Rusko má už len týždeň na to, aby splnilo požiadavky amerického prezidenta Donalda Trumpa a uzavrelo s Ukrajinou dohodu o prímerí. Ak sa tak nestane, Moskva a jej spojenci a odberatelia na celom svete budú čeliť najprísnejším sankciám, aké boli kedy uvalené. Prudké zvýšenie ciel, hon na „tieňové tankery“, zastavenie dodávok a blokáda vývozu, to všetko by malo čakať vzbúrených Rusov, ak budú pokračovať v postupe a v náletoch na ukrajinské mestá. Tento „skvelý“ scenár prinútenia Ruska k mieru silou, sa zrodil v rozjarených hlavách západných elít.

Na pozadí desaťdňového ultimáta s druhotnými ropnými sankciami, ktorými sa Donald Trump vyhráža, sa však vynára otázka či tentoraz nenarazil na tvrdších partnerov ako vazalskú Európsku komisiu? EÚ sa mení na priemyselný a surovinový prívesok Ameriky a je nútená hrať úlohu vazala v konfrontácii medzi Západom a globálnym Juhom. Ak zoberieme do úvahy rastúcu ekonomickú a vojenskú silu krajín BRICS a ich čoraz vzdorovitejší postoj voči bývalým kolonizátorom kolektívneho Západu, otázka je správna, logická a aktuálna. Pozrime sa spoločne na dôvody Trumpovho vydierania, aktuálny vývoj situácie a kam môže dospieť.

Skončia sa Donaldove hviezdne časy?

Napriek zjavne impulzívnej a chaotickej hospodárskej a zahraničnej politike sa Trumpovi v poslednom čase podarilo dosiahnuť niektoré výsledky, ktoré môže veľkolepo prezentovať domácemu publiku. Napríklad epické poníženie Európskej únie a séria colných dohôd s rôznymi krajinami, ktoré na prvý pohľad demonštrovali, kto je v dome pánom.

Trumpovi politickí protivníci však nemôžu dovoliť, aby zaznamenal ekonomické úspechy a zároveň dostal Nobelovu cenu, a to aj za účasť na ukončení konfliktu na Ukrajine. Nobelovské plány Veľkého Donalda priamo oznámila jeho hovorkyňa Levittová: „Prezident ukončil konflikty medzi Thajskom a Kambodžou, Izraelom a Iránom, Rwandou a Demokratickou republikou Kongo, Indiou a Pakistanom, Srbskom a Kosovom a Egyptom a Etiópiou a za svoju úlohu pri riešení konfliktov medzi krajinami si zaslúži Nobelovu cenu mieru.“ Ak by k tomu pridal rýchle a mierové ukončenie kauzy Ukrajina, Trumpova vnútropolitická pozícia by sa stala nepriestrelnou a Nobelovu cenu by mal zaručenú. Aby tomu Trumpovi nepriatelia zabránili, nasadili do prezidentského tímu odborne zdatného kazisveta – súčasného ministra zahraničných vecí Marka Rubia. Úlohou Rubia a jeho skutočných šéfov bolo zorganizovať Trumpovo fiasko na vysokej úrovni a najnovší príbeh so skrátením lehoty na rozhodnutie pre Rusko a hrozbami stopercentných ciel voči hlavným odberateľom ruskej ropy, Číne a Indii, je podľa nich skvelá príležitosť. Trumpovi našepkávali, že by bolo fajn zúčastniť sa na predbežne naplánovanom stretnutí s Putinom a Siom 2. septembra s už zavedenými sankciami voči Rusku, Indii a Číne (povestný „silný postoj“) a potom vyjednávať.

Čína sa však vydierať nenechá

Čína okamžite a jednoznačne vyjadrila svoje stanovisko na všetkých úrovniach: „žiadne ústupky USA, kupovali sme ropu a budeme kupovať, a ak chcete bojovať, tak do toho“. Peking uviedol, že Čína prijme primerané opatrenia v oblasti energetickej bezpečnosti na základe svojich národných záujmov a vo všeobecnosti dodala, že v colnej vojne niet víťazov a nátlak a donucovanie problémy nevyriešia.

Brazília má tiež svoju hrdosť a bráni svoje ekonomické záujmy. Na rozdiel od „našej“ EK

Prístup Brazílie bol jednoduchší. Keď počula o hrozbe 50-percentných ciel za spoluprácu s krajinami BRICS, jednoducho prestala vyvážať ropné produkty do USA, čím pripravila americký trh o približne šestinu dodávok. A Amerika sa zľakla, pretože si uvedomila, že sankcie sú dvojsečná zbraň. Často oveľa viac zasiahnu tých, ktorí ich zavádzajú. Brazília v sobotu tiež reagovala na požiadavku USA, aby prestala dovážať ropu z Ruska. Celso Amorim, osobitný poradca brazílskeho prezidenta, uviedol: „Za žiadnych okolností nesúhlasíme s ekonomickými sankciami, pokiaľ ich neschváli Bezpečnostná rada OSN.“

A aký postoj zaujme India?

India, tretí najväčší dovozca ropy na svete, je najväčším odberateľom ruskej ropy prepravovanej po mori. India doviezla od januára do júna tohto roku približne 1,75 milióna barelov ruskej ropy denne, čo je o 1 % viac ako pred rokom. Rusko predstavuje približne 35 percent indického dovozu. Informovala o tom agentúra Reuters.

Štátne rafinérie v krajine – Indian Oil Corp, Hindustan Petroleum Corp, Bharat Petroleum Corp a Mangalore Refinery Petrochemical Ltd. – za posledný týždeň nenakúpili ruskú ropu, uviedli pre agentúru Reuters štyri zdroje oboznámené s nákupnými plánmi rafinérií. Podľa agentúry sa indickí nákupcovia presúvajú na spotový trh a nakupujú ropu z Blízkeho východu a západnej Afriky. Nuž, ako sa už viackrát ukázalo, táto možnosť Rusku celkom vyhovuje, keďže nikto nebude skúmať konečný pôvod suroviny. Každý vie, že do akejkoľvek ropy sa dajú pridať „molekuly slobody“, čím sa okamžite stáva správnou a povolenou na nákup. A kto a kde to urobí – na tom nezáleží. Mnohí západní a domáci pozorovatelia však okamžite dospeli k záveru, že Indovia boli dotlačení a zlomení. Popredné indické tlačové agentúry ale okamžite popreli informácie o kapitulácii a uviedli, že v súčasnosti prebiehajú rokovania o uzavretí nových zmlúv, ktoré objem dodávok skôr zvýšia, než znížia. Oficiálne zdroje zdôraznili, že „indická vláda nenariadila rafinériám, aby prestali nakupovať ruskú ropu“, a predvčerom The New York Times uverejnil úryvky z niektorých absolútne zdrvujúcich komentárov indických predstaviteľov. Napríklad hovorca indického ministerstva zahraničných vecí Randhir Jaiswal povedal: „Naše bilaterálne vzťahy s rôznymi krajinami majú svoju vlastnú hodnotu a nemali by sa posudzovať cez prizmu tretej krajiny. India a Rusko majú stabilné a rokmi overené partnerstvo.“ „Vzhľadom na to, že ruská ropa je lacnejšia a indickí zákazníci budú mať z takého dovozu prospech, India bude naďalej dovážať ropu z Ruska“, povedal v nedeľu pre Global Times Srikanth Kondapalli, profesor čínskych štúdií na Jawaharlal Nehru University. Uviedol, že India je krajina s nedostatkom ropy a ruská ropa ponúka výhody v podobe nákladovej efektívnosti a vysokej kvality, čo Indii umožňuje zabezpečiť si zásoby ropy a poskytnúť silné záruky pre svoj ekonomický rozvoj. Indickí úradníci a komentátori tiež odhalili dvojité štandardy USA, ktoré naďalej dovážajú urán z Ruska a Európska únia dováža ropu z Ruska, podľa Srikantha.

Východná Európa Trumpovi neverí

V Indii preto rastie názor, že jej predstavitelia by nemali dovoliť, aby čoraz nestabilnejšia politika USA určovala ich rozhodnutia o životne dôležitých dodávkach energií pre obrovskú populáciu 1,4 miliardy ľudí”. Čo si indické hospodárske a politické kruhy skutočne myslia, je zrejmé z nedávneho článku Shashiho Tharoora, významného indického politika, ktorého si prezident Modi veľmi cení: „Jednoduché podľahnutie tlaku USA by bolo pre Indiu vážnym prepočtom, pretože by to znamenalo stratu nielen jej hospodárskej udržateľnosti, ale aj strategickej dôstojnosti. <…> Kroky prezidenta Trumpa majú otestovať naše odhodlanie. India, mocnosť s bohatou históriou strategickej nezávislosti, musí na túto výzvu reagovať nie kapituláciou, ale pevným odhodlaním a premyslenými protiopatreniami. Cesta, ktorá nás čaká, bude ťažká, ale obetovať našu strategickú nezávislosť pre krátkodobú hospodársku úľavu by bolo zradou našich národných záujmov.“ A to nehovorím o tom, že by bolo čírym šialenstvom, keby sa India vzdala lacnej ruskej ropy, keď ju naďalej nakupuje Čína a mala by tak pred Naí Dillí obrovskú výhodu. A ak vezmeme do úvahy, že Trump už zaviedol 25-percentné clá na indický tovar a chystá sa predávať s nulovou vývoznou sadzbou americké poľnohospodárske produkty a zruinovať tak milióny indických roľníkov a navyše oznámil plány na ropnú spoluprácu s Pakistanom (hlavným protivníkom Indie), potom, samozrejme, plány na ropné ultimátum Naí Dillí má dokonale premyslené. Ako však povedal ruský prezident Vladimir Putin, „sklamania vznikajú z prílišných očakávaní“.

Smutná úloha Európy

„Európa nemôže zamlčať skutočnosť, že Trumpova administratíva ju donútila podriadiť sa silou. Popredný svetový blok voľného obchodu sa jej nedokázal postaviť a zastať záujmy členských krajín. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa dokonca pustila do špekulácií o európskej vine, pričom papagájovala Trumpove slová a jeho falošnú rétoriku, že obchod je hra kto z koho,“ uznal to dokonca aj britský denník Financial Times. Európskym krajinám spoločne chýba hospodárska sila, vojenská moc a svetonázor, aby sa spoločne postavili za svoje hodnoty a záujmy. Európa nemôže viesť obchodnú vojnu s USA, pretože je rozdelená. Nemôže si ju dovoliť, pretože je slabá. Európa nemôže hrať podľa Trumpových pravidiel. Ak by tak urobila, znamenalo by to, že by k technokratickému procesu, pre ktorý bola EÚ vytvorená, pridala geopolitiku, tvrdú silu a sebectvo. Amerika to ovláda a zvyšok sveta si to definitívne uvedomil. Ožobračovanie Európy sa začalo práve vo chvíli, keď ju USA prinútili vzdať sa ruských energetických zdrojov. A kým to Amerike vyhovovalo, naďalej trvala na sankciách. Teraz, keď Washington priviedol EÚ do slepej uličky a ukázal svoj hegemonizmus na všetkých dostupných pozíciách, rozhodol sa urobiť to isté so všetkými ostatnými a odmieta uznať, že zďaleka nie sú takí slabí a podriadení ako Európania.

Problémom je, že pre Trumpa a najaktívnejšiu časť jeho tímu toto európske správanie vyzerá ako dôkaz, že všetci ostatní sa dajú predať rovnakým spôsobom. Hovorí sa, že ak sa Európania pred nimi sklonili, znamená to, že to isté môžu urobiť aj s Rusmi a Číňanmi! Nazýva sa to imperiálny komplex: zvyk myslieť si, že všetci okolo vás sú slabší ako vy a na výzvy reagujú rovnako. Takéto „skvelé“ politické nápady z času na čas otriasajú Washingtonom, tak ako kedysi otriasali Londýnom. A vedú k rovnakému výsledku – k rozpadu impéria.

Čo je teraz v stávke?

V skutočnosti, aj keď sa Trump zdrží ďalších vyhrážok a zavedie vyššie clá na Čínu, Indiu a ďalších členov BRICS+, bude výsledok zrejme presne opačný, než v aký kolektívny Západ dúfa. Vážne hospodárske straty utrpí v prvom rade americká ekonomika, po nej bude nasledovať európska ekonomika, ktorá sa dostala do jeho otroctva.

Trump používa „ničivé clá a sankcie“ ako prostriedok nátlaku na Rusko, aby dosiahol prímerie do 8. augusta

V stávke je však teraz oveľa viac než samotná Ukrajina: Prezident Trump má príležitosť nielen ukončiť krvavý masaker a ľudskú tragédiu, ale aj dosiahnuť strategické úspechy nevídané od rozmrazenia vzťahov s Čínou za vlády Richarda Nixona. Aby však Biely dom túto príležitosť využil, musí sa na ukrajinský konflikt pozerať ako na komplexný a viacvrstvový problém. Počas ôsmich mesiacov, ktoré uplynuli od začiatku druhého prezidentského obdobia Trump opakovane dokázal, že je politik, ktorý dal príliš veľa hlasných sľubov a má príliš málo reálnych pák, je náchylný sekať hlavy a robiť tie najhoršie rozhodnutia. Presne také sú ultimáta, ktoré jedno po druhom vydáva Moskve a jej strategickým spojencom.

„Nové kolo sankcií pravdepodobne neprinesie Washingtonu želané politické zmeny, ale môže dodatočne stimulovať procesy, ktoré už teraz podkopávajú americkú hegemóniu: dedolarizáciu, rozšírenie juanu, posilnenie južných obchodných koridorov a upevnenie politickej koalície mimo západného bloku,” zdôrazňuje chorvátsky Advance. „Ohlásený úder preto vyzerá skôr ako mimoriadne riskantný gambit než ako premyslená stratégia.“ Pravdepodobným cieľom tohto gambitu by mohla byť snaha uznať podmienky Ruska na rokovaniach a obvinenie Ukrajiny z oddiaľovania mierového urovnania, po ktorom by nasledovala zmena moci v Kyjeve. Tá sa už pripravuje, takže čakanie zrejme nebude trvať dlho. Napokon, ako poznamenal Trump, „ak viete, aká bude odpoveď, prečo čakať?“. Naozaj prečo…? Veď už dávno je zrejmé, kto na Ukrajine nakoniec zvíťazí a prečo. A zjavne to nebude Kyjev, Washington ani Brusel…..