V politike bol dlhé roky, jeho politickí spolubojovníci veľmi dobre vedeli, aký je. Pred rokom vyhral voľby. Po roku im začal odrazu tak strašne prekážať, že sa rozhodli radšej zbúrať koalíciu, po ktorej v opozícii dlhé roky tak veľmi túžili, než byť v jednej vláde spolu s ním. Čo také príšerné urobil? Všetci to vieme: kúpil tú politicky nekorektnú ruskú vakcínu Sputnik V, za čo musel byť príkladne potrestaný.

Nič nové pod slnkom

Je to štandardný postup. Funguje prinajmenšom tak dlho, ako existuje diaľkové ovládanie gubernií – a to vzniklo tak dávno, ako prvé ríše.

Každý vládca vie, že sám nemôže byť všade a na vzdialených územiach potrebuje mať niekoho, kto ich bude v jeho mene spravovať, odvádzať odtiaľ dane, a byť pritom dostatočne oddaný a spoľahlivý. Lenže s tým bol vždy problém. Kniežatá majú prirodzenú tendenciu po čase zabudnúť, že majú slúžiť panovníkovi, a začnú chcieť viac. Chcú byť nezávislé, kupujú vakcíny od ríše susedného zlého cára, skrátka koledujú si o malér.

Preto musí raz za čas prísť do gubernie vládca s vojskom a odbojné knieža poraziť. Buď ho len vyhreší a dohodne sa s ním, že odteraz knieža už bude naozaj poslúchať, alebo mu rovno odsekne hlavu, nastokne ju na kôl a vystaví na hlavnom námestí (v Bratislave by napríklad bolo vhodné miesto na Hviezdoslavovom námestí pri tom vysokom plote, vedľa sochy Hviezdoslava) na výstrahu všetkým, ktorí by sa azda chceli panovníkovi vzpierať. A spomedzi zbrojnošov v kniežacom kaštieli vymenuje nové knieža.

Prečo vlastne musia politické garnitúry prichádzať a odchádzať?

V zastupiteľskej tzv. „demokracii“ západného typu v súčasnosti nie je štandardom odsekávať hlavy (zatiaľ sa ešte nepodarilo obohatiť politický život v Európe o prvky práva šaríja, ale usilovne sa na tom pracuje), a preto sa musí používať trochu ťarbavejší mechanizmus: hra na korupčných politických hriešnikov.

V praktickom živote krajiny to je už tak: politický materiál sa časom zákonite opotrebúva a špiní. S tým sa nedá veľa urobiť. Na vrchné poschodia moci sa vždy tlačí všetka špina, ktorá v krajine nachádza, a je iba otázkou času, kedy si nájde svoje korupčné či vydieračské cestičky. Čistí sú pošpinení, nečistí sú vydieraní, vydieraní sú zneužívaní.

A tento princíp sa dá používať pri diaľkovom ovládaní provincií namiesto odsekávania hláv. Ak sa tam náhodou vo voľbách dostane k moci niekto, koho nechceme, a ak sa nám nepodarí ho nejakým spôsobom „zvesiť“ skôr (mediálnym bombardovaním, zinscenovaným škandálom, farebnou revolúciou), tak v krajnom prípade pár rokov počkáme, kým sa politicky opotrebuje a ľudia ho budú chcieť vymeniť aj sami, a potom krajinu prevalcujeme populistami a sľubotechnami.

Nech by totiž bol miestny politik hoc aj pozlátený, ľudia sú už raz takí: nikdy nie sú s ničím úplne spokojní. Každý sa chce mať ešte lepšie, nech je krajina sebabohatšia. V každej vždy budú aj ľudia chudobní, ukrátení, zneužívaní, ktorí budú mať pocit, že štát mohol pre nich urobiť viac. A keď je niekto príliš dlho pri moci, je jasné, že všetko zlé padá už len na jeho hlavu…

Neposlušné bábky musia byť vymenené

Tento spôsob však nie je vhodný, ak miestny politik prejaví akútny nedostatok poslušnosti voči vládcovi. Takého treba zvesiť okamžite, hoc by aj bol ešte politicky neopotrebovaný.

Ako na to? Napríklad je možné za použitia panovníkových verných agentov a osvedčených mediálnych trubadúrov a hypnotizérov usporiadať vládnu krízu a mediálnu hystériu, z ktorej tak akosi vyplynie, že jediným riešením je, aby neposlušné knieža odstúpilo.

Otrúbená a hypnotizovaná masa sa ani nezamýšľa nad tým, aký je vlastne konkrétny dôvod, prečo knieža musí odísť, ale v tranze si šepkajúc „musí odísť“ vie, že to tak skrátka musí byť.

Vrcholový politik – návnada na voliča

Na vládcu a jeho mediálnych trubadúrov a hypnotizérov potom čaká úloha nájsť novú tvár, politicky neopotrebovaný materiál. Na ten účel by mal mať vládca v zálohe zopár kádrov, ktoré boli odskúšané, absolvovali príslušné školenia a stáže a mali by byť pripravené nastúpiť do služby.

Takéto kádre sú pomerne vzácny tovar – ľudí nedokáže osloviť hocikto. Marketingové politické divadlo pre masy funguje na princípe, že šedé eminencie z pozadia, aby oslovili voličov, potrebujú vytiahnuť nejakú charakteristickú tvár, ktorá je čímsi atraktívna, zaujímavá, a ktorej z nejakého dôvodu voliči uveria všetko, čo nasľubuje (po nesplnení sľubov treba potom takýto použitý politický odpad separovať do na to určených zberných nádob v Karibiku alebo v zariadeniach ministerstva spravodlivosti).

Aj bývalý premiér Igor Matovič je prípad tváre, ktorá oslovila voličov. Priťahuje ich svojou autentickou nezávislosťou, pre ktorú bol vhodným politickým materiálom, aby pritiahol voličov k urnám – lenže ukázalo sa, že pre tú istú jeho nezávislosť bolo potrebné ho urýchlene stiahnuť z obehu. A objavila sa otázka: čo ďalej?

Personálna bieda OĽaNO – hľadá sa náhrada za premiéra

Keby sme odstránili návnadu – tvár na prilákanie voličov – bez náhrady, za ňou by sa zrazu objavili oduté nevýrazné medúzovité tváre z hlbokého politického močiara. A to by bolo veľmi zlé: hypnotizovaná masa by mohla precitnúť a stratiť tú správnu orientáciu.

Preto bolo treba namiesto Matoviča nájsť do čela prvoaprílovej vlády adekvátnu náhradu. To však v prípade potreby urýchlenej výmeny správcu gubernie nie je vždy také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Môže sa totiž stať, že náhradný káder nie je dostatočne pripravený. Prípadne ešte horšie, vládca ani nemá poruke nikoho dostatočne dobrého, a preto sa musí uspokojiť s tým, čo je.

OĽaNO, vzhľadom na to, aké špecifické hnutie jedného obyčajného človeka to je, má aj špecifickú kádrovú základňu. Zlé jazyky zvyknú hovorievať, že majiteľ OĽaNO pozbieral svojich ľudí pred voľbami napochytre „na ulici“ – a aj preto má na sklade viacero zaujímavých tvárí, ktoré naozaj dokážu zaujať (napríklad poslanci Pročko či Tabák), lenže nie všetky sú vhodné do politickej funkcie (niektorí ani na voľný pohyb na verejnosti).

V tejto personálnej núdzi sa spomínali mená Naď, Grendel… ale v skutočnosti jediná tvár, ktorá ako-tak spĺňala kritériá, o ktorej si mysleli, že by mohla ľudí zaujať, bol Eduard Heger. Prečo toľká bieda? Takto to už chodí v stranách, ktoré si egomaniacký majiteľ vyskladá zo samých submisívnych ľudí, ktorí ho bezvýhradne poslúchajú: okrem majiteľa tam potom niet nikoho s vlastným názorom a vôľou ho presadzovať.

Akým kniežaťom bude Eduard Heger? Z obyčajného finančného zbrojnoša ho vládca urobil kniežaťom, ale bude skutočným kniežaťom? Bude tvárou, ktorá voličov presvedčí? A čo to s ním urobí, keď si zvykne na myšlienku, že to on je „kniežaťom“, a nie jeho stranícky šéf?

Ivan Lehotský