Vďaka čomu Irán, napriek siedmim týždňom bombardovania nielen že prežil, ale posilnil. Čo USA a Izrael podcenili a v čom spravili strategickú chybu? Prečo Trumpov výrok o zničení celej jednej civilizácie vyvolal presný opak toho, čo chcel? A čo znamená Erdoganova hrozba v súvislosti s Izraelom pre bezpečnosť Balkánu, a teda aj Európy?

Prečo je nedávne vyhlásenie náčelníka generálneho štábu SR, že v mierovom stave nemá legislatívne podmienky napríklad na zásah proti dronu, pre verejnosť zlým signálom? Má iniciatíva prezidenta Pellegriniho v súvislosti s legislatívnou zmenou na rýchlu reakciu na bezpečnostné hrozby zmysel?

Dozviete sa vo videorozhovore s expertom na vojenskú diplomaciu, generálom v.v. a členom predsedníctva hnutia Republika, PhDr. Jozefom Viktorínom.

V uplynulých týždňoch z armády USA odišlo, alebo bolo „odídených“ niekoľko vysokopostavených generálov. O čo ide a čo za tým je?

Áno, veľa vysokých dôstojníkov a generálov v ozbrojených silách USA muselo odísť, alebo im bolo odporúčané požiadať o odchod do dôchodku, resp. do zálohy. Ďalší to urobia do jesene, do konca roku. A s čím to súvisí?

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Treba vidieť pozadie a súvislosti. Začnime už samotnou zmenou názvu. Predtým sme hovorili sme o ministerstve obrany USA, dnes je to ministerstvo vojny. To samo o sebe naznačuje iný, politicko-direktívny spôsob riadenia armády. On aj vždy existoval, ale nie do takej miery, ako to vidíme dnes.

A keď si vezmeme osobu ministra obrany, bývalého moderátora Fox News s krátkymi vojenskými skúsenosťami, tak on v každom vysoko postavenom generálovi vidí človeka, ktorý by mohol ohroziť jeho postavenie a vzťah s prezidentom Trumpom.

Navyše, veľmi sa vyžaduje lojalita. Trump zorganizoval stretnutie všetkých generálov, kde im vysvetlil, akou cestou sa USA budú uberať, aká bude vojenská politika, aké sú jeho politické ambície. A tam zvíťazili politické ambície nad zdravým rozumom.

Keď sa robí vojenská operácia a politik o nej rozhoduje – ako Trump rozhodol o operácii proti Iránu – určite dostane veľa odborných, vojenských informácií. A dnes sa to postupne potvrdzuje, že skoro 80 percent analýz hovorilo, aby sa Spojené štáty do konfliktu s Iránom nepúšťali. Generáli predložili svoje odborné stanovisko, ale bolo to vnímané ako nežiaduce vzpriečenie, a bolo im odporúčané odísť. Niektorým okamžite, ostatní dostali odporúčanie podať si žiadosť o odchod do zálohy. Podľa mojich informácií do konca októbra odídu všetci, ktorí podľa oficiálneho stanoviska nesplnili očakávania.

Ide pritom o veľmi významné pozície. Náčelníkovi štábu vzdušných síl sa vyčítalo, že letecké útoky na Irán neboli dostatočne efektívne. Aj keď nevieme, aké vlastne bola Trumpova predstava efektívnosti, to posúdiť neviem. Faktom je, že USA stratili v konflikte s Iránom jeden celý letecký pluk, čo sa nestalo od kórejskej vojny. Americká odborná obec to hodnotí veľmi negatívne.

Druhá výčitka voči generálovi Allvinovi bola, že bol príliš mäkký smerom k čínskej hrozbe. Jeho osobná reakcia vo vzťahu k zameraniu vzdušných síl na čínske ohrozenie podľa vyjadrení Pentagonu a prezidenta Trumpa nestačila. Pritom Allvin mal svoju vlastnú systémovú víziu rozvoja vzdušných síl – nemôžete byť pripravený len na samotné operácie, ale musíte posádky pripravovať aj na rozvíjanie taktických formácií a spoločné operácie. Vzdušné sily musia zvládnuť rôzne taktiky. Priestor na túto prácu mu jednoducho nedali, no v Iráne čakali výsledky. Podobne bol odídený aj náčelník štábu pozemných síl, skúsený vojak, ktorý donedávna patril k Trumpovým obľúbencom.

