Pred niekoľkými týždňami sa na tvrdo euroatlanticky a protirusky zameranej stránke Aktuality.sk objavil článok (v origináli ho nájdete tu:), ktorý farbisto opisuje srdcervúci prípad dnes už takmer šesťročného dievčatka, ktoré mal jeho otec, bývalý slovenský vedec pracujúci v Rusku v oblasti jadrového výskumu, uniesť a ukryť na neznámom mieste. Podstatne iné svetlo však do celého prípadu vnáša verzia otca dievčatka Slavomíra Hnatiča. Prinášame ho v plnom znení.

Vyjadrenie Dr. Slavomíra Hnatiča k článku uverejnenému na portáli aktuality.sk

Dňa 12. 2. 2021 o 13:00 vyšiel na portáli aktuality.sk článok s názvom „Kauza Hnatič: Slovák pred matkou ukryl dcéru a oznámil, že sebe zmenil občianstvo.”

V tomto článku, redaktor Rudolf Sivý zneužíva Slovenskú Akadémiu Vied a medzinárodnú vedeckú spoluprácu na škandalizovanie súkromia mňa a mojej 5-ročnej dcéry. Redaktor Sivý sa znižuje ku klamstvám, prekrúcaniu a zamlčiavaniu kľúčových faktov, aby takto vytváral umelú mediálnu senzáciu a zároveň o sebe vytváral falošný obraz „bojovníka za spravodlivosť.“

Je nutné uviesť, že všeobecne škandalizácia malého dieťaťa v médiách sa považuje za mimoriadne nevhodný zásah do jeho výchovného prostredia, ktorá zvykne mať negatívny dopad na jeho vývin.

Vo veci mojej maloletej dcéry sa už dávnejšie vyjadrili štyri súdy, kde úplne zakázali jej medializáciu a to predovšetkým kvôli existencii osobitných dôvodov na jej strane, pre ktoré je medializácia pre ňu škodlivá.

Denník N sa na podnet matky rozhodol v júni 2019 tento zákaz porušiť. V súdnom konaní na jednej strane kompetentných ubezpečoval, že dokáže ochrániť anonymitu prípadu a dcéry, a popri tom paralelne naštartoval mediálny maratón výsledkom ktorého je priam až groteskne prekrútená historka v médiách o mne, dcére a „trpiacej” matke, na ktorej si už rok a pol robia PR mimovládky, politici a novinári. Posledný článok zverejnený na portáli aktuality.sk vzbudil takú vlnu nenávisti, že mi pochybné indivíduá začali posielať správy, že ma treba zlikvidovať.

V tomto štádiu, v záujme ochrany seba a dcéry od ďalších zásahov do súkromia, je nevyhnutné odhaliť niektoré klamstvá a médiami zamlčiavané kľúčové skutočnosti o celej veci.

1. Dôvody zverenia dvojročnej dcéry otcovi Dr. Slavomírovi Hnatičovi

Redaktor portálu aktuality.sk zatajuje, že celé právoplatné rozhodnutie súdu o zverení dvojročnej dcéry otcovi obsahuje aj rozsiahle odôvodnenie odvolacieho súdu 8CoP/359/2017 z 17. 1. 2018. Tento po niekoľkých mesiacoch dokazovania po dôkladnom preštudovaní si materiálu predloženého oboma stranami, odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že je nesporné, že matka dieťa zanedbávala a systematicky ho poškodzovala v psychickom a fyzickom vývine. Toto robila matka dvojročnej dcére asi 9 mesiacov jej života.

V krátkosti – matka dieťa nevychovávala, nič ho neučila, namiesto toho chodila krížom-krážom po lekároch, ktorým tvrdila, že má postihnutú autistickú dcéru. Odvolací súd videl predovšetkým to, že po niekoľkých mesiacoch u otca sa dcéra začínala správať normálne, postupne sa začínala socializovať a učiť zručnosti, ktoré jej matka odopierala (so zdôvodňovaním, že má postihnutú dcéru s jasnou diagnózou).

