Začiatkom roka rezonovali v liberálnych médiách útoky na lekárničku, ktorá odmietla vydať žene hormonálnu antikoncepciu. Odvolala sa na výhradu vo svedomí. Aby boli títo lekárnici chránení a mohli vykonávať svoje povolanie podľa svojho svedomia, vzniklo odborové združenie Prvé lekárnické odbory.

Aké skutočnosti musia lekárnici riešiť so svojimi zamestnávateľmi pri uplatňovaní výhrady svedomia? Je na Slovensku dostatočná legislatíva pre uplatňovanie výhrady svedomia? Na tieto a ďalšie otázky týkajúce sa potratov, antikoncepcie či očkovania, nám odpovedala predsedníčka lekárnických odborov Veronika Cagáňová.

Zriadili ste prvé odborové združenie Prvé lekárnické odbory. Vnímate na Slovensku, že zo strany zamestnávateľov si lekárnici nemôžu slobodne uplatňovať výhradu vo svedomí pri vydávaní určitých liekov?

Častokrát sa stretávam s prípadmi, pri ktorých pracujúci lekárnik uplatňovanie výhrady vo svedomí svojmu zamestnávateľovi neoznámi, čo je, samozrejme, porušenie zákona. Robia tak ale najmä zo strachu, že o svoje zamestnanie prídu práve kvôli uplatňovaniu si výhrady vo svedomí pri vydávaní niektorých liekov či produktov. Niektorí kvôli tejto skutočnosti nemôžu nájsť lekáreň, ktorá by ich zamestnala. Hoci sú aj lekárne, kde uplatňovanie výhrady vo svedomí akceptujú, je ich málo, a tak je bežné, že vo svojom okolí sa takýto farmaceut zamestnať nevie.

V rámci odborového združenia chceme chrániť, obhajovať a uplatňovať etické presvedčenie a všeobecné ústavné práva našich členov. Smerom k zamestnávateľom je cieľom odborového združenia uzatvárať kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, dohody o spolupráci, kolektívne zmluvy, a tak podľa svojich možností pomáhať odstraňovať príčiny sociálnych neistôt našich členov.

Ako na vaše odborové združenie reagujú zamestnávatelia?

Všeobecne nemajú zamestnávatelia odbory radi, pretože im pozerajú na prsty a chránia zamestnancov. Považujem naše odbory však za ešte veľmi mladé, aby som situáciu celkovo ohodnotila.

Pred ich založením sme si uvedomili, že odbory v oblasti farmácie či lekárenstva sú veľmi slabo zastúpené. Dohľadateľné sú Združenie odborárov farmácie Slovenska a viaceré odbory týkajúce sa skôr farmaceutického priemyslu. Boli založené ešte v deväťdesiatych rokoch a v súčasnej dobe neregistrujeme ich aktívne pôsobenie. Radi by sme ich časom kontaktovali a dohodli spoločné ciele.

Našou motiváciou je najmä to, aby sme boli prostredníkom medzi zamestnancom a zamestnávateľom, keďže práve v komunikácii medzi týmito stranami vidíme medzery. Verím, že aj zamestnávatelia to budú vnímať podobne.

Aké skutočnosti musia lekárnici riešiť so svojimi zamestnávateľmi pri uplatňovaní výhrady svedomia?

Prvou vecou by malo byť upovedomenie o tejto skutočnosti ako určuje Etický kódex zdravotníckeho pracovníka ako príloha k zákonu 578/2004 Z.z. Na našej stránke lzz.sk si naši registrovaní členovia môžu automaticky vygenerovať tlačivo o oznámení uplatňovania si výhrady, ktorú následne predložia zamestnávateľovi.

Zároveň je korektné, ak zamestnanec upovedomí zamestnávateľa aj o rozsahu ním uplatňovanej výhrady vo svedomí. V našom občianskom združení Lekárnici za život – Slovensko, sme vypracovali Register svedomiu repugnantných liečiv (RSR liečiv), vďaka ktorému je jednoznačnejšie pre zamestnanca aj zamestnávateľa určiť, na aké liečivá si lekárnik bude výhradu vo svedomí uplatňovať, a tento zoznam je elektronickou prílohou, na ktorú náš člen vo svojom oznámení poľahky zamestnávateľa odkáže.

