Ako vtedy exkluzívne informoval portál Oil Price, kráľovstvo už 16. septembra 2022 podpísalo memorandum o porozumení, ktorým mu bol udelený štatút partnera ŠOS pre dialóg. Saudská Arábia však vtedy neurobila nič, čím by zverejnenie tejto správy podporila, na rozdiel od súčasnosti – tesne po obnovení vzťahov s Iránom v rámci dohody sprostredkovanej Čínou.

ŠOS je najväčšia regionálna politická, hospodárska a obranná organizácia na svete, a to tak z hľadiska geografického rozsahu, ako aj počtu obyvateľov. Zahŕňa 60 % euroázijského kontinentu (zďaleka najväčšej samostatnej pevniny na Zemi), 40 % svetovej populácie a viac ako 20 % svetového HDP. Vznikla v roku 2001 na základe “šanghajskej päťky”, ktorú v roku 1996 založili Čína, Rusko a tri štáty bývalého ZSSR (Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan). Okrem obrovského rozsahu a pôsobnosti ŠOS verí v myšlienku a prax “multipolárneho sveta”, v ktorom bude podľa očakávaní Číny dominovať do roku 2030. V tejto súvislosti sa koncom decembra 2021/začiatkom januára 2022 v Pekingu uskutočnili stretnutia vysokých predstaviteľov čínskej vlády s ministrami zahraničných vecí Saudskej Arábie, Kuvajtu, Ománu, Bahrajnu a generálnym tajomníkom Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC). Na týchto stretnutiach boli hlavnými témami rozhovorov konečné uzavretie dohody o voľnom obchode medzi Čínou a GCC a nadviazanie “hlbšej strategickej spolupráce v regióne, kde dominancia USA vykazuje známky ústupu”.

Táto myšlienka bola ústredným bodom deklarácie podpísanej v roku 1997 medzi vtedajším ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a jeho vtedajším čínskym partnerom Ťiang Ce-minom. Ruský minister zahraničných vecí, veterán Sergej Lavrov, odvtedy vyhlásil, že: “Šanghajská organizácia spolupráce sa usiluje o vytvorenie racionálneho a spravodlivého svetového poriadku a […] poskytuje nám jedinečnú príležitosť zúčastniť sa na procese formovania zásadne nového modelu geopolitickej integrácie. Okrem týchto geopolitických zmien ŠOS pracuje okrem iného na zabezpečení vnútroorganizačného financovania a bankových sietí, ako aj na posilnení vojenskej spolupráce, výmene spravodajských informácií a protiteroristických aktivitách. Samotné USA požiadali o “štatút pozorovateľa” v ŠOS začiatkom roku 2000, ale v roku 2005 boli zamietnuté.

Tento najnovší krok Saudskej Arábie smerom od USA k osi Čína – Rusko by nemal prekvapiť nikoho, kto sleduje vývoj v kráľovstve od nástupu korunného princa Mohameda bin Salmána (MbS) približne od roku 2015. V tom čase nebol korunným princom (pozícia designovaného následníka) – túto úlohu zastával Muhammad bin Nayef (MbN) -, ale skôr zástupcom korunného princa s horlivou ambíciou prevziať nástupnícke miesto číslo jeden po smrti kráľa Salmána. Jeho pôsobenie na poste ministra obrany bolo katastrofálne, pričom Západ ostro odsúdil dramatickú eskaláciu vojny proti húsíom v Jemene – vrátane nevyberavého bombardovania civilných cieľov. To viedlo nemeckú spravodajskú službu Bundesnachrichtendienst (BND) k úniku skrátenej, len internej hodnotiacej správy o MbS rôznym dôveryhodným členom tlače, v ktorej sa uvádzalo: Saudská Arábia [pod vedením MbS] prijala impulzívnu politiku intervencie. Ďalej sa v nej MbS opisuje ako politický hazardér, ktorý destabilizuje arabský svet prostredníctvom zástupných vojen v Jemene a Sýrii.

S cieľom obnoviť svoju reputáciu a uzurpovať si post korunného princa prišiel MbS s nápadom, o ktorom si myslel, že si získa vysokopostavených Saudov, ktorí podporovali jeho rivala. Týmto nápadom bolo umiestnenie podielu vo vlajkovej spoločnosti kráľovstva, Saudi Aramco, prostredníctvom prvotnej verejnej ponuky akcií (IPO), ako je podrobne analyzované v mojej najnovšej knihe o svetových trhoch s ropou. Teoreticky mala táto myšlienka niekoľko pozitívnych faktorov, ktoré by boli v prospech MbS. Po prvé, získala by veľa peňazí, ktoré Saudská Arábia potrebovala na kompenzáciu ekonomicky katastrofálneho účinku vojny o ceny ropy v rokoch 2014 – 2016, ktorú sama vyvolala. Po druhé, pravdepodobne by išlo o najväčšiu IPO v histórii, čím by sa zvýšila reputácia Saudskej Arábie a rozsah a hĺbka jej kapitálových trhov. A po tretie, nové peniaze z predaja by sa mohli použiť ako súčasť rozvojového plánu Saudskej Arábie “Vízia 2030”, ktorého cieľom je diverzifikovať hospodárstvo kráľovstva a zbaviť ho závislosti od vývozu ropy a plynu.

