Svätý Ján evanjelista, opisujúc prebolestnú smrť Spasiteľovu, hovorí doslovne:

„Jeden zo žoldnierov kopijou otvoril mu bok a hneď vyšla krv i voda.“

Žoldnier, alebo vojak tento menoval sa podľa ústneho podania Longinus. Spisovatelia, ktorí nám opísané životy učeníkov a svätých Božích zanechali, tvrdia, že sa Longinus narodil v Cesarei, že bol poddôstojníkom  v rímskom vojsku a k tomu i vyzvedačom Piláta, ktorému všetko donášal, čokoľvek sa prihodilo v Jeruzaleme a v okolí. Bol on muž spoľahlivý v službe, ale boľavých očí za čo sa mu posmievali neraz jeho druhovia. Bol prítomný pri odsúdení Ježiša Krista, ľutoval ho a držal spolu s Pilátom za nevinného. Ale keď Spasiteľ vzdor svojej nevinnosti na smrť bol odsúdený, musel Longin celý vojenský sprievod viesť, a na hore Kalvárii stáť na stráži u kríža. Trpezlivo znášané muky Ukrižovaného, zatmenie slnca a nastalé zemetrasenie mohutný dojem učinili na neho. A vieme, že keď božský Vykupiteľ ducha svojho vydal, pohanský stotník, silou zázrakov premožený, zvolal:

„Veru to Syn Boží bol!“ a preto zdráhajúc sa ďalej slúžiť nepriateľom Kristovým, zosadol s koňa, odložil kopiju a podal ju Longinovi. Tento ani nepomysliac čo robí, keď videl katov lámať železnými drúkmi kosti obom lotrom, otvoril držanou v ruke kopijou ľavý bok Spasiteľovi, a sotva že kopiju vytiahol z rany, počala z nej valiť sa krv i voda. V tomto okamihu bol Longin osvietený svetlom milosti, a uznal Ježiša Krista za pravého. V rozpakoch však išiel rovno k Pilátovi rozložiť mu, čo sa prihodilo. Od Piláta išiel strážiť hrob Ježiša Krista, a ostal tam, kým tretieho dňa Anjel veľký kameň z hrobu neodvalil. I videl Spasiteľa slávne z mŕtvych vstať. Na to hlboko pohnutý oznámil Pilátovi, čo sa u hrobu stalo. Pilát, vidiac Longina tak náramne pohnutého, napomenul ho, aby mlčal lebo ináč že vystaví sa hnevu i prenasledovaniu židovského kňazstva. Longin však nemohol ďalej odolať moci uzrených zázrakov, vyhľadal v Jeruzaleme svätých apoštolov a spolu ešte s dvoma vojakmi, ktorí tiež prítomní boli pri ukrižovaní Ježiša Krista, dal sa vyučiť vo viere kresťanskej. Po zoslaní Ducha svätého obdržal svätý krst. Na to sa odobral i s dvoma druhmi domov do svojej vlasti a rozprával všade bez ostychu, ako Ježiša Krista na vlastné oči z mŕtvych vstať videl, a že tento je pravý Vykupiteľ sveta. Na jeho reči obrátili sa mnohí na vieru kresťanskú. Toto sa dostalo konečne i židovským kňazom k ušiam, ktorí bojac sa očitého svedka tejto udalosti, ktorú oni všemožne tajili, obžalovali Longina u rímskej vrchnosti, že vraj potajomne uskočil z vojska a teraz ľud proti vrchnostiam búri. Pohanský súd odsúdili Longina následkom tejto obžaloby na smrť a aby ortieľ na ňom i splnený byť mohol, vyslaní boli vojaci lapiť ho.

Dozvediac sa Longin božským vnuknutím, že sa mu blíži hodina mučeníckej smrti, vybral sa v ústrety vyslaným na neho vojakom a pýtal sa ich, koho hľadajú? Odpovedali, že Longina, riekol: „Poďte so mnou, ukážem vám ho.“

I zaviedol ich k sebe domov a hostil ich štedro celé tri dni. Medzi tím vystrojil poslov k svojim dvom druhom, dajúc im odkázať, aby prišli k nemu a podstúpili spolu s ním smrť mučenícku za Krista. Keď títo skutočne prišli a osvedčili sa byť hotovými zomrieť s ním, predstúpil Longin pred svojich hosťov a riekol:

„Ja som Longin, ktorého hľadáte, splňte na mne vaše rozkazy.“

Uslyšiac vojaci túto reč, zarmútili sa veľmi, lebo ťažko padlo, pripraviť teraz ukrutne o život svojho štedrého hostiteľa. Tu sa Longin obliekol vo sviatočné rúcho a riekol hlasom pozdvihnutým:

„Koľké to šťastie, môcť sa dostať k nevinnej ľalii ktorá na dreve kríža uvädla, môcť sa stať účastným tej milosti a lásky, ktorá na kríži prisľúbila rajské radosti obrátenému lotrovi a môcť brať podiel na sláve toho, ktorý tak oslávený z hrobu povstal. Vyplňte vy vaše rozkazy, lepšie sa mi za pohostinstvo odslúžiť nemôžete.“

Vojaci, ktorí si svätého veľmi zamilovali, zdráhali sa zbaviť ho života. Ale Longin svoju ochotnosť neustále osvedčoval a pritom sa i báli, že ak daný im rozkaz neslnia, ťažkému trestu neujdú, odhodlali sa konečne svätého vyznávača usmrtiť. Longin teda, plný radosti, obliekol sa do bieleho rúcha, pomodlil sa, pobozkal druhov, napomenul ich k vytrvalosti a s veselou mysľou podložil hlavu k smrteľnej rane.

Uťatú hlavu mučeníkovu vztýčili vojaci na oštep a doniesli ju do Jeruzalemu na znak splneného rozkazu. Židia takto upokojení hodili ju do mláky, kde za dlhý čas ležala neporušená. Žila však toho času istá chudobná a slepá vdova. Opustená svetom zaumienila si, ponavštevovať miesta, kde Spasiteľ trpel, aby hľadala tam potešenia a posilnenia. Mala jedinkého syna, ktorý ju na tejto ceste prevádzal. Tento jej však úbohej cestou zomrel. Zronená zármutkom a materinskou bolesťou celá skrčená usnula. Tu sa jej, ako to hovorí podanie, sv. Longin v snách zjavil, tešil ju, rozpovedal jej svoje umučenie, a poučil ju, že sa teraz na odmenu v nebi nachodí. Napokon ju  napomenul, aby vyhľadala a s úctou pochovala jeho hlavu a ukázal jej vo snoch i miesto kam ju pred časom Židia hodili. Ako náhle sa vdova zobudila, celá potešená prosila dobrých ľudí, aby ju zaviedli na miesto, ktoré jej mučeník označil. Tu potom hľadala, a skutočne i našla hlavu celkom neporušenú. A ako sa jej dotkla, prehliadla ihneď na obe oči. Všetci ktorí tento zázrak videli, chválili a zvelebovali Boha, ktorý takto oslavuje verných sluhov svojich. Kopija ktorou prebodol Longin bok Vykupiteľov, prechováva sa v Ríme v Chráme vatikánskom.

Úcta najsvätejšieho srdca Ježiša Krista nie je nič iného, než útla rozpomienka a vrúcne i vďačné rozjímanie o nekonečnej dobrote a láske božského vykupiteľa. Lebo veď srdce je sídlo a prameň lásky a všetkého zmilovania.  Všetky milosti, ktoré nabývame svätými sviatosťami, ktorých stávame sa účastní modlitbami a požehnaním cirkvi, z tohto prameňa vyvierajú, lebo pôvod svoj berú v nekonečnej Láske Vykupiteľovej. Tento prameň, studnica otvorená bola na hore kopijou svätého Longina.

Svätý otcovia, menovite svätý Augustín, vykladajúc slová svätého evanjelistu, že, jeden zo žoldnierov otvoril bok Ježišov kopijou, trefne upozorňujú na to, že evanjelista nepraví:

„prebodol, alebo preklal, lež otvoril, učia, že nám týmto činom poistený bol prístup k duševnému životu, lebo nám odtiaľ prúdia svätých sviatostí, bez ktorých nie je pravého  života. V tomto zmysle je teda pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Pána Ježiša Krista najčistejšiemu to prameňu lásky a všetkých milostí, tak stará, ako sama kresťanská viera. Svätí a vyvolení Boží vykonávali skutkom túto pobožnosť po všetky časy. Celou však cirkvou a slávnostným spôsobom počala sa ona rozširovať až  od troch o storočí.

Príčinu k tomu zadala nasledujúca udalosť. V jednom kláštore vo Francúzsku žila istá veľmi pobožná panna, menom Margareta Alacoque (Alakok). Táto chovala sa s nevýslovnou pobožnosťou k najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Keď raz pobožnosti pohrúžená pred oltárom kľačala, zjavil sa jej božský Vykupiteľ, ukázal jej svoje božské Srdce, vôkol plameňom ožiarené, priehľadné ako krištáľ, a skvejúce sa ako slnko. Otvorenú ranu bolo dokonale vidieť. Bola ona obložená tŕňovou korunou, nad ňou postavený kríž .

„Hľa“, pravil Spasiteľ ku panne, „pohliadni sem na toto Srdce, ktoré tak milovalo všetkých ľudí, že sa strávilo za nich, aby im ukázalo lásku svoju. Miesto vďaky však mnohí sú proti mne nevďační, pohŕdajú mnou, a zneucťujú ma vo sviatosti lásky.“

Pod oktávou Božieho Tela poznove zjavil sa Vykupiteľ panne, znova ukázal jej svoje Srdce a rozkázal jej starať sa o to, aby vždy v piatok po oktáve Božieho Tela zvláštna slávnosť k úcte jeho Srdca slávená bola. Spolu jej oznámil, že všetci, ktorí ctia jeho najsvätejšie Srdce, účastní budú všetkých jeho milostí. Margareta zdelila udalosť túto svojmu spovedníkovi. Za krátky čas dozvedeli sa o tom biskupi a nariadili prísne vyšetrovanie. Lebo však pravdivosť udalosti zázrakom bola potvrdená, stalo sa, že pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Ježiša Krista za krátku dobu rozšírila sa po celej cirkvi. Nesčíselné sú milosti, ktorých účastnými stávajú sa zvlášť tí, ktorí zapísaní sú do bratstva najsvätejšieho Srdca Ježiša Krista. Pristúp preto i ty, duša kresťanská, do tohto bratstva, i tvoje srdce chce milovať, i ty chceš srdce, ktoré by si milovať mohol. Ktoré však srdce je lásky tvojej hodnejšie, než najkrásnejšie, najčistejšie, najláskavejšie Srdce Ježišovo, ktoré ťa nekonečne miluje a plné je zmilovania!

Karol Jerguš