Môj profil 
Predplatné
V roku 1992 odišiel do USA a zakrátko mu ponúkali renomované univerzity vo svete profesúru. Neprijal ani jednu a o tri roky neskôr, sklamaný povrchným životom Západu, sa vrátil do Ruska. Prijal slabo platené miesto matematika na Inštitúte pre Matematiku v Petrohrade. Hovorieval, že k šťastnému životu nepotrebuje ani slávu ani peniaze. Jediné čo potrebuje, že je matematika a Rusko. Pomaly sa záujem Západu o geniálneho matematika vytratil, a to o to viac, že dal najavo, že ním opovrhuje.
Všetko sa však odrazu zmenilo v roku 2002, keď dal na server arXiv.org svoju prácu, ktorá rieši problém tzv. Poincaré-domienky. Na tomto nesmierne ťažkom matematickom probléme pracovali viac ako storočie najgeniálnejší matematici v celom svete – bez úspechu.
Henri Poincaré, ktorý mu dal meno (mimochodom, tiež jeden z najslávnejších matematikov všetkých čias, pred ktorým mal veľký rešpekt aj Einstein), vyslovil v roku 1904 domnienku, že každý trojdimenzionálny objekt, ktorý sa vo svojich podstatných aspektoch správa tak, ako je to v prípade trojdimenzionálnych sfér, tak potom je aj sám takou sférou. Dokázať sa mu to ale nepodarilo. Podobne sa to nepodarilo ani množstvu skvelých matematikov po ňom.
Až ruský génius Grigorij Perelman to dokázal.
V roku 2000 vypísal na vyriešenie tohto matematického problému americký Clay Mathematics Insitute odmenu milión dolárov. O dva roky neskôr sa ohlásil ruský matematik (o ktorom tvrdili tzv. normálni ľudia, že je veľkým podivínom) a vyhlásil, že problém Poincarého vyriešil. Svetové matematické autority skúmali jeho prácu s veľkým skepticizmom. Hnevalo ich jeho nekonvenčné správanie, čo Perelman vždy expresívne demonštruje.
V tomto prípade ignoroval vedecké autority, lebo je nepísaným zákonom, že vedci a objavitelia zašlú svoje práce najprv renomovaným vedeckým magazínom, kde ich skúmajú a hodnotia špičkoví experti. Perelman ale tak neurobil a dal svoje dielo na internet, kde bolo prístupné každému.
Až keď začiatkom roku 2003 dal na ten istý server ďalšie doplnky k svojej teórii, začali ho brať renomovaní svetoví matematici vážne. Perelman sa krátko po tom vydal do USA, kde absolvoval prednášky na niekoľkých univerzitách, ako napríklad na Princeton University. Potom sa vrátil do Ruska. Vyhlásil, že je hrdým Rusom a nebude sa Američanom nikdy o nič prosiť. Neprijímal žiadne telefonáty – prevažne z USA . Telefonické volania odtiaľ sa čoraz viac množili. Všetky ignoroval. Len odpovedal na niekoľko mailov z USA, kde boli nejaké dotazy k jeho teórii a napokon sa odmlčal celkom.
Dôkazy, ktoré boli v jeho teórii, boli v niektorých pasážach také ťažké, že aj renomovaní vedci mali problémy, aby ich porozumeli. Napriek tomu ich napokon akceptovali. Čoskoro boli organizované v početných štátoch vedecké sympózia, kongresy a Workshops na tému Perelman a jeho riešenie „tisícročného“ problému matematiky (ako to bolo medzičasom pomenované), okrem USA, aj v Nemecku, Číne i Francúzsku – Poincaré bol predsa Francúz.
V roku 2010 padlo konečné oficiálne prehlásenie:
Skvelý matematický dôkaz ruského matematika Grigorija Perelmana je v celom rozsahu presvedčivý a nespochybniteľný.
O štyri roky neskôr vycestoval do Ruska za Perelmanom predstaviteľ Clay Mathematics Institutu, aby mu odovzdal šek na milión dolárov, lebo ruský matematik sa o to vôbec nestaral. Perelman však pripravil svetu ďalšie prekvapenie. Pochybujem, že by to niekto na jeho mieste urobil.
Jeho reakcia znela:
„Peniaze pre mňa neznamenajú vôbec nič a Nobelovú cenu už dostali mnohí nezaslúžene. Dobrý príklad je americký prezident Obama. Nechcem byť v takej spoločnosti. A slávu potrebujú predovšetkým psychopati a vodcovia. Mne je sláva nepotrebná. Mne k šťastiu postačí úplne moje milované Rusko a moja matematika.“
Roman Bednár
.jpg)
.JPG)