Keď to zhrnieme, nejde len o hodnosť ani odbornosť, ale aj o politickú lojalitu. Môžete vysloviť odborný názor, ale politickú direktívu musíte splniť. Do dnešného dňa podľa mojich informácií odišlo z armády USA 14 generálov, ďalších 20 musí požiadať o uvoľnenie do zálohy, a to nehovorím o plukovníkoch, kde je to číslo neznáme, ale veľmi veľké.

Chcem povedať jednu dôležitú vec. Bez ohľadu na to, ako hodnotíme USA, tí vojaci sú odborne na veľmi vysokej úrovni. Plánovanie operácií, analýzy, precíznosť, to všetko robia vynikajúco. A práve to politici spravidla neznášajú, keď im generáli položia na stôl reálnu analýzu s presnými číslami strát, etapami postupu a – čo je kľúčové – spôsobom ukončenia konfliktu, z ktorej jasne vyplýva, že vytýčený politický cieľ nie je dosiahnuteľný. To je to, čo sa politikom nepáči, a prípad USA to názorne ukazuje.

Netvrdím, že čistky v armáde USA sú iba politicky motivované, ale jednoznačne zodpovedajú politickým ambíciám súčasnej administratívy Bieleho domu. Je to na tom postavené. Žiaľbohu.

Potichu sa hovorilo aj o akejsi vzbure. Údajne mnohí generáli, ale aj bežní vojaci, nesúhlasili s Trumpovými výrokmi o zničení celej civilizácie, útokoch na elektrárne, mosty a podobne. Môže na tom byť niečo pravdy?

Samozrejme, lebo tie vyhlásenia boli v podstate politickým pokynom, aby armáda robila teroristické útoky, inak sa to nazvať nedá. Bombardovanie mostov, železníc, elektrární, prípadne jadrových zariadení… Vojak sa pozerá na to, čo má konkrétna operácia priniesť, aký je súčasný stav, čo to prinesie a ako z konfliktu vyjsť, ak sa veci vyvíjajú zle.

USA už majú jednu skúsenosť z Vietnamu, myslím, že ich straší dodnes. Ale ešte viac by ich mal strašiť Afganistan. A nás tiež. U nás sa o tom príliš nehovorí, ale v Afganistane neprehrali a neutekali odtiaľ len Spojené štáty. Prehralo tam celé NATO, vrátane Slovenska. A my sme si to platili sami, z vlastného rozpočtu. Nebola to operácia OSN ako napríklad Cyprus, kde nám náklady preplácajú. A taká operácia nestojí 5 korún. Pritom som nikdy nevidel, že by sa o tom v slovenskom priestore vážne diskutovalo, ani zo strany ozbrojených síl, ani ministerstva obrany. Čo nám Afganistan priniesol, ako sa to premietlo do predpisov a výcviku? Taká otázka sa nekládla.

Čiže tu treba zvážiť, čo je prioritné pre nás, kde sa chceme vidieť. Každá účasť v takejto operácii musí mať jasný záver – dnes tam idem, ale čo bude zajtra, kedy sa to skončí a ako budeme reagovať. Nemôžeme reagovať len operatívne, musíme mať systémový plán.

Preto keď USA začali mať v Hormuzskom prielive problémy a Trump vyzval členov NATO na pomoc, prvýkrát po dlhej dobe Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia aj ďalší povedali nie, to nie je naša operácia, nebudeme sa do toho zapájať. Toto už nebolo o zdravom rozume, ale o pude sebazáchovy. Zapojenie sa NATO by bolo nekontrolovateľné.

Keď už sme spomenuli NATO, aká budúcnosť podľa vás čaká túto organizáciu?

Stačí sa pozrieť do minulosti. Naša generácia si pamätá, keď nám hovorili – zo Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak, že Sovietsky zväz tu bude navždy. A dnes vidíme, že už to nie je pravda.

Dnes nám progresívne, liberálne médiá, niektorí poslanci a takzvaní experti na bezpečnostnú politiku predkladajú, že NATO je pre Slovensko jediná možnosť. Ale bezpečnostná architektúra sa mení, a to výrazne, aj Trumpovými vyhláseniami. Aj keď odchod USA z NATO by si vyžadoval rozhodnutie Kongresu a je to zdĺhavý proces, zapojenie sa Spojených štátov do spoločnej obrany Európy môže byť čoraz mizivejšie. Európa sa spoliehala, že keď niečo nezvládneme my, pomôžu Američania, ale toto sa môže stratiť.

Afganistan by pritom mal byť veľkým poučením aj pre Slovensko. NATO tam prehralo, USA odtiaľ utiekli, pomenujme to tak, ako to bolo. Ostatné krajiny aliancie, ktoré sa na tom podieľali, takisto. Vrátane Slovenska – mali sme tam svoju misiu, svojich vojakov, platili sme to sami z vlastného rozpočtu. A z toho sa treba poučiť.

My sa na to musíme pozerať z pohľadu Slovenska. Dnes sme v aliancii, ale zajtra byť nemusíme. Aký máme plán? Čo ponúkneme do novej bezpečnostnej architektúry? Čo ponúkneme do vytvárania bezpečného prostredia pre občanov Slovenskej republiky?

A je tu aj veľmi citlivá, ale konkrétna téma – ochrana vzdušného priestoru. Máme objednané radarové systémy protivzdušnej obrany z Izraela. Izrael ale teraz hovorí stop – všetko, čo vyrobil, potrebuje pre seba. Sú vo vojne. A sme opäť v situácii, v akej sme boli pred dvoma, troma, štyrmi rokmi. Protivzdušná obrana na Slovensku nie je.

Nevidím tu, pri riešení tejto situácie, konštruktívny prístup. Keď robíte súťaž a vyberiete dodávateľa, niekto skončil aj ako druhý, niekto ako tretí. Keď prvý nedodá – a neviem, v akom štádiu sú zmluvy – treba sa bezodkladne zaoberať otázkou, za akých podmienok by to dodal ten druhý, kedy by tá dodávka bola. Všetko sa dá vyriešiť. Ale spoliehať sa výlučne na jedného dodávateľa, ktorý objednávku dodať nemusí a zrejme ani nedodá, jednoducho nie je múdre.

Takže vám absentuje vízia zo strany vedenia našich OS?

Vízia v rámci odborníkov určite existuje. No chýba mi komunikácia. Tá je mizivá, respektíve takmer žiadna. Keď sa niečo rieši, vystúpi náčelník generálneho štábu, ale to nestačí. Zo strany ministerstva komunikácia nie je zlá, ale nevidím tam pokrok. Budeme niečo objednávať, dostaneme to za 5, 7, možno 10 rokov. Ale čo dostaneme? Akým spôsobom bude prebiehať výcvik? Nebude to vtedy už zastarané?

A nejde len o modernú techniku, ktorú dostanete. Tá je síce dôležitá, ale dôležitejší je človek. Ten musí mať podmienky na to, aby tú novú techniku skutočne zvládol.

Vráťme sa k Iránu. Trump by z konfliktu chcel vycúvať, ale pozorovatelia hovoria, že vhodný moment na to už bol. A situácia je teraz taká, že na koni je Irán a práve on určuje dynamiku toho konfliktu. Očakávate ďalšiu eskaláciu?

Veľa asi závisí od toho, ako sa Trump vyspí, a to hovorím so všetkou úctou voči prezidentovi USA. Ale včera som zachytil správu, že Trump ohlásil koniec vojny s Iránom a dnes sa vraj majú dohodnúť podmienky. Faktom je, že Irán v tomto konflikte už zvíťazil. Bez ohľadu na to, ako sa to bude vyvíjať ďalej. USA ukázali, že bombardovanie a posielanie námorných lodí a ponoriek na dosiahnutie cieľa nestačí. Trump predpokladal, že zvíťazí do týždňa, dnes sme v siedmom týždni, Irán prežil a režim sa posilnil.

