Bratislava 20. decembra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

V tomto roku sme na Slovensku, po 30-tich rokoch demokracie, svedkami nového zápasu o slobodu, kde jedným z aspektov je sloboda prejavu. Aby sa dala pochopiť obludnosť legislatívnych zmien v SR po roku 2000, ktoré naštartovali politici ako Lipšic (tu treba pripomenúť i zodpovednosť všetkých hlasujúcich poslancov vtedajšej koalície), treba poukázať na nesystémové vytvorenie špeciálneho súdu (1.9.2004) v mene boja s korupciou, ktorú pripisovali predchádzajúcim vládam

Neskôr keď Ústavný súd poukázal na neústavnosť týchto legislatívnych zmien, tak došlo k legislatívnym úpravám a k premenovaniu súdu na Špecializovaný trestný súd. Zákon o vzniku Špeciálneho súdu, ktorý poslaním malo byť súdenie skorumpovaných politikov, sudcov a prokurátorov.  Špeciálne súdy, nie sú novinkou v európskej legislatíve, boli vymyslené totalitným fašistickým režimom Mussoliniho, čo neskôr okopíroval Hitlerov režim národného socializmu (nacizmu). Treba hneď upozorniť, že trestný zákon sa po roku 1989 na Slovensku novelizoval mnohokrát. Po dôkladnom porovnaní všetkých noviel trestného zákona sa ukázalo, že rozhodujúce boli dve novely (2009 a 2017) spolu so vznikom špeciálnych súdov a špeciálnej prokuratúry, spolu s politickými nomináciami v oblasti súdnictva.

Verejnosť vie, že v poslednom čase boli vynesené na Slovensku rozsudky, ktoré vzbudzujú obavy o rešpektovanie základných ľudských práv zo strany polície a justície (napr. Mazurek, Rostas…)  Tieto rozsudky sa opierali o všetky novely trestného zákona, ale najmä  o tú z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, vrátený prezidentom Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky (tlač 1084) schválenú v treťom čítaní.

Hlasovanie o vrátenom návrhu zákona ako o celku.č. 257/2009 Z.z. zo 16. júna 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, dopadlo tak, že novela bola schválená NR SR hlasmi poslancov Smeru, SNS, HZDS.  Táto novela zaviedla nové právne formulácie, ako aj nové trestné činy. Korunu týmto legislatívnym zmenám nasadila novela z roku 2017 trestného zákona účinná od 1. januára 2017, kde došlo k ďalším sprísneniam trestných sadzieb ako aj k doplneniu nových trestných činov.

Preto treba pripomenúť:  V preambule Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948 (ďalej len VDĽP) sa píše, že: „… uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“. Na úvod treba zacitovať článok 18 deklarácie, v ktorom sa konštatuje, že „každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva (…), pričom tento dokument je nadradený legislatíve SR. V článku 19 sa potvrdzuje, že „každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice“, čo v kontexte nedávnych rozsudkov v SR vyznieva tragicky a vyvoláva nielen právne otázky.

V ústave SR v článku. 12 sa odseku (1) píše, že „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. (2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým (…) Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. (4) Nikomu nesmie by spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. V čl. 24 (1) sa občanom garantuje, že „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú“, podobne ako v čl. 26 (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. (3) Cenzúra sa zakazuje. (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíri informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Toľko ústava SR.

Ale zákon 257/2009 Z.z. zo 16. júna 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, v konečnom  dôsledku radikálne obmedzuje vyššie citované práva občanov, ba v niektorých prípadoch dokonca pozbavuje občanov SR týchto práv. Prečo? Legislatívna úprava extrémizmu bola prijatá v roku 2009 za ministra Harabina (opäť hlasy koaličných poslancov) na základe bruselských a možno i iných odporúčaní napr. z izraelskej či európskej legislatívy. Dovtedy sa termín „extrémizmus“ vôbec v trestnom zákone nenachádzal. Tu treba spomenúť, že väčšina trestných činov, ktoré boli po novom nazvané trestnými činmi extrémizmu, sa nachádzali v legislatíve SR už pred tým. Legislatívnou úpravou z roku 2009 boli zhrnuté do jednej kategórie trestných činov extrémizmu a zákon bol doplnený o nové skutkové podstaty, ktoré Harabin dodnes obhajuje, a vyhlasuje že problém je iba v „slniečkárskych“ či „sorošovských“ policajtoch, prokurátoroch a sudcoch. Tu sa jedná o hlavne o výrobu, šírenie a prechovávanie extrémistického materiálu…atď.