Napríklad matka odmietala dcéru učiť jesť lyžičkou, čo sa v krátkej dobe ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu s otcom naučila. Z takýchto skutočností vychádzal odvolací súd, pričom všetko je riadne zdokumentované, či už videami, lekárskymi správami, elektronickou komunikáciou. Matka mediálnymi škandálmi túto pravdu o sebe zakrýva. Možno mnohých z Vás sklamem, ale takúto matku mimovládky, poslanci a novinári vykresľovali ako starostlivú a obetavú. Matku, ktorá svoje vlastné dieťa doviedla do takého katastrofálneho stavu, že niektorí lekári boli skutočne presvedčení, že je postihnutá.

Aby ste mali predstavu, v akom stave bola dcéra, tak odborníci v Košiciach dcérke chceli pomocou magnetickej rezonancie mozgu v decembri 2017 v celkovej anestéze zisťovať, či náhodou nemá Rettov syndróm (jedno z najťažších neurovývinových ochorení postihujúcich centrálny nervový systém, jedna z najťažších príčin závažného mentálneho postihnutia u žien, pozn. red.). Toto mimoriadne invazívne vyšetrenie sa už nerealizovalo, pretože mi medzitým súd dcérku zveril. Teraz dcéra chodí do normálnej škôlky, rozpráva dvomi jazykmi, je riadne socializovaná a postupne sa pripravuje na nástup do školy.

Prečo sa táto kľúčová informácia vyše roka a pol médiami, mimovládkami a oportunistickými politikmi, už keď sa rozhodli celú vec medializovať, zatajuje? A prečo sa namiesto toho verejnosti podsúva historka o bezdôvodnom odbratí dieťaťa trpiacej matke skorumpovanými súdmi? Prečo verejnosť nevie o tom, že po tom ako mi súd zveril dcéru v katastrofálnom stave, matka požiadala súd v inom konaní, aby som jej platil 1000 eur výživné mesačne? O čo matke skutočne ide?

Vie si čitateľ predstaviť aké náročné bolo dcéru dostať z regresu (ktorý mnohí lekári ani nedokázali odlíšiť od postihnutia), ktorý jej bol spôsobený? Popritom som čelil permanentnej kriminalizácii a mediálnym útokom. Dokážete si predstaviť vychovávať dieťa v takomto prostredí?

2. Fabulácie o SAV, SÚJV a o mojom otcovi prof. Michalovi Hnatičovi

Ďalšou témou, ktorej sa redaktor Sivý vo svojom článku venuje, je moja práca v Slovenskej akadémii vied (SAV), Spojenom ústave jadrových výskumov (ďalej SÚJV) a môj otec prof. Michal Hnatič. Otázky pracovných a rodinných vzťahov patria do súkromia a redaktor nemá žiadne právo ich medializovať. Avšak, keďže už tak napriek môjmu nesúhlasu urobil, je potrebné poukázať na nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia, ktoré redaktor Sivý uviedol.

Nie je pravdou, že môj otec sa podieľal na mojej akceptácii v SÚJV. Nebol členom príslušného výboru, ktorý o tom rozhoduje a v tomto mu neprislúchali žiadne kompetencie. Nie je pravdou, že doc. Kopčanský sa podieľal na mojom vyslaní z Ústavu experimentálnej fyziky SAV, v tej dobe nebol riaditeľom ústavu. Pred pôsobením v SAV/SÚJV som pôsobil v Holandsku ako expert v oblasti technológií, na čo som mal patričnú výnimku udelenú tamojšími úradmi.

Nie je pravdou, že môj otec je alebo bol mojim šéfom. Môj otec, prof. Michal Hnatič je fyzik-teoretik, naša práca sa nijako neprelína a pracujeme v rôznych laboratóriách s rôznou špecializáciou. Medzi nami nie je a ani nikdy nebol žiaden pracovnoprávny vzťah. Nemá a ani nikdy nemal žiadnu právomoc mi nariadiť opustiť územie Ruska. To nás pán redaktor chce presvedčiť, že nevie ani takú banálnu vec, že takéto právomoci nemôžu náležať občanom Slovenska a môžu ich mať ich iba ruské orgány? Nevie redaktor, že zamestnávateľ (SAV, SÚJV) nemá žiadne právo vstupovať do súkromného života svojich zamestnancov a ich detí?

Je potrebné si položiť otázku, čo týmto pán redaktor Sivý sleduje a či sa nejedná o vedome cielený diskreditačný útok. Prečo takto absurdne klame o SAV, SÚJV a o mojom otcovi prof. Michalovi Hnatičovi?

3. Lži o údajnom únose, zavlečení a ukrývaní dcéry

Redaktor Sivý v článku spomína, že som údajne zavliekol dcéru do Ruska. Zavlečenie dieťaťa (chránenej osoby) do cudziny je na Slovensku ťažký zločin s dolnou trestnou sadzbou 10 rokov odňatia slobody (paragraf 187 trestného zákona). To pán redaktor chce verejnosť presvedčiť, že súdy nevedia 15 mesiacov vydať medzinárodný zatykač na niekoho, kto skutočne zavliekol dieťa?

Lži o zavlečení začala o mne ešte pred rokom šíriť matka dieťaťa. Pravda je taká, že Ruský súdny orgán na podnet matky ešte v júni 2020 určil, že sa na území Ruskej Federácie s dcérou nachádzame legálne a toto rozhodnutie odoslal úradom SR. Vychádzal pri tom iba z listín vydaných súdmi SR. Jednou z listín, ktorú mal pritom k dispozícii, bolo matkou zatajené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol matkin návrh na zákaz nášho cestovania mimo EÚ zamietnutý.

Vo veci tzv. „nezákonných premiestnení a udržiavaní detí” podľa Haagskej konvencie z roku 1980 matka ešte v lete 2020 bola informovaná o možnosti podať na príslušný súd v Rusku žiadosť o návrat, čo však, vedomá si všetkých okolností, a nielen tých, ktoré jednostranne predkladá médiám a politikom, neurobila.

Tvrdenia redaktora Sivého o únose sú vymyslené, majú nulový právny základ a hrubo zasahujú do cti a reputácie mňa a mojich blízkych. Od roku 2015 sa v Rusku stále nachádzam na tej istej adrese, na ktorej bývala aj samotná matka, o čom existuje množstvo písomností (napríklad táto adresa je uvedená na kartičke ruského zdravotného poistenia matky). Napriek mediálnej show o trpiacej matke, táto do dňa vydania článku redaktora Sivého (vyše 15 mesiacov, čo sme nepretržite v Rusku) ani raz neprejavila záujem s dcérou komunikovať aspoň cez Skype. Matka aj slovenské orgány sú a boli pravidelne informované o tom, kde sa dcéra nachádza. Boli nás navštíviť aj pracovníci konzulátu SR v Moskve.

V tomto kontexte, za osobitnú pozornosť stoja tvrdenia o údajnom ukrývaní dcéry a im zodpovedajúca spravodajská akcia orgánov SR v novembri 2020. Táto sa nedá nazvať nijako inak, než šikanou maloletého dieťaťa na medzinárodnej úrovni.

Úrady SR v novembri 2020 na podnet matky vystavili päťročnú dcéru na Interpol a spustili akciu na sociálnych médiách, že je nezvestná, aj keď dobre vedeli, kde sa nachádza. Úrady SR fotografiu dcérky neodstránili zo stránky Interpolu ani po tom, čo im ruská strana opätovne poskytla informáciu, že dcérka sa nachádza na svojej stálej adrese (na ktorej bývala predtým aj matka). Ako je všeobecne známe, fotografie detí sa zverejňujú iba ak je to nevyhnutné, v opačnom prípade sa vždy zamazávajú. Fotografia falošného pátrania po dcére mala na facebooku vyše 5000 zdieľaní spolu so srdcervúcimi komentármi v štýle „dúfame, že sa maličká nájde.“

Čo týmto úrady SR sledovali?

Chceli vytvoriť falošný dojem únosu, resp. toho, že Rusko kryje únos, a zneužiť na to moju dcéru? Uvedomujú si organizátori tejto akcie aký krajne nevhodný je takýto postup pre prostredie, v ktorom vyrastá dcéra? Ako sa môže štát na podnet matky takto bezohľadne správať k malému dieťaťu, vedome šíriť o ňom dezinformácie a zneužívať na to medzinárodné orgány?

Predpokladám, že zverejnenie týchto informácií odradí všetkých, ktorí doteraz servilne slúžili matkiným záujmom, od priživovania sa na cudzom nešťastí a od ďalšieho zneužívania dcéry pre účely politickej agendy.

Slavomír Hnatič