Naše združenie zároveň prichádza s fenoménom, ktorý môže napokon oceniť aj zamestnávateľ – a síce, každý náš člen pri uplatnení si výhrady pri konkrétnom výdaji liečiva odovzdá pacientovi vizitku s jedinečným kódom, na ktorej vyznačí svoj dôvod výhrady vo svedomí.

Tento spôsob pôsobí omnoho profesionálnejšie než rôzne nesystematické spôsoby, na ktoré boli lekárnici odkázaní doteraz. Zrazu lekárnik s lekárňou, ktorú zastupuje, nevyzerajú pri takomto uplatnení si výhrady vo svedomí ako nejaké stredisko tmárskej politiky alebo neochotná lekáreň, kde si pacienta prehadzujú lekárnici medzi sebou, ale ako pracovisko s odborníkmi, ktorí sú schopní pacientovi poskytnúť relevantné dôvody, prečo je daný liek eticky sporný.

Pokiaľ bude mať zákazník záujem, sám sa môže neskôr prostredníctvom anonymizovaného kontaktu spojiť priamo s lekárnikom a zistiť, aké etické aspekty môže mať užívanie daného lieku aj pre samotného pacienta. Lekárnik tak etiku nikomu nediktuje, chráni v prvom rade svoje svedomie a odmietnutím výdaja rozsvecuje pomyselný výstražný trojuholník, ktorý môže (aj nemusí) pacienta primäť, aby sa nad etickými aspektmi užívania daného lieku zamyslel.

Veríme, že takýto štandardizovaný postup pri uplatňovaní si výhrady podľa manuálu môžu zamestnávatelia len a len oceniť, lebo v konečnom dôsledku zvyšuje aj úroveň ich lekárne.

Je na Slovensku podľa vás dostatočná legislatíva pre uplatňovanie výhrady svedomia?

Bola by dostatočná, keby sa uzavreté zmluvy a dohody dotiahli poriadne do detailov.

Pojem výhrady vo svedomí bol prvýkrát použitý v právnom poriadku Slovenskej republiky v roku 2001 oznámením č. 326/2001 Z. z. v rámci Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou  stolicou (ďalej len „zmluva so Svätou stolicou“). Podpísali ich Mikuláš Dzurinda a zo strany Svätej stolice kardinál Angelo Sodano. V nej sa píše:

„Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.“

Okrem toho bola podpísaná Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 250/2002 Z. z (ďalej len „zmluva s registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami“).

V nej sa v článku 7 uvádza:

„Slovenská republika uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanovia osobitné dohody uzatvorené medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.“

Právo zdravotníckeho pracovníka uplatniť výhradu vo svedomí je explicitne upravené v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí Prílohu č. 4 k zákonu 578/2004 Z.z o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tu sa uvádza, že:

„od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak si zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“

Teda legislatívne je výhrada vo svedomí na Slovensku podchytená, avšak v praxi to častokrát vyzerá inak. Navyše, všetky zákony sa dajú veľmi ľahko novelizovať, a tak stratiť svoje opodstatnenie.

Z hľadiska vymožiteľnosti práva a medzinárodnej kredibility je asi najzaujímavejšia zmluva so Svätou stolicou, ktorá má ako medzinárodná zmluva podľa našej Ústavy SR prednosť pred inými zákonmi. Teda, ak by Katolícka cirkev na Slovensku prostredníctvom Konferencie biskupov Slovenska ako svojho hlavného orgánu, u nás oficiálne uznala nami vypracovaný register svedomiu repugnantných liečiv za súhlasný s „vieroučnými a mravoučnými zásadami Katolíckej cirkvi“, potom by lekárnici uplatňujúci si výhradu na základe tohto registra požívali istým spôsobom zvýšenú právnu ochranu.

Akékoľvek pracovno-právne spory vo veci uplatňovania si výhrady svedomia podľa tohto registra by mohli získať medzinárodnú pozornosť, a to dokonca aj v prípade vlažných súdnych rozhodnutí v neprospech takýchto lekárnikov by mohla Svätá stolica prostredníctvom svojho nuncia požadovať od Slovenskej republiky dodržiavanie medzinárodných zmlúv.

Nikto však doteraz nemal odvahu ani chuť doviesť takýto precedentný prípad na Slovensku až do takéhoto konca. Ale práve takýto súdny prípad by mohol byť cestou, ako prešliapať cestu pre ostatných lekárnikov. Liberáli si uvedomujú silu tejto medzištátnej zmluvy, a preto trvajú ich snahy, vždy keď sú blízko moci, aby túto zmluvu vypovedali, tak ako je tomu teraz.

Médiami začiatkom tohto roka rezonoval prípad košickej lekárničky, ktorá  odmietla vydať HAK. Po svojom uplatnení si výhrady vo svedomí musela čeliť pranierovaniu zo strany liberálnych médií. S akými reakciami pacientov sa stretávajú lekárnici, ak im odmietnu  vydať určitý produkt, napr. antikoncepčné tabletky, ak ich pacientka nechce použiť na liečbu hormonálnych zmien, ale ako ochranu  pred neplánovaným tehotenstvom?

Stretávame sa s rôznymi reakciami; niektorí sú prekvapení, ale pochopia, že má lekárnik na to právo, iní sú nahnevaní a vystatujú sa, čo si to daný lekárnik dovoľuje. Častokrát sa pacienti hneď pýtajú na inú lekáreň, kde im daný liek či produkt môže byť vydaný.

Je veľmi ťažko pre lekárnika rozlíšiť, na čo konkrétne si pacient daný liek pýta, aspoň čo sa týka hormonálnej antikoncepcie. Tu je potrebná veľmi citlivá komunikácia s pacientom, čo tiež nie je vždy pochopené správne z ich strany.

Pri niektorých produktoch, napríklad vnútromaternicovom teliesku, kondómoch či spermicídnych prípravkoch je viac-menej jednoznačné, s akým úmyslom sa použijú. Tak či onak, lekárnik má právo odmietnuť vydať takýto produkt a aj klasickú hormonálnu antikoncepciu len na základe výhrady vo svedomí. Aj keby bol jediný lekárnik v lekárni.

Do združenia nám písali ľudia, ktorí navrhovali aj to, aby sme lekárne označovali nálepkami, že sa tu uplatňuje výhrada vo svedomí, aby vedeli, že sa im majú vyhnúť – ale to by nebolo riešením. Resp. je fajn, ak sa takto označia pro-life lekárne, ak chcú a vytvorí sa na to platforma, ale označovať všetky lekárne, kde si niektorí zo zamestnancov môže uplatňovať výhradu vo svedomí nemá zmysel. Naopak, je omnoho dôležitejšia osveta aj medzi pacientmi, aby pochopili, že s niečím takým sa bežne v lekárni môžu stretnúť a nie je to neochota lekárnika, ani protiprávne konanie a dokonca ani konanie, ktorým by mal byť poškodený majiteľ lekárne či samotný pacient.

I keď je morálne relativizovanie cestou dopekla – všimnime si, ako sú ľudia ochotní akceptovať názorovú pluralitu vo veciach takej prostitúcie, homosexuality, dnes už aj náboženstva a politiky – a to len preto, že si na to zvykli pod vplyvom dlhotrvajúcich kampaní. Prečo by sa ľudia nemohli naučiť, že tam, kde ide o ľudský život a kvalitu života, jestvuje tiež viacero prístupov? Niektoré sú čisto ekonomické, iné utilitaristické, často iba partikulárne, a niektoré, naopak, holistické, pozerajúce sa na človeka inak ako na zviera či chodiaci balík peňazí.

Medzi argumenty liberálov patrí aj vyjadrenie, že prevencia vo forme  antikoncepcie znamená nižší počet potratov. Aký je váš postoj k  uvedenej argumentácii podporujúcej užívanie antikoncepčných tabletiek?

Dokonca z úst niektorých politikov z liberálnych strán odzneli návrhy, aby bola antikoncepcia preplácaná zo všeobecného poistenia. Áno, dalo by sa veľmi jednoducho tvrdiť, že tým, ako zabránime otehotneniu, tak zabránime potratu, ktorý vlastne nemá ako nastať. Je to ale hlúpo omieľaná fráza.

V súčasnosti na trhu nejestvuje taká hormonálna antikoncepcia, ktorá by nemohla ovplyvniť sliznicu maternice natoľko, aby sa už oplodnené vajíčko na nej nemohlo viac uhniezdiť. To v praxi znamená, že žiadna sexuálne aktívna žena si pri užívaní žiadnej hormonálnej antikoncepcie nemôže byť istá, že v dôsledku svojho vedomého rozhodnutia mohla zahubiť už oplodnené vajíčko, teda ľudský zárodok.

Okrem znižovania počtu potratov sa argumentuje aj tým, že sa znižuje aj spotreba každej formy antikoncepcie. Znižovanie čísel v štatistikách má však inú príčinu. Celkovo sa totižto mení reprodukčné správanie ľudí. A za tým stojí aj používanie antikoncepcie, ktoré podporuje antikoncepčnú mentalitu spoločnosti.

Navyše, dnes pracuje okolo 300-tisíc Slovákov v zahraničí, zväčša mladá generácia, medzi nimi aj mladé ženy v reprodukčnom veku, najviac sexuálne aktívne, ktoré môžu siahnuť po potratových tabletkách všade tam v zahraničí, kde sú legálne a nikdy preto do našich štatistík ani nevstúpia.

Ďalej, ženy a muži odkladajú založenie rodiny a potom sa snažia o splodenie dieťaťa niekoľko mesiacov, niekedy rokov, pričom sa často musia konfrontovať s ďalším etickým problémom, ktorým je umelé oplodnenie od rozhodnutia ho podstúpiť, cez priebeh príprav až po potraty oplodnených embryí, o ktorých svojvoľne rozhoduje lekár na základe toho, ktoré sa mu zdá byť vitálnejšie.

V parlamente boli za uplynulé obdobie predložené viaceré návrhy zákonov na ochranu nenarodených detí. Prečo sa podľa vás poslanci bránia znížiť hranicu možnosti potratu, aby tým chránili najzraniteľnejších?

Téma potratov sa stala spolitizovanou a využívanou na vytváranie sympatií či antipatií voči jednotlivým politickým stranám. Teda, je to aj kalkul jednotlivých strán, aký zákon predložia.

Úplne zakázať potraty sa neodváži žiadna strana, pretože by stratili voličov. No okrem aspoň nejakého sprísňovania podmienok hodnotím pozitívne aj tie prístupy, ktoré podporia ženu, ktorá neplánovane otehotnela, a tak ju motivujú k tomu, aby nemusela svoje dieťa zabiť, ale mohla sa oň s podporou štátu postarať.

Do registra svedomiu odporujúcich liečiv ste zaradili aj očkovacie látky, pri výrobe ktorých boli použité bunky umelo potratených ľudských plodov v rôznych štádiách ich ešte prenatálneho vývoja. Aktuálne diskutovanou témou je aj očkovanie detí. Aký je váš postoj? Očkovať alebo neočkovať deti?

Etická dilema spôsobená zavedením týchto očkovacích látok do praxe je opodstatnená. Na jednej strane stojí pacient alebo rodič, ktorý chce očkovaním chrániť seba či svoje dieťa pred ochorením. Na strane druhej však stojí morálny zákon a pohľad na pôvod týchto vakcín a spôsob ich prípravy.