Právne problematické sú tieto skutočnosti. Totiž v zákone sú definované dva nové osobitné motívy ako je úmysel podnecovať k násiliu alebo nenávisti z národnostných a rasových dôvodov. Ďalším právnym problém je motív nenávisti, menovite národnostnej, rasovej, etnickej, náboženskej a pre sexuálnu orientáciu. A tu už chce štát vstupovať do mysle občanov podobne ako fašistická diktatúra. Aj keď je legislatívna definícia v zákone o niečo komplikovanejšia, tak právne dokázať niekomu z obvinených úmysel, bude houdiniovským výkonom nielen pre NAKA či políciu ale i pre prokurátora. Ale ako ukazuje právna prax v SR, prvé pokusy sa už udiali a z pohľadu špecializovanej časti orgánov úspešne.

To isté sa týka podnecovania, (nie však hanobenia a vyhrážania osobám) pre ich (po novom i domnelú) príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu (§ 424a). V novele sa zaviedlo že, ak niekto spácha uvedený trestný čin na základe niektorého z týchto motívov, teoreticky môže dostať nielen prísnejší trest ale zároveň je tento trestný čin považovaný za trestný čin extrémizmu. Čiže trestné činy, ktoré boli presunuté do kategórie trestného činu extrémizmu, môžu byť sankcionované prísnejšie na základe ideologickej kategorizácie ako aj politickej či spoločenskej objednávky. Právne dôsledky týchto ideologických presunov pre prax si čitatelia môžu domyslieť sami.

Extrémne vážnym právnym problém je, že samotný pojem extrémizmu v zákone alebo inom vysvetľujúcom dokumente definovaný nie je, čiže NAKA, policajt – vyšetrovateľ, prokurátor, súdny znalec alebo sudca, si ho môže vysvetľovať laxne (široko) a svojvoľne, keďže chýba taxatívna právna definícia. To, že sú definované trestné činy extrémizmu, (v niektorých paragrafoch  napr. §140 ako napr. podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, popieranie a schvaľovanie holokaustu, hanobenie národa, rasy a presvedčenia a iné, nič nemení na ideologickej podstate formulácie niektorých nových trestných činov.

Problémom je, že trestný čin sa reálne ešte nestal (podľa oveľa starších znení trestného zákona), ale stalo sa trestným činom niečo, čo vraj k niečomu smeruje. To, k čomu to vraj smeruje už trestným činom reálne je. Toto je prejudikovanie či skôr doslova fabulovanie ako z učebnice teórie práva. Čiže skutok, ktorý nikdy nebol trestným činom (smerovanie), sa stal trestným činom preto, lebo vraj smeruje k tomu, čo reálne trestným činom v legislatíve bolo a je. To má vážne právne dôsledky z hľadiska dôkazného bremena a prezumpcie neviny. Ako sa bude dokazovať skutková podstata tzv. smerovanie bude iste zaujímavé. Prvé rozsudky, či trestné stíhania, už naznačili kam sme sa dostali od roku 2004 (špecializovaný súd).

V zákone je definovaná extrémistická skupina (§129) ako „spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu.“, čo len kopíruje starší právny termín tzv. zločineckej skupiny, ale tvári sa ako niečo nové.  To, že je definovaný aj extrémistický materiál, (§130) ako písomný, obrazový, zvukový alebo video materiál, ktorý znázorňuje texty alebo symboly hnutí smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv alebo podnecuje nenávisť alebo diskrimináciu alebo ospravedlňuje holokaust alebo iný čin, ktorého popieranie je zakázané, je opäť právne problematické.

Opäť ide o tzv. smerovanie, podnecovanie čo popieranie, čo  je v policajnej a súdnej praxi reálne nemožné právne dokázať nad všetku pochybnosť. Bude sa cielene ideologicky ignorovať právna zásada in dubio pro reo v trestnom konaní? Alebo sa bude v praxi postupovať presne opačne? Realitu postupu NAKA, špeciálneho prokurátora a dvoch sudcov sme už zažili. Asi sa bude uplatňovať nová slovenská „právna“ zásada: osobný subjektívny právny názor (vyšetrovateľa, prokurátora a sudcu) založený na svetonázore alebo politickej objednávke, ktorý je možný len vďaka nejasným definíciám alebo vďaka absencii definície trestného činu.

Navyše, aby išlo o tzv. extrémistický materiál, musí byť vyrobený, rozširovaný, zverejňovaný alebo prechovávaný v úmysle podnecovať nenávisť alebo diskrimináciu. Ktorý vyšetrovateľ, prokurátor a sudca toto zrealizuje, bez rizika spáchania trestného činu zneužitia právomocí verejného činiteľa, ako aj bez flagrantného porušenia ústavy SR a VDĽP? Trestným činom sa stala aj  výroba tzv. extrémistických materiálov (§422a), rozširovanie extrémistických materiálov (§422b), prechovávanie extrémistických materiálov (§ 422c), čo je inšpirované starými socialistickými ideologickými zákonmi proti socialistickému zriadeniu, imperialistom či kontrarevolucionárom a buržoázii tzv. západu. Pod tieto paragrafy môže ideologicky spadať čokoľvek, vrátanie biblie a jej špecifických častí (napr. Mt 23 celá kapitola).

Tu treba poukázať na to, čo vlastne v novelách poslanci vedome či nevedome schválili v parlamente: Právna podstata aktuálnej novely  z roku 2017 síce radikálne nemení celkovú prechádzajúcu právnu koncepciu ideologickej protiextrémistickej legislatívnej úpravy z roku 2009, ale rafinovane zavádza niektoré  legislatívne sprísnenia, ktoré opäť pripomínajú praktiky totalitného fašistického režimu. Zásadný paradigmatický legislatívny obrat spočíva v tom, že sa zmenila problematika dôkazného bremena pri extrémistickom materiáli, ktorý je na základe novely nelegálny.

Obvinený občan bude po novom musieť preukázať, že materiál slúži len na vzdelávacie či archivačné aktivity alebo na vedecký výskum, kedy už zrazu nejde o extrémistický materiál. Toto je právny škandál, ktorý robí zo všetkých občanov zločincov, lebo sa nespravodlivo nastolila prezumpcia viny, ak ide o extrémistický materiál. Ústava SR a VDĽP, ktoré garantujú základné ľudské práva asi opäť neplatia na území SR.

Doslova fašistické legislatívne rezervovanie problému extrémizmu špecializovanému trestnému súdu, keďže všetky trestné činy extrémizmu bude výlučne riešiť  špecializovaný trestný súd, legislatívne vytvorilo ideologickú inštitúciu, ktorá už nebude riešiť korupciu (pôvodný cieľ) ale ideové zločiny občanov. Štát tak bude rozhodovať, čo je ideovým zločinom.

Navyše sa rozšírila  (novela 2017) definícia extrémistického materiálu: trestné bude ním popierať aj genocídy a vojnové zločiny, ktorých páchateľa odsúdil slovenský súd (predtým to musel byť medzinárodný súd uznaný Slovenskou republikou), čo v praxi znamená, že štát prikazuje občanom vedcom a historikom čo si majú myslieť o určitých historických udalostiach. A tak dnes je legislatívne zakázané popierať zločiny a trestné činy, ktoré sa stali v minulosti.

V legislatíve pribudol ďalší nový trestný čin: apartheid a rasová segregácia, čím sa definitívne vracia SR späť do obdobia totality, lebo istá časť občanov SR žije takým sociálnym spôsobom a má takú civilizačnú kultúru, že samotná SR sa môže dopúšťať tohto trestného činu. Právne absurdum je spôsobené tým, že SR sama v parlamente kedysi prijala zákon o sociálne vylúčených osobách a znevýhodnených občanoch. Teda každý je stíhateľný za to, že sa určitá časť občanov samu seba segreguje na základe príslušnosti k určitej etnickej skupine.

Legislatívny prenos viny na majoritu bije do očí práve v kontexte týchto dvoch noviel. Trestná je už propagácia, podporovanie a prejavovanie sympatií hnutiam, ktoré smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd. Treba povedať, že pred novelizáciou bolo trestné, ak dané hnutie používalo reálne násilie, výslovnú hrozbu násilia alebo výslovnú hrozbu inej ťažkej ujmy, čo sa uvedenými novelami (2009 a 2017) zmenilo na tzv. sympatiu, čo je zo svojej podstaty psychoemocionálna problematika.

Takže kam sme prišli? Myslenie, osobný názor, informácie, ideovo závadné texty a ich držba (je jedno či náboženské, ateistické, fašistické, liberálne, marxistické, konzervatívne, kresťanské), verejný písomný či verbálny prejav toho, čo si človek myslí ohľadne napr. adopcie detí pármi rovnakého pohlavia, migrácie, tzv. xenofóbie, manželstva a rodiny, potratov, rodovej ideológie či homosexuality, toto všetko sa automaticky a legislatívne stalo ideovým zločinom, ktorý automaticky pácha každý občan, na ktorého ukáže NAKA, polícia, prokurátor, znalec a sudca.

A ty občan dokáž, že nie si zločinec alebo pôjdeš do hotela značky nápravné zariadenie pre ľudskú myseľ (ktoré iste bude potrebné v budúcnosti postaviť z eurofondov cez politicky spriaznenú firmu, ktorá získa túto štátnu zákazku ako inak transparentne).  Zdá sa že odporné a neľudské ideológie fašizmu, nacizmu a marxizmu stále žijú v mysliach tých, ktorí tieto právne absurdity (zákon o Špeciálnom a špecializovanom súde, či novely trestného zákona z 2009 a 2017) produkujú vo vládach, v parlamente a na ministerstvách. Čo vy na to občania? Voľby sú za dverami.

René Balák