Svet 25. februára 2018 (HSP/Napalete/Foto:Napalete)

Podľa výskumov vedomia a zážitkov na prahu smrti nemusí byť smrť fyzického tela definitívnym koncom vedomia. Smrť je jedinou istotou v živote. Jej nevyhnutnosť sa týka každého, preto je predmetom zvedavosti aj existenčných obáv. Náboženské a mystické tradície takmer všetkých ľudských kultúr ju považujú za prechod vedomia či ľudskej podstaty do iného sveta.

Na prahu smrti
Starobylé kultúry ako egyptská či tibetská pripisovali smrti a posmrtnej existencii podobne ako všetky svetové náboženstvá veľký význam. Platón považoval otázku života po smrti za najdôležitejšiu. Dielo svojho obľúbeného filozofa študoval aj lekár a psychológ Raymond Moody, ktorý vo svojej svetoznámej knihe Život po živote opísal zážitky a skúsenosti ľudí, ktorí prežili klinickú smrť.

Fenomén zážitkov na prahu smrti (ZPS) podrobne skúmala aj švajčiarska lekárka Elisabeth Küblerová-Rossová, ktorá prežila stovky hodín pri lôžkach umierajúcich a neskôr ZPS aj sama zažila. Rossová analyzovala množstvo svedectiev od ľudí rôzneho veku a kultúr a na ich základe opísala smrť ako proces. Zaznamenala aj množstvo podrobných zážitkov od ľudí, ktorých mozog v stave klinickej smrti nevykazoval už nijakú činnosť.

Podobné zistenia publikovali v roku 2008 aj britskí lekári vo vedeckom časopise Resuscitation. Podľa spomenutých prác väčšina svedectiev ZPS opisuje opustenie vlastného tela, príjemné pocity úľavy, mieru a lásky. Svedectvá často spomínajú stretnutia s inými zosnulými osobami a putovanie k jasnému svetlu, ktoré pre nich predstavovalo Boha alebo vyššiu inteligenciu. Zážitky a ich opisy sa často rôznili práve podľa kultúrneho zázemia osôb, no ich podstata sa dá označiť za rovnakú.

Americký lekár Eben Alexander nikdy neveril fenoménu zážitkov blízkych smrti. Ako syn neurochirurga vyrastal vo svete vedy. Nasledoval cestu svojho otca, stal sa neurochirurgom s akademickou kariérou a už 25 rokov učí na prestížnej Harvard Medical School. Podľa vlastných slov rozumie tomu, čo sa deje v mozgu ľudí pri umieraní a vždy bol presvedčený, že existuje vedecké vysvetlenie pre ZPS. Mozog ako veľmi komplikovaná a extrémne citlivá štruktúra reaguje už aj na malé zníženie množstva dostupného kyslíka.

Aj preto Alexander nepovažuje za nijaké veľké prekvapenie, ak ľudia, ktorí prežijú ťažké traumy, opisujú silné zážitky a príbehy, čo ešte neznamená, že skutočne niečo zažili. Ako viacerí jeho kolegovia zastával názor, že vedomie vytvára mozog a že žijeme vo vesmíre, kde neexistujú emócie. Svoje názory Alexander prehodnotil po osobných skúsenostiach, ktoré predtým nikdy nepovažoval za možné.

V roku 2008 ochorel na zápal mozgových blán, upadol na sedem dní do kómy a zažil pritom cestu do posmrtného nadprirodzeného sveta.

Opísal ju takto: „Po siedmich dňoch v kóme, keď ľudská časť môjho mozgu – neokortex nebola aktívna, som zažil niečo také hlboké, že mi to dalo vedecký dôvod veriť v existenciu vedomia po smrti. Neexistuje vedecké vysvetlenie možnosti, že zatiaľ čo moje telo ležalo v kóme, moja myseľ, moje vedomie, moje vnútorné ja bolo celkom pri živote.

Kým neuróny kortexu boli stopercentne ochromené baktériami, moje vedomie oslobodené od mozgu sa vydalo na cestu do novej širšej dimenzie vesmíru, o ktorej som nikdy neveril, že existuje, a pred zážitkom z kómy by som ju odmietol ako nemožnú.“

Presvedčivá skúsenosť
Hlavné argumenty proti predsmrtným zážitkom uvádzajú, že ZPS sú dôsledkom čiastočného či narušeného fungovania kortexu mozgu. V prípade doktora Alexandra však neprišlo k zážitkom v situácii, keď kortex fungoval zle, ale keď nefungoval vôbec, čo dokumentujú aj neurologické vyšetrenia a záznamy CT prístroja. Úroveň lekárskeho poznania mozgu vylučuje, aby pri takej kóme pacient zažil akékoľvek, hoci aj obmedzené vedomie.

Alexandrovi trvalo mesiace, kým sa vyrovnal so svojou skúsenosťou. Nielen s tým, že bol počas kómy pri vedomí, čo by bez osobnej skúsenosti považoval za lekársky nemožné, ale aj so samotnými zážitkami. Podľa jeho slov sa na začiatku ocitol vo veľkých, hustých, oranžovo-bielych oblakoch, ktoré kontrastovali s tmavomodrou oblohou.

Vysoko nad nimi lietali priehľadné a svetielkujúce bytosti vyšších foriem a zanechávali za sebou dlhé stopy. Zhora sa šíril aj mohutný zvuk, hmotný takmer ako dážď, po ktorom nezmoknete. Zdalo sa mu, že v tomto svete nie je možné pozorovať nič bez toho, aby sa nestal jeho súčasťou. Farby boli prenikavo živé a všade bolo množstvo motýľov. Väčšinu času s ním bola mladá žena, ktorá s ním hovorila bez slov. Pociťoval úľavu, lásku a krásu prichádzajúcu v mohutných vlnách.

Potom sa dostal do nekonečného priestoru, úplne tmavého, ale zároveň presvetleného žiariacou guľou, ktorá bola akýmsi tlmočníkom medzi ním a obrovskou prítomnosťou. Alexander si je vedomý, že to znie neuveriteľne, ale zároveň je presvedčený, že to bolo skutočné.

Pred touto skúsenosťou vedel, že moderná fyzika považuje vesmír za nedeliteľnú jednotu, ale vnímal to len ako abstraktné pojmy. Dnes to vníma ako realitu a vesmír považuje za definovaný nielen touto jednotou, ale aj láskou. Po zvyšok života chce Eben Alexander skúmať pravú podstatu vedomia a chce si ujasniť, že sme viac ako fyzickým mozgom.

Americký anestéziológ a emeritný profesor Stuart Hameroff je ďalším vedcom, ktorý sa zaoberá ľudským vedomím a možnosťami jeho existencie aj po smrti.

Jeho vedecká kariéra je spojená s výskumom vedomia a spracovania informácií v mozgových bunkách na úrovni štruktúr nazývaných mikrotubuly či dokonca na molekulárnej až supramolekulárnej úrovni, čiže na úrovni síl slabších ako bežné chemické väzby.

Tento prístup vedie k opisu informačných procesov v mozgových bunkách pomocou princípov kvantovej mechaniky. Hameroff bol v roku 1994 hlavným organizátorom prvého „stretnutia vedomia“ v Tuscone, považovaného za míľnik v oblasti štúdia vedomia. Na konferencii sa stretlo približne tristo vedcov z rôznych odborov, čo viedlo pri takom komplexnom výskume k užitočnej spolupráci.

Keď klasické argumenty neobstoja
Stretnutie bolo tiež prvým krokom k vytvoreniu Asociácie pre vedecké štúdium vedomia a Centra pre štúdium vedomia na Arizonskej univerzite, kde Hameroff pôsobí ako riaditeľ. Ako jeden z priekopníkov kvantovej biológie spolu s britským fyzikom Rogerom Penrosem vyvinul kvantovú teóriu vedomia, ktorá pripúšťa existenciu duše, obsiahnutej vnútri mikrotubulov v našich mozgových bunkách – neurónoch.

Teória, na ktorej vedci spolupracujú už od roku 1996, vychádza z modelu mozgu ako biologického počítača zloženého zo sto miliárd neurónov a ich vzájomných prepojení ako informačnej siete. Vedci argumentujú, že naše skúsenosti a vedomie sú výsledkom kvantových procesov vnútri miktorubulov, ktoré nazvali organizovaná objektívna redukcia. Pri stavoch blízkych smrti mikrotubuly strácajú kvantový stav, ale informácia v nich obsiahnutá nie je zničená.

Hameroff to opisuje takto: Povedzme, že srdce prestane biť, krv prestáva prúdiť a mikrotubuly strácajú kvantový stav. Kvantová informácia v mikrotubuloch však nie je a ani nemôže byť zničená, len sa rozširuje a rozptyľuje do vesmíru ako celku. Ak je pacient resuscitovaný a ožíva, môže sa táto informácia vrátiť do mikrotubulov a pacient môže mať zážitky z posmrtného života. V prípade smrti pacienta je možné, že tieto informácie môžu existovať mimo tela natrvalo ako duša. Laicky povedané – duša neumiera, ale sa vracia do vesmíru.

Mnoho odborníkov zážitky blízkej smrti vysvetľuje šokovou reakciou tela, keď sa v stave ohrozenia života vyplavujú do mozgu endorfíny, hormóny šťastia.

Je však zdokumentované veľké množstvo prípadov podobných skúsenosti Ebena Alexandra, keď klasické argumenty neobstoja. Pri súčasnej úrovni poznania nie je namieste striktný skepticizmus v otázke existencie vedomia nezávislého od mozgu či dokonca od života fyzického tela.

Neurovedy hľadajú vedomie na jemnej kvantovej úrovni a kvantová fyzika formuluje predstavy o nedeliteľnosti sveta a existencii jeho ďalších dimenzií. Predstava nesmrteľnej duše a svetov vyšších dimenzií, dominujúca v tradícii mystikov a náboženstiev počas celej histórie ľudstva, teraz nachádza prívržencov aj medzi racionalistickými vedcami.