V prípade vakcín výskumníci nielenže nedostali súhlas od výskumných subjektov, ale zámerne v procese ich prípravy siahli na niečí život. Napríklad, len pri vývoji bunkovej línie WI-38 bolo potratených až 80 jednotlivých plodov. Napriek tomu, že sa argumentuje faktom, že už pre získanie týchto línii neprebiehajú ďalšie potraty, je treba upozorniť na fakt, že tieto bunky majú obmedzený počet svojich množení, a teda sa dá predpokladať, že skôr či neskôr ich bude treba nahradiť novou bunkovou líniou, čo si bude vyžadovať ďalšie embryonálne bunky. A teda ďalšie potraty.

K tejto spornej otázke sa podrobnejšie vyjadrila v roku 2005 Pápežská akadémia pre život (7) v a taktiež Kongregácia pre náuku viery v Inštrukcii Dignitas personae (8).

Vyjadrenie Katolíckej cirkvi v otázke používania očkovacích látok bolo na Slovensku zahrnuté v Stanovisku Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (ďalej len Subkomisia) z roku 2013, kde sa kladie dôraz, aby sa veriaci snažili o využitie očkovacích látok, ktoré neboli vyvinuté na neeticky získaných embryonálnych bunkách, ale aby využili ich alternatívy.

Ale ak „nie je k dispozícii očkovacia látka, ktorá by bola pripravená s použitím bunkovej alebo tkanivovej kultúry pripravenej eticky vhodným spôsobom, rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní – vzhľadom na závažné dôvody ochrany života a zdravia svojho dieťaťa – dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou.“

Nie je však už len využitie takýchto vakcín vlastne súhlas s vykonaným zlom, ktoré sa vykonalo na týchto potratených deťoch?

Z morálneho hľadiska sa do spolupráce s potratom zapájajú štyri kategórie osôb, a to tí, ktorí vakcíny vyrábajú; tí, ktorí sa podieľajú na ich predaji a marketingu; tí, ktorí ich predpisujú a vydávajú (lekári a lekárnici) a  tí, ktorí ich potrebujú zo zdravotných dôvodov (pacienti, rodičia, deti…).

Je zjavné, že najväčšiu mieru spoluzodpovednosti nesú osoby uvedené v prvej kategórii, avšak rovnako nesú mieru spoluzodpovednosti aj morálne autority, ktoré v tejto veci mlčia (biskupi, kňazi). Pre ľudí v poslednej kategórii je úlohou hlavne zvážiť potrebu danej vakcíny a najmä skúmať ich pôvod a spôsob prípravy.

Na tému zdravotného rizika vakcín existuje rovnako veľa sporných diskusií. Dohľadať sa dajú štúdie, ktoré zdravotnú nezávadnosť vakcín potvrdzujú, ale aj určité množstvo takých, ktoré ju vyvracajú a rozoberajú škodlivé účinky jednotlivých zložiek vakcín. Treba preto adekvátne a kriticky pristupovať k týmto štúdiám a pozrieť sa, kto za nimi stojí.

Ak sa jednotlivec rozhodne očkovať, je jeho povinnosťou siahnuť aspoň po eticky nesporných vakcínach a taktiež vytvárať tlak na politických predstaviteľov a zdravotníctvo, aby boli sprístupnené na Slovenskom trhu morálne prijateľné vakcíny.

A ak nie sú takéto eticky nesporné vakcíny dostupné vo svete, prečo by ich Slovensko nemohlo začať vyvíjať?  Dlho sa diskutuje o dlhodobom smerovaní Slovenska, ktoré je teraz len montážnou dielňou Európy. Prečo by sme nemohli priniesť Európe aj svetu niečo viac ako len zmontovanie spaľovacích motorov? Tam, kde patenty jednotlivých vakcín padli, by stačilo laboratórne postupy okopírovať s použitím neembryonálnych bunkových línií, dôkladnejšie očistiť od škodlivých rezíduí a tým, ktorí chcú, ponúkať alternatívy.

Lebo ak chcú štáty vynucovať očkovanie, potom musia dať ľuďom aj na výber nielen z rôznych značiek, ale aj prístupov pri vývoji.

Zuzana Franková