Treba si uvedomiť, a to hovorím aj z vlastnej skúsenosti, že Iránci sú veľmi hrdý národ, veľmi vzdelaní ľudia, netreba ich podceňovať. Trumpova rétorika o zničení celej ich civilizácie vyvolala presne opačný efekt. Ľudia, ktorí síce nemusia mať radi kleríkov stojacich na čele krajiny, sa sami od seba hlásili do ozbrojených síl Iránu, lebo chceli brániť svoju civilizáciu. Trumpove slová ich zmobilizovali. Myslím si, že stratégia, respektíve tá politická ambícia, ktorá bola u Trumpa, sa ukázala ako nereálna.

Ale chybou bola aj vojenská stratégia. Irán sa poučil z Iraku – keď tam Američania odstránili centrálne vedenie, ozbrojené zložky sa rozpadli, to im vyšlo. Irán si to dobre zapamätal a vybudoval decentralizované, autonómne regionálne veliteľské štruktúry. Hlavný duchovný vydá všeobecný smerový pokyn, ale za konkrétne opatrenia zodpovedajú regionálni velitelia. Konajú samostatne podľa miestnej situácie, nepotrebujú centrálny rozkaz, nemusia konať súčasne. Podľa toho, aké nebezpečenstvo sa kde vytvára, tak reagujú. Toto USA aj Izrael podcenili a preto neboli ich ciele dosiahnuté takou rýchlosťou, ani takým spôsobom, ako si politické vedenie predstavovalo.

Druhá zásadná chyba bola – a môžem to pokojne nazvať chybou – že všetci predpokladali, že Irán bude prioritne útočiť na Izrael. Ale Izrael bol pre Irán sekundárny až terciálny cieľ. V prvom rade to boli krajiny Perzského zálivu, kde sú rozmiestnené americké vojenské základne. Tie štáty zrazu zistili, že ich nikto nechráni, hoci za to zaplatili obrovské peniaze. Po bombardovaniach sú mnohé základne nefunkčné, alebo ledva funkčné.

Myslím si, že to boli tie základné chyby, alebo podcenenia rozhodnutia o tom útoku a o začatí konfliktu s Iránom.

Ako ste povedali, generalita to neodporúčala, ale Trump sa rozhodol inak. Hovorí sa, že bol do toho konfliktu v podstate vmanipulovaný a že sa to všetko “upieklo“ ešte vlani v decembri, keď ho na Floride navštívil Netanjahu. Izreael teraz ako keby robil všetko pre ďalšiu eskaláciu. Keď sa nedávno začali pokusy o mierové rokovania v Pakistane, Izrael začal doteraz najsilnejšie bombardovanie v Libanone.

Áno. A mám obavu, že Izrael v tom môže zostať sám. Realita dobehne aj Biely dom, ktorý musí začať rozmýšľať realisticky a pragmaticky.

Myslíte si, že je možné, že Američania jednoducho odídu a povedia Izraelcom – riešte si to sami?

Takto natvrdo asi nie, ale pomoc sa môže postupne vytrácať, plazivou metódou. Podobne, ako sa skončila vojenská pomoc Ukrajine. Chcem ale upozorniť na jeden nebezpečný faktor. Blízky východ nie je homogénne uzavretá časť sveta. Je tam pulzujúci život, sú to tisícročné civilizácie s vlastnými tradíciami a históriou. Izraelské aktivity smerujú nielen voči Libanonu, ale aj voči Sýrii. A tam vstupuje už aj Turecko.

Skôr či neskôr dôjde k vojenskému stretu medzi Tureckom a Izraelom na sýrskom území, aj keď si to nikto nepraje. Keby sa to stalo, otvára sa ďalší front. A ten front je veľmi nebezpečný pre Európu, lebo už môže byť zasiahnutý Balkán. A zrazu sme veľmi blízko k tomu, čo doteraz existovalo len v plánoch a predstavách. Opieram sa pritom o nedávne vyhlásenie prezidenta Erdogana, ktorý povedal, že bombardovanie Libanonu Izraelom im Turecko neodpustí, v žiadnom prípade. Turci majú dostatok vojenských jednotiek, a to aj v súvislosti so súčasným sýrskym vedením. Z môjho pohľadu eskalácia skôr či neskôr určite nastane.

V súvislosti s Iránom môžeme spomeňme aj prezidenta Zelenského. Štátom v zálive ponúkol schopnosti a technológie, skúsenosti ukrajinských vojenských odborníkov. Chcel robiť vojenské biznisy, no Američanom a iným sa to samozrejme nepáčilo.

