Ucelené moslimské komunity na Slovensku sú naozaj nežiaduce

Bratislava 30. januára 2018 (HSP/Ďateľ/Foto:Pixabay)

Ideológia liberálnej demokracie zrodila národný štát aj multikulturalizmus. Problém moslimskej migrácie však ideologické poučky nevyriešia. Záchranou je len priamy pohľad realite do očí.

Výroky predsedu vlády Roberta Fica, že si na Slovensku nepraje ucelené komunity moslimov, mali očakávaný ohlas. Médiá kritizovali premiérov nedostatok politickej korektnosti a niekoľkí intelektuáli uverejnili mentorsky sformulované vyhlásenie, pod ktoré sa podpísali ďalší intelektuáli, teológovia, učitelia, politici a publicisti. V internetových diskusiách pod článkami a na fórach na Facebooku si predstavitelia rozdielnych názorov nadávali do kaviarne, slniečkarov, respektíve do fašistov a xenofóbov. Nič nové pod slnkom, takáto je totiž obvyklá úroveň diskusie na Slovensku.

Islam a Európa

Islam sa s Európou zráža prakticky od smrti proroka Mohameda. Najprv sa do nej tlačili cez severnú Afriku Arabi, neskôr ju zase cez Balkán a maďarskú pustu ohrozovali Turci. V súčasnosti Európa čelí tlaku islamu z východného aj južného Stredomoria. Migranti zo širšieho Stredného východu využívajú prevažne prvú a tí z Maghrebu, Severnej Afriky a Sahelu zase druhú spomínanú trasu. Rozdiel je v tom, že kým Arabi aj Turci sa usilovali dobyť Európu zbraňami, súčasní islamskí migranti odôvodňujú povolenie na vstup na Starý kontinent humanitárnymi dôvodmi. Dodajme, že vo viacerých západoeurópskych krajinách majú čosi ako predsunuté hliadky, ucelené komunity moslimov, ktoré sa tam dostali na základe dva a pol storočia trvajúcej kolonizácii Afriky, Stredného východu, Indického subkontinentu a ďalších končín planéty.

Slabiny ideológie

Konflikt medzi takzvanou kaviarňou a údajným nedostatkom tolerancie voči „inakosti“ vyplýva z ideológie liberálnej demokracie. Poukazujúc na jej princípy, kaviareň argumentuje, že s nikým nemožno zaobchádzať inak len na základe farby pleti, náboženstva a kultúrnych zvykov. Druhá strana barikády, odvolávajúc sa na princípy tej istej ideológie liberálnej demokracie, hovorí, že každý národ má právo na sebaurčenie a na svojom území si vládnuť tak, ako uzná za vhodné. Táto ideológia stvorila pojem multikulturalizmu, ale aj pojem národného štátu a oba pojmy, aj keď vychádzajú z toho istého myšlienkového rámca, sú protirečivé. Protirečenie tohto druhu sa nedá vyriešiť ideologicky. Naopak, akú – takú odpoveď na problém súčasnej migrácie alebo, ak chceme, novej vlny zrážania sa islamu s Európou môžeme nájsť len keď vystúpime z ideologickej škatule a pozrieme sa na problém zvonka.

Zinédine Zidane nie je dôkaz

Nielen v Európe, ale v celom západnom svete žije mnoho westernizovaných moslimov, ktorí splynuli s takrečeno hostiteľskou kultúrou. Niektorí ostali verní islamu, iní sú nábožensky indiferentní. Všetci však majú spoločné to, že prijali kultúrne, politické a právne tradície krajiny, kde žijú. Napriek tomu, že westernizovaní moslimovia existujú, nie je to dôkaz funkčnosti modelu multikulturalizmu.

V takmer celom západnom svete, kde sa vytvorili ucelené moslimské komunity, nedošlo k multikultúrnemu prepojeniu, ale k prehlbovaniu rozdielností. Absolútna väčšina moslimov, čo ostala verná svojim náboženským a kultúrnym tradíciám, chce žiť po svojom. A, pochopiteľne, chce, aby sa týmto zvyklostiam prispôsobovalo aj okolie. S niečím takým však nemôže súhlasiť väčšinová kultúra, a preto vznikajú napätia a konflikty. Ich extrémnou podobou sú takzvané no go zones, kam nevkročia nielen ne-moslimovia, ale ani policajti.

Spolužitie islamských komunít s pôvodne kresťanskou, dnes už do veľkej miery sekulárnou Európou nie je možné posudzovať podľa individuálnych prípadov asimilácie jednotlivcov či dokonca celých širokých islamských rodín. Áno, Zinédine Zidane je príkladom toho, ako sa z chlapca, narodeného alžírskym rodičom v Marseille, stal skvelý francúzsky futbalista a tréner. Napriek tomu, že medzi prvým menom a priezviskom nosí aj mená Ismail Yasid, Zidane je Francúz a verí vo francúzsku republiku. Lenže to nie je prípad všetkých francúzskych moslimov. Opak býva pravidlom a v tom spočíva problém.

Výhoda neúčasti na kolonizácii

Popri mnohých iných historických a geografických nevýhodách má Slovensko jednu výhodu. Síce sa nedokážeme vyrovnať s populačne aktívnou menšinou Rómov/Cigánov, ktorí tu žijú už storočia, no vďaka tomu, že Uhorsko nikdy neparticipovalo na kolonizácii, dnes nemusíme čeliť takým problémom, s akými sa stretávajú Holanďania, Francúzi, Briti, ale aj Nemci, ktorí si nevytvorili „islamský“ problém kolonizáciou, ale nezodpovednou imigračnou politikou.

Nie ideológia, ale realita musí byť meradlom správnosti riešení. Riešenie migrácie (čo je len menej zreteľné pomenovanie zrážky islamu s Európou) nemôže byť ešte viacej azylov a povolení na pobyt v ešte väčšom počte Európskych štátov, ale premyslená stratégia zadržiavania nežiaduceho osídľovania. Dohoda Európskej únie s Tureckom o utečencoch zo Sýrie je fajn. Ale akú koncepciu a stratégiu máme voči severnej Afrike, Maghrebu a Sahelu, skadiaľ prichádzajú do Európy nielen africkí moslimovia, ale aj migranti zo širšieho Stredného východu? Zatiaľ žiadnu a ani dohoda s Tureckom nestojí na pevných základoch.

Kým Európa nebude mať koherentnú stratégiu ako čeliť migrácii, Slovensku neostáva nič iné, iba trvať na tom, že budovanie ucelených moslimských komunít na našom území je nežiaduce.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk