Bratislava 28. septembra 2021 (TASR/HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda Vlády Slovenskej republiky, vážené poslankyne, vážení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia Vlády Slovenskej republiky, vážení hostia, milí spoluobčania

Pred pätnástimi mesiacmi, keď som pred vami prezentovala svoju prvú správu o stave republiky, som vyslovila želanie, aby sme sa nevracali do stavu pred koronou, do stavu polarizovanej a rozdelenej spoločnosti.

Dnes tu stojím v časoch, ktoré sú z hľadiska rozdelenia spoločnosti ešte náročnejšie. Prihováram sa vám, vážení občania, so snahou o vystihnutie najpodstatnejších elementov stavu našej republiky. Prihováram sa tiež vám, vážení politickí reprezentanti, ako jedna z vás, tiež volená zástupkyňa ľudu. S cieľom poskytnúť pohľad na realitu, ktorý nevyhnutne musí byť aj kritický, lebo žijeme zložitú dobu. Ale dúfajúc, že bude aj objektívny, čo najmenej rozdeľujúci a pozývajúci každého jedného z vás, ktorému ide o dobro Slovenska, k spolupráci.

Vážené dámy, vážení páni,

pri prednesení poslednej správy o stave republiky sme boli jednou z najúspešnejších krajín sveta, pokiaľ ide o zvládnutie zápasu s pandémiou. Končiaca vláda Petra Pellegriniho i nastupujúca vláda Igora Matoviča urobili vtedy správne rozhodnutia v správnom čase, čo prispelo k tomu, že naša krajina mala aj v porovnaní so susedmi najmenej obetí na ochorenie COVID-19. Na hrozbu sme v prvej vlne reagovali rýchlo i rozhodne a prijaté opatrenia naši občania rešpektovali a dodržiavali.

Na konci augusta 2020 už bola skutočnosť iná. Obavy vedeckej komunity sa začali premieňať na realitu vysokého počtu infikovaných, veľkého počtu hospitalizovaných, aj tých, čo ochoreniu podľahli. Hrozba, ktorá nás mala zjednotiť sa stala zdrojom najsilnejšej línie konfliktu.

Považovala by som za neúctu k obetiam a bolesti, ktorú sme prežívali, keby som na tomto mieste nepripomenula základné fakty, ako a čím nás uplynulý rok postihol.

V druhej vlne pandémie sme mali niekoľko týždňov najviac obetí na počet obyvateľov na svete. Podľa oficiálnej štatistiky zomrelo na Slovensku na následky covidu viac než dvanásťtisíc päťsto osôb. Tento počet priamych a spočítaných obetí nie je, žiaľ, úplný, lebo tak ako v iných krajinách, aj my sme v dôsledku tejto vlny zaznamenali tiež nadmerné úmrtia. V januári 2021 bola u nás úmrtnosť celkove o viac ako 80 percent vyššia v porovnaní s priemernou úmrtnosťou počas predchádzajúcich piatich rokov.

Náš zdravotný systém bol extrémne preťažený, lebo sme mali v nemocniciach naraz aj viac ako štyritisíc ťažko chorých covidových pacientov. Podľa odborných odhadov každý šiesty, kto potreboval umelú pľúcnu ventiláciu, ju z kapacitných dôvodov nedostal a každý šiesty z tých, čo potrebovali inú akútnu starostlivosť, nemohol byť hospitalizovaný. Zomierajúci v posledných okamihoch svojho života videli iba ošetrujúci personál, ľudí zahalených v overaloch, ktorým ani nevideli do tváre. Naši blízki od nás odchádzali bez toho, aby sme s nimi mohli byť v poslednej chvíli, aby sme sa s nimi mohli rozlúčiť a dôstojne ich pochovať. Bol to rok traumy, ktorou sme prešli a tisíce pozostalých ľudí si ju ponesú po celý svoj život.

Ako každá vážna kríza, aj kríza v čase pandémie, nám ukazuje naše najzraniteľnejšie miesta. Krízový manažment a krízová komunikácia sa nestali nástrojom na riešenie ťažkostí, ale stali sa súčasťou jej problémov. Narazili sme tiež na deficity v civilnej obrane, v zdravotníctve, či v sociálnej starostlivosti o seniorov. Napriek tomu, ľudia pracujúci v prvej línii, napríklad zdravotníci, pracovníci úradov verejného zdravotníctva, záchranári a mnohí ďalší, odviedli mimoriadnu prácu a všetkým im patrí opätovne veľká vďaka.

Za to, že v jesenných a zimných mesiacoch naše zdravotníctvo neskolabovalo úplne, vďačíme predovšetkým obrovskému nasadeniu a obetavosti zdravotníkov. Zaplatili za to, žiaľ, vysokú cenu. Pretože ošetrovali pacientov aj v čase, kedy ešte neboli k dispozícii vakcíny, tisíce z nich sa infikovali a desiatky chorobe aj podľahli.

Niekoľkomesačné extrémne vypätie sa po odznení druhej vlny prejavilo aj na ich mentálnom zdraví. Podľa prieskumu, ktorý zrealizovali slovenskí psychológovia, až osemdesiat percent zdravotníkov pracujúcich na covidových oddeleniach trpí prejavmi depresií, či vyhorenia. A teraz sú opäť v nasadení, aby zachraňovali ľudské životy, a to aj tým, ktorí sa covid rozhodli ignorovať. Obavy, že zo zdravotníctva budú ľudia odchádzať, nie sú neodôvodnené ani prehnané, lebo len od začiatku tohto roka odišlo zo zdravotníctva takmer osemsto sestier a pôrodných asistentiek. Dlhodobo vieme, že ľudí v zdravotníctve máme málo a že ich priemerný vek je vysoký. Preto je nevyhnutné, aby sa personálna stabilizácia v rezorte stala jednou z našich kľúčových priorít, inak to bude mať pre nás všetkých fatálne následky.

Personálna situácia sa nevyrieši zo dňa na deň, ale tretiu vlnu je potrebné riešiť už teraz. Pripravenosť na reprofilizáciu, jasné pravidlá covid automatu a zrozumiteľná komunikácia ministerstva zdravotníctva je nateraz prísľubom, že poučenia z najťažších zimných mesiacov budú zúžitkované.

Zdravotníctvo však nebolo jediným ťažko skúšaným rezortom. Akútna stresová porucha sa týka aj mnohých pracovníkov v domovoch sociálnych služieb, ktorí prešli podobným traumatizujúcim obdobím ako zdravotníci. Nápor na ich odolnosť bol o to väčší, že na Slovensku v zariadeniach sociálnych služieb už pred pandémiou chýbala približne štvrtina potrebného personálu. Vytvorenie funkčného systému dlhodobej starostlivosti o seniorov s dostatkom lôžok a dostatkom opatrovateľských kapacít za dôstojnú odmenu musíme čo najviac a čo najrýchlejšie priblížiť realite.

Ďalšou veľkou skupinou, ktorú pandemické vlny zasiahli veľmi silno, sú deti a mladí ľudia. U veľkej časti detí a mládeže sa obvyklý spôsob života takmer úplne stratil. Trpeli nielen tým, že sa nemohli primerane vzdelávať, ale ich sociálne vzťahy boli zo dňa na deň prerušené. Napriek často opakovanému sloganu, že školy sa majú v pandémii zatvárať ako posledné a otvárať ako prvé, Slovensko uzatvára trojicu krajín OECD s najdlhšie zatvorenými školami v roku 2020 – pred nami je už len Kostarika a Kolumbia. Od februára 2020 do marca 2021 boli všetky materské, základné a stredné školy otvorené iba 28 dní. Chcem preto oceniť zmenu v prístupe ku covidovým opatreniam v tomto školskom roku.

Osobitne ťažko doľahla táto situácia na deti zo sociálne slabšieho prostredia, ktoré už aj pred pandémiou čelili nerovnostiam vo vzdelávaní. V školskom roku 2020/2021 sa skoro každé piate dieťa na druhom stupni nemohlo pripojiť na online vyučovanie a každé desiate sa vôbec nezapojilo do dištančnej formy vzdelávania.  V dôsledku uvedených zmien a traumy, ktorou spoločnosť prechádzala, počet detí, ktoré majú úzkostné či depresívne stavy znepokojujúco narástol. Naše deti a mládež zo všetkého najviac teraz potrebujú obdobie psychosociálnej rekonvalescencie. Ak im ju z nejakých dôvodov nedoprajeme a nezabezpečíme, dôsledky môžu nadobudnúť až generačný charakter.

Vážené dámy, vážení páni,

zamestnanci, ktorých prevádzky boli zatvorené, prišli o prácu a mnohí stratili aj zvyšky minimálnej životnej stability. Ale aj ľudia, ktorí si prácu udržali, sa dostali do stavu permanentného stresu a žili s pocitom ohrozenia a úzkosti. Strach sa na dlhé mesiace stal hlavnou spoločenskou emóciou a ako už dávno zistili psychológovia, ventilom strachu je hnev. Strach a hnev, to sú dve najsilnejšie emócie, ktorými veľká časť spoločnosti reaguje na pandemickú krízu.

Tieto emócie, osobitne pri téme očkovania rozdeľujú našu spoločnosť, dokonca naše rodiny, kolegov na pracovisku, susedov. Môj pozitívny postoj k očkovaniu je dlhodobo známy a považujem ho za najefektívnejšiu cestu vysporiadania sa s pandémiou. Zároveň považujem za vhodné pripomenúť, že samotná skutočnosť, že niekto zaočkovaný nie je, nerobí z neho zlého, ani hlúpeho človeka. Viem porozumieť obavám ľudí, pretože strach, je hlboko ľudská emócia.

Hlbokou ľudskou emóciou už ale nie je snaha hnev a strach vedome zneužívať, alebo využiť túto tému na uvoľnenie nenávisti voči druhým ľuďom, prípadne na túto nenávistnú vlnu nasadnúť. Takíto ľudia nechcú spájať, nepotrebujú si získavať dôveru, stačí im len dôveru vo všetko podkopávať. Vo verejnú službu, v inštitúcie, vedu, medicínu. Je pritom celkom legitímne byť kritický voči chybám, ktoré sa počas manažovania pandémie urobili. Vecná kritika s cieľom záchrany životov je dokonca žiadaná. Keď si však niekto myslí, že rozbehnutú nenávistnú vlnu osedlá, či dokonca využije vo svoj prospech, mýli sa. História nám už neraz ukázala, že nenávisť netvorí, ale ničí, a to aj svojho pôvodcu. A my potrebujeme chrániť tento svet a naše Slovensko v ňom.

Sú krajiny v Európe, ktoré od opatrení proti šíreniu covidu upúšťajú. Ale robia to až potom, čo dosiahli vysokú mieru zaočkovanosti. My sme od tohto cieľa stále ďaleko a namiesto toho, aby sme motivovali verejnosť k jeho dosiahnutiu, staviame ľudí proti sebe.

Nedokážeme sa zhodnúť nielen na základných riešeniach v boji s pandémiou, ale ani na otázke spravodlivosti, či potrebných reformách. Verejnosť túto situáciu reflektuje veľmi jednoznačne – podľa prieskumu verejnej mienky až 71% ľudí si myslí, že sa slovenská spoločnosť nevyvíja správnym smerom. V porovnaní s predchádzajúcim rokom, je to nárast o 20%. Tento stav nespokojnosti musíme vnímať a urobiť všetko pre zmenu k lepšiemu.

V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť referendum. Z ústavy vyplýva, že úlohou prezidenta pri vypísaní referenda nie je len spočítanie podpisov, ale preberá zodpovednosť aj za ústavnosť vyhláseného referenda. Pokiaľ existujú pochybnosti –  a diskusia v odbornej verejnosti tieto pochybnosti jasne ukázala – je na mieste, že prezident požiada ústavný súd, aby predmetnú otázku ešte pred vyhlásením referenda posúdil. Presne pre túto situáciu ste vy, členovia zákonodarného zboru, túto kompetenciu prezidentovi a ústavnému súdu pridelili.

Protiargumenty, ktoré aj z tejto sály zaznievali, že rovnaké referendum už dva krát bolo vyhlásené, nesedia. Otázka, ktorá bola predmetom súčasného referenda v takejto podobe a s týmito dôsledkami, nikdy položená nebola. Z rozhodnutia ústavného súdu je dnes jasné, že ak by sa referendum s danou otázkou uskutočnilo, na podnet oprávnených subjektov, by výsledok referenda Ústavný súd zrušil.

Práve vy, poslanci Národnej rady, však máte možnosť prijať ústavnú zmenu a následne požiadať o vyhlásenie referenda, ktoré bude v súlade s ústavou. Takéto referendum, a to som už viackrát verejne zdôraznila, neodkladne vyhlásim.

Vážené dámy, vážení páni,

v súvislosti s vypuknutím pandémie zaznamenala svetová ekonomika najväčší prepad v modernej histórii. Pokles svetovej ekonomiky bol dvojnásobne vyšší než počas finančnej krízy v roku 2009. Napriek tomu je ekonomická a sociálna situácia na Slovensku lepšia, než sa pôvodne predpokladalo, keďže napríklad nezamestnanosť raketovo nevystrelila nahor, ako tomu bolo počas finančnej krízy.

Stabilizovaná situácia nielen na Slovensku, ale v celej Európskej únii, je aj výsledkom razantnej reakcie Európskej komisie a Európskej centrálnej banky. Vďaka aktívnej monetárnej politike a vytvoreniu masívneho finančného balíka v podobe Plánu obnovy a odolnosti nedošlo k nárastu podnikateľskej neistoty a k ochromeniu našich hospodárstiev. Únia sa poučila z chýb, ktoré urobila počas finančnej a dlhovej krízy v minulej dekáde, a to je dobré znamenie pre ďalšie fungovanie Európskej únie.

Je potrebné oceniť kroky vlády vedúce k sanácii ekonomických následkov pandémie. Je však zároveň na mieste priznať si, že bolo aj mnoho nedostatkov. Cez záchrannú sieť našej sociálnej pomoci v prvých mesiacoch prepadávalo veľa občanov. Pomoc a kompenzácie firmám, ktoré nemohli počas pandémie podnikať, napríklad v oblasti gastra, hotelierstva a kultúry, boli často zmätočné a z hľadiska výšky pomoci, patrili k tým nižším v rámci krajín EÚ.

Dnes sa však už rozhoduje o tom, či dokážeme vytvoriť podmienky pre pokračovanie ekonomického rozvoja. Dnes sa rozhoduje o tom, či sa bude životná úroveň približovať štandardu v západných krajinách alebo budeme stagnovať. Žiadna vláda v histórii Slovenska nemala k dispozícii toľko prostriedkov ako tá dnešná. Finančné zdroje v podobe eurofondov a plánu obnovy sú dostatočné na modernizáciu našej spoločnosti, na zvýšenie výkonnosti a udržateľnosti nášho hospodárstva, aj na zabezpečenie podmienok pre rast životnej úrovne.

Aby sme tento cieľ dosiahli, musíme s plnou vážnosťou riešiť tému chudoby a regionálnych rozdielov, ktoré majú na južnom a východnom Slovensku aj národnostný rozmer, ktorý nemožno opomenúť. Z hľadiska makroekonomických ukazovateľov síce vidíme pozitívny trend, no zároveň musíme vidieť aj zväčšovanie priepasti medzi týmito faktami a reálnou každodennou situáciou ľudí. Nemôžeme prehliadať životy rozdelených rodín, v ktorých sú matky alebo otcovia nútení cestovať za prácou do zahraničia opúšťajúc svoje deti, pretože si nevedia doma nájsť prácu, ktorá by ich dôstojne uživila .

Chudoba zostáva silno ukotvená najmä medzi rodičmi samoživiteľmi a vo viacdetných rodinách. Viac než tretina rodín samoživiteľov žije pod hranicou chudoby a pri viacdetných rodinách toto číslo dosahuje takmer 40%. Najvyššiemu riziku chudoby sú vystavené deti a hrozí nám, že aj dosiahnuté vzdelanie prestane byť zárukou vymanenia sa zo sociálnych rizík. Talent detí ostane zadupaný kvôli materiálnej deprivácii ich rodičov. Pandémia tento problém ešte viac vyhrotila. Musíme vynaložiť maximálne úsilie na to, aby sme umožnili každému dieťaťu v škole uspieť a rozvíjať svoj talent bez ohľadu na sociálny pôvod.

Rovnako sa potrebujeme vysporiadať s rastom cien, s ktorým je spojené postpandemické oživenie svetovej ekonomiky. Ceny tovarov a služieb rastú kvôli efektu odloženej spotreby a kvôli narušeniu dodávateľských reťazcov vplyvom pandémie. Budú rásť ceny potravín aj energií a tento efekt tiež dopadne najmä na nízkopríjmové rodiny. Preto je namieste uvažovať aj o cielených a zmysluplných kompenzáciách.

Zásadné sú tiež investície do infraštruktúry a do programov regionálneho rozvoja a rozvoja vidieka. Slovenský vidiek by mal byť pilierom lokálnej ekonomiky a zamestnanosti, udržateľnej tvorby krajiny, aj miestom pre kvalitný a harmonický život. V uplynulom roku však naši farmári čelili najmä obavám z hroziacej straty akreditácie Pôdohospodárskej platobnej agentúry a chýbajúcej intervenčnej stratégie agrorezortu, ktorá spôsobovala veľkú neistotu až existenčné problémy najmä malých farmárov. V obidvoch témach dnes sledujem pokrok. Aj v týchto chvíľach prebieha na ministerstve pôdohospodárstva audit, ktorý má fyzicky zhodnotiť stav pripravenosti PPA do budúcich období. Verím, že dopadne úspešne, lebo inú možnosť si ani pripustiť nemôžeme.

V oblasti životného prostredia oceňujem podporu rezortu ambicióznym klimatickým cieľom. Rovnako oceňujem podporu efektívneho obehového hospodárstva s dôrazom na zálohovania PET fliaš a plechoviek, ktoré u nás ako prvej krajiny v našom regióne, začne fungovať od budúceho roku. Oceňujem tiež, že sa otvorila téma reformy národných parkov a ochrany biodiverzity.

Vzhľadom na veľké hrozby a negatívne vplyvy na zdravie obyvateľstva však musíme zásadným spôsobom pridať v rýchlom odstraňovaní starých environmentálnych záťaží. Ani tie najvypuklejšie ako petrochemická záťaž v obci Predajná, či odstraňovanie PCB látok na východnom Slovensku sa nepodarilo úspešne naštartovať. Obdobne dlhodobý problém nedostatočnej kvality ovzdušia, kvôli ktorému na Slovensku predčasne umiera niekoľko tisíc našich občanov, vyústil do žaloby Európskej komisie s potenciálne vysokými finančnými pokutami pre našu krajinu. Bezuhlíková budúcnosť a udržanie vody v krajine je bezprecedentnou výzvou našej generácie a týka sa zásadných zmien fungovania celej našej spoločnosti a ekonomiky.

Vláda nastúpila do svojej služby pre Slovensko so silným protikorupčným étosom, ale aj s očakávaním veľkých reformných zmien. Je treba zohľadniť, že pandémii na istý čas museli reformy ustúpiť a že mnohé sú súčasťou plánu obnovy, ktorý sme prijali ako jeden z prvých štátov v rámci Európskej únie a prvý v regióne Vyšehradskej štvorky. Potrebujeme čo najskôr pristúpiť k realizácii reforiem a teda k čo najefektívnejšiemu zužitkovaniu uvedených zdrojov z EÚ.  Od apríla tohto roku vidím jednotu postojov vládnych predstaviteľov pri väčšine kľúčových zahraničnopolitických otázok. Vidím ju pri potrebe brániť spoločné hodnoty a právny štát v Európskej únii, pri podpore a solidarite s našim najbližším susedom, Českom, v súvislosti s útokom vo Vrběticiach, či na všetkých relevantných medzinárodných fórach.

Naše postoje a konzistentnosť nezostali v únii či NATO nepovšimnuté, skôr naopak – zo skúsenosti našich diplomatov a diplomatiek, ale aj mojich vlastných interakcií či už s predstaviteľmi Európskej únie, Nemecka, Rakúska, Dánska, Spojených štátov amerických a ďalšími, veľmi dobre viem, že naše hodnotové zahraničnopolitické pozície sú oceňované viac, ako si možno doma uvedomujeme. Konzistentnosť a predvídateľnosť nie je dôležitá pre to, že nás za ňu iní pochvália – ale preto, že v praxi nám otvára cestu k lepším vyjednávacím pozíciám a presadeniu našich záujmov a priorít.

Vyzdvihnúť treba tiež úsilie našich ozbrojených síl v posledných mesiacoch. Okrem nezastupiteľnej pomoci v boji s pandémiou našim vojačkám a vojakom ďakujem za plnenie všetkých ostatných úloh, či už pri obrane nášho štátu alebo v zahraničných misiách. Podmienky služby v ozbrojených silách sa však zmenia lepšiemu len vtedy, ak výdavky na obranu budú stabilné a udržateľné aj do budúcnosti. Na Slovensku už roky pretrváva tradícia, že ozbrojené sily sú obvykle prvé, od koho sa očakáva výkon v čase núdze, ale žiaľ, aj prvé, keď príde na škrty v rozpočte či šetrenie.  Špeciálne chcem na tomto mieste vyzdvihnúť aj odvahu a nasadenie vojakov pri evakuácii z Kábulu našich občanov a tých, ktorí majú s našou republikou blízke väzby. Všetci vieme, že sa tak dialo za podmienok nezvládnutého odchodu spojencov z krajiny a za veľmi riskantných podmienok.

Vážené dámy, vážení páni,

veľmi diskutovanou témou uplynulých mesiacov a aj aktuálnych týždňov je téma spravodlivosti. Chcela by som najskôr oceniť viaceré systémové zmeny, ako napríklad vytvorenie najvyššieho správneho súdu, ktorý okrem štandardnej agendy správnych senátov bude riešiť aj dôležitú agendu disciplinárnej zodpovednosti sudcov a prokurátorov. Ale tiež reformu zloženia Súdnej rady SR, previerky majetkových pomerov sudcov a previerky sudcovskej spôsobilosti.

Spravodlivosť však nie je diskutovanou témou len v súvislosti s prijímaním systémových zmien, ale najmä kvôli vyšetrovaniu veľkých korupčných káuz. Verím, že sa všetci zhodneme na tom, že pre fungovanie spoločnosti v akejkoľvek dobe je potrebné, aby vo verejnej službe neboli ľudia, ktorí svoju moc nielenže neunesú, ale ju dokonca zneužijú vo svoj prospech. Rovnako verím, že sa zhodneme, že akýkoľvek uzdravujúci proces pre spoločnosť, teda aj vysporiadavanie sa s korupciou, sa musí diať zákonným spôsobom.

Za normálnych okolností by sme ďalej s dôverou sledovali proces očisty, ako vyšetrovanie rozpletá jeden prípad za druhým, polícia hromadí dôkazy a súdy na ich základe objektívne rozhodujú. Namiesto toho sme dnes svedkami ako dve strany v bezpečnostných zložkách obrazne povedané mieria na seba dostupnými kompetenčnými zbraňami. Vidíme neprehľadnosť, rôzne interpretácie reality, emócie prevládajúce nad vecnosťou, či zneužívanie témy. Je to do istej miery pochopiteľné, pretože ide o veľa. Vyše dvadsiatky ľudí priznalo svoju vinu a vypovedajú o paralelnom svete, v ktorom si dočasne mysleli, že je možné brať zo spoločného, a to beztrestne. Vypovedajú o schémach, ktoré si vytvorili, a za ktoré ich doposiaľ nikto nebral na zodpovednosť. Ide teda nielen o osobnú slobodu vyšetrovaných osôb, ale aj o ozdravenie a o budúci charakter nášho štátu.

Skutočnosť, že je to pochopiteľné však neznamená, že je to správne. Politicky činné osoby, ako sme tu my všetci, nemáme a ani nemáme mať žiadne možnosti zasiahnuť do prebiehajúcich vyšetrovaní. Musíme rešpektovať deľbu moci a teda konajúce orgány ochrany práva. Ani ako prezidentka republiky nemám, a je to tak správne, žiadne informácie  o konkrétnych vyšetrovaniach, okrem tých, ktoré sú mediálne dostupné. Nebudem tu preto vynášať rozsudky namiesto súdov. Chcem dôverovať justícii, že ak by aj pri vyšetrovaní vznikli chyby, súdy dokážu posúdiť dôkazy, a tiež zákonnosť ich získania. Mali by sme deľbu moci rešpektovať nielen vo svojich skutkoch, ale aj vo svojich vyjadreniach, ktorými môžeme podkopávať zvyšky dôvery verejnosti v štát a jeho inštitúcie.

Roky počúvame slová o potrebe vyriešiť kontrolu informačných služieb na Slovensku. Vyše desať rokov registrujem odbornú, ale aj politickú debatu o potrebe zmien v policajnej inšpekcii. Minimálne desať rokov sa hovorí aj o potrebe upraviť fungovanie prokuratúry na Slovensku, ktorá má prevládajúce prvky románskeho modelu, žiaľ, s rezíduami sovietskeho vzoru. Analýzy, podklady k legislatívnym zmenám, konferencie na tieto témy sa tu konali opakovane. Tridsať rokov po Nežnej sa potkýname o tie isté deficity fungovania orgánov vymožiteľnosti práva a bezpečnostných zložiek. Toto je naša politická zodpovednosť. Tam má smerovať naša pozornosť, energia a naša práca. Roky absentujúcu ochotu k zásadným zmenám a reformám však ani pri najlepšej vôli nemôže nahradiť práca jednej komisie. Musíme sa vystríhať rizika, aby rýchle riešenia pripravené len na jednu, i keď výnimočnú situáciu, ju vo výsledku ešte nezhoršili.

Pokiaľ ide o vyšetrované prípady, máme trvať na tom, že dôležité je nielen to, aby vyšetrovania boli dôveryhodné a spravodlivé, ale aby sa takými aj javili. Toto je legitímna požiadavka voči orgánom spravodlivosti – poskytnúť nám ako verejnosti všetky informácie, ktoré poskytnúť môžu tak, aby to neohrozilo priebeh vyšetrovania. Lebo, tak ako my, politickí reprezentanti, aj oni sú vo verejnej službe.

Vážené dámy, vážení páni,

ako som povedala v úvode, prihováram sa vám, voleným reprezentantom ako jedna z vás, ktorí sme vo voľbách prevzali zodpovednosť za vedenie nášho štátu. Samozrejme primerane kompetenciám, ale každý z nás za službu Slovensku.

Kríza zvyšuje tlak na nás všetkých, napriek tomu sme odkázaní žiť spolu a bez pochopenia a vzájomného porozumenia to nedokážeme. Osobitne sa to týka strán vládnej koalície, ktoré na seba prevzali najväčší podiel zodpovednosti za vedenie štátu a ktoré, ak chcú ďalej vládnuť, mali by ukazovať jednotu a jasnú vôľu spolupracovať. Lebo vzájomné spory iba prehlbujú sklamanie verejnosti.

Týka sa to samozrejme aj opozície, ktorá spoluvytvára atmosféru, spoludefinuje mieru kultúrnosti v politike a vo výsledku sa podieľa na oslabení súdržnosti celej spoločnosti. Celková politická debata klesla na úroveň, kde nikdy nebola. Práca s klamstvom, vulgarizmy, osobné útoky sa už stávajú štandardom. Je naivné si myslieť, že to skončí iba v tejto miestnosti, alebo zasiahne iba adresáta urážok. Nie, spoločne formujeme našu spoločnosť, a každý prejav nenávisti je odkazom ľuďom, ktorí nás volili, že naše osobné spory sú pre nás viac, ako skutočné problémy ľudí.

Slovenská republika je dnes zranenou krajinou, ktorá potrebuje zvládnuť celosvetovú zdravotnú krízu a potrebuje zvládnuť aj ďalšie výzvy, ktorým čelíme. My, politické vedenie štátu, máme zodpovednosť voči všetkým občanom, aby sme svoju rolu plnili na úrovni, ktorá bude porovnateľná s najlepšie riadenými štátmi sveta. K tomu potrebujeme vzájomný rešpekt a spoluprácu. Veľmi si želám, aby sme v tejto historickej skúške obstáli, lebo inak budú dejiny voči nám nemilosrdné.

Slovensko dnes zúfalo potrebuje stabilitu. Jasné a jednotné vedenie. Pokoj založený na pravde, spravodlivosti, ale aj vecnosti a solidarite. Dosiahnuť ho môžeme iba spoločne a verím, že tento cieľ spája väčšinu z nás.

Ďakujem za pozornosť!