Nábožní rodičia starali sa svedomite, aby syna svojho od najútlejšej mladosti v bázni Božej vychovávali a po ceste spravodlivosti a každej cnosti viedli, a tak vychovali z neho skutočne dobrého, svätého človeka. Keď Homobonus vychodil školy, ktoré primerané boli stavu obchodníckemu, podržal ho otec pri sebe a dal mu návod, ako treba kupčiť, že by i výživu svoju vyhľadávať, i blížnych štedro podporovať a večné blahoslavenstvo s istotou vydobyť si mohol. A vzorný syn nasledoval učenie a príklad nábožného a spravodlivého otca svojho, i dokázal životom svojim, že i v tomto povolaní môže sa človek stať svätým, keď má zákony Božie vždy na mysli svojej a spravodlivé nadobudnutý majetok ku cti a sláve Božej a k dobrému ubiedených blížnych vynakladá.

V útlej mladosti odomrel Homobonus žiadostiam svojim a márnostiam svetským, i ľahko mohol blížnych opravdivou láskou milovať a štedro ich napomáhať. Hovorieval:

„Najprv musíme vyhľadávať kráľovstvo Božie, to ostatné Pán Boh nám pridá.“

A preto každodenne pred otvorením krámu obchodného ponáhľal do chrámu, aby milostivému Bohu všetky myšlienky svoje, slová a činy v skrúšenej modlitbe obetoval. V najhlbšej pokore a v kajúcnej skrúšenosti kľačiaval v chráme pred obrazom ukrižovaného Spasiteľa, pohrúžený do tichej modlitby a do svätého rozjímania, kým kňaz k svätému oltáru nevstúpil, potom slyšal svätú omšu s takou nadšenosťou, že všetci prítomní veriaci kresťania hlboko dojatí chrám opúšťali a zbožný život jeho nasledovať sa usilovali.

V obchode dal si veľký pozor na to, že by, keď kupoval niečo alebo predával, nikoho neukrivdil alebo neoklamal. Preto nejednával sa s nikým, ani nepredražoval tovar svoj, ale hneď riekol, za čo môže ho dať, i neukrátil nikoho ani len o babku. Z úst jeho nevyšlo žiadne nepravé slovíčko, žiadne preklínanie seba alebo dušovanie. Všetci mešťania v Kremone menovali ho mužom spravodlivým, dobrotivým, i radi u neho kupovali potrebné veci, lebo okrem toho bol ku každému človekovi vľúdny, k obsluhe ochotný, v reči a v konaní skromný. Dni nedeľné a sviatočné zasvätil vždy výlučne službe Božej a duševnému blahoslavenstvu svojmu, vtedy najväčšiu časť v chráme Božom strávil, kde slovo Božie bedlivo poslúchal, pri svätej omši skrúšene sa modlil a sväté sviatosti prijímal, doma však sväté Písmo, životopisy svätých a iné nábožné spisy čítaval. Rodičom svojim preukazoval po celý život ich najväčšiu úctu a poslúchal ich vo všetkom.

Keď v dospelom veku starostliví rodičia radili, aby sa oženil, lebo že vek ich je pokročilý a oni dnes – zajtra do večnosti sa odsťahujú, nuž poveril rodičov, aby mu sami manželku vyhľadali, i pojal tú kresťanskú pannu za manželku, ktorú mu obozretní a bohabojní rodičia vyhliadli. Po smrti rodičov stal sa Homobonus samostatným človekom a veľkým boháčom.

Majetok svoj považoval za prostriedok, ktorým možno kráľovstvo Božie vydobyť, ináč nemal u neho žiadnej ceny, ani nevynakladal ho na nádherné rúcho pre seba a pre manželku svoju, ani na hlučné hostiny a na iné márnosti svetské. Od dverí jeho neodchádzal nikto bez podpory a útechy. Ubiedeným, ktorí hanbili sa žobrať, nosieval sám almužnu do domu a tých mešťanov, ktorí bez vlastnej viny do chudoby a biedy upadli, napomáhal podľa možnosti, aby zase majetok nadobudnúť mohli. A preto nazývali ho mešťania otcom chudobných. Dobré skutky jeho boli tým cennejšie a záslužnejšie, že popri nich konal i skutky milosrdenstva duchovného, lebo povzbudzoval blížnych ku zbožnosti, k cnostiam, k dôvere v Boha a ku pokániu. Mnohí kresťania boli skrze neho vo svätej viere utvrdení, mnohí poblúdenci navrátili sa do lona svätej cirkvi, mnohí veľkí hriešnici dali sa na pokánie. Popri starostlivej láske k blížnym pamätal i na seba vo vyhľadávaní kráľovstva Božieho.

Vo všetkom bol veľmi mierny, zdržanlivý, mŕtvil telo svoje prísnymi pôstmi. Najsladšou rozkošou bola mu modlitba. Nemal na tom dosť, že väčšiu časť dňa na modlitbách strávil, ale vstával i o pol noci a ponáhľal do blízkeho chrámu kláštorného, aby sa s mníchmi hodinky cirkevné modlil. Po hodinkách kľačiaval pred krížom a rozjímal o umučení Pána. Táto pobožnosť jeho trvala, najmä v pôste, v advente a v svätvečery pred výročitými sviatky, až do rannej svätej omše. Tak žil svätý Homobonus až do blahoslavenej smrti svojej. Štedrosť svätého Homobona bola taká veľká, že nielen zdedený veľký majetok, ale i výhru z kupectva svojho delil s ubiedenými a núdznymi blížnymi, ba väčšiu časť dôchodkov svojich týmto obetoval. Cnostná a nábožná manželka obávala sa, že, keď bude manžel s majetkom tak nakladať, tak štedro ho rozdávať, sami na starosť v biede žiť budú. I dohovárala svätému Homobonovi, aby blížnym menej dával a žobrákov z celého mesta a z okolia do domu nevolal. A keď badala, že prosby a domluvy jej nič neosožia, začala sa i na neho hnevať a reptať.

Svätý muž počúval trpezlivé dlho trpké domluvy, konečne riekol starostlivej manželke:

„MiIá manželka moja! Mýliš sa veľmi, keď myslíš, že následkom almužny majetok náš ubýva, a že ja niečo utratím, keď to, čím vládnem, chudobným podeľujem. Presvedčený som úplne, že majetok svoj nikde inde bezpečnejšie na úroky uložiť nemôžem, než do lona chudobných, a že niet lepšieho a prospešnejšieho prostriedku ku rozmnoženiu majetku, než keď ho nekonečnému pokladu všetkej dobroty, Pánu Ježišovi Kristovi, odovzdávam, ktorý iste v tomto živote stonásobné úroky a niekdy večný život udelí. A potom je to veľmi malicherná cena, ktorú za kráľovstvo nebeské dávame, keď Boh iba pomíňajúce statky za nebo žiada.“

I dokazoval jej tak výpoveďami svätého Písma, že dobre nakladá s majetkom svojím a že im to donesie požehnanie Božie. Nábožná a dobrá manželka uspokojila sa, i podporovala sama štedro chudobných a pomáhala svätému manželovi, že by všemožne spasenie svoje duševné vyhľadávali a zabezpečili. A milostivý Boh požehnával očividome verného sluhu Svojho a vyznačoval ho zvláštnymi a podivnými milosťami. V blízkom kláštore žil nábožný kňaz, menom Obertus, ktorý bol opátom v chráme sv. Egýda. Do tohoto chrámu chodieval svätý Homobonus od istého času v nočnej dobe na hodinky cirkevné a ku rannej svätej omši. Zbožný opát Obertus veľmi vážil si túžbu svätý Homobona po dokonalosti kresťanskej a usiloval sa nasýtiť hlad a smäd jeho po horlivej službe Božej. A preto vždy otváral bránku, ktorou vchádzalo sa do chrámu kláštorského, keď sa odzvonilo o polnoci na cirkevné hodinky, aby svätý Homobonus ku pobožnosťam prijsť mohol. Raz prišiel svätý skôr k bránke chrámovej, než sa odzvonilo, a Obertus nebol ju ešte otvoril. Sluha Boží pokľakol na schody a modlil sa. Odrazu otvorili sa dvere samy od seba a svätý Homobonus vstúpil do chrámu a modlil sa tam, ako obyčajne, pred obrazom umučenia Pánovho. Po čase opustil Obertus izbičku svoju, aby otvoril bránku chrámovú; vstúpil do chrámu a našiel už tam svätého Homobona, pohrúženého v modlitbách. Zadivil sa a zbadal, že sluha Boží divotvorným spôsobom vstúpil už skôr do chrámu. Tento div opakoval sa viac ráz počas tých dvadsiatich šiestich rokov, čo svätý Homobonus chrám svätého Egýda nočného času navštevoval.

Za živobytia svätého Homobona zoslal Boh jedného času na Taliansko veľkú biedu, drahota bola veľká a ľudia mreli hladom. Horlivý sluha Boží napomáhal štedro zúfalých biednikov. Jedného dňa odprevádzalo svätého Homobona veľké množstvo hladných chudobných obyvateľov, keď išiel domov z chrámu, i prosili ho s plačom o chlieb. Práve mal v komore za veľký kôš novopečeného chleba. I rozdal hladným blížnym celú zásobu chleba v neprítomnosti manželky svojej a nedbal na to, čo povie, keď sa domov navráti a čo sami jesť budú. Prišiel čas k jedeniu a starostlivá manželka kupcova išla pre chlieb, ktorý mala dobre prečítaný. A hľa, nechýbal ani jeden peceň chleba! Pri stole načala donesený peceň chleba a zadivila sa, že bol belší, než inokedy, a chutnejší. I pýtala sa slúžky, ako sa ten chlieb do domu dostal. slúžka riekla, že o žiadnom cudzom chlebe nevie, ale iba že to vie, ako domový pán celú zásobu chleba dnes ráno chudobným rozdal. Tento zázrak naplnil starostlivú manželku svätým strachom a oduševnením, že ešte horlivejšie než prv i ona oštedrovala biednych. A na prímluvu verného a štedrého sluhu Svojho činil milostivý a všemohúci Boh ešte i mnohé iné divy a zázraky. Tak na vrúcnu modlitbu svätého Homobona premenil, ako niekedy skôr v Káne Galilejskej, zázračne vodu na víno.

Na tom istom mieste, kde svätý Homobonus najradšej sa modlieval, povolal ho milostivý Boh ku Sebe. Dňa 14. novembra r. 1197 išiel, ako obyčajne, do chrámu sv. Egýda, aby sa na službách Božích raňajších zúčastnil. Keď kňaz pri sv. omši zaspieval „Gloria“, rozopäl svätý Homobonus ruky svoje, potom zložil ich krížom na prsia a naklonil sa hlboko až k zemi. Prítomný veriaci ľud, ktorý na hlbokú skrúšenosť horlivého sluhu Božieho bol navyknutý, nepovšimol si toho, že sa nehýbe a že sa zdá na všetko pozemské zabúda. Ale keď veriaci zbadali, že sv. Homobonus pri čítaní svätého Evanjelia nevstáva, pristúpili niektorí k nemu, i zbadali, že viac nežije.

Keď sa rozchýrilo, že verný a divotvorný sluha Boží v Pánu usnul, zbehli sa v chráme vďační obyvatelia mesta ku oslávenému mŕtvemu telu jeho i boli k slzám dojatí a chudobní oplakávali s veľkým žiaľom odchod milostivého otca svojho. Telo svätého Homobona bolo pochované s veľkou úctou a slávou v chráme sv. Egýda v meste Kremone. Pri pohrebe oslávil milostivý Boh štedrého sluhu Svojho mnohými divami a zázrakmi.

Istý muž, ktorý ako bojovník svätého kríža v bitke s divokými Turkami pri Jeruzaleme ťažko bol ranený a už desať rokov následkom tej rany bol nemý, obsiahol pri rakve svätého Homobona zrazu zase nazpät mluvu. Chromý a od narodenia svojho okaličený človek stratil na poheabe svätého Homobona ohyzdný hrb svoj, telo jeho sa vystrelo a všetky údy jeho boli zdravé a svieže.

Osemnásťročný mládenec, ktorý bol od narodenia svojho nemý, začal hovoriť a Boha zvelebovať, keď otec jeho o príhovor svätého Homobona vzýval. Slepý chlapec, ktorý bol osem rokov starý, dosiahol zrak. Na pohrebe bol prítomný i ľahkomyseľný človek, svetár, ktorý sa horšil nad tým, že sa jednoduchému kupcovi po smrti taká zriedkavá pocta preukazuje i začal neslušne hovoriť. A hľa, napuchol mu bezbožný jazyk tak, že sa skoro zadusil. Pokrvní bohatého rúhača vzývali svätého Homobona o orodovanie a o zmilovanie Božie, bezbožník naľakaný dal sa na pokánie a milostivý Boh ukrotil hnev Svoj a navrátil mu predošlé zdravie.

Biskup z Kremony, menom Sikkard, stopoval život a skvelé skutky svätého Homobona, i vierohodnosť a pravdivosť divov a zázrakov, ktorými milostivý Boh verného sluhu Svojho za života i pri smrti oslávil, i odobral sa s mnohými vznešenými kresťanmi do Ríma, aby pápežovi správu podal a vyhlásenie jeho za svätého vymáhal. Pápež Innocenc III. vyhlásil horlivého a verného sluhu Božieho a vyznávača už dňa 22. decembra r. 1198 za svätého.

Roku 1356 prenesené bolo telo svätého Homobona do biskupského chrámu v Kremone, ale hlava jeho bola ponechaná v chráme sv. Egýda. Slávny Vida napísal chválospev k úcte svätého, ktorý býva zvelebovaný ako patrón mesta Kremony, v hornej Itálii, i mesta Kotora v Dalmácii. Bratstvo kupcov vo francúzskom meste Lyone vyvolilo svätého Homobona za patróna svojho, ako i druhé mnohé cechy obchodnícke. Svätý Homobonus vyobrazuje sa v mešťanskom rúchu, ako podeľuje chudobných chlebom, alebo ako kupec predávajúci tovar svoj.

Múdry Sirach hovorí :

„Kupec neľahko zachráni sa od neprávostí, kupovaním a predávaním páchajú sa mnohé hriechy.“

V žiadnom stave nemá človek toľko času a príležitosti k lakomstvu, než v obchodníckom a v kupeckom. Pri kupovaní a predávaní obyčajne súdi človek blížneho, predáva nepravé zbožie a zlý tovar za pravé a dobré, používa nespravodlivú mieru a váhu, preceňuje veci a odiera, pri tom na Boha a ľudí sa odvoláva, zarieka sa, duší, hriešne prisahá, pri kupovaní zase dáva veľmi malú cenu, haní veci, ukracuje zaslúženú plácu. Nie jeden kupec narobí veľké dlhy a nivočí celé rodiny, ktoré ukrivdil nesvedomite, keď vyhlasuje, že nieje mu možno dlžobu vyrovnať. A málo ktorý kupec má času, aby starať sa mohol i o duševné spasenie svoje. Mnohý kupec myslí, že je všetko na predaj: cnosť, náboženstvo, Boh, mamona je modlou jeho, ktorej všetko, i blaženu večnosť obetuje. A preto veľmi ťažko je v stave obchodníckom nájsť ľudí, ktorí blížnych milujú, v potrebách podporujú, ktorí horliví sú v plnení prikázaní Božích a cirkevných, ktorí horlia pre česť a slávu Božiu i pre spasenie duševné svoje a blížnych svojich. A hľa, život svätého Homobona poučuje nás, že i v stave kupeckom možno žiť človekovi, ako sa to sluší na dokonalého kresťana, spravodlivo, cnostne, obetovane, nábožne, sväte.

Svätý Homobonus používal bohatstvo svoje i povolanie k nadobudnutiu večného blahoslavenstva. O ňom platia slová svätého Ambróza:

„Ten je opravdivo bohatým, kto má mier duše, kto pokojom mieru vládne, že nič nežiada, žiadnou búrkou náruživostí zmietaný nebýva, ktorému nehnusí sa staré a ktorý ani netúži po novom a pritom nikdy chudobný nie je ohľadom najvyšších pokladov; t. j. ktorý újmu netrpí na milosti Božej a na láske kresťanskej.“

Kresťan, pýtaš sa snáď, ako mohol svätý Homobonus popri klzkom povolaní svojom takou horúcou láskou k Bohu a k blížnym sa vinúť, mamonou opovrhovať, spravodlivo a sväté žiť? Hľa, život jeho ti podáva spôsob, ako sa máš chovať, aby si slávy večnej došiel. Každý deň pred konaním povolania svojho obetoval svätý Homobonus všetky myšlienky, slová a skutky svoje milostivému Bohu. A dobrotivý Boh chránil ho cez celý deň od úpadku do hriechu.

A tak pokračoval sluha Boží so stupňa na stupeň ku najvyššej dokonalosti kresťanskej. Kresťan, akýkoľvek stav lebo povolanie si sebe vyvolil, vzbudzuj každodenne pred vykonávaním povolania svojho pri modlitbách raňajších dobrý úmysel, slovami sv. Ignáca z Lojoly:

„Všetko k väčšej cti a sláve Božej!“ A často cez deň si vzdychni:

„Ó Bože môj a všetko moje! Ja Teba, Pane, nado všetko milujem, všetko k väčšej cti a sláve venujem!“

A takým spôsobom budú všetky myšlienky, slová, práce a kroky tvoje dobrými. Nábožný muž Hugo hovorí:

„Čo je telo bez duše, to je každý skutok bez dobrého úmyslu: vy ste mnoho sily, ale malý úžitok nadobudli.“

Kto prácu svoju bez dobrého úmyslu koná, na takého vzťahujú sa slová proroka Haggea a sv. Petra apoštola:

„Cez celú noc sme pracovali a nič sme nechytili.“

V Piesni Šalamúnovej hovorí Pán Boh:

„Polož Mňa ako znamenie na srdce svoje!“

Tými slovami povzbudení bývame, aby sme všetko s dobrým úmyslom konali. Istý starý pustovník mal obyčaj, že, keď mal nejakú prácu konať, vždy sa hlboko zamyslel. Na otázku, prečo dlho rozmýšľa, keď má nejakú prácu začať, odpovedal:

„Skutky naše samy v sebe sú ničomné, keď dobrým a úprimným úmyslom utvrdené nebývajú. Ako strelec vždy sa pozastavuje, kým prostriedok terča okom nepostihne, aby tým istejšie prostredný bod trafil, tak ja robím okom mysle svojej a pozastavujem sa nad tým, kým predsavzatú prácu a skutky svoje ku cti a sláve Božej nezriadim a nenapravím, ktorý jediným cieľom všetkých skutkov našich byť má.“

Cisár Jovinian hovorieval:

„Cieľ života môjho je Kristus.“ A sv. Otec Gregor riekol:

„Boh pozerá na srdce a nie na prácu človeka, i pozoruje, z akého úmyslu a ku ktorému cieľu práce svoje koná.“

Jeden duchovný brat z rádu Ježišovho, ktorý býval krajčírom, onemocnel nebezpečne a žiadal bratov kláštorníkov, aby mu doniesli ihlu, ktorou prácu svoju konával. Mnísi mysleli, že v horúčke pomätene hovorí, i nechceli mu žiadosť vyplniť. Ale keď neprestal prosiť, podali mu ju. Zomierajúci zaradoval sa a pozdvihol ihlu svoju do výšky i zvolal:

„Táto ihla bude kľúč od neba, s tou chcem a dúfam brány nebeské si otvoriť, s ňou chcem zomreť a Krista, Vykupiteľa Svojho, v nebi spatriť.“

Bratia pýtali sa, prečo zakladá nádej svoju na tej ihle? Odpovedal:

„Kedykoľvek som túto ihlu do ruky vzal, potreboval som ju vždy k láske Božej a kedykoľvek som ňou nejaký odev šil, predstavoval som si Krista, ako by som Ho odieval.“

A keď tie slová vyriekol, usnul v Pánu (PI. Taker. Dom. VII. p. Pent). Áno, kresťan, všetko konaj, ako svätý Homobonus ku cti a sláve Božej a obsiahneš i ty zvláštné milosti nadzemské, že vyhľadávať budeš s prospechom kráľovstvo Božie.

Karol Jerguš