MbS predložil túto myšlienku vysokopostaveným Saudom na základe veľmi konkrétnych referenčných cieľov. Po prvé, na burzu by sa malo uviesť 5 % spoločnosti. Po druhé, získalo by sa tým najmenej 100 miliárd USD, čo by celú spoločnosť ocenilo na 2 bilióny USD. Po tretie, spoločnosť by bola kótovaná nielen na domácej burze Tadawul, ale aj na minimálne jednom z najväčších a najprestížnejších svetových akciových trhov – MbS mal na mysli burzy v New Yorku a Londýne. Žiadny z týchto cieľov sa samozrejme nepodarilo dosiahnuť, pretože čím viac informácií sa o spoločnosti Saudi Aramco dostávalo do povedomia medzinárodných investorov, tým viac ju považovali za všestranne toxickú záťaž, a to aj z finančného a politického hľadiska.

Vtedy sa do hry zapojila Čína s ponukou zachrániť MbS tvár, na ktorú zrejme nikdy nezabudol. Ponuka spočívala v tom, že Čína odkúpi celý 5 % podiel za požadovaných 100 miliónov USD, a to formou súkromného umiestnenia, čo znamená, že sa nikdy nezverejnia žiadne prípadné nepríjemné podrobnosti o všetkom, čo súvisí s touto transakciou, a to ani pre tých vysokopostavených Saudov, ktorí boli proti MbS. Hoci ponuka bola odmietnutá, keďže kráľ Salmán si v tom čase nechcel znepriateliť USA ešte viac, ako sa to už stalo spustením vojny o ceny ropy v rokoch 2014 – 2016 so zámerom zničiť alebo znemožniť vtedy ešte len rodiaci sa americký sektor bridlicovej ropy, vzťahy medzi Saudskou Arábiou a Čínou od tohto momentu prekvitali. Necelý rok pred ruskou inváziou na Ukrajinu vo februári 2022 bola Saudská Arábia už natoľko spriaznená s Čínou, že výkonný riaditeľ spoločnosti Saudi Aramco Amín Násir strávil niekoľko dní na výročnom fóre o rozvoji Číny, ktoré sa konalo v Pekingu, a počas tohto obdobia povedal “Zabezpečenie trvalej bezpečnosti energetických potrieb Číny zostáva našou najvyššou prioritou – nielen na nasledujúcich päť rokov, ale aj na ďalších 50 rokov a viac.” O rok neskôr a len niekoľko mesiacov po ruskej invázii na Ukrajinu oznámil senior viceprezident spoločnosti Aramco v oblasti downstream Mohammed Al Qahtani vytvorenie “jednotného kontaktného miesta”, ktoré jeho spoločnosť poskytuje v čínskom Šan-tungu.  Povedal: “Napríklad prebiehajúca energetická kríza je priamym dôsledkom krehkých medzinárodných plánov prechodu, ktoré svojvoľne ignorovali energetickú bezpečnosť a cenovú dostupnosť pre všetkých.” Dodal: “Svet potrebuje v týchto otázkach jasný pohľad. Preto veľmi obdivujeme 14. päťročný plán Číny, ktorý uprednostňuje energetickú bezpečnosť a stabilitu a uznáva jej kľúčovú úlohu v hospodárskom rozvoji.”

V tom istom čase, keď sa tento vzťah posúval o niekoľko stupňov vyššie, sa vyvíjal aj vzťah medzi Saudskou Arábiou a Ruskom. Do konca vojny o ceny ropy v rokoch 2014 – 2016, sa americký bridlicový ropný sektor zreorganizoval na stroj na ťažbu ropy, ktorý by v prípade potreby dokázal prežiť aj pri cenách na úrovni 35 USD za barel (pb) ropy Brent. Saudská Arábia vtedy mala rozpočtovú hranicu vyše 84 USD za barel a v žiadnom prípade nemohla konkurovať USA. Saudská Arábia zúfalo potrebovala stlačiť ceny ropy späť nahor, aby napravila svoj rozpočet, ale nebola schopná to urobiť, pretože jej katastrofálna druhá vojna o cenu ropy (prvou bola ropná kríza v rokoch 1973/74) kriticky podkopala jej dôveryhodnosť u ostatných členov OPEC a na svetovom trhu s ropou. V tom čase sa Rusko zapojilo do podpory zníženia ťažby ropy OPEC koncom roka 2016, ktorého cieľom bolo vrátiť ceny ropy na úroveň, ktorá umožnila členom OPEC začať ozdravovať svoje zdecimované financie. Táto podpora odvtedy pokračuje a formalizovala sa do zoskupenia “OPEC+”.

Rusko aj Čína vedia, ako využiť takéto vzťahy, ako to robia na Blízkom východe od chvíle, keď USA odstúpili od spoločného komplexného akčného plánu s Iránom v roku 2018, so Sýriou v roku 2019 a s Afganistanom a Irakom v roku 2021. Táto kombinácia faktorov stavia Čínu do pozície, v ktorej môže sprostredkovať dohodu o normalizácii vzťahov medzi Saudskou Arábiou a Iránom – lídrami sunnitského, resp. šiitského islamského sveta. Hoci hovorca Bieleho domu pre národnú bezpečnosť John Kirby vtedy stroho poznamenal, že dohoda medzi Iránom a Saudskou Arábiou “nie je o Číne”, rozhodne sa týkala Číny. V žiadnom prípade však nešlo o USA.