Salzburg 18. februára 2018 (HSP/Foto:HSP)

Večne požehnaná zostane pamiatka svätého Ruperta v srdciach bohabojných Rakúšanov a zvlášť obyvateľov Soľnohradských, lebo svätý je jedným z oných vyvolených nástrojov Božích, ktorými milosrdenstvo Božie celé národy zachránilo od záhuby večnej, a vieru, cnosť a mravnosť medzi nimi rozšírilo.  

Rupert pochádzal z kráľovského rodu Merovingov vo Francúzsku, túžil však od mladosti len po šľachtictve, akého dodáva nám náboženstvo a cnosť, i vyznačoval sa nábožnosťou a láskou k vedám božským, mŕtvením seba, dobročinnosťou oproti chudobným, čistotou panenskou a miernosťou. Pre tieto svoje cnosti stal sa okolo roku 596 biskupom vo Vormsi. Mnohí, premnohí ľudia dochádzavali k nemu, počúvať od neho učenie spásy, slová života večného.  Ako biskup mal však menovite čo činiť so vznešenými pánmi, ktorí miesto čo mali svietiť príkladom cnosti, hlboko boli zabredlí vo všelijakých neprávostiach. On neprestával dvíhať hlasu svojho a karhať život ich bezbožný. Oni však, miesto aby sa boli polepšili, zanevreli na svojho biskupa, začali ho prenasledovať a keď konečne ešte i s bludármi proti nemu sa spojili, prinútený bol svätý muž Vorms opustiť.

Práve vtedy panoval v Bavorsku vojvoda Theodo II. Theodo bol síce už od svätého Emerana vo viere kresťanskej vycvičený, ale nebol ešte pokrstený. Mnohí veľmoži bavorskí a mnoho ľudu pospolitého oddaný boli ešte modloslužbe. Theodo veľmi si prial, aby i jeho poddaní stali sa kresťanmi, ale bohužiaľ, nebolo naporúdzi kňaza kresťanského, ktorý by im bol mohol hlásať sväté Evanjelium. Tu dozvedel sa o nábožnom biskupovi Rupertovi. I vypravil k nemu mužov z prednej šľachty a dal ho pozvať, aby si nesťažoval prísť do Bavor, obrátiť ľud jeho na vieru kresťanskú. Rupert na to pozvanie hneď neodišiel, ale vyslal najprv do Bavor niekoľko duchovných, prezkúmať, je – li tam v srdciach dobrá, úrodná pôda ku prijatiu svätého Evanjelia. Až keď títo s dobrou zvesťou sa vrátili, vydal sa i sám na cestu do Rezná (Regensburgu). Ked k Reznú sa blížil, vyšiel mu Theodo s celým svojím dvorom v ústrety a čo najúctivejšie ho privítal. Sotva ocitol sa Rupert v Rezne, už i so všetkou horlivosťou dal sa rozsievať semeno učenia kresťanského. Pán Boh dal zdaru, a nezadlho obrátil na vieru kresťanskú mnohých veľmožov, sestru vojvodovu Regintrudu, pokrstil Theodu i celú jeho rodinu. Z Rezná vychádzal potom Rupert i do okolia, cestoval krížom-krážom po celej krajine, zapudzujúc neúnavne tmu nevery a povery. Uznávajúc, že biskup musí mať nejaké stále sídlo, aby ho mohol ľud vyhľadať, k nemu o poradu a poučenie si prichádzať, vystaval si najprv kostolík a malý príbytok u jazera Vallersee rečeného, kde stojí teraz mestečko Seekirchen. Za nejaký čas prišiel potom do hôr Soľnohradských, kde jedného dňa vkročil do krásneho širokého údolia, ktorým pretekala rieka. Na brehu tej rieky našiel zrúcaniny akýchsi stavísk. Boly to rumy niekdajšieho hradu Helfenburgského (Juvavium), čo ho Rimania vystavili, divokí však Herulovia zborili. Tu uzavrel Rupert zaraziť biskupský svoj prestol. Vojvoda Theodo vďačne mu daroval miesto i zem na široko-ďaleko okolo ležiacu. Rupert prichytil sa hneď s pomocou svojich kňazov a novoobrátených kresťanov do práce a postavil k úcte svňtého Petra krásny chrám a vedľa neho iné potrebné budovy pre seba a svojich.

Pomaly povstávali popri týchto budovách aj iné domy, a počet nových osadníkov množil sa natoľko, že o niekoľko málo rokov z rumov starej Juvavie povstalo nové mesto – dnešný Soľnohrad. Obyvateľstva ustavične pribývalo, Rupert mal získať Kristu ešte celé rozsiahle Bavorsko, ale nedostávalo sa mu pomocných kňazov. Vybral sa teda do vlasti svojej, do Francúzska, a odtiaľ doviedol si na pomoc dvanásť zvlášťe nábožných a učených kňazov.

S týmito dal sa teraz celý národ bavorský obracať na vieru kresťanskú. Vyjdúc s nimi, rozdelil ich po celej krajine. Kamkoľvek prišli a kázali, všade povstávali poznenáhla kresťanské obce, a Rupert im staval potom kostoly a ustanovoval u nich duchovných pastierov. V samom Soľnohrade založil veľký kláštor, v ktorom vychovávali sa budúci kňazi, a u Soľnohradu na jednom vršku dal vystavať kláštor pre reholnice svätého Benedikta, ktorým dal za predstavenú nábožnú svoju sestranicu Ehrentrudu. Kláštory tieto stoja až podnes.

Až do najpozdejšej staroby jako služobník najvernejší pracoval svätý Rupert vo vinici Pánovej. Konečne počal tušiť, že blíži sa mu posledná hodinka. Vzdor tomu predsa ešte raz prešiel celé rozsiahle svoje biskupstvo, napomínajúc obce všade k vernosti Pána Ježiša, a duchovenstvo k horlivému plneniu svätých povinností. Na Veľkú noc s pohnutlivou pobožnosťou slúžil naposledy omšu svätú a sám podal si najsvätejšiu potravu na cestu do večnosti. Vrátiac sa potom do príbytku svojho, uľahnul, dal si k sebe povolať svoje duchovenstvo, napomenul ho k zbožnosti a ustanoviac svätého Vitalisa za svojho nástupcu, s veselou tvárou odovzdal Bohu dušu svoju dňa 27. marca roku 628. U lôžka jeho smrteľného stála i zbožná sestranica jeho Ehrentruda. Vo svojom poslednom okamžení riekol jej:

„Modli sa za mňa, sestra milá, hodinka moja prichádza.“

Tonúc v slzách, vrhla sa Ehrentruda na kolená a prosila ho, aby v nebi za ňu orodoval, žeby i ju Pán Boh čím skôr za ním k sebe povolať ráčil. Rupert jej to prisľúbil, a hľa, krátkou dobou po jeho smrti počula Ehrentruda, práve keď za neho sa modlila, hlas, ktorý ju volal. O niekoľko dní i ona usnula sladko v Pánu a ctí sa tiež ako svätá.

Drahý čitateľ! Posledné slová umierajúceho svätého Ruperta boli:

„Sestra, modli sa, hodinka moja sa blíži!“

Svätý Rupert pripravoval sa na túto hodinku po celý svoj život, preto mohol zomreť s tvárou veselou. Chceš i ty tak zomreť? Ó isteže!  Kresťan umiera s pokorou a odovzdanosťou do vôle Božej.

„Hriechom prišla smrť na svet.“ (Rím. 5, 12.)

Boh ustanovil smrť ako pokutu za hriech pre celé pokolenie ľudské.

Smrť nám je svedectvom a dôkazom, ako prísne nakladá Boh s hriechom. Žiaden kresťan nežiada, aby Boh učinil s ním výnimku, lež jakmile sa smrť blíži, podrobuje sa vôli Božej. A práve z toho, že sa kresťan podrobí a zvolí, stane sa smrť preň skutkom dobrým, záslužným. Kresťan umiera s vďakou a skrúšenou ľútosťou. Ach, v živote pominulom toľko milosti, ale i toľko viny! Keď človek skonáva, je to vec celkom prirodená, že obzerá sa nazpät na celú tú cestu, ktorú od kolísky premeral. Z tej príčiny necháva Boh človeka obyčajne postonávať, aby, nemohúc už pracovať, nemohúc v noci spávať, majúc vo dne dosť času, mohol spytovať si svedomie a premýšľať, čo na svete vykonal. V tom rozjímaní sa presvedčí, že nekonečne mnoho dobrodení obdržal od Pána Boha, zato však že on Pána Boha nekonečne mnoho hriechami urazil. Preto každý, kto nie je zatvrdilec, zomiera s vďaky činením a s vďačnou skrúšenosťou i ľútosťou. Kresťan, prv než rozlúči sa s týmto svetom, svedomite obstará dom svoj a všetko uvedie si do poriadku. Kristus Pán ešte na kríži postaral sa o Matku svoju, zveriac ju svätému Jánovi. Keď kráľ Hiskias zomieral, vzkázal mu Boh ústami proroka Izaiáša:

„Obstaraj dom svoj, lebo umrieš.“

To má každý kresťan zavčasu učiniť, aby mal pred smrťou všetko v poriadku.

Najlepšie je spraviť závet (testament), dokiaľ je človek ešte zdravý a môže si všetko dobre rozvážiť a pokojne rozmysleť, lebo nikto nevie kde, kedy a ako zomrie. Kresťan umiera posilnený svätými sviatosťami.

„Kto je telo moje a pije krv moju, má život večný.“ (Ján 6.)

Kto by sa nechcel dať zaopatriť svätými sviatosťami, ten by nemal viery, nádeje a lásky k Pánu Ježišovi, ktorý vo Sviatosti oltárnej chce prísť k človeku a dať mu život večný. Taký človek podobá sa tomu lotrovi na ľavici, ktorý od Ježiša pomoci ani pre dušu svoju nechcel, a preto i tak zomre, ako ten lotor. Kňaz, ktorý prichádza k nemocnému so svätými sviatosťami, prichádza v mene a na rozkaz Pána Ježiša, kto teda o kňazovi nechce ani počuť, ten práve tým činom prejavuje, jak strašne to vyzerá s dušou jeho, že vtedy vlastne vyhybá samému Spasiteľovi a ho nemiluje, ako i zlí duchovia štítili sa Krista Pána. Kto sa síce nezdráha dať sa zaopatriť, ale s tým len odkladá, ten je veľmi vlažný, a o týchto hovorí Pán, že ich vypľuje. Čím skôr sa dá nemocný zaopatriť, tým istejšia pomoc. Prečože hneď posielame pre lekára? Len, aby nebolo pozde. Kto dlho leží, nech sa dá častejšie zaopatriť. Kresťan umiera, odovzdávajúc ducha svojho do rúk tomu, od ktorého bol ho prijal. (Luk. 23, 46.) Pán Ježiš na kríži volal:

„Otče, do rúk tvojich porúčam ducha svojho!“

A svätý Štefan riekol:

„Pane Ježišu, prijmi ducha môjho!“

Tak má každý kresťan hovoriť, alebo aspoň myslieť, keď umiera.

Karol Jerguš