Tak akosi sa dalo tušiť, že niekto z nich na to skôr či neskôr príde. A veru, stalo sa. Hlavnú cenu o neprekonateľnú sprostosť roka získal komentár Petra Schutza s názvom „Diskrétne čaro Pelleho“ s podtitulom „Za dnešnú krízu je zodpovedný Fico s Pellegrinim. Tým, že neušli do exilu.“ (Originál článku nájdete tu)

Autor svojím nezameniteľným štýlom vysvetľuje, kto v skutočnosti je vinníkom marcovej koaličnej krízy: „,Smiešna rošáda po mesiaci trápnych hádok a urážok‘ (Hlas) by sa totiž vôbec nekonala, keby sa z opozície nešírili des a hrôza,“ píše Schutz. A ďalej túto „myšlienku“ vysvetľuje:

„Čiže, zrozumiteľne, beh o záchranu koalície by strany dávno vzdali s vedomím, že personálne-vzťahové prekážky v zostave OĽaNO-rodina-SaS-zaľudia sú nezlučiteľné s vládnutím. A ich zahladenie-prekonanie je možné len v inej konfigurácii naprieč spektrom. Či hneď a zaraz, alebo – áno – po predčasných voľbách. Vzdať však nemohli nič. Tortúru museli podstúpiť, keďže naprieč spektrom sú len náckovia, poloextrémisti nejasnej príčetnosti a ľudia minulosti, ktorí pustili podsvetie a mafie do štátu v takých mierach od pivnice až po povalu, že deložovať ich je polovica reformy.“

„Najradšej by sa namazali vitriolom a jedom na potkany“

Teda chudáci koaličníci jednoducho museli robiť ten cirkus, lebo to inak nešlo, donútili ich k tomu všetci tí pekelníci z opozície. Všimnite si tú nepriestrelnú logiku: ich neprekonateľné „personálne-vzťahové prekážky“ by už dávno túto koalíciu rozbili, nebyť hrozby Ficom. A ako strašne pritom oni trpia, to vysvetľuje hneď ďalší odstavec:

„Ísť cez prahy vlastnej tolerancie, keď najradšej by sa namazali vitriolom a jedom na potkany, musia len preto, lebo voliči im nedopriali na výber nič, z čoho by nepozerala zaháčkovanosť v organizovanom zločine, morálne i mentálne fiaská aj s bezpečnostnými rizikami, ktoré sa namnožili za dvanásť rokov Fica.“

Nevedno, čím sa namazal autor, známy aj ako „majster krabicového vína“, ale aby sme boli spravodliví, on zrejme nenašiel inšpiráciu k svojmu geniálnemu výlevu na dne krabice – nápad zrejme pochádza od iného mysliteľa, samotného ministra obrany Jaroslava Naďa. Ten mal povedať toto: „,Nechutné divadlá‘ a ,absolútne frašky‘ musí koalícia hrať len a len preto, lebo ,nesmieme dopustiť návrat SmeroHlasu‘“.

Aj za hádky a urážky sú plne zodpovední Fico a Pellegrini

„Ešte aj za tie hádky a urážky sú plne zodpovední Fico a Pellegrini. Už len svojou existenciou, tým, že nezdúchli do exilu päť sekúnd po definitívnom rozuzlení, že políciu, prokuratúru, súdy, celý verejný sektor, zdravotníctvo – a boh je svedok, čo ešte – prepachtovali zbojníkmi, ktorí rozobrali štát do (takmer) posledného šroúbika,“ píše majster Schutz.

Divné, že neutiekli ani po „definitívnom rozuzlení“, všakže? A namiesto toho, aby utiekli potom, ako všetko „rozobrali do posledného šroúbika“ (zaujímavé, že krajina vôbec ešte funguje…), si ešte dovolia ukazovať prstom na týchto koaličných dobrákov, ktorí kvôli tomu nemôžu inak, než si navzájom driapať oči. Až takíto zákerní oni sú.

Autor napokon speje k vyvrcholeniu svojej logickej exhibície: „Koaličné predstavenie je nechutné. Vysmievať sa však trebárs z návratu ministrov, čo sotva podali demisie, nemajú nárok tí, ktorí ich k šachovaniu donútili. A ešte aj keby nárok mali; fraškou nemôže byť proces s rezultatívnou koncovkou paradigmatickej sily, akou nesporne je zmena na poste premiéra.“

Preložme majstrove slová do zrozumiteľnej reči: to, čo robí koalícia, síce je nechutné, ale opozícia to nesmie komentovať, lebo ona nesmie komentovať nič – prečo, to už nám vysvetlil vyššie. A že výmena premiéra bola fraškou? Ale kdeže. To je v prípade Matoviča a Hegera predsa „proces s rezultatívnou koncovkou paradigmatickej sily,“

Prečo o tom píšeme?

Niektorí čitatelia sa v minulosti pýtali, prečo vôbec píšeme o úletoch extrémistov z tzv. mienkotvorných médií prorežimného mainstreamu. Nuž, preto, lebo je dôležité občas si pripomenúť, až do akého bahna vo svojom pravdoláskarskom svätom džiháde títo ľudia skĺzli. Aká mravná a mentálna bieda a prázdnota sa skrýva za kvázi intelektuálnymi pózami tých, ktorí sa sami pasujú za tých pravých dedičov hodnôt humanizmu a demokracie, a ktorí sa tvária, že sú povolaní poúčať ostatných a dávať im rôzne nálepky.

Ivan Lehotský