkami zo strany Západu a garnitúry Majdanu prišli ťahy čiernymi zo strany Donbasu a Ruska. Dnes Ukrajina prišla o Krym a v zásade aj o Donbas. Má 9 000 mŕtvych a dva milióny ľudí na úteku. Ale konečne má prieskumy, podľa ktorých väčšina Ukrajincov chce ísť do NATO.

Otázka je, či to stálo za to. Nestálo.

Vladimír Palko