Môj profil 
Predplatné
Pochopenie toho, ako na Mesiaci môže voda vzniknúť a v akom množstve sa tam môže nachádzať, alebo aspoň jej chemické zložky, je rozhodujúce pre cieľ NASA vyslať ľudí na túto prirodzenú družicu Zeme, aby tam boli stále prítomní.
“Snažíme sa dozvedieť sa o dynamike cenných zdrojov, ako je vodík, na povrchu Mesiaca a v jeho exosfére, alebo veľmi tenkej atmosfére, aby sme vedeli, kam a ako nazbierať tieto zdroje,” uviedol podľa Phys.org fyzik Orenthal James Tucker, vedúci simulačného výskumu v Goddardovom vesmírnom leteckom centre NASA v Greenbelte.
Niekoľko kozmických lodí použítím svojich infračervených prístrojov meralo svetlo vyžarované z Mesiaca na identifikáciu chémie jeho povrchu. Bola to kozmická loď NASA Deep Impact, ktorá mala veľa blízkych stretnutí s Mesiacom na svojej ceste ku kométe 103P/Hartley 2, kozmická loď Cassini NASA, ktorá prešla okolo Mesiaca na ceste k Saturnu a indický Chandrayaan-1, ktorý obišiel Mesiac pred desiatimi rokmi. Všetky zistili dôkazy o vode alebo jej zložkách (vodík alebo hydroxyl).
Ale ako sa tieto atómy a zlúčeniny na Mesiaci vytvorili, bolo nejasné. Je možné, že vplyvy meteorov vyvolávajú potrebné chemické reakcie, ale mnohí vedci sa domnievajú, že primárnou príčinou z viacerých je slnečný vietor.
Keď prúd nabitých častíc, známy ako slnečný vietor, prechádza na povrch Mesiaca rýchlosťou 450 kilometrov za sekundu, obohatí povrch Mesiaca o zložky, z ktorých by sa mohla vytvoriť voda.
Vedci NASA pomocou počítačového programu simulovali chemické procesy, ktoré prebiehajú, keď slnečný vietor naráža na povrch Mesiaca. Keď Slnko vysiela protóny na Mesiac, tieto častice interagujú s elektrónmi na povrchu Mesiaca, čím sa vytvárajú atómy vodíka (H). Tieto atómy potom prechádzajú povrchom a zastaví ich množstvo kyslíkových (O) atómov viazaných v oxide kremičitom (SiO2) alebo v iných molekulách nesúcich kyslík, ktoré tvoria lunárnu pôdu regolit.
Vodík a kyslík spolu tvoria molekulu hydroxylu (OH), zložku vody H2O. “Myslíme na vodu ako na túto špeciálnu magickú zmes,” poznamenáva William M. Farrell, plazmový fyzik , ktorý pomohol vyvinúť simuláciu. Pritom zistil, že “každá skala má potenciál robiť vodu, najmä po ožiarení slnečným vetrom”.
Vedci zistili aj to, prečo kozmické lode našli kolísanie množstva vodíka v rôznych častiach Mesiaca. Menej vodíka sa hromadí v teplejších oblastiach, ako je mesačný rovník, pretože vodíkové atómy tam dostanú energiu zo Slnka a rýchlo sa dostanú z povrchu do exosféry. Viac vodíka sa zhromažďuje na chladnejšom povrchu blízko pólov, kde je menej slnečného žiarenia a odplyňovanie sa spomaľuje.
Tuckerova simulácia celkovo dokazuje, že slnečný vietor neustále naráža na povrch Mesiaca, rozkladá väzby medzi atómami kremíka, železa a kyslíka, ktoré tvoria väčšinu mesačnej pôdy. Toto necháva kyslíkové atómy s nepevnými väzbami. Keďže atómy vodíka prúdia povrchom Mesiaca, dočasne ich zastavia uvoľnené atómy kyslíka (dlhšie v chladných oblastiach než v teplých), prechádzajú od jedného atómu k druhému, až sa konečne rozptýlia do atmosféry Mesiaca.
Kľúčovým zistením podľa Farella teda je, že každý vystavený objekt z oxidu kremičitého vo vesmíre, od Mesiaca až po malý prach, má potenciál vytvoriť hydroxyl a tým sa stane chemickou továrňou na vodu.
.jpg)
.JPG)
