Bratislava 11. apríla 2021 (HSP/Právne listy/Foto:Pixabay)

V tom­to ro­ku up­ly­nie 55 ro­kov od vy­hlá­se­nia roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­rým bol ob­ža­lo­va­nej Ire­ne Ču­bír­ko­vej ulo­že­ný trest smr­ti sa spá­chanie dvoch vrážd (iš­lo o vraždu man­že­la a nás­led­ne aj dru­ha ob­ža­lo­va­nej, s kto­rý­mi ma­la cel­kom se­dem de­tí)

Pro­ces s ob­ža­lo­va­nou Ire­nou Ču­bír­ko­vou a jej spolu­ob­ža­lo­va­ným sle­do­va­lo v ro­ku 1966 prak­tic­ky ce­lé Čes­kos­lo­ven­sko. Veľ­ký zá­ujem ve­rej­nos­ti vy­vo­lal hlav­ne bez­cit­ný spô­sob vy­ko­na­nia skut­kov (nap­rík­lad od­de­le­nie hla­vy od te­la, vlo­že­nie hla­vy do ka­bín­ky v osob­nom vla­ku, spá­le­nie zvyš­ku te­la a po­dob­ne) ako aj to, že hlav­nou pá­cha­teľ­kou bo­la mla­dá že­na.

Niž­šie v texte je uve­de­né kom­plet­né zne­nie roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 1T/5/1966 zo dňa 31.05.1966. Z práv­ne­ho hľa­dis­ka je za­ují­ma­vým po­sú­de­nie ko­na­nia spolu­ob­ža­lo­va­né­ho Vác­la­va Ber­nar­ta, keď súd pr­vé­ho stup­ňa, na roz­diel od ob­ža­lo­by, po­sú­dil je­ho ko­na­nie nie ako spolu­pá­cha­teľ­stvo, ale ako po­moc k tres­tné­mu či­nu vraž­dy. Za­ují­ma­vým je aj pos­tup sú­du pri hodno­te­ní dô­ve­ry­hod­nos­ti roz­diel­nych vý­po­ve­dí tej is­tej oso­by.

A na­po­kon, za­uj­me aj cel­ko­vá sklad­ba od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku, keď kraj­ský súd vy­skla­dal skut­ko­vý dej a účasť ob­ža­lo­va­ných na ňom ako skla­dač­ku (mo­zai­ku) dô­ka­zov, z kto­rej po­tom vy­vo­dzo­val práv­ne zá­ve­ry. Ta­ký­to spô­sob od­ôvod­ňo­va­nia roz­sud­kov je v proti­kla­de so sú­čas­nou ap­li­kač­nou praxou, keď väč­ši­nu od­ôvod­ne­nia roz­sud­kov sú­dov tvo­rí vý­ťah (či preh­ľad) to­ho, čo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­da­li ob­ža­lo­va­ní ale­bo sved­ko­via (fak­tic­ky sú do od­ôvod­ne­nia pre­ko­pí­ro­va­né zá­pis­ni­ce z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, nie­ke­dy dos­lov­ne) a až po­tom nas­le­du­je struč­né zhodno­te­nie dô­ka­zov a pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Som ná­zo­ru, že od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku v zmys­le § 168 ods. 1 Tr. zák. ne­vy­ža­du­je, aby v ňom bo­li ot­roc­ky opí­sa­né, či pre­ko­pí­ro­va­né vý­po­ve­de osôb vy­po­čú­va­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Prá­ve nao­pak, od­ôvod­ne­nie by ma­lo byť sku­toč­ne po­ňa­té ako „skla­dač­ka dô­ka­zov“ z kto­rej vy­plý­va ur­či­tý skut­ko­vý stav (sku­tok), je­ho pá­cha­teľ, vyspo­ria­da­nie sa s ob­ha­jo­bou a nás­led­ne aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku. Sto­jí te­da za úva­hu vy­ko­nať ur­či­tý od­klon od sú­čas­nej za­uží­va­nej praxe v tom­to sme­re a za­čať od­ôvod­ne­nie roz­sud­kov, či uznese­ní kon­ci­po­vať inak (bez hro­ma­de­nia strán roz­sud­ku bez­du­chým pre­pi­so­va­ním ob­sa­hu vý­po­ve­dí).

Pre úpl­nosť je nut­né uviesť, že niž­šie uve­de­ný roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa bol na­pad­nu­tý od­vo­la­ním nie­len ob­ža­lo­va­ný­mi oso­ba­mi, ale aj pro­ku­rá­to­rom. Prá­ve pro­ku­rá­tor žia­dal pri ob­ža­lo­va­nom Ber­nar­to­vi, aby je­ho ko­na­nie bo­lo kva­li­fi­ko­va­né ako spolu­pá­cha­teľ­stvo a nie ako po­moc. Naj­vyš­ší súd roz­sud­kom sp. zn. 8To/20/1966 zo dňa 14.07.1966 vy­ho­vel v tom­to sme­re pro­ku­rá­to­ro­vi a po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta ako spolu­pá­cha­teľ­stvo (a za­ra­dil ho aj do prís­nej­šej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny, než kraj­ský súd). Naj­vyš­ší súd bol v tom­to sme­re ná­zo­ru, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia mož­no ne­po­chyb­ne zis­tiť, že k usmr­te­niu Ču­bír­ku doš­lo po vzá­jom­nej do­ho­de me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi, ob­ža­lo­va­ný Ber­nart ob­sta­ral us­pá­va­cie kvap­ky, kto­ré ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá použila spo­lu s al­ko­ho­lom na us­pa­nie svoj­ho man­že­la a nás­led­ne, po je­ho smr­ti, doš­lo k fin­go­va­niu smr­ti man­že­la neš­ťas­tnou ná­ho­dou. Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du tu pre­to iš­lo o koor­di­no­va­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných, kto­ré sme­ro­va­lo k usmr­te­niu iné­ho a pre­to ide u ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta o spolu­pá­cha­teľ­stvo a nie o po­moc pri tres­tnom či­ne vraž­dy. Od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ných bo­li zamietnu­té ako ne­dô­vod­né.

Žia­dosť o mi­losť bo­la ob­ža­lo­va­nej Ire­ne Ču­bír­ko­vej za­miet­nu­tá a dňa 28.09.1966 bo­la pop­ra­ve­ná obe­se­ním v Pra­he vo ve­ku 43 ro­kov. Bo­la dru­hou že­nou  pop­ra­ve­nou v Čes­kos­lo­ven­sku od ro­ku 1948 za kri­mi­nál­ne (nie po­li­tic­ké) tres­tné či­ny. Trest smr­ti bol v Čes­kos­lo­ven­sku zru­še­ný v ro­ku 1990 (cel­ko­vo za ob­do­bie od ro­ku 1948 do ro­ku 1990 bo­li v Čes­kos­lo­ven­sku pop­ra­ve­né za kriminálne tres­tné či­ny tri že­ny).

JUDr. Peter Šamko

sudca Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 1 T 5/66

ROZ­SU­DOK

V me­ne re­pub­li­ky!

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve odd. 1. v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du prom. práv. Er­ví­na Po­la­ko­vi­ča, sud­cov Ber­nar­ta Stei­na­ra a Fran­tiš­ka Ma­ce­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti obž. Ire­ne Ču­bír­ko­vej a spol., pre trest­ný čin pod­ľa §§ 9 ods.2, 219 Tr.zák., na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom v dňoch 25.-27. má­ja 1966 a dňa 31.má­ja 1966 vy­hlá­sil ten­to

Roz­su­dok:

1/ Obž. Ire­na Ču­bír­ko­vá,rod.Sr­nco­vá, nar.…. vo Vra­diš­ti okr. Se­ni­ca, do­má­ca, tr­va­le by­tom v Bo­le­rá­ze-osa­da Po­líč­ko č.d, 296 okr.Tr­na­va,

2/obž.Vác­lav Ber­nart, nar….. v Láz­ňach, Be­loh­rad,na­pos­le­dy člen OOŽ-út­var v Trut­no­ve, tr­va­lé by­tom v Trut­no­ve, ul.Čsl.ar­má­dyč.d. 439/1

                  sú vin­ní, že

1/ Obž. Ire­na­ Ču­bír­ko­vá a obž. Vác­lav­ Ber­nart dňa 10.10.1951 na by­te man­že­lov Ber­nar­tov­cov v Trut­no­ve nav­zá­jom sa do­ho­vo­ri­li, že od­strá­nia man­že­la obž. Ču­bír­ko­vej Já­na Ču­bír­ku kto­rý bol vážnou pre­káž­kou ich vzá­jom­ných a dlh­šie tr­va­jú­cich mi­los­tných sty­kov. Ich do­ho­vor bol ta­ký, že obž. Ber­nart ob­sta­rá us­pá­va­cie kvap­ky, po­mo­cou nich obž. Ču­bír­ko­vá svoj­ho man­že­la us­pí a v spán­ku usmr­tí. Zá­ro­veň sa do­ho­vo­ri­li, že vraž­du za­hla­dí obž. Ču­bír­ko­vá za pris­pe­nia man­žel­ky obž. Ber­nar­ta, Leo­pol­dy Ber­nar­to­vej. Ten­to do­ho­vor reali­zo­va­li. Obž. Ber­nart, do­nie­sol us­pá­va­cie kvap­ky, obž. Ču­bír­ko­vá ich da­la pri obe­de vy­piť svoj­mu man­že­lo­vi v lie­ho­vi­ne. Keď man­žel za­spal, obž. Ču­bír­ko­vá ho pre­nies­la do det­skej iz­by a ulo­ži­la ho do pos­te­le. Spa­cie­ho man­že­la tu­pým pred­me­tom (pa­li­cou asi 70 cm dl­hou, 3 cm hru­bou) viac­krát ud­re­la do ľa­vej po­lo­vi­ce hla­vy v čel­nej ob­las­ti, čím mu spô­so­bi­la roz­siah­le pre­bi­tie leb­ky spo­je­né s kr­vá­ca­ním a tým pri­vo­di­la aj je­ho smrť.

Keď sa obž. Ču­bír­ko­vá pres­ved­či­la, že man­žel už ne­ži­je, pri­vo­la­la Leo­pol­du Ber­nar­to­vú a spo­lu s ňou pre­nies­li te­lo Já­na Ču­bír­ku pod scho­dy, ve­dú­ce na po­va­lu, od­kiaľ obž. Ču­bír­ko­vá spus­ti­la na mŕtvo­lu kach­le v úmys­le pred­stie­rať usmr­te­nie man­že­la neš­ťas­tnou ná­ho­dou. Po od­strá­ne­ní aj os­tat­ných stôp od­iš­la obž. Ču­bír­ko­vá aj s Leo­pol­dou Ber­nar­to­vou do by­tu Ber­nar­tov­cov a do­mov sa sa­ma vráti­la až o 18,30 hod. Po prí­cho­de do­mov za­ča­la hla­si­te na­rie­kať, aby tak vy­vo­la­la mien­ku, že k smr­ti jej man­že­la doš­lo neš­ťas­tnou ná­ho­dou pri zná­ša­ní ka­chiel z po­va­ly.

2/ Obž. Ire­na Ču­bír­ko­vá po pred­chá­dza­jú­cich nez­ho­dách z ne­ná­vis­ti a od­po­ru dňa 7.12.1964 vo vlas­tnom by­te v Bo­le­rá­zi na Po­líč­ku vo ve­čer­ných ho­di­nách me­dzi 21.00 až 22.00 hod. po dlh­šie chys­ta­nom zá­me­re usmr­ti­la svoj­ho dru­ha Am­bró­za Sčep­ku tak, že toh­to v ku­chy­ni na dláž­ke v opi­los­ti nev­lád­ne le­žia­ce­ho, viac­krát ud­re­la se­ke­rou do zá­hla­via, čím mu spô­so­bi­la zlo­me­nie klen­by a spo­di­ny le­beč­nej, s kr­vá­ca­ním do moz­gu. Po­tom so se­ke­rou a se­ká­čom na mä­so od­de­li­la hla­vu od te­la. Te­lo spá­li­la v pe­ci v dňoch 8. a 9. 12.1964, po­pol a nes­pá­le­né zbyt­ky kos­tí roz­há­dza­la v oko­lí do­mu. Od­de­le­nú hla­vu dňa 9.12.1264 od­lo­ži­la do WC ka­bí­ny osob­né­ho vla­ku čís­lo 819 sto­ja­ce­ho na Že­lez­nič­nej sta­ni­ci v Tr­na­ve. Po od­lo­že­ní hla­vy ozná­mi­la or­gá­nom VB v Tr­na­ve, že od 7.12.1964 pos­trá­da svoj­ho dru­ha Am­bró­za Ščep­ku,

         te­da

ob­ža­lo­va­ná Ire­na Ču­bír­ko­vá v bo­de 1 a 2 iné­ho úmy­sel­ne usmr­ti­la, ob­ža­lo­va­ný Vác­lav Ber­nart v bo­de 1 pos­ky­tol iné­mu po­moc za­do­vá­že­ním pros­tried­kov, ra­dou a utvr­dzo­va­ním v roz­hod­nu­tí  iné­ho úmy­sel­ne usmr­tiť,

               čím spá­cha­li:

ob­ža­lo­va­ná Ire­na Ču­bír­ko­vá v bo­de 1 a 2 dvoj­ná­sob­ný trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 219 tr.zák.

Ob­ža­lo­va­ný Vác­lav Ber­nart v bo­de 1 po­moc k tres­tné­mu či­nu vraž­dy pod­ľa § 10 ods. 1 písm.c/, § 219 tr.zák.

Kraj­ský súd za to

                  od­su­dzu­je

ob­ža­lo­va­nú Ire­nu Ču­bir­ko­vú pod­ľa , 219, § 35 ods. 1 tr.zák. na trest smr­ti._,

ob­ža­lo­va­né­ho Vác­la­va Ber­nar­ta poa­ľa § 219 tr.zák. na 12 /: dva­násť :/ ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

Pod­ľa § 46 tr.zák. stra­ta čes­tných ti­tu­lov a vy­zna­me­na­ní – vy­zna­me­na­nie Za vy­ni­ka­jú­cu prá­cu.

Pod­ľa§ 39 a ods.2 písm.a/ s pri­hliad­nu­tím na ods.3 toh­to us­ta­no­ve­nia tr.zák. ob­ža­lo­va­ný Vác­lav Ber­nart sa za­ra­ďu­je do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

Od­ôvod­ne­nie:

Kraj­ský súd po vy­po­ču­tí ob­ža­lo­va­ných, sved­kov ……….. a do­ku­men­tač­né­ho ma­te­riá­lu zis­til ten­to skut­ko­vý stav :                                                                                    _

Pod­ľa lie­čeb­né­ho a oh­ľa­da­cie­ho lis­tu úrad­ný le­kár v Trut­no­ve kon­šta­to­val dňa 10. okt.1951 smrť Já­na Čubírku. Uvie­dol, že iš­lo o ná­hod­ný úraz  pá­dom z vý­šky, s pre­ra­ze­ním leb­ky.

Ten­to le­kár­sky zá­ver je ro­be­ný na zá­kla­de ohliad­ky a vý­po­ve­de obž. Ču­bír­ko­vej, kto­rá v tom_ča­se uvá­dza­la, že jej man­žel chcel dať do­lu z po­va­ly kach­le a tie­to na ne­ho spad­li.

Tak to­mu bo­lo až do feb­ruára 1965, ke­dy vo vy­šet­ro­va­cej väz­be ob­ža­lo­va­ná doz­na­la, že man­žel zom­rel ná­sil­nou smr­ťou a pád s ka­chla­mi iba in­sce­no­va­li. V tej­to čas­ti o nie­koľ­ko dní vý­po­veď obžalo­va­nej potvr­di­li obž. Ber­nart a je­ho man­žel­ka. Zhod­nosť vý­po­ve­dí na­po­kon potvr­dil i od­bor­ný po­su­dok Ústa­vu súd­ne­ho le­kár­stva LFKU v Hrad­ci Krá­lo­vé po pre­ve­de­nej exhu­má­cii pozostatkov Jána Ču­bír­ku. Po­su­dok včet­ne vý­po­ve­di znal­ca doc. dr.Be­ra­na­na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, jed­noz­nač­ne vzhľa­dom na dod­nes poz­na­teľ­né po­ra­ne­nia leb­ky a re­bier uvá­dza, že pád kach­lí ne­mo­hol v žiad­nom prí­pa­de spô­so­biť smrť Já­na Ču­bír­ku, že kach­le na toh­to do­pad­li po­tom, čo bol iným spô­so­bom usmr­te­ný.

Po­su­dok uvá­dza, že pád ka­chiel na hla­vu Já­na Ču­bír­ku by zna­me­nal buď úpl­né rozdr­te­nie a roz­mač­ka­nie leb­ky, ale­bo by zos­ta­la as­poň tiah­la dl­há puk­li­na od mies­ta ná­ra­zu ka­chiel k mies­tu na proti­ľah­lej stra­ne hla­vy, kto­rá sa opie­ra­la o tvr­dú pod­lož­ku. Ani jed­no z tých­to zra­ne­ní ne­bo­lo pri exhu­má­cii zis­te­né. Po­su­dok ďa­lej vy­lu­ču­je spô­so­be­nie smr­ti pre­bi­tím leh­ky os­trou ale­bo hra­na­tou čas­ťou se­ke­ry a to aj pre prí­pad, že by hla­va bo­la pok­ry­tá nie hrub­šou lát­kou. To­to vy­vo­dzu­jú z to­ho, že ne­bo­li pri pod­rob­nom pres­kú­ma­ní leb­ky zis­te­né cha­rak­te­ris­tic­ké ry­sy, kto­ré za­ne­chá­va úder se­ke­ry. V po­sud­ku je ro­be­ný zá­ver, že v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de mož­no us­po­ko­ji­vo vy­svet­liť pre­bi­tie leb­ky opa­ko­va­ný­mi úder­mi podl­ho­vas­té­ho, tu­pé­ho pred­me­tu, ako je pa­li­ca. Na hlav­nom pojed­ná­va­ní zna­lec po­su­dok eš­te dopl­nil keď uvie­dol, že nej­de vy­lú­čiť vo všeo­bec­nos­ti ani pou­ži­tie iné­ho pred­me­tu ako je napr. tzv. fran­cúz­sky kľúč, kľúč na uťa­ho­va­nie skru­tiek, však v ta­kom­to prí­pa­de by pot­re­bo­val pres­nej­šie ozna­če­nie, naj­mä veľ­kosť, roz­me­ry.

Na­koľ­ko aj z- od­bor­né­ho po­sud­ku vy­plý­va, že smrť Já­na Ču­bír­ku ne­bo­la spô­so­be­ná neš­ťas­tnou ná­ho­dou, že pre­bi­tie leb­ky bo­lo spô­so­be­né eš­te oso­be ži­jú­cej, bo­lo pot­reb­né vy­hod­no­tiť vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­ných Ču­bír­ko­vej, Ber­nar­ta a sved­ky­ne B…

Ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá na hl­avnom po­jed­ná­va­ní a v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia od feb­ruára 1965 sús­tav­ne uvá­dza­la, že man­žel bol usmr­te­ný na pos­te­li a po­tom bol pre­ne­se­ný pod scho­dy vedúce na po­va­lu od­kiaľ spus­ti­la na ne­ho kach­le.

S vý­nim­kou vý­po­ve­di zo dňa 28.má­ja t.r. uvá­dza, že k usmr­te­niu doš­lo na zá­kla­de pred­chá­dza­jú­ce­ho do­ho­vo­ru s obž. Ber­nar­tom a je­ho man­žel­kou.

Až v pod­rob­nos­tiach uvied­la, ako sa spoz­na­la s obž. Ber­nar­tom a udr­žia­va­la s ním mi­los­tné sty­ky, ako sa do­hod­li to­to za­kryť pria­teľ­ský­mi vzťah­mi ich ro­dín. Uvied­la i kon­krét­ne prí­pa­dy, ke­dy man­žel zis­til ne­ve­ru, aké opat­re­nia ro­bil me­dzi iným i to, že oboz­ná­mil s tým­to man­žel­ku obž.Ber­nar­ta, ako i je­ho za­mes­tná­va­te­ľa ČSD. Pod­ľa vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­nej bol jej man­žel im už ta­kou prekáž­kou, že obž.Ber­nart navr­hol od po­lo­vi­ce ro­ku 1951 cel­ko­ve tri spô­so­by ako usmr­te­ním toh­to od­strá­niť. Ma­la to byť jed­nak ot­ra­va vý­me­nou práš­kov pred­pí­sa­ných le­ká­rom, nes­kôr obe­se­nie a na­po­kon usmr­te­nie po po­da­ní us­pá­va­cích kva­piek.

K to­mu­to pos­led­né­mu prí­pa­du ob­ža­lo­va­ná na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la:

Krát­ko po prí­cho­de do by­tu obž. Ber­nar­ta dňa 10. okt. 1951, ten­to i v prí­tom­nos­ti je­ho man­žel­ky navr­hol, že by bo­lo dob­ré za­do­vá­žiť us­pá­va­cie kvap­ky, tie­to ne­chať po­žiť Já­no­vi Ču­bír­ko­vi a keď za­spí, usmr­tiť ha, pri­čom to­to in­sce­no­vať aká neš­ťas­tnú ná­ho­du, že spad­li na ne­ho kach­le, ako ich zná­šal z po­va­le. Po tej­to do­ho­de obž.Ber­nart od­išiel k le­ká­ro­vi, pri­nie­sol us­pá­va­cie kvap­ky, kto­ré, s ďal­ší­mi po­ža­do­va­ný­mi vec­mi od­ov­zdal ob­ža­lo­va­nej. Tá­to áko uvá­dza, vy­pro­vo­ko­va­la svoj­ho man­že­la k vy­pi­tiu men­šej fľaš­ky be­che­rov­ky, do kto­rej pred­tým vlia­la ce­lý ob­sah us­pá­va­cích kva­piek. Po­moh­la eš­te man­že­lo­vi do pos­te­le, kde ten­to tu­ho za­spal. Po­tiaľ­to je vý­po­veď ob­ža­lo­va­nej zhod­ná so všet­ký­mi z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ok­rem jed­nej, ako je už vy­ššie uve­de­né.

Ďalej uvied­la, že pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho do­ho­vo­ru, kto­rý bol už bez prí­tom­nos­ti man­žel­ky obž.Ber­nar­ta, ten­to pri­šiel asi o 14,00 hod. do ich by­tu, keď to­mu­to potvr­di­la, ze man­žel spí, od­išiel do^; iz­by, v kto­rej bol man­žel. Keď sa za chví­ľu vrá­til do ku­chy­ne po­ve­dal Hon­zo je ho­to­vý- mr­tvý, urob­te s mo­jou man­žel­kou pod­ľa do­ho­dy“. Po­tom pres­ne po­pí­sa­la čo eš­te všet­ko uro­bi­la, včet­ne pre­ve­re­nia si ozná­me­nia obž. Ber­nar­ta  a od­iš­la pre je­ho man­žel­ku. S tou­ťo po­tom jed­nak pre­nies­li te­lo mŕtve­ho Já­na Ču­bír­ku pod scho­dy, pri­tiah­li kach­le, kto­ré po­tom sa­ma zho­di­la a spo­lu s B… eš­te stiah­li pov­la­ky z pos­te­le na kto­rej bol usmr­te­ný jej man­žel. Pov­la­ky od­nies­li k B…., kde ich tá­to vy­pra­la.

Tá­to vý­po­veď už nie vo všet­kých de­tai­loch i v pod­stat­ných čas­tiach je zhod­ná so všet­ký­mi jej vý­po­ve­ďa­mi z príp­rav­né­ho ko­na­nia.

Ob­ža­lo­va­ná vq svo­jich vý­po­ve­diach do 9.ap­rí­la m.r. včet­ne re­konštruk­cie uvá­dza­la, že keď man­žel za­spal, od­iš­la, do piv­ni­ce, zob­ra­la asi 70 cm dl­hú asi 3 cm hru­bú pa­li­cu, po­tom naj­skôr za­kry­la det­skou zá­ster­kou tvár man­že­lo­vi a to viac /3-4/ krát ud­re­la po hla­ve. Po­pí­sa­la eš­te aj po­hyb, kto­rý mal uro­biť po pr­vom úde­re.

V ďal­ších vý­po­ve­diach /č.l…../ už uvá­dza ako na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, t.j. že Já­na Ču­bír­ku za­vraž­dil obž.Berhart. Pri­tom však vý­slov­ne uvá­dza, že ne­vi­de­la u toh­to ako pri je­ho prí­cho­de, tak i od­cho­de žiad­ny pred­met kto­rým usmr­te­nie pre­vie­dol.

Obž.Ber­nart na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pop­rel aký­koľ­vek do­ho­vor s ob­ža­lo­va­nou Ču­bír­ko­vou na usmr­te­ní jej man­že­la. Potvr­dil vte­dy exis­tu­jú­ce mi­los­tné vzťa­hy, ako i opat­re­nia ro­be­né Já­nom Ču­bír­kom, včet­ne že bol pre­ra­de­ný v dôs­led­ku toh­to na iné mies­to v za­mes­tna­ní.

Uvie­dol, že nik­dy spo­lu ne­ho­vo­ri­li o ot­rá­ve­ní Já­na Ču­bír­ku vý­me­nou práš­kov pred­pí­sa­ných le­ká­rom. Prí­pad s obe­se­ním, že iba pred­stie­ra­li pred je­ho man­žel­kou, aby moh­li ísť na schôdz­ku. Uvie­dol, že už pri prev­za­tí šnú­ry na prád­lo, ubez­pe­čil svo­ju man­žel­ku, že to­to neu­ro­bia,

K pos­led­né­mu prí­pa­du uvie­dol, že ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá ho po­žia­da­la o do­ne­se­nie us­pá­va­cích kva­piek, na­koľ­ko ne­mô­že spá­vať. Tú­to po­žia­dav­ku, ako ďal­šie ob­ža­lo­va­nej spl­nil a od­ov­zdal pri od­cho­de z ich by­tu. Vte­dy pod­ľa vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta, poz­na­me­na­la ob­ža­lo­va­ná, že sa po­há­da­la s man­že­lom a ak sa to bu­de opa­ko­vať, dá us­pá­va­cie kvap­ky po­žiť man­že­lo­vi a po­tom ho za­bi­je.  Vý­po­veď obž.Ber­nar­ta v uve­de­nej čas­ti nie je súh­las­ná so všet­ký­mi vý­po­ve­ďa­mi v príp­rav­nom ko­na­ní, ako potvr­di­li oboz­ná­me­né čas­ti tých­to vý­po­ve­dí.

K prí­pa­du ot­rá­ve­nia Já­na Ču­bír­ku sa vy­jad­ro­val, že si ne­pa­mä­tá /č.l. …/, resp. že to­to sa ne­zak­la­dá na prav­de / č.l…./.

Do­ho­vor o obe­se­ní Já­na Ču­bír­ku potvr­dzu­je v pl­nom roz­sa­hu vo svo­jej vý­po­ve­di dňa 20. a.25 feb­ruára 1965. V nasle­du­jú­cich vý­po­ve­diach už uvá­dzal súh­las­ne, ako na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

Od­chyl­ne vy­po­ve­dal v príp­rav­nom ko­na­ní i k pos­led­né­mu prí­pa­du, keď v pr­vých svo­jich dvoch vý­po­ve­diach stvr­dil prav­di­vosť vý­po­ve­di obž. Ču­bír­ko­vej. To­to eš­te opa­ko­val pri kon­fron­tá­cii s obž. Ču­bír­ko­vou dňa 22. ap­rí­la m.r. V tých­to vý­po­ve­diach uvie­dol, že obž.Ču­bír­ko­vá žia­da­la us­pá­va­cie kvap­ky, aby ich da­la man­že­lo­vi a toh­to po­tom v spán­ku za­bi­la. Až po­tom od­išiel k le­ká­ro­vi a do­nie­sol us­pá­va­cie kvap­ky, kto­ré od­ov­zdal ob­ža­lo­va­nej. Eš­te potvr­dil i to, že obž.Ču­bír­ko­vá ich /t.j aj je­ho man­žel­ku/ oboz­ná­mi­la ako bu­de in­sce­no­vať neš­ťas­tnú ne­ho­du s pá­dom ka­chiel, ako jej má po­má­hať man­žel­ka obž.Ber­nar­tna. V ďal­ších vý­po­ve­diach už ob­ža­lo­va­ný od­vo­lá­val sva­ju vý­po­veď, keď uvá­dzal, súh­las­ne s vý­po­ve­ďou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní obž. Ber­nart pop­rel svo­ju vý­po­veď pri kon­fron­tá­cii v príp­rav­nom ko­na­ní, i v tej čas­ti, kde uvá­dzal, že bol kri­tic­ké­ho dňa v by­te obž. Ču­bir­ko­vej  asi o 14.00 hod ke­dy mu ozná­mi­la už iba smrť svoj­ho man­že­la. Uvie­dol v tej­to vý­po­ve­di na č.l…., že išiel sa pres­ved­čiť, resp. od­ho­vo­riť ju od us­ku­toč­ne­nia svoj­ho zá­me­ru. Ob­ža­lo­va­ný eš­te poz­na­me­nal, že od­vlá­va svo­je vý­po­ve­de z 30. III. a 20.IV.1965, na­koľ­ko iš­lo o vý­po­ve­de, kto­rý­mi si chcel iba po­ľah­čiť.

Ďalej na hlav­nom po­jed­ná­vaní potvr­dil správ­nosť zá­pis­ni­ce zo dňa 1.jú­na m.r. pod­ľa kto­rej až v ten­to deň sa mal doz­ve­dieť o účas­ti je­ho man­žel­ky na za­hla­dzo­va­ní stôp vraž­dy.

Na­koľ­ko prí­tom­ná pri do­ho­vo­re ma­la byť i man­žel­ka obž. Ber­nar­ta, bo­la tá­to vy­po­ču­tá ako sved­ky­ňa. I jej vý­po­veď pred­ne­se­ná na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je súh­las­ná s vý­po­ve­ďou v príp­rav­nom ko­na­ní.

Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní potvr­di­la sved­ky­ňa, že je­den­krát obž. Ču­bír­ko­vá žia­da­la od nej šnú­ru na obe­se­nie Já­na Ču­bír­ku a keď tú­to pri­nies­la, oba­ja t.j. i s jej man­že­lom od­iš­li. Uvied­la, že keď si uve­do­mi­la o čo vlas­tne ide, chce­la ich za­vo­lať späť ale už ich ne­bo­lo vi­dieť.

Po­tom uvied­la, že ob­ža­lo­va­ná kri­tic­ké­ho dna pos­la­la, jej man­že­la pre us­pá­va­cie kvap­ky, resp. práš­ky, na­koľ­ko ne­mô­že spá­vať. Čo všet­ko po­tom pri­nie­sol jej man­žel, sved­ky­ňa uvied­la, že ne­vi­de­la. Po­ču­la však od ob­ža­lo­va­nej, ako po­ve­da­la, že ak ju eš­te raz man­žel nah­ne­vá, dá mu us­pá­va­cie klap­ky, za­bi­je ho a po­tom prí­de.

V príp­rav­nom ko­na­ní naj­skôr uvá­dza­la zhod­ne s vý­po­ve­ďou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní /č.l…./, však v nas­le­du­jú­cej čas­ti vý­po­ve­di uvied­la:

Je prav­dou, že pred­tým než man­žel od­išiel do le­kár­ne, resp. k le­ká­ro­vi za tým úče­lom, aby ne­chal pred­pí­sať us­pá­va­cie kvap­ky, Ču­bír­ko­vá za prítom­nos­ti môj­ho man­že­la a mňa po­ve­da­la, že us­pá­va­cie kvap­ky pot­re­bu­je pre svoj­ho man­že­la, kto­ré mu vy­le­je do be­che­rov­ky, dá mu ich vy­piť a keď za­spí, tak ho za­bi­je. Ja som bo­la však stá­le pres­ved­če­ná, že Ču­bír­ko­vá svoj­ho man­že­la ne­za­bi­je a dom­nie­va­la som sa, že ho­vo­rí len tak do vet­ra. Roz­hod­ne po­pie­ram, že by v na­šom by­te as­poň za mo­jej prí­tom­nos­ti bo­la uro­be­ná do­ho­da, o tom, že keď Ču­bír­ko­vá za­bi­je svoj­ho man­že­la, že na to­ho­to zho­dí kach­le, aby tak moh­la za­strieť pra­vú sku­toč­nosť, či sa však Ču­bír­ko­vá tak­to do­hod­la s mo­jim man­že­lom to ne­viem, le­bo ako man­žel, tak i Ču­bír­ko­vá mi o tej­to do­ho­de nes­kor­šie nič ne­ho­vo­ri­li .

Obž.Ču­bír­ko­vá vo svo­jej vý­po­ve­di dňa 28 má­ja 1965 o.i. uvied­la, že us­pá­va­cie kvap­ky žia­da­la pre se­ba a až do­ma ju na­pad­lo, že by moh­la usmr­tiť svoj­ho man­že­la.

Vo svo­jej vý­po­ve­di v príp­rav­nom ko­na­ní dna 8.jú­na 1965 t. j. jed­nej z tých, kde uvá­dza, že usmr­te­nie vy­ko­na­la sa­ma, opa­ko­va­ný­mi úder­mi pa­li­cou, potvr­di­la vý­po­veď obž.Ber­nar­ta, že ten­to pri­šiel kri­tic­ké­ho dna do ich by­tu asi o 14.oo hod., ke­dy už man­žel Ján Ču­bír­ka bol mŕtvy a pre­to hneď od­išiel.

Vzhľa­dom na uve­de­né roz­po­ry vo vý­po­ve­diach, tre­ba hod­no­tiť kto­rým vý­po­ve­diam môž­no priz­nať vie­ro­hod­nosť. Súd pri­tom mu­sí hod­no­tiť všet­ky even­tua­li­ty, kto­ré by moh­li ov­plyv­niť vý­po­ve­de.

Ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá zme­nu vo vý­po­ve­diach vy­svetľo­va­la sil­ný­mi ci­to­vý­mi vzťah­mi k obž.Ber­nar­to­vi a až si uve­do­mi­la, aký trest ju mô­že pos­tih­núť, roz­hod­la so vy­po­ve­dať prav­di­vo, t.j. že usmr­te­nie pod­ľa do­ho­vo­ru vy­ko­nal obž. Ber­nart. Ďalej tým, že jej ne­bo­lo uve­re­né vy­šet­ru­jú­ci­mi or­gán­mi.

Ob­ža­lo­va­ný Ber­nart vy­svet­ľo­val zme­nu jed­nak tým, že to­to bo­lo ov­plyv­ne­né oboz­ná­me­ný­mi vý­po­ve­ďa­mi /obž.Ču­bír­ko­vej/ že bol po za­is­te­ní sil­ne roz­ru­še­ný a že svo­ju prí­tom­nosť v by­te ob­ža­lo­va­nej priz­nal, aby zob­ral za svo­ju man­žel­ku zod­po­ved­nosť za neoz­ná­me­nie tres­tné­ho či­nu.

Vý­po­veď sved­ky­ne B…. z príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­la pod­ľa § 211 ods.3 tr.por. oboz­ná­me­ná_r na­koľ­ko od­miet­la v čas­ti do­tý­ka­jú­cej sa jej man­že­la vy­po­ve­dať. Ne­vy­jad­ri­la sa pre­to ani k roz­po­rom vo svo­jej vý­po­ve­di. Pot­reb­né je uviesť, že tá­to vý­po­veď nie je opa­ko­va­ním vý­po­ve­dí obž. Ču­bír­ko­vej, na­koľ­ko roz­diel­ne sa vy­jad­ru­jú o tej čas­ti do­ho­vo­ru, kde za­čí­na­la ak­tív­na čin­nosť sved­ky­ne pri za­hla­dzo­va­ní stôp vraž­dy. To, že sved­ky­ňa tak­to vy­po­ve­da­la potvr­di­li svo­jim pod­pi­som via­ce­rí prí­tom­ní.

Ako vý­sled­ky príp­rav­né­ho ko­na­nia i hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia potvr­di­li, môž­no ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej uve­riť zme­nu vý­po­ve­di leň čias­toč­ne pos­led­ne uvá­dza­ným dô­vo­dom. Do­tý­ka sa to pre­dov­šet­kým vý­po­ve­di z 28. má­ja m.r. 0 tom, že tá­to vý­po­veď je ne­vie­ro­hod­ná sved­čí naj­mä sku­toč­nosť, že od­vo­la­la svo­je pred­chá­dza­jú­ce vý­po­ve­de aj v ta­kých čas­tiach, kde bol i na hlav­nom po­jed­ná­va­ní preu­ká­za­ný opak. V tej­to svo­jej vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­ná o.i uvied­la, že nik­to jej ne­po­má­hal, že sa­ma pre­nies­la mŕtve­ho man­že­la pod scho­dy a pod. Ako je už vy­ššie uve­de­né, to­mu­to tak ne­bo­lo. Sved­ky­ňa B…. jed­noz­nač­ne a o jej vý­po­ve­di v tej­to čas­ti vzhľa­dom na pod­stat­nú súh­las­nosť s vý­po­ve­ďou obž.Ču­bír­ko­vej v ďal­ších vý­po­ve­diach, ne­mož­no zis­tiť v žiad­nom sme­re po­chyb­nosť o vie­ro­hod­nos­ti. Môž­no pre­to uve­de­nú vý­po­veď ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej z hod­no­te­nia dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu úpl­ne vy­lú­čiť /vý­po­veď na č.l. …/.

V os­tat­ných čas­tiach to­mu­to už tak nie je. O sil­né ci­to­vé vzťa­hy k ob­ža­lo­va­né­mu Ber­nar­to­vi zjav­ne už neiš­lo. Ako bo­lo preu­ká­za­né, po­mer­ne za krát­ku do­bu po usmr­te­ní Já­na Ču­bír­ku do doš­lo k pre­ru­še­niu mi­los­tných vzťa­hov me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi. Via­ce­ré  okol­nos­ti dotvr­dzu­jú, že to bo­lo ov­plyv­ne­né ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej. Nad­via­za­la zná­mosť s iným mu­žom Am­bró­zom Ščep­kom a ho­ci bý­va­la na tom is­tom mies­te, ne­dá­va­la už viac pod­net k to­mu, aby moh­la svo­je vzťa­hy v uvá­dza­nom sme­re pre­ja­viť.

Z vý­po­ve­di sved­ka H… vy­plý­va i to, že obž. Ber­nart mal zá­ujem na­ďa­lej udr­žia­vať mi­los­tné sty­ky s ob­ža­lo­va­nou. Tre­ba pre­to hľa­dať ich ukon­če­nie u ob­ža­lo­va­nej. To­to na­po­kon dotvr­dzu­je i vý­po­veď ob­ža­lo­va­nej, keď uvied­la, že neiš­lo o ne­ja­ké za­ľú­be­nie /č.l. …/. Vy­plý­va to i z vý­po­ve­di obž. Ber­nar­ta a na­po­kon aj z tej ich súh­las­nej vý­po­ve­di, že nik­dy ne­ho­vo­ri­li, ba ani na pod­net ob­ža­lo­va­nej po usmr­te­ní svoj­ho man­že­la, že by išli spo­lu žiť, či už ako man­že­lia ale­bo druh a druž­ka. Po ro­ku 1951 ako vy­plý­va z vý­po­ve­dí a dô­ka­zov ani ob­ža­lo­va­ná už nep­re­ja­vi­la ci­to­vé vzťa­hy k obž. Ber­nar­to­vi. Up­ly­nu­la te­da dosť dl­há do­ba, aby to­to zho­ji­la. Dotvr­dzu­je to i sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ná ak by ma­la len tú­to zá­bra­nu, bo­la tu i vte­dy, keď ho­vo­ri­la o ak­tív­nej čin­nos­ti oboch man­že­lov Ber­nar­to­vých na za­vraž­de­ní Já­na Ču­bír­ku /do­ho­vor, us­pá­va­cie kvap­ky/ a po­tom na za­hla­de­ní stôp. Ne­mo­hol sú uve­riť, že by sa “ ci­to­vé vzťa­hy ” pre­ja­vi­li len prá­ve v jed­nej z pod­stat­ných čas­tí do­tý­ka­jú­cich sa skut­ko­vé­ho sta­vu. V ďal­ších pod­stat­ných čas­tiach ob­ža­lo­va­ná zrej­me za­bud­la vzhľa­dom na up­ly­nu­lé ro­ky na ci­to­vé vzťa­hy.

Ak by ob­ža­lo­va­ná ma­la oba­vu pred tres­tom a v dôs­led­ku toh­to zme­ni­la vý­po­veď, tre­ba uviesť, že ak si to­to uve­do­mi­la pri vý­po­ve­di, v kto­rej pr­výk­rát ozna­či­la za pria­me­ho pá­cha­te­ľa vraž­dy obž.Ber­nar­ta, toh­to si bo­la ve­do­má na­ďa­lej, ke­dy eš­te dvak­rát tvr­di­la svo­je pr­vé vý­po­ve­de i v tej­to čas­ti.

Ani u obž. Ber­nar­ta ne­môž­no pris­ved­čiť, že k zme­nám je­ho vý­po­ve­dí do­chá­dza­lo len pod vply­vom roz­ru­še­ní po za­tknu­tí. Súd to­to vy­vo­dzu­je z via­ce­rých okol­nos­tí. Pre­dov­šet­kým ob­ža­lo­va­ný Ber­nart vzhla­dom na je­ho dl­ho­roč­né za­mes­tna­nie, ve­rej­nú čin­nosť, zrej­me ne­mô­že uviesť, že by pr­výk­rát poz­nal čo zna­me­ná vý­sluch, vy­po­čú­va­nie ob­vi­ne­né­ho. Pod­stat­ne sil­nej­šia v tom­to sme­re je vý­po­veď sved­ky­ne B…, kto­rá uvied­la, že viac­krát po smr­ti Já­na Ču­bír­ku nad­vä­zo­va­la o tom­to roz­ho­vor, však vždy obž. Ber­nart za­čal ho­vo­riť o inom. Ok­rem to­ho sved­ky­ňa uvied­la, že po ozná­me­ní v den­nej tla­či, že ob­ža­lo­va­ná za­vraž­di­la svoj­ho dru­ha sa do­ta­zo­va­la man­že­la na účasť pri vraž­de Já­na Ču­bír­ku. To­to ne­pop­rel ani ob­ža­lo­va­ný.

Na­viac sám v príp­rav­nom ko­na­ní uvie­dol, že pres­vied­čal man­žel­ku, aby v prí­pa­de vý­slu­chu všet­ko pop­re­la.

Mož­no z to­ho vy­vo­diť, že mu­sel opä­tov­ne si pri­po­me­núť na osud­ný ok­tób­ro­vý deň v r. 1951 pre Já­na Ču­bír­ku. Z čo­ho by vy­plý­va­la už nut­nosť po­roz­mýš­lať, čo všet­ko vte­dy ro­bil. Mál te­da dos­ta­toč­ný ’’nás­kok“ aby sa prip­ra­vo­val k prí­pad­né­mu vý­slu­chu.

Na­po­kon v tej­to čas­ti je tu sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný Ber­nart sa k svo­jím pr­vým doz­na­niam, po ich od­vo­la­ní opäť vrátil a po­tom ich opäť od­vo­lal. Ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de pris­ved­čiť, že by ob­ža­lo­va­ný pri svo­jej vý­po­ve­di dňa 22. ap­rí­la m.r. bol eš­te roz­ru­še­ný zo za­tknu­tia. Pred­chá­dza­jú­ce zme­ny vý­po­ve­dí dos­ved­čo­va­li o „vy­lie­če­ní “ z roz­ru­še­nia. Z tej­to zá­pis­ni­ce ne­vyp­lý­va ani to, že by ob­ža­lo­va­ný Ber­nart ne­chá­pal o čo ide, ak do­ká­zal na­toľ­ko uva­žo­vať, aby svo­jou vý­po­ve­ďou za­chra­ňo­val pred tres­tným stí­ha­ním svo­ju man­žel­ku. Ide o úva­hu do­tý­ka­jú­cu sa tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti a to­to zrej­me sús­tre­de­ne obž. zva­žo­val /ho­ci to nie je v sú­la­de so zá­ko­nom/.

Ak by ob­ža­lo­va­ný mal len opa­ko­vať vý­po­veď obž. Ču­bír­ko­vej, neu­vá­dzal by v niek­to­rých čas­tiach, že si ne­pa­mä­tá.

Eš­te tre­ba poz­na­me­nať, že obž. pred­tým vždy na­šiel pres­ved­či­vej­šie os­pra­vedl­ne­nie svo­jej nep­rí­tom­nos­ti do­ma, keď išiel na schôdz­ku s obž. Ču­bír­ko­vou. Ne­lo­gic­ká je ob­ra­na obž. Ber­nar­ta keď uvá­dza, že pred­stie­ra­ný od­chod z do­mu, po obdr­ža­ní šnú­ry na prád­lo, svo­jej man­žel­ke vy­vrá­til, na­priek to­mu, ale s obž. Ču­bír­ko­vou od­iš­li.

 Zme­na vo vý­po­ve­di sved­ky­ne Ber­nar­to­vej_, od­hliad­nuc od jej sub­jek­tív­ne­ho vzťa­hu k ve­ci, bu­de zrej­me ov­plyv­ne­ná jej pa­sív­nou účas­ťou v pr­vej čas­ti a ak­tív­nou účas­ťou v dru­hej čas­ti do­tý­ka­jú­cej sa usmr­te­nia Já­na Ču­bír­ku.

Z uve­de­né­ho te­da mož­no ro­biť zá­ver. Ján Ču­bír­ka bol ne­po­chyb­ne dňa 10.okt.1951 vo svo­jom by­te za­vraž­de­ný.

Súh­las­nosť vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej, obž. Ber­nar­ta a sved­ky­ne B… /č.l….. a ďal­šie vý­po­ve­de obž.Ču­bír­ko­vej, č. l.., č. 1…/ potvr­dzu­jú, že k za­vraž­de­niu doš­lo na zá­kla­de pred­chá­dza­jú­cích príp­rav, do­ho­vo­ru a sú­čin­nos­ti obž.Ču­bír­ko­vej a obž.Ber­nar­ta.

Ob­ža­lo­va­ným sa ne­po­da­ri­lo za­vraž­diť obe­se­ním Já­na Ču­bír­ku. Do­ho­vo­ri­li sa a to i za prí­tom­nos­ti man­želky obž. Ber­nar­ta na usmr­te­ní Já­na Ču­bír­ku po po­da­ní us­pá­va­cích kva­piek. Pod­ľa to­ho­to do­ho­vo­ru obž.Ber­nart za­do­vá­žil us­pá­va­cie kvap­ky, od­ov­zdal ich ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej, kto­rá ma­la nie­len ich dať v lie­ho­vi­ne svoj­mu man­že­lo­vi, ale toh­to i za­vraž­diť. To­tiž aj ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá vo všet­kých do­te­raj­ších vý­po­ve­diach uvá­dza­la ta­ké­to zne­nie do­ho­vo­ru uči­ne­né pred man­žel­kou obž. Ber­nar­ta.

Vzhľa­dom na uve­de­nú súh­las­nosť vý­po­ve­dí, ne­mo­hol súd uve­riť tým poz­me­ne­ným vý­po­ve­diam obž. Ber­nar­ta a vý­po­ve­di sved­ky­ne B…, pod­ľa kto­rých o zá­me­re obž. Ču­bír­ko­vej s us­pá­va­cí­mi kvap­kami sa ma­li doz­ve­dieť až pri jej od­cho­de z ich by­tu.     .

Súh­las­nosť vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­ných /č.1….. a ďal­šie č.l. …/ je i v čas­ti, pod­ľa kto­rej pri uvá­dza­nom do­ho­vo­re sa zhod­li na in­sce­no­va­ní neš­ťas­tnej ná­ho­dy, ke­dy ako po­moc­níč­ka ob­ža­lo­va­nej ma­la pris­tú­piť man­žel­ka obž.Ber­nar­ta. Tá­to sí­ce vo svo­jej vý­po­ve­di do­ho­vor pop­re­la, však fak­tic­kú účasť doz­na­la. Tú­to účasť man­žel­ky potvr­dil vo svo­jej vý­po­ve­di aj obž. Ber­nart/č.l…./, keď uvie­dol, že man­žel­ka mu po náv­ra­te z prá­ce ho­vo­ri­la, ako po­má­ha­la obž. Ču­bír­ko­vej od­ná­šať usmr­te­né­ho Já­na Ču­bír­ku pod scho­dy. Už to, že tak­to vy­po­ve­dal dňa 20.II.1965 vy­vra­cia je­ho vý­po­veď 21.6.1965 potvr­de­nú i na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, že o účas­ti man­žel­ky na in­sce­no­va­ní neš­ťas­tnej ná­ho­dy sa doz­ve­del pr­vý krát až 1.6.1965.

Ne­mož­no pre­to inak vy­svet­ľo­vať účasť man­žel­ky ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta na tom­to za­hla­dzo­va­ní stôp, ako účas­ťou na do­ho­vo­re a sna­ha vy­užiť to­to na roz­bi­tie mi­los­tných vzťa­hov me­dzi ob­ža­lo­va­ný­mi.

Môž­no te­da vy­slo­viť, že za­hla­dzo­va­nie stôp vraž­dy sa zú­čas­tni­li obž.Ču­bír­ko­vá a sved­ky­ňa B…., kto­rá na­viac eš­te vy­pra­la za­kr­va­ve­né pos­teľ­né pov­la­ky.

Zos­ta­va pre­to ob­jas­niť už iba kto je pria­mym pá­cha­te­ľom vraž­dy. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní obž. Ču­bír­ko­vá ozna­čo­va­la za pria­me­ho pá­cha­te­ľa obž.Ber­nar­ta. Ten­to za­se ozna­čo­val obž.Ču­bír­ko­vú. Neuvie­dol pri­tom kon­krét­ne z čo­ho vy­chá­dza, av­šak z je­ho vý­po­ve­dí môž­no zis­tiť, že je to jed­nak ozná­me­nie, ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­voj, kto­rá ten­to zá­mer ma­la vy­jad­riť po obdr­ža­ní us­pá­va­cích kva­piek a po­tom mu to ma­la po­ve­dať kri­tic­ké­ho dňa asi o 14.oo hod., keď pri­šiel k nej do by­tu. Ok­rem toh­to od man­žel­ky sa mal doz­ve­dieť, že obž.Ču­bír­ko­vá za­bi­la svoj­ho man­že­la.

Sved­ky­ňa B… tiež ozna­či­la ako pria­mu pá­cha­teľ­ku vraž­dy obž.Ču­bír­ko­vú, pri­čom sa od­vo­lá­va na roz­ho­vor, kto­rý ma­la bez­pros­tred­ne po vraž­de s ob­ža­lo­va­nou.

Sved­ly­ňa V… potvr­di­la vý­po­veď sved­ky­ne B…. v tej čas­ti, kde uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá za­vraž­di­la svoj­ho man­že­la. O tom­to sa sved­ky­ňa V…., pod­ľa jej vý­po­ve­di doz­ve­de­la krát­ko po poh­re­be Já­na Ču­bír­ku, ke­dy si sťa­žo­va­la man­žel­ka obž. Ber­nar­ta na pok­ra­čo­va­nie v ne­ve­re svoj­ho man­že­la.

Vý­po­veď ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej^:, že pria­mym pá­cha­te­ľom je obž.Ber­nart sto­jí osa­mo­te, bez pod­po­ry čo i ne­pria­mych dô­ka­zov. Po­chyb­nos­ti, kto­ré mal súd v tej­to čas­ti vý­po­ve­di, sú už čias­toč­ne uve­de­né. Tre­ba ich dopl­niť len tým, že nie je hod­no­ver­ne preu­ká­za­né, že obž.Ber­nart by za­vraž­dil Já­na­Ču­bír­ku. Len z. to­ho, že by sa na­šiel mo­tív u ob­ža­lo­va­né­ho Beŕnar­ta, ne­mož­no vy­vo­diť, že by to­to us­ku­toč­nil.

Naj­skôr tre­ba uviesť, že obž.Ber­nart v uve­de­ný deň nas­tú­pil služ­bu ako vý­hyb­kár na sta­ni­ci ČSD Trut­nov o 13.oo hod. To­to vy­plý­va z je­ho vý­po­ve­dí, vy­plý­va to z vý­po­ve­dí i obž.Ču­bír­ko­vej, kto­rá uvá­dza, že mal sa vrá­tiť na pra­co­vis­ko a z vý­po­ve­di sved­kov V….,V….,P…., kto­rí uvied­li, že za­mes­tna­nie sa nas­tu­po­va­lo o.i. aj o 13.00 hod. Z vý­po­ve­dí tých­to sved­kov ako i ďal­ších bo­lo zis­te­né, že ak ne­bo­la tzv. špič­ka, mo­hol je­den z dvoch pra­cov­ní­kov, kto­rí ob­slu­ho­va­li vý­hyb­ku, na krat­šiu do­bu od­beh­núť zo za­mes­tna­nia, ak to ozná­mil svoj­mu spolu­pra­cov­ní­ko­vi. Môž­no z toh­to vy­vo­diť, že obž. Ber­nart by mal mož­nosť opus­tiť svo­je pra­co­vis­ko, naj­mä ak sa pri­hliad­ne k to­mu, že do­chá­dzal do za­mes­tna­nia na bi­cyk­li a skúš­ka, kto­rá v tom­to sme­re bo­la pre­ve­de­ná pri pe­šej chô­dzi /č.l, …./ to­to pri­púš­ťa. To by potvr­dzo­va­lo tú časť súh­las­ných vý­po­ve­dí, že obž.Ber­nart sku­toč­ne pri­šiel asi o 14.00 hod. do by­tu ob­ža­lo­va­nej, av­šak i v tej čas­ti kde uvá­dza­jú že vte­dy bol už Ján Ču­bír­ka usmr­te­ný /č.l…./.

Nie­len v príp­rav­nom ko­na­ní, ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo zis­te­né, že by ob­ža­lo­va­ný Ber­nart za­bral z pra­co­vis­ka ta­ký pred­met, kto­rým by pre­vie­dol usmr­te­nie Já­na Ču­bír­ku. Tiež ne­mož­no pris­ved­čiť obž.Ču­bír­ko­vej, že by to­to po­ne­chal iba ná­ho­de, t.j, nie­čo zob­rať v ich pred­sie­ni.

Ani zna­lec­ké vy­jad­re­nie ako je uve­de­né jed­noz­nač­ne ne­vy­vo­dzu­je, že by zra­ne­nia zis­te­né pri exhu­má­cii ma­li byť spô­so­be­né len ne­ja­kým že­lez­ným pred­me­tom, kto­rý by mo­hol ne­po­zo­ro­va­né ob­ža­lo­va­ný pri­niesť do by­tu ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej.

Pro­ti všet­kým tým­to mož­nos­tiam sto­ja via­ce­ré vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej, v kto­rých doz­ná­va, že vraž­du ma­la vy­ko­nať pod­ľa pr­vej čas­ti do­ho­vo­ru sa­ma, po­tom vý­po­ve­de pod­ľa kto­rých vraž­du vy­ko­na­la bez prí­tom­nos­ti ďal­šej oso­by a to úder­mi pa­li­ce. Na vie­ro­hod­nosť tých­to čas­tí vý­po­ve­dí sved­čia aj nie­koľ­ké ďal­šie pod­rob­nos­ti v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza­né. Ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá nap­rík­lad uvied­la, že po pr­vom úde­re, ho­ci man­žel spal, uro­bil po­hyb, ako by zdvi­hol ru­ky. Ta­ký­to po­hyb nie je vy­lú­če­ný, či už z dô­vo­du reak­cie na úder, resp. ot­ra­su, kto­rý by mo­hol nas­tať, ak by pod­lož­ka na pos­te­li ne­bo­la pev­né. Ok­rem toh­to ob­ža­lo­va­ná ma­la pred úde­rom za­kryť tvár man­že­lo­vi_. Z vý­po­ve­di sved­ky­ne B…. vy­plý­va, že pos­ťel­né pov­la­ky, kto­ré ob­ža­lo­va­ná pri­nies­la k nej do by­tu a kto­ré po­tom ob­ža­lo­va­nej pra­la, bo­lo mó­lo pos­trie­ka­né kr­vou. Z vý­po­ve­di sved­ka H… vy­plý­va, že men­šia ka­luž kr­ve bo­la eš­te keď ho na­šiel po­lo­žo­né­ho pod scho­da­mi. To zna­me­ná, že ra­na na hla­ve kr­vá­ca­la. Jo pro­to mož­né,že pod­stat­nú časť kr­vá­ca­nia za­chy­til prá­ve det­ská zá­ster­ka, kto­rou ob­ža­lo­va­ná za­kry­la hla­vu man­že­lo­vi. To­to moh­lo na­toľ­ko byť pre­káž­kou, aby pod­stat­nej­šie ne­doš­lo k za­kr­vá­ca­niu pos­teľ­né­ho prád­la. Ak by to­tiž mal byt opak, t.j. vraž­diť obž. Ber­nart, bez za­kry­tia hla­vy Já­no­vi Ču­bír­ko­vi, pri­čom len do­da­toč­ne by k to­mu ma­lo dôjsť /pod­ľa vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej by moh­lo byť za 5-10 mi­nút po usmr­te­ní/ ne­vyh­nut­ne b mu­se­li byť pod­stat­nej­šie kr­vné sto­py na pos­tel­nom prád­le. Vý­po­veď sved­ky­ne B… ne­pop­re­la ani ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá. Pri­tom i z vý­po­ve­dí ob­ža­lo­va­nej, kto­rá sa do­tý­ka tej čas­ti pos­tel­né­ho prád­la, kto­rú ne­zob­ra­la na pra­nie to­to potvr­dzu­je, keď uvá­dza, že zos­ta­li na tej­to čas­ti sto­py po kr­vi, však s tým­to nič ne­ro­bi­la, až nes­kôr keď’ ži­la spo­lu so Ščep­kom /č.l. …/. Ak by tam ma­li zos­tať väč­šie kr­vné sto­py, zrej­me by ro­bi­la i v tom­to pot­reb­né opat­re­nia .

Do­ho­vo­ru uvá­dza­né­ho ob­ža­lo­va­nou Ču­bír­ko­vou v čas­ti, že pria­mym pá­cha­te­ľom ja obž.Ber­nart chý­ba ra­da ďal­ších pod­rob­nos­tí, kto­ré by tu ne­vyh­nut­ne mu­se­li byť. Pre­dov­šet­kým od­chá­dzať ma­la od Ber­naír­to­vých asi o 12.00 hod., pri­čom ma­la va­riť obed /nik­de neu­vá­dza­li, aký obed, aký čas tre­ba na je­ho príp­ra­vu/, neu­vá­dza­li či poz­na­jú účin­nosť kva­piek, naj­mä za akú do­bu pri­vo­dia spá­nok. Keď tie­to okol­nos­ti ne­do­ho­vo­ri­li, oso­bit­ne ak ne­do­ho­vo­ri­li pres­ne čas, ke­dy má po­žiť man­žel ob­ža­lo­va­nej us­pá­va­cie kvap­ky, ťaž­ko ho­vo­riť, že obž.Ber­nart mal prísť v pres­ne sta­no­ve­nú ho­di­nu.

Na­koľ­ko súd ne­mal dos­ta­tok hod­no­ver­ných dô­ka­zov, že by vraž­du bez­pros­tred­ne vy­ko­nal obž.Ber­nart, však nap­ro­ti to­mu doz­na­nie sa ob­ža­lo­va­nej v tom­to sme­re uči­ne­né v príp­rav­nom ko­na­ní je potvr­de­né už uve­de­ný­mi dô­kaz­mi,, mu­sel pre­to kraj­ský súd v tej­to čas­ti spres­niť skut­ko­vé zis­te­nia.

Já­na Ču­bír­ku za­vraž­di­la uve­de­ným spô­so­bom je­ho man­žel­ka t.j. obž.Ču­bír­ko­vá.

Dna 9.de­cem­bra 1964 sve­dok J K asi o 15.00 hod. vo WC ka­bí­ne dru­hé­ho voz­ňa vla­ko­vej súp­ra­vy č. 819, idú­cej sme­rom na Bra­tis­la­vu, na­šiel ľud­skú hla­vu. Asi v tom is­tom ča­se ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá hlá­si­la na SNB v Tr­na­ve, že pos­trá­da svoj­ho dru­ha Am­bró­za Ščep­ku keď uvied­la, že ten­to dňa 7. de­cem­bra 1964 v nes­ko­rých noč­ných ho­di­nách súc pod vply­vom al­ko­ho­lu od­išiel a nev­rá­til sa.

Pod­ľa od­bbr­né­ho po­sud­ku bo­li zis­te­né na hla­ve ta­ké zra­ne­nia, kto­ré sa­mi o se­be by moh­li pri­vo­diť smrť bez oh­ľa­du na prí­pad­ná zra­ne­nie iných čas­tí te­la. Eš­te uvá­da po­su­dok, že v ča­se od­de­ľo­va­nia hla­vy bol krv­ný obedh v te­le za­cho­va­ný a usmr­te­ný v tom ča­se žil ale­bo sa na­chá­dzal v po­čí­na­jú­cej agó­nii.

Vzhľa­dom na uve­de­né hlá­se­nie doš­lo k iden­ti­fi­ko­va­niu usmr­te­né­ho. Ne­po­chyb­ne bo­lo preu­ká­za­ná, že náj­de­há ľud­ská hla­va potvr­dzu­je usmr­te­nie Am­bró­za Ščep­ku, bý­va­jú­ce­ho v Bo­le­rú­ži osa­da Po­líč­ko.

O tom, že so svo­jou druž­kou, t.j. ob­ža­lo­va­nou Ču­bír­ko­vou žil v nez­ho­dách, sa všeo­bec­ne ve­de­lo. Ob­ža­lo­va­nú pred­vied­li k vý­slu­chu,ke­dy doz­na­la :

Už nie­koľ­ko me­sia­cov pred­tým, vzhľa­dom na opa­ku­jú­ce sa oh­ro­žo­va­nie na ži­vo­te, ako i to, že z je­ho za­vi­ne­nia ich po­va­žo­va­li za neus­po­ria­da­nú ro­di­nu, sa roz­hod­la usmr­tiť svoj­ho dru­ha. K to­mu vy­uži­la, keď dňa 7. de­cem­bra 1964, po­ži­tím, al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov os­la­vo­val svo­je me­ni­ny, aby ho viac­krát opa­ko­va­ný­mi úder­mi do hla­vy usmr­ti­la a po­tom od­de­li­la hla­vu od te­la. Pod­rob­ne po­pí­sa­la, že naj­skôr si druh vy­pil v za­mes­tna­ní, po­tom od­išiel k su­se­dom, kde v pi­tí pok­ra­čo­val a keď sa vrá­ti­li do­mov eš­te na­lia­la, aby si spo­lu vy­pi­li. Po­tom druh mal pre­ja­vo­vať naj­skôr svo­je ľú­bos­tné vzťa­hy k ob­ža­lo­va­nej, keď v zá­pä­tí jej za­čal na­dá­vať, pre­ho­dil stôl, roz­bil po­há­ri-ky a sám spa­dol na zem. Tam pod­ľa vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­nej ne­hyb­ne le­žal eš­te po­tom ako up­ra­ta­la stôl, po­za­me­ta­la sklo z roz­bi­tých po­hár­kov. Až po­tom sa roz­hod­la us­ku­toč­niť viac krát od­lo­že­ný zá­mer, t.j. svoj­ho dru­ha usmr­tiť. Do­nies­la se­ke­ru, kto­rou ud­re­la svoj­ho dru­ha viac­krát do hla­vy, nes­kôr po­mo­cou se­ká­ča, kto­rý pri­nies­la, sna­ži­la sa od­de­liť hla­vu od te­la a keď to neiš­lo do­kon­či­la zá­mer se­ke­rou. Bo­lo to v ča­se kaď sa už roz­hod­la za­hla­diť sto­py vraž­dy a te­lo spá­liť v pe­ci, k to­mu dos­ta­toč­ne veľ­kej. Hla­vu za­ha­li­la do vre­ca a te­lo po­tom vtla­či­la do pe­ci, kde ho úpl­ne spá­li­la. Keď dňa 9.de­cem­bra 1964 zis­ti­la, že te­lo za­vraž­de­né­ho Am­bróz Sčep­ku je úpl­ne spá­le­né, vy­miet­la pec, preosia­la po­pol a men­šie kos­tič­ky kto­ré zos­ta­li z čas­ti ho­di­la do ku­rí­na o os­tat­né za­ba­li­la do pa­pie­ra. Po­tom hla­vu vlo­ži­la do ná­kup­nej taš­ky, za­bra­la za­ba­le­né kos­tič­ky, kto­ré vho­di­la do po­to­ka na ces­te pe­dzi Bo­le­rá­zom a Smo­le­ni­ca­mi. Hla­vu od­lo­ži­la v Tr­na­ve na Že­lez­nič­nej sta­ni­ci do va­gó­na – ka­bí­ny WC, tam sto­ja­cej vla­ko­vej súp­ra­vy. Na dru­hý deň po vraž­de, ako i v nas­le­du­jú­ci deň, ob­ža­lo­va­ná eš­te i su­se­dom a ďal­ším oso­bám uvá­dza­la, že druh v noč­ných ho­di­nách od­išiel a sa nev­rá­til.

Sved­ky­ňa H…. ako i jej man­žel potvr­di­li, že kri­tic­ké­ho dňa bo­li oba­ja t.j. ob­ža­lo­va­ná i jej druh u nich v by­te asi do 20. 00 hod. Sved­ky­ňa  uvied­la i to, že v tom­to ča­se bol druh ob­ža­lo­va­nej sil­ne pod vply­vom al­ko­ho­lu. Od­iš­li spo­lu do by­tu ob­ža­lo­va­nej, kde sa ale dl­ho nezdr­ža­la.

Od­bor­ný po­su­dok Ka­ted­ry súd­ne­ho le­kár­stva LFUK v Bra­tis­la­ve vo via­ce­rých sme­roch potvr­dil doz­na­nie sa ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej.

Pri pit­ve hla­vy Am­bró­za Ščep­ku bo­la zis­te­ná kr­vná sku­pi­na B,M,RH po­zi­tív. Na ce­lej plo­che ko­vo­vej čas­ti se­ke­ry a se­ká­ča, kto­ré ozna­či­la ob­ža­lo­va­ná ako pou­ži­té nás­tro­je, bo­la zis­te­ná ľud­ská krv a z dru­hé­ho pred­me­tu eš­te že iš­lo o sku­pi­no­vú prís­luš­nosť B. Ľud­ská krv bo­la zis­te­ná i na ka­bá­te z mon­te­riek a ná­kup­nej taš­ke v kto­rých bo­la za­ba­le­ná hla­va a od­ne­se­ná na mies­to kde bo­la náj­de­ná sved­kom K. Roz­bo­rom kos­ti­čiek náj­de­ných na mies­te ozna­če­nom ob­ža­lo­va­nou bo­lo zis­te­né, že sa me­dzi ni­mi na­chá­dza zby­tok ih­li­ce /kos­ti pred­kolenia/, z ľud­ské­ho te­la. Tá­to okol­nosť, že bo­li náj­de­né zbyt­ky kos­ti‘ na mies­te oza­na­če­nom ob­ža­lo­va­nou a pri­tom bo­lo eš­te mož­né iden­ti­fi­ko­vať v jed­nom prí­pa­de, že ido o kosť z ľud­ské­ho te­ľa, dotvr­dzu­jú na vie­ry­hod­nosť doz­na­nia ob­ža­lo­va­nej, t.j. že po za­vraž­de­ní Am­bró­za Ščep­ku te­lo spá­li­la a zby­tok kos­tí za­ho­di­la.

Sved­ky­ňa ……. a ďal­ší potvr­di­li, že ob­ža­lo­va­ná ne­ži­la so svo­jim dru­hom v pl­nej zho­de. Do­chá­dza­lo me­dzi ni­mi k ne­do­ro­zu­me­niam, a hád­kam, naj­mä vte­dy, keď druh ob­ža­lo­va­nej bol pod vply­vom al­ko­ho­lu. Bo­li prí­pa­dy, ke­dy mu­se­la ob­ža­lo­va­ná opus­tiť a to nie­ke­dy i s deť­mi dom, aby po­tom ur­či­tú do­bu sa do­mov nev­ra­ca­la. Kto bol, resp. kto sa väč­ším po­die­lom o to­to pri­či­nil, sved­ko­via neu­vá­dza­jú. Rov­na­ko tak sved­ko­via ….. jed­noz­nač­ne ozna­či­li, že väč­ším po­die­lom sa o to pri­či­ňo­va­la ob­ža­lo­va­ná, naj­mä keď sa riad­ne nes­ta­ra­la o ro­di­nu a svoj­mu dru­ho­vi, kto­rý ťaž­ko pra­co­val, ne­na­va­ri­la.

Nap­ro­ti to­mu­to sved­ky­ňa S…., dcé­ra ob­ža­lo­va­nej, jed­noz­nač­ne uvied­la, že to bol ne­bo­hý Am­bróz Sčep­ko, kto­rý nie­len­že čas­to pil, oh­ro­zo­val na zdra­ví a ži­vo­te ich mat­ku, ale hru­bo sa cho­val i k de­ťom po­chá­dza­jú­cim z man­žel­stva. Ozna­či­la to­to spolu­ži­tie za nez­ne­si­teľ­né.

Ak sa pri­hliad­ne k sve­dec­kým vý­po­ve­diam a po­sud­kom, kto­ré bo­li oboz­ná­me­né, nut­no z toh­to vy­vo­diť, že už viac ro­kov ne­bol me­dzi ob­ža­lo­va­nou a jej dru­hom sú­lad, že to­to v dňoch po­ži­tia al­ko­ho­lu jej dru­hom vy­vr­cho­li­lo v hád­ky, keď v niek­to­rých prí­pa­doch mu­se­la ob­ža­lo­va­ná opus­tiť svo­ju do­mác­nosť. Tre­ba ale uviesť, že ta­ké­to prí­pa­dy ne­bo­li čas­té, už aj pre­to, že plat svoj­ho dru­ha od za­mes­tná­va­te­ľa pre­be­ra­la ob­ža­lo­va­ná a tá­to mu dá­va­la ta­kú čias­tku, aby sa ne­mo­hol dos­tať vo väč­šej mie­re pod vplyv al­ko­ho­lu. Sved­ko­via však potvr­di­li i okol­nosť, že ani ob­ža­lo­va­ná neod­mie­ta­la po­ží­va­nie al­ko­ho­lu.

Ob­ža­lo­va­ná, ako to potvr­di­li via­ce­rí sved­ko­via ….. ve­rej­ne uvá­dza­la, že ne­má žiad­ny ci­to­vý vzťah k svoj­mu dru­ho­vi /ob­dob­ne sa vy­jad­ro­va­la pred iný­mi oso­ba­mi i o slo­jom man­že­lo­vi Já­no­vi Ču­bír­ko­vi, čo dotvr­di­lo i jej sprá­va­nie sa no naj­mä mi­los­tné po­me­ry s iný­mi muž­mi/. I tú­to okol­nosť ne­mož­no ne­chať ne­pov­šim­nu­tú pri skú­ma­ní poh­nút­ky či­nu ob­ža­lo­va­nej.

V kri­tic­kom ča­se, ako to vy­plý­va z vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­nej, jej druh už dlh­šiu do­bu bez­vlád­ne le­žal na ze­mi, žiad­nym spô­so­bom o to oni slo­vom na ob­ža­lo­va­nú neú­to­čil, neoh­ro­zo­val ju. Prá­ve toh­to mo­men­tu bez­vlád­nos­ti ob­ža­lo­va­ná vy­uži­la, aby us­ku­toč­ni­la už dlh­šie tr­vá­jú­ce roz­hod­nu­tie.

Vzhľa­dom na uve­de­né, nevyhľa­dal súd žiad­nych po­chyb­nos­tí o správ­nos­ti zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu, tak ako je uve­de­ný v dru­hom bo­de vý­ro­ku toh­to roz­sud­ku.

Tým, že ob­ža­lo­va­ná svoj­mu man­že­lo­vi da­la po­žiť us­pá­va­cie kvap­ky a keď za­spal, to­mu spô­so­bi­la uve­de­nou pa­li­cou ta­ké zra­ne­nia, kto­rým hneď pod­ľa­hol, sú napl­ne­né všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 219 tr.zák.

Ob­ža­lo­va­ná sa na ten­to čin dlh­šiu do­bu za pris­pe­nia ďal­ších osôb prip­ra­vo­va­la. Aby svoj zá­mer – úmy­sel moh­la us­ku­toč­niť‘, aby man­žel ne­mo­hol klásť od­por, toh­to naj­skôr vy­pro­vo­ko­va­la k po­ži­tiu lie­ho­vých ná­po­jov do kto­ré­ho vlia­la us­pá­va­cie kvap­ky. V spán­ku, toh­to opa­ko­va­ný­mi úder­mi sme­ru­jú­ci­mi na hla­vu, usmr­ti­la.

O tom, že ob­ža­lo­va­ná ko­na­la po pred­chá­dza­jú­com úmys­le za­vraž­diť svoj­ho man­že­la sved­čí i sku­toč­nosť, že za­bez­pe­čo­va­la si dop­re­du po­moc pri od­stra­ňo­va­ní stôp vraž­dy.

Aj v dru­hom bo­de, ko­na­ním ob­ža­lo­va­nej sú napl­ne­né všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 219 tr.zák.

Ob­ža­lo­va­ná, ako zo skut­ko­vé­ho sta­vu vy­plý­va, už dlh­šiu do­bu pred­tým sa roz­hod­la usmr­tiť‘ svoj­ho dru­ha Am­bró­za Ščep­ku. Ten­to svoj úmy­sel us­ku­toč­ni­la, keď zis­ti­la ta­ký stav opi­los­ti u me­no­va­né­ho, že si bo­la ve­do­má je­ho bez­moc­nos­ti, – ne­mož­nos­ti klásť, čo i naj­men­ší od­por. Opa­ku­jú­ci­mi úder­mi se­ke­rou do hla­vy, spô­so­bi­la svoj­mu dru­ho­vi ta­ké zra­ne­nie, kto­ré sa­mé o se­be bo­li spô­so­bi­lé pri­vo­lať smrť. Ob­ža­lo­va­ná však bo­la roz­hod­nu­tá pok­ra­čo­vať ďa­lej a od­de­li­la eš­te hla­vu od te­la, kto­rým ko­na­ním usmr­te­nie do­kon­či­la. I v tom­to prí­pa­de pre­mys­le­nie za­hla­de­nia stôp dotvr­dzu­je pred­chá­dza­jú­ci úmy­sel za­vraž­diť svoj­ho dru­ha.

Ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta sú napl­ne­né všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu – po­moc k tres­tné­mu či­nu vraž­dy pod­ľa § 10 ods. 1 písm. c/, § 219 tr.zák.

Ob­ža­lo­va­ný Ber­nart, keď bol uz­ro­zu­me­ný, že ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá je roz­hod­nu­tá za­vraž­diť svoj­ho man­že­la, pos­ky­tol jej po­moc jed­nak tým, že k to­mu­to úče­lu, aby moh­la pre­ko­nať pre­káž­ku – kla­de­nie fy­zic­ké­ho od­po­ru, za­do­vá­žil us­pá­va­cie kvap­ky. Utvr­dil ju sú­čas­ne v tom­to roz­hod­nu­tí, po­ra­dil, ako za­do­vá­žiť us­pá­va­cie kvap­ky, ba na­viac tou­to svo­jou čin­nos­ťou, za­po­jil i svo­ju man­žel­ku, kto­rá pos­kyt­la po­moc po spá­cha­nom tres­tnom či­ne.

Ob­ža­lo­va­ný bol uz­ro­zu­me­ný so zá­me­rom obž. Ču­bír­ko­vej, nie­len tým, že o tom­to spo­lu kri­tic­ké­ho dňa ho­vo­ri­li, ale i tým, že fak­tic­ky iš­lo o do­ho­vo­re­nie ďal­ších príp­rav, pok­ra­čo­va­nie v príp­ra­vách, kto­ré sa im ne­po­da­ri­lo us­ku­toč­niť iným spô­so­bom.

Vzhla­dom na uve­de­nú zme­nu skut­ko­vé­ho sta­vu, nevzhľa­dal kraj­sky súd napl­ne­nie ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom, ako je to uve­de­né v ob­ža­lo­be.

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba sa do­má­ha­la u obž.Ber­nar­ta naj­viac kva­li­fi­ko­vať je­ho čin­nosť ako neoz­ná­me­nie tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 168 tr.zák., vzhľa­dom na uve­de­né skut­ko­vé zis­te­nie, to­to nep­ri­chá­dza v úva­hu.

Trest­ný čin uve­de­ný v pr­vom bo­de je spá­cha­ný ob­žalo­va­nou Ču­bír­ko­vou a obž. Ber­nar­tom eš­te za účin­nos­ti zá­ko­na č. 86/50 Zb., však vzhľa­dom k to­mu, že us­ta­no­ve­nie te­raz plat­né­ho tres­tné­ho zá­ko­na je priaz­ni­vej­šie, bo­lo to­to kva­li­fi­ko­va­né, ako je vy­ššie uve­de­né / §_16 od s.. 1 tr. zák./.

Pod­ľa § 23 tr.zák úče­lom tres­tu je chrá­niť spo­loč­nosť pred pá­cha­teľ­mi tres­tných či­nov, za­brá­niť od­sú­de­né­mu v ďal­šom pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti a vy­cho­vá­vať ho k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot pra­cu­jú­ce­ho člo­ve­ka a tým vý­chov­ne pô­so­bil aj na os­tat­ných čle­nov spo­loč­nos­ti.

Pri ur­če­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry, súd pri­hliad­ne na stu­peň ne­bez­peč­nos­ti tres­tné­ho či­nu pre spo­loč­nosť, na mož­nosť náp­ra­vy a po­me­ry pá­cha­te­ľa. U po­moc­ní­ka sa eš­te pri­hliad­ne aj na vý­znam a po­va­hu účas­ti na spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu. Pri­tom pre stu­peň ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť je roz­hod­ný vý­znam chrá­ne­né­ho zá­uj­mu, kto­rý bol či­nom dot­knu­tý, spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti za kto­rých bol čin spá­cha­ný, oso­ba pá­cha­te­ľa, mie­ra je­ho za­vi­ne­nia a je­ho poh­nút­ke.

Us­ta­no­ve­nie § 219 tr.zák. chrá­ni ži­vot člo­ve­ka – pred ta­kým ko­na­ním, kto­rým chce niek­to iné­ho úmy­sel­ne usmr­tiť. Už sadz­ba sta­no­ve­ná za ten­to trest­ný čin, zvý­raz­ňu­je vy­so­ký stu­peň ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť, vý­znam chrá­ne­né­ho zá­uj­mu.

Oba­ja ob­ža­lo­va­ní, ako je to vy­ššie uve­de­né dlh­šiu do­bu prip­ra­vo­va­li úk­la­dy o ži­vot sve­do­mi­te pra­cu­jú­ce­ho a ro­di­nu sta­ra­jú­ce­ho sa ot­ca 4 de­tí. Man­žel ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej_r ako to vy­plý­va z dô­kaz­né­ho ma­te­riá­lu, pop­ri uve­de­ných vlas­tnos­tiach mal sna­hu žiť us­po­ria­da­ným ro­din­ným ži­vo­tom, ne­vy­vo­dzo­vať v pod­sta­te žiad­ne opat­re­nia z ne­ve­ry man­žel­ky, však ten­to stav ukon­čiť. Oba­ja ob­ža­lo­va­ní však roz­hod­nu­tí pok­ra­čo­vať‘ v mi­los­tných sty­koch, svo­jich se­bec­kých zá­uj­moch, neš­tí­ti­li sa svo­ju ne­ná­visť vy­jad­riť v do­ho­vo­re na vraž­de a jej us­ku­toč­ne­ní uve­de­ným spô­so­bom. Nie je pot­reb­né zdô­raz­niť  lsti­vý spô­sob, pou­ži­tý pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, ako i je­ho za­ta­je­nie.

Nes­por­né je, že nás­le­dok ich ko­na­ním spô­so­be­ný je obzvlášť ťaž­ký. Smrť člo­ve­ka ne­mož­no ni­čím nah­ra­diť, ani nap­ra­viť. Tu iš­lo však o smrť ve­ko­vo po­mer­ne mla­dé­ho člo­ve­ka, kto­rý všet­ku svo­ju si­lu ve­no­val sta­ros­tli­vos­ti o ro­di­nu. Je­ho smrť zna­me­na­la ov­plyv­ne­nie nie­len eko­no­mic­ké­ho, ale i vý­chov­né­ho za­bez­pe­če­nia ma­lo­le­tých de­tí. To zvlášť je vý­raz­né, ak sa pri­hliad­ne na vte­daj­ší mo­rál­ny pro­fil ob­ža­lo­va­nej. De­ti do r. 1951 vy­cho­vá­va­né v us­po­ria­da­nej ro­di­ne sa ocit­li, ko­na­ním ob­ža­lo­va­ných, pos­tup­ne v ta­kých po­me­roch, kto­ré sú spô­so­bi­lé za­ne­chať dlh­šie tr­va­jú­ce nás­led­ky, ako to vy­plý­va naj­mä zo správ o po­ves­ti.

U ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej tre­ba zdô­raz­niť, že aj v dru­hom prí­pa­de vraž­dy, si pris­vo­ji­la roz­ho­do­vať o ži­vo­te svoj­ho dru­ha, ot­ca troch ma­lo­le­tých de­tí, kto­rý vý­znam­ným po­die­lom sa po­dieľal na eko­no­mic­kom za­bez­pe­če­ní ce­lej ro­di­ny. I tu pou­ži­la po do­siah­nu­tí sta­vu bez­bran­nos­ti až príl­iš su­ro­vý spô­sob k us­ku­toč­ne­niu svoj­ho úmys­lu. Opäť jej pr­vá my­šlien­ka sme­ro­va­la ako vy­hnúť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, ako vzniesť po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu na inú oso­bu. So znač­nou in­ten­zi­tou sa sna­ži­la za­hla­diť sto­py vraž­dy.

Bez­cit­nosť ob­ža­lo­va­nej sa pre­ja­vi­la, nie­len v od­de­le­ní hla­vy od te­la, ale i v ton, že svo­jim ko­na­ním, od­lo­že­ním tej­to hla­vy na uve­de­nom mies­te moh­la pri­vo­diť ďal­šie váž­nej­šie nás­led­ky, na­koľ­ko ne­moh­la pres­ne pred­pok­la­dať, kto pr­vý jej čin zis­tí.

V tom­to prí­pa­de tre­ba zdô­raz­niť, že i ob­ža­lo­va­ná sa nie v ma­lej mie­re po­die­ľa­la na neus­po­ria­da­ných ro­din­ných po­me­roch, keď tie­to svo­jim ľa­hos­taj­ným a ľah­ko­my­seľ­ným pos­to­jom vy­vo­lá­va­la. O dru­ho­vi ob­ža­lo­va­nej na všet­kých do­te­raj­ších pra­co­vis­kách od ro­ku 1956 bo­lo zná­me, že sve­do­mi­te pra­cu­je. Dos­ved­ču­je to o je­ho zá­uj­me čo naj­lep­šie eko­no­mic­ky za­bez­pe­čiť ro­di­nu.

U ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej v oboch prí­pa­doch ako to vy­plý­va z vy­ššie uve­de­né­ho ide a pria­my úmy­sel.

U obž. Ber­nar­ta ide o even­tuál­ny úmy­sel. Ve­del, že svo­jim ko­na­ním /účas­ťou na do­ho­vo­re, za­do­vá­že­ním us­pá­va­cích kva­piek a ra­dou, prís­ľub na ňom zá­vis­lej man­žel­ky pos­kyt­núť po­moc po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu/ mô­že byť oh­ro­ze­ný ži­vot Já­na Ču­bír­ku, a pre ta­ký prí­pad bol s tým uz­ro­zu­me­ný.

Ob­ža­lo­va­ná Ču­bír­ko­vá po­chá­dza z ro­bot­níc­kej ro­di­ny. Pra­co­va­la ako ro­bot­níč­ka na via­ce­rých mies­tach. V os­tat­nom ča­se bo­la v do­mác­nos­ti. Po­vesť v oko­lí byd­lis­ka od ro­ku 1951 ne­po­ží­va­la dob­rú, ako je to zdô­raz­ňo­va­né v po­sud­koch i vy­jad­re­niach sved­kov z dô­vo­du, že sa ná­le­ži­té nes­ta­ra­la o po­čet­nú ro­di­nu, včet­ne vý­cho­vy de­tí.

Ob­ža­lo­va­ný Ber­nart po­chá­dza z ro­bot­níckej ro­di­ny. Pra­co­val naj­skôr ako ro­bot­ník, pos­led­ne ako prís­luš­ník oz­bro­je­nej ochra­ny že­lez­níc – ČSD Trut­nov. Vzhľa­dom na roz­diel­nosť, hod­no­te­nia ob­ža­lo­va­né­ho za­mes­tná­va­te­ľom, hod­no­til to­to súd v sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďa­mi sved­kov / č.l. …./, ako i po­sud­kom z mies­ta byd­lis­ka. Pod­ľa toh­to ob­ža­lo­va­ný sa pre­ja­vo­val na pra­co­vis­ku ako ini­cia­tív­ny pra­cov­ník, kto­rý bol za dob­ré pra­cov­né vý­sled­ky viac­krát od­me­ne­ný. Ak­tív­ne sa zú­čas­tňo­val v os­tat­ných ro­koch ve­rej­né­ho ži­vo­ta. V ro­ku 1962 obdr­žal štát­ne vy­zna­me­na­nie Za vy­ni­ka­jú­cu prácu. Ro­din­ný ži­vot ne­vie­dol us­po­ria­da­ný /nie­len v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu/. Pod­ľa vý­pi­su z re­gis­tra tres­tov tre­ba mať za­to, že tres­ta­ný ne­bol.

Pod­ľa vy­jad­re­nia znal­cov ne­bo­la u ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta zis­te­ná nep­rí­čet­nosť, ako to vy­ža­du­je § 12 tr.zák., ani stav zmen­še­nej prí­čet­nost­ti § 32o.s. l tr.zák.

Aj u obž. Čú­bír­ko­vej, i keď tu znal­ci kon­šta­to­va­li, že ide o ano­mál­nu, psy­cho­pa­tic­kú osob­nosť s ne­dos­ta­toč­ný­mi etic­ký­mi a mo­rál­ny­mi cit­mi, ni­ja­ko sa tým­to nez­ni­žu­je mož­nosť roz­poz­ná­vať ne­bez­pe­čen­stvo svoj­ho ko­na­nia pre spo­loč­nosť, to­to ov­lá­dať. Znal­ci uvied­li i to, že u ob­ža­lo­va­nej nej­de ani o zní­že­nú príčet­nosť.

Kraj­ský súd pri roz­ho­do­va­ní, akým dru­hom tres­tu je mož­né do­siah­núť úče­lu tres­tu u ob­ža­lo­va­nej Čubír­ko­vej, do­šiel k zá­ve­ru, žo sú spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky pre pou­ži­tie vý­ni­moč­né­ho fcres­tu – tres­tu smr­ti.

Ob­ža­lo­va­ná v pr­vom prí­pa­de sa do­pus­ti­la tres­tné­ho či­nu­po opa­ko­va­ných príp­ra­vách, pou­ži­júc mi­mo­riad­nej ľs­ti, vy­uži­júc bez­bran­nosť, len aby moh­la pok­ra­čo­vať vo svo­jom ne­mo­rál­nom spô­so­be ži­vo­ta. I v dru­hom prí­pa­de vy­uži­júc úpl­nú bez­bran­nosť, obzvlášť su­ro­vým spô­so­bom zo­pa­ko­va­la spá­chanie to­ho is­té­ho, vy­so­ko spo­lo­čen­sky-ne­bez­peč­né­ho tres­tné­ho či­nu.

Spá­chanie tres­tných či­nov uve­de­ným spô­so­bom ob­ža­lo­va­nou dotvr­dzu­je, že účin­ná ochra­na spo­loč­nos­ti, keď už vzhľa­dom na oso­bu ob­ža­lo­va­nej nie je ná­dej vý­chov­ne pô­so­biť iným tres­tom, je pot­reb­né ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest – trest_?smr­ti.

U ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta vzhľa­dom na uve­de­ný vy­so­ký stu­peň ne­bez­peč­nos­ti či­nú pre spo­loč­nosť, kde tre­ba eš­te zdô­raz­niť, je­ho po­mer­ne znač­nú ak­ti­vi­tu nie­len v ko­na­ní, kto­rým roz­vra­cal ro­din­ný ži­vot, ale i za­do­vá­že­ní pros­tried­ku roz­ho­du­jú­ce­mu pre do­kon­če­nie úmys­lu za­vraž­diť Já­na Ču­bír­ku.

Vzhľa­dom ku všet­kým tým­to okol­nos­tiam do­šiel krajský súd k zá­ve­ru, že ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v blíz­kos­ti dol­nej hra­ni­ce zá­ko­nom sta­no­ve­nej sadz­by bu­de dos­ta­ču­jú­ce k do­siah­nu­tiu úče­lu tres­tu.

u ob­ža­lo­va­né­ho Ber­nar­ta, ako je už uve­de­né, bo­la vzhľa­da­ná pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu obzvlášť za­vr­hnu­teľ­ná poh­nút­ka /níz­kosť poh­nút­ky ne­mo­rál­ne­ho cha­rak­te­ru – ve­dú­ca k usmr­te­niu sta­toč­né­ho pra­cov­ní­ka, ot­ca 4 ma­lo­le­tých de­tí/.

Bol pre­to ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný pod­ľa § 46 ods. 1 tr. zák. i trest stra­ty čes­tných ti­tu­lov a vy­zna­me­na­ní – vy­zna­me­na­nia Za vy­ni­ka­jú­cu prá­cu.

Pod­ľa § 39a ods. 2 písm. a) s pou­ži­tím i ods. 3 cit. us­ta­no­ve­nia tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný za­ra­de­ný do pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

Vzhľa­dom na spô­sob ži­vo­ta, kto­rý ob­ža­lo­va­ný vie­dol po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, dos­pel súd k zá­ve­ru, že pre­vý­cho­vu ob­ža­lov­ané­ho je mož­né do­siah­nuť i za­ra­de­ním v pr­vej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

Po­kiaľ kraj­ský pro­ku­rá­tor navr­hol vy­slo­viť u ob­ža­lo­va­nej Ču­bír­ko­vej pre­pad­nu­tie ve­ci uve­de­ných na č.l…. pod­ľa § 55 ods. 1 písm. a) tr. zák., kraj­ský súd s pri­hliad­nu­tím na § 30 ods. 2 tr. zák. tak­to ne­roz­ho­dol. Pop­ri tres­te smr­ti mož­no ulo­žiť len trest pre­pad­nu­tia ma­jet­ku. Ta­ký­to trest kraj­ský súd ne­po­va­žo­val za pot­reb­né vy­slo­viť. Pre­pad­nu­tie ve­ci nie je mož­né ulo­žiť pop­ri ulo­že­nom tres­te.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku mož­no po­dať od­vo­la­nie do 8 dní na Naj­vyš­ší súd, ces­tou pod­pí­sa­né­ho sú­du.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, odd.1

dňa 31. má­ja 1966.

prom.práv. Er­vín Po­la­ko­vič, pred­se­da se­ná­tu

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk