Londýn/Madrid 15. októbra 2019 (HSP/RT/Foto:Screenshot YouTube)
Lídra katalánskych separatistov Oriola Junquerasa odsúdili na 13 rokov. Vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie v roku 2019 je stále nedohľadne. EÚ už ignorovala nespočetné množstvo referend. Vlády si myslia, že majú viac rozumu ako ľudia. Píše vo svojom komentári pre RT britský politik Jonathan Arnott, ktorý bol v minulosti europoslancom
Arnott tvrdí, že Španielsko nepochybne vyhlási, že katalánske referendum o nezávislosti bolo nezákonné.
“Poukážu na to, že dôvodom, prečo viac ako 92% občanov hlasovalo za nezávislosť, bolo to, že druhá strana referendum bojkotovala. To ale nič nemení na skutočnosti, že Katalánsko si zvolilo vládu, ktorá je jednoznačne za nezávislosť,” uviedol a dodal:
“Veľmi ma zaujíma, či Katalánsko zostane súčasťou Španielska. Verím v silu sebaurčenia. Katalánsky ľud musí byť tou entitou, ktorá urobí toto rozhodnutie. V rámci pomerov Veľkej Británie by som sám seba opísal ako unionistu: Chcem, aby Škótsko zostalo súčasťou Únie. Ak by však škótski občania hlasovali v referende o tom, že sa stanú nezávislou krajinou, úplne a jednoznačne podporujem toto ich právo. Vo všetkých týchto aspektoch, Španielsko sa viac usilovalo o zničenie katalánskej snahy o autonómiu, než o umožnenie cesty k legálnym dosiahnutiu konečného rozhodnutia.”
Článok 7
Britský politik píše, že článok č. 7 Lisabonskej zmluvy trochu ironicky umožňuje Európskej únii pozastaviť hlasovacie práva krajiny v EÚ. “Európska únia sa zameriava na Maďarsko a Poľsko, napriek tomu stále obhajuje Španielsko. Ide o selektívny prístup k sebaurčeniu, ktorý je centrom väčšiny problémov modernej spoločnosti. Neočakávajme preto nejaké reakcie EÚ na uväznenie Junquerasa alebo na stále trvajúci exil Carlesa Puigdemonta.”
Dodáva, že deväť z desiatich referend funguje ako prostriedok na prijímanie kľúčových vnútroštátnych rozhodnutí. Vo Švajčiarsku sa referendá konajú každý rok a dávajú „vláde ľudu“ šancu realizovať sa.
Mnoho štátov v USA predložilo návrhy na hlasovanie občanov o dôležitých témach zapojilo tak ľudí do rozhodovacieho procesu. V Spojenom kráľovstve boli referendá o všetkých druhoch otázok: waleskej decentralizácii, škótskej decentralizácii, zmene hlasovacieho systému, o členstve v spoločnom trhu či o škótskej nezávislosti. V každom z týchto prípadov – a pri waleskej decentralizácii v roku 1997 bolo referendu úspešne veľmi tesne iba 50,3% ku 49,7% – všetky výsledky však boli rešpektované bez vážneho spochybňovania.”
Tyrania menšiny
Jonathan Arnott uvádza, že demokracia si vyžaduje rešpekt a súhlas porazených. “Pri referende o brexite v roku 2016 sa zrazu všetko zmenilo. Niekoľko politikov, odhodlaných nevykonať vôľu ľudí, sa rozhodlo sabotovať všetko o brexite.
“Vo chvíli, keď sa menšina snaží zvrátiť vôľu väčšiny, narazíme na ešte väčší problém ako “tyrania väčšiny“ opísaná v 18. storočí zakladateľmi USA. Podľa moderného, politicky korektného názoru musí zvíťaziť „tyrania menšiny“: väčšina musí vždy zmeniť svoj prístup tak, aby vyhovoval menšine. Príkladom je debata o genderizme, kde už nestačí iba rešpektovať autonómiu vašich priateľov a susedov – očakáva sa, že budete zmeniť svoj vlastný pohľad tak, aby vyhovoval ich. Keď prejdeme od slobody prejavu k donútenému prejavu, zistíme, že demokracia fakt trpí.”
EÚ v minulosti viackrát ignorovala výsledky (alebo požadovala druhé hlasovanie) referend o zmene pravidiel v štyroch rôznych krajinách. Dokonca ani vo Švajčiarsku, v bašte demokracie, nebola švajčiarska imigračná iniciatíva v roku 2014 rešpektovaná.
“Domnievam sa, že ako prostriedok riadenia referendá stále fungujú – ale zásadou bolo vždy, že strana, ktorá prehrala, rešpektuje výsledok. Keď politici uveria, že vláda by mala byť nad ľudom a že by mala ignorovať akýkoľvek výsledok, ktorý sa im nepáči, demokracia sa stáva iba ilúziou. V tom prípade to je tyrania menšiny.”