Dnes vidíme veľa politikov, ktorí sú neriadené strely. Dostanú nápad od poradcov a hneď ho realizujú bez toho, aby si uvedomili, že to podlieha pravidlám veľkých hráčov. Zelenskyj si neuvedomil, že štáty Perzského zálivu sú rôzne rozdelené a každý hrá vlastnú hru. Myslím si ale, že to, ako to bolo prezentované, je opäť aj prácou médií, ktoré súčasnú hlavu Ukrajiny a Ukrajinu ako takú opäť raz popularizovali.

Vieme, že Irán pritom zasiahol priestor, kde sa nachádzali ukrajinskí špecialisti, ktorí sa do konfliktu medzitým už zapojili. A dohody, ktoré Zelenskyj predrokoval so zástupcami zálivských štátov, neboli zo strany ich generálnych štábov do dnešného dňa ratifikované. Hneď po jeho návštevách prebehli telefonáty prezidenta Putina šejkom do Emirátov, Kataru, a tak ďalej. A nejaké kroky v tej veci urobili aj Američania. To ukazuje, ako rýchlo veľkí hráči reagujú a ako funguje svet diplomacie. Stretnúť sa, podpísať prípadné dohody je jedna vec, ale ratifikácia je vec druhá.

Zelenskyj mal teda veľké plány, ale stretol sa s realitou.

Presne tak. To je presne o tom – nemôžete sa ráno zobudiť, o desiatej niekam odcestovať a o druhej popoludní predpokladať, že máte všetko vyriešené tak, ako si vy predstavujete. Svet diplomácie takto nefunguje. A ani geopolitika veľkých hráčov.

V každom prípade, celý svet chce, aby sa ten konflikt čím skôr skončil.

Mier je mimoriadne dôležitá hodnota, nepotrebujeme žiadne vojny. Ale všade sa hovorí o prímerí. Prímerie na Ukrajine, prímerie medzi Izraelom a Libanonom, prímerie medzi USA a Iránom. Je to propagandistický ťah.

Ponúknete prímerie, ale čo sa zatiaľ deje? Preskupujú sa sily, dopĺňajú zásoby. Keď si zoberieme Izrael a Palestínu – dohodlo sa prímerie na 40 dní, ale prešlo nejakých 30 dní a bombardovalo sa ďalej. Aj v prípade prímeria medzi USA a Iránom, aj nedávneho prímeria počas pravoslávnej Veľkej noci na Ukrajine, jedna a druhá strana sa obviňujú z jeho porušovania.

Prímerie ako prvý krok k mierovým rokovaniam, to možno platilo kedysi – dohodneme prímerie a dostaneme sa k mierovým vyjednávaniam. Ale dnes je prímerie len prostriedok na pokračovanie vojny inými prostriedkami. To je môj názor a praktické skúsenosti mi ho potvrdzujú. Buď ideme reálne riešiť mier a dojednané dohody dodržiavame, alebo nie. Prímerie bez toho slúži len na presun síl, doplnenie zásob a pokračovanie bojov, napríklad partizánskym spôsobom, v tichosti, a podobne. Nerieši situáciu. Rozprávajme sa teda o reálnom mieri a o tom, ako ho dosiahnuť, nie o prímeriach.

Poďme na domácu tému. Prezident Pellegrini prišiel s iniciatívou zaviesť ústavný inštitút stavu ohrozenia. Má byť reakciou na vážne bezpečnostné hrozby, ktoré nemajú intenzitu vojnového stavu, ale môžu ohrozovať obyvateľstvo alebo kritickú infraštruktúru. O čo konkrétne ide a ako vnímate kritiku opozície, ktorá varuje pred možným zneužitím moci?

Každú iniciatívu prezidenta Pellegriniho, ktorá má zlepšiť bezpečnosť Slovenska, vítam. Aj túto. Aj keď nie je na ňom, aby ju doťahoval do konca, to je úloha politikov a ministerstva obrany.

Zarazila ma ale jedna vec. Náčelník generálneho štábu, aj minister obrany verejne komunikovali, že v mierovom stave nemajú legislatívne podmienky na to, aby zasiahli, keby nás napadol napríklad dron alebo teroristická skupina. Keď som to počul, nemohol som tomu uveriť.

Generál Zmeko je prvý človek v ozbrojených silách SR. On rozhoduje o vydávaní rozkazov na ochranu krajiny. Máme ústavu, máme zákony, ktoré ozbrojeným silám vytvárajú priestor na ochranu územnej celistvosti, hraníc, nezávislosti a bezpečnosti občanov. Povedať, že som vojak so zbraňou a nemôžem nič urobiť, lebo mi chýba legislatíva, to je zlý signál pre verejnosť, ktorá platí veľa peňazí, aby ozbrojené sily fungovali.

Správny postup by bol iný. Náčelník GŠ si dá urobiť právnu analýzu existujúcich zákonov, má na to dostatok vojenských aj civilných právnikov. Presne zistí, čo mu bráni plniť úlohy, a tento podnet predloží ministrovi obrany, ktorý ho prenesie do politického procesu. A nie verejné vyhlásenia o legislatívnej bezmocnosti. Aj keď chápem, že to mohlo byť aj nejaké zámerné komunikačné rozhodnutie na podporu prezidentovej iniciatívy.

No a obavy opozície sú legitímne. Môžete vyhlásiť, že republika je ohrozená na hranici, vojaci vyjdú do ulíc a zneužije sa to napríklad aj na potlačenie opozície. Pritom to platí obojsmerne, môže to byť zneužité dnes, rovnako ako aj kýmkoľvek iným v budúcnosti. Preto musia byť v legislatíve zabudované poistky a celá vec musí byť prerokovaná naprieč celým politickým spektrom. Nielen s tými, ktorí sú dnes v parlamente, lebo po ďalších voľbách tam byť nemusia. Z tohto dôvodu sa mi táto iniciatíva v rámci formálnych krokov zdá byť nedostatočná. Dohoda naprieč celým politickým spektrom – to je to, čo v takýchto prípadoch skutočne treba.

Generál Zmeko vychádza zo skúseností, ktoré vidí v bezpečnostnom prostredí okolo nás. A to treba oceniť. Ale až teraz ideme riešiť takúto vážnu záležitosť? Chýba mi tu nejaká predvídateľnosť krokov, zo strany ozbrojených síl, aj ministerstva obrany. Veď koľko už trvá vojna na Ukrajine? Pomaly 5 rokov. To znamená, že toto nám mohlo napadnúť aj skôr. Treba to riešiť systémovo, aby to malo hlavu a pätu. Nie len preto, lebo nám to teraz napadlo.

Dnes už pripúšťajú, že to nemusí byť ústavný zákon. Ak nenájdu dostatočnú podporu, môže to byť aj bežný zákon. Preto by odborníci mali presne identifikovať, čo potrebujú, a politici nech rozhodnú o forme. Pritom si myslím, že aj súčasné zákony sú dostatočné na to, aby ozbrojené sily plnili svoje úlohy. Máme štyri legislatívne inštitúty, ktoré vytvárajú bezpečnostným zložkám podmienky na ochranu Slovenska. A tieto zákony nie sú z päťdesiatych rokov, sú aktuálne.

Ale hlavný problém zostáva. Táto iniciatíva prichádza rok a pol pred parlamentnými voľbami. Vojna na Ukrajine trvá päť rokov, toto všetko nám mohlo napadnúť skôr. Pôsobí to, akoby náčelník GŠ pred odchodom potreboval nejaký pozitívny záver svojho pôsobenia. A to nie je ten správny signál.

Vojenské konflikty dnes vyzerajú inak, ako pred desaťročiami. Drony sú momentálne jedným z  hlavných prvkov na bojisku. Rieši sa u nás niečo aj v tejto oblasti?

Verím, že áno. Podľa čiastkových informácií z brífingov ministra obrany na to generálny štáb reaguje. A neviem si predstaviť, že by nereagoval. To sú práve tie skúsenosti z prebiehajúcich konfliktov, ktoré nás musia posúvať dopredu. Predpokladám, že sa to premietne do organizačnej štruktúry, materiálneho vybavenia aj výcvikovej základne.