Niektorí horliví vierozvestci vybrali sa za tým bohumilým účelom do Gálie, terajšieho Francúzska, a k ním pripojili sa urodení mladíci Krispin a Krispinian, ktorí, ačkoľvek zo vznešeného rodu pochádzali, priučili sa v rodnom meste Ríme remeslu obuvníckemu tým cieľom, aby v cudzom svete medzi pohanmi pohodlnejšie žiť a slovo spásy ohlasovať mohli. I usadili sa v meste Soassone pri rieke Ezne v Gálii , a začali sprevádzať remeslo svoje obuvnícke. Remeslo išlo od ruky zbehlým a umelým pracovníkom. Pohanskí obyvatelia navštevovali svätých bratov radi, lebo práca ich bola dobrá, vkusná, krásná, trvanlivá a lacná. Pri usilovnej práci boli svätí bratia veselí a spokojní, čistí a bezúhonní. V krátkom čase naučili sa reč obyvateľov. A každý pohan zastavil sa rád v dielni ich, i rád pohovoril si s umnými, prívetivými a veselými remeselníkami. A svätí Krispin a Krispinian použili vhodnú príležitosť, a potichu, obozretne, bez všetkého hluku zvestovali spasiteľnú vieru a učenie Ježiša Krista, i poučovali pohanov, aká smiešna, záhubná a rozumného človeka nedôstojná je modloslužba pohanská.

Zadivení pohania radi počúvali zajímavé a krásné reči ich, navštevovali ich častejšie, prosili o dokonále vyučenie v pravej spasiteľnej viere, a za krátky čas vstúpilo mnoho pohanov do lona svätej cirkvi, a to z každého stavu a povolania, pohlavia a veku. Tak povstala prvá kresťanská cirkevná obec v meste Soassone. Svätí bratia svietili všetkým kresťanom krásnym príkladom nábožnosti a kresťanskej lásky.Zo značného dôchodku svojho podporovali chudobných a to bez rozdielu, či boli kresťanami alebo či ešte boli pohanami. Úcta ich rástla v celom kraji a mladá obec kresťanská vzrástala mohutne za niekoľko rokov. Keď badali pohanskí žreci , že chrámy ich ostávajú prázdné a vplyv ich a vážnosť klesajú, hľadeli na účinkovanie svätých bratov závistlivo, i pomýšľali na pomstu.

Roku 286, dňa 1. apríla povýšil cisár rimský Dioklecián za spolucisára Maximiana Herkulia, sedliackeho syna zo Sriemu v Panónii , i odovzdal mu Gáliu a iné západné krajiny pod správu. Maximian Herkulius bol ukrutný tyran a veľký nepriateľ kresťanov. Nasledujúceho roku tiahol s veľkým vojskom do Gallie a keď premohol povstalcov, začal krvavo prenasledovať kresťanov. I vykrvácali toho roku po hrozných mukách premnohí kresťania, menovite v meste Nante svätí Donatus a Rogacian, v Amiane svätý Kvinktinus, syn senátora rimského, Lucianus, v inších mestách svätí Viktorikus, Fuscianus, Gencianus a Rufinus. Ukrutník prišiel r. 287 i do mesta Soassonu. Pohanskí žretci ponosovali sa cisárovi, že chrámy ich ostávajú prázdne, že sú bohovia rimskí rozhnevaní, že hrozia nešťastím a pohromami, ktorými chcú vlasť trestať, že sa im úcta nepreukazuje, i mnohé iné smiešné a poverčivé žaloby viedli proti nevinným kresťanom. Nevzdelaný, surový a ukrutný cisár bol veľmi poverčivý, ako to u sprostých ľudí obyčajne býva, a preto dopytoval sa na kresťanov, ktorí sa bôžikom klaňať nechceli. I vydal vojakom rozkaz, aby dľa udania pohanských žrecov pochytali všetkých kresťanov v meste a v okolí, a uväznili. Keď žreci udali, že najhlavnejšími nepriateľmi bohov štátnych sú bratia Krispin a Krispinian, dal si ich cisár Maximian pred svoj trón predviesť. Svätí bratia Krispin a Krispinian boli dovedení zo žaláru pred cisára, ktorý vypytoval sa ich na rodný kraj, na rodinu a na stav ich. Keď počul, že pochádzajú zo vznešenej rodiny rimskej, dohováral im prívetive, sľuboval im vyznačenie a vysoké výnosné úrady, keď sa zrieknu kresťanskej viery a bohom štátnym obetovať budú. Pohan si myslel, že keď svätých bratov po dobrotky získa, všetci ostatní kresťania budú ich nasledovať a modlám sa klaňať. Ale márné bolo namáhanie jeho. I začal hroziť ukrutnými mukami. Svätí Krispin a Krispinian odpovedali:

«Cisár, tresty tvoje trvajú len za krátky čas, i netrasieme sa pred nimi. Radi obetujeme život svoj a krv za Pána Ježiša Krista a za svätú vieru. Dôstojnosť a statky, ktoré nám sľubuješ, nezvedú nás. Veď opovrhli sme v mladosti bohatstvom pre Krista, i tešíme sa teraz, i ďakujeme Bohu a zvelebujeme Ho, ktorý v milosrdenstve Svojom poprial nám k tomu predsavzatiu milosti Svojej. Oj, keby si i ty poznal dobrého pastiera Ježiša Krista a pravdu! I obľúbil by si sebe dobrotu svätého náboženstva Jeho, opovrhol by si bohatstvami a trónom, i vydobyl by si sebe pokoj srdca svojho a svedomia, i večnú korunu blaženého života!“

Cisár zadivil sa nad týmito slovami, ale v ňom skypela stará zlosť oproti kresťanom, i odovzdal svätích bratov miestodržiteľovi svojmu Rikciovarovi, aby ich ku modlárstvu donútil, alebo dľa zákonov s nimi naložil. Rikciovarus bol úhlavným nepriateľom kresťanstva v Gallii a veľmi ukrutný muž, česť svoju a slávu vyhľadával v tom, keď mohol vôľu cisárov plniť a kresťanov krvavo prenasledovať. I predvolal po odchode Maximianovom pred súdnu stolicu svoju svätích Krispina a Krispiniana a snažil sa svätích vyznavačov dobrotky od kresťanského náboženstva odvrátiť. Ale svätí bratia vyznávali pred všetkým prítomným ľudom svätú vieru a zvelebovali Spasiteľa Ježiša Krista. Ukrutník, ktorý nemal milosrdenstva oproti podriadeným občanom, tým menej mohol byť ľudským oproti nenávideným kresťanom, i dal svätích Krispina a Krispiniana najprv ukrutne bičovať, na škripec natiahnuť, pod nehty na rukách a na nohách šidlá vbíjať a pásy z kože ich drať. Počas týchto ukrutných múk chovali sa svätí bratia pokojne, s dôverou obracali oči svoje k nebu a tíško sa modlili. I potešil ich Boh a posilnil zázračne. Miestodržiteľ dal krvácajúcich vyznavačov do žaláru hodiť a hladom moriť. Keď sa rany ich divotvorne zacelely, predvolal ich ukrutník opäť pred stolicu súdnu. Márne namáhal sa, aby modlám obetovali. I rozkázal katom, aby ich do vriaceho oleja hodili. Katovia ubičovali svätích vyznavačov a hodili ich do vriaceho kotla. Myslel si ukrutník, že vriaci olej pomaly a bolestným spôsobom konec urobí životu nenávidených horlivcov kresťanských. Ale milostivý Boh, ktorý zachránil troch mládencov v ohnivej peci, do ktorej ich boli hodili pohania pre vieru v pravého Boha, neopustil ani týchto verných služobníkov Svojich. Svätí bratia sedeli vo vriacom oleji ako vo vlažnom kúpeli a prespevovali siedmy žalm:

„Pane, Bože náš, v Tebe dúfame,  vysloboď nás od všetkých protivníkov našich a vytrhni nás, aby nešľachetník nikdy neuchvátil ako lev dušu našu, keby nebolo, kto by vykúpil, ani kto by vyslobodil.“

Keď počul zverský Rikciovarus, že svätí bratia vo vriacom oleji Bohu svojmu žalmy prespevujú a neporušení sú, išiel sám ku vriacemu kotlu, aby videl, akými čarami sa to deje. Sotva priblížil sa k ohnisku, vyfrkla z vriaceho kotla kvapka olejová a padla miestodržiteľovi do oka. Ukrutník pocítil nesmiernu bolesť, i začal zúriť a besnieť sa. I vyplnily sa na ňom slová žalmu, ktoré svätí bratia práve spievali:

„Hľa, pracoval bezbožník ku pôrodu nespravodlivosti, počal bolesť, a porodil neprávosť. Hlbokú jamu kopal, i vykopal ju, ale sám upadol do jamy, ktorú bol urobil. Obráti sa bolesť jeho na hlavu jeho, a na vrch hlavy jeho neprávosť jeho zostúpi!“

I dal zbesnenec veľkú hranicu dreva naklásť, zapáliť a oboch vyznavačov do plameňov hodiť. Ale mocná a ruka Pánova zachovala i na hranici svätích vyznavačov. A keď svätí bratia prespevovali dokončenie žalmu:

„Ja sláviť budem Pána podľa spravodlivosti Jeho, a prespevovať budem menu najvyššieho Pána,“

vrhol sa zbláznený od zlosti Rikciovarus k ním do plameňov a hneď zhorel. Svätí bratia sostúpili neporušení z horiacej hranice a mnohí pohania obrátili sa na vieru kresťanskú, keď videli ten zázrak. A svätí Krispin a Krispinian ohlasovali zase verejne moc a slávu Ježiša Krista, že v krátkom čase všetci obyvatelia mesta Soassonu prijali svätú vieru.

Cisár Maximian dozvedel sa od susedných pohanov, čo sa v meste Soassone stalo, ponáhľal ta s vojskom svojím, dal svätích bratov chytiť, ukrutne mučiť, hlavy im pozotínať a mŕtvoly ich divým zverom k potrave pohodiť. Keď divé šelmy nedotkly sa mrtvých tiel svätích Krispina a Krispiniana, odvliekli ich vojaci v noci ku rieke Ezne a hodili ich do nej. Voda vyniesla ostatky svätých na breh. A v noci zjavil sa dobrotivý Boh vo sne nábožnému starcovi, aby išiel ku rieke, telá svätích mučeníkov zobral a počestne pochoval. Zbožný kresťan vstal, išiel k rieke, vzal sväté ostatky a pochoval ich pri dome svojom. To stalo sa r. 287, dňa 25. októbra. Na hrobe svätích mučeníkov stali sa mnohé divy, a keď vo štvrtom storočí sväté. náboženstvo stalo sa panujúcim v celej ríši rimskej, postavený bol nad hrobom ich kostol kresťanský. V šiestom storočí vystavili nábožní kresťania v meste Soassone nový krásny chrám ku cti svätích mučeníkov, do ktorého ostatky ich slávnostne boly prenesené. Od toho času ctení bývajú svätí Krispin a Krispinian ako patróni remesla obuvníckeho.

Svätí Krispin a Krispinian vyobrazujú sa s palmami v rukách, u nôh nástroje obuvnícke a pohodené modly. Svätí Krispin a Krispinian sú patrónmi poctivého remesla obuvníckeho a spolu zbožného bratstva – Tovaryšov obuvníckych a krajčírskych, ktoré r. 1045 v Paríži povstalo a vo Francúzsku a v Itálii je rozšírené. Dľa príkladu týchto svätích mučeníkov žije  bratstvo v bohumilom používaní času popri prácach svojich, odbavujú modlitby, navštevujú v posvätné dni chrámy, nemocných a chudobných, a chránia sa zaháľky a roztopašného života, ktorému obyčajne odovzdáva sa mládež remeselnícka v mestách. I v našej vlasti povstávajú kde tu v mestách podobné bohumilé spolky mládeže remeselníckej: Bože daj, aby sa čím viac rozšírily! Svätí Krispin a Krispinian neopovrhli remeslom, ačkoľvek, boli zo vznešeného rodu a remeslo svoje použili k rozširovaniu slávy Božej. Svätý Pavel hovorí (Galat. 6, 10.):

„Kým čas máme, čiňme dobre.“

A Duch svätý v knihe Príslovia (6, 6.) hovorí:
„Ó lenivý, iď k mravcom, a nauč sa múdrosti!“

Prečo? Ako ten malý tvor celé leto pilne pracuje, aby v zime mohol žiť, podobne má robiť a pracovať každý človek, už duševne, už telesne, po celý život svoj, lebo každá poctivá práca je milá Bohu. Pri práci o výživu nemáme ani na dušu svoju zabúdať. Každý človek môže pri práci svojej Bohu slúžiť, pokánie činiť, bližným osožiť. Kto nečiní to, na prácach jeho nespočíva požehnanie Božie. Svätý Hieronym píše zo života svätého Malchusa udalosť, povšimnutia hodnú. Keď svätý Malchus ako otrok pohanovi ovce pásol, sadol si k mravenčiemu kopcu. I pozoroval, s akou usilovnosťou tie malinké tvory Božie potravu svoju snášajú, žiaden z nich nezaháľa, mnohí väčšiu, než sú sami, ťarchu nesú, vlečú alebo pred sebou váľajú, ako obťaženým ťarchou iné mravce s cesty vyhýbajú, ako usilovne malými ústočkami trávu a bylinky ukusujú a na hromadu snášajú. Vnútorne pohnutý pustovník, ktorý ľahkomyseľne opustil bratov a do sveta išiel, za čo do otroctva upadol, zvolal:

„Hľa, Malchus, ako sú tíe mravce pilné a starostlivé a ako bedlivo, kým slnce im svieti a leto trvá, potravu si snášajú! A čo ty biedny robíš? Keď máš teraz leto života, a slnce milosti Božej tak hojne svieti tebe, ako sa namáhaš pre budúci život dobré skutky si shromaždiť, aby si z nich večne žiť mohol? Prečo ťa, ó lenivý človeče, posiela Boh k mravcom a hovorí: „Ó lenivý, choď k mravcom, a nauč sa múdrosti a pilnosti o večné veci?!“

A Malchus prebral sa z vlažnosti svojej, zatúžil po kláštore pustovníckom, vrátil sa po mnohých ťažkosťach do neho, i viedol v ňom prísny a svätý život až do smrti svojej. Kresťan, choď k mravcom, aby si od nich naučil sa pravej múdrosti, pracovitosti a starosti o večný život! Modli sa a pracuj!

Karol Jerguš