Za posledných niekoľko dní inicioval Washington tretie vojensko-politické vyostrenie medzinárodnej situácie . Najprv útok na letisko v Sýrii, potom  vyhrážky KĽDR a nakoniec sa v posledných hodinách Trump pustil do Iránu. Trump má určite viacero dôvodov, prečo sa rozhodol toto vyostrenie iniciovať, jeho aktivity sú však svedectvom pokračujúceho rozkladu “jednopolárneho sveta”.

Napriek sľubom po inaurugácii sa vrátili USA k svojej klasickej mantre v znení “Irán je nepriateľom spoločnosti číslo 1.” Minister zahraničných vecí Rex Tillerson oznámil, že jadrová dohoda s Iránom už neplatí a politika strategického zdržiavania Iránu sa ukázala byť neúspešným pokusom.
Tillerson dokonca nazval Irán “hlavným sponzorom medzinárodného terorizmu vo svete”. (Tillerson skromne presúva Irán do pozície 1 medzi sponzormi terorizmu, pritom teroristom č. 1 sú práve USA, ktoré na základe vykonštruovaných dôvodov útočia na slabšie suverénne štáty bez vypovedania vojny, bez mandátu OSN a používajú farebné revolúcie, sankcie či politiku podpory štátnych prevratov).

Samozrejme v americkej politike nejde o nič nového, takýmto spôsobom sa Američania správali už desaťročia. Američania už začínajú byť nudní so svojou cyklicky sa opakujúcou hystériou na tému “ochrana demokracie pred terorizmom”, konečne sa  však Američanom podarilo dostať do štádia, že z nich začínajú byť unavení a znechutení aj  predstavitelia politických elít, s výnimkou niektorých marginálnych politikov EÚ. Americké vyhlásenia a činy už začínajú budiť ozajstne kontraproduktívny efekt.

Príčiny aktivizácie Donalda Trumpa a jeho vyostrovanie medzinárodnej situácie, ktoré sa prejavuje hollywoodskymi výstupmi a strašením jadrovou vojnou, sú podľa analytikov rôzne. Väčšina analytikov je presvedčená, že Trumpove aktivity v zahraničnopolitickej oblasti sú determinované bojom proti vnútornej protitrumpovskej opozícii v USA, iní vidia v Trumpových krokoch rafinovaný plán proti Číne či “americkým spojencom” v Južnej Kórei a Japonsku, ktorí sa v posledných mesiacoch snažili zbaviť sa aspoň čiastočne amerického ekonomického a politického jarma.

Nech sú Trumpove dôvody akékoľvek, útok na Sýriu, vyhrážky KĽDR, ktoré Severokórejčania okamžite označili za blufovanie, či momentálne posledný diplomatický útok voči Iránu demonštroval americkú bezmocnosť. Pretože keď sa povie A, malo by sa povedať aj B.

V Sýrii sa vzťahy medzi Ruskom a USA vyjasnili pomerne veľmi skoro (Američania si dali veľký pozor, aby nezaútočili na ruských vojakov či vrtuľníky), 59 Tomahawkov dosiahlo rozpačitý efekt, pretože už dnes je základňa znova v činnej službe. Americká armáda je podľa amerických politikov najsilnejšou armádou na svete, čo však pri útoku Tomahawkami pôsobí naozaj rozpačitým dojmom. Rusko navyše bez  problémov potom zablokovalo protiasadovskú rezolúciu v bezpečnostnej Rade OSN.

Ak útok v Sýrii vnímal Trump ako prípravu tlaku na Čínu, snahy pokračovať v tlaku pomocou severokórejskej krízy nevyšli Trumpovi tak, ako si predstavoval. Vznikla hystéria a viaceré média začali strašiť nevyhnutnou jadrovou vojnou. Pre Donalda Trumpa je najväčším problémom, že začal síce  “strašiť hromovým hlasom”, po kriku však nenasledovali žiadne ďalšie relevantné kroky.

S KĽDR sa ešte markantnejšie prejavilo, že to, že “búrka v pohári vody” sa rozplynula v nenávratne. Pchonjang si nič nerobí z amerických siláckych rečí a Severokórejci prisľúbili, že začnú robiť skúšky rakiet každý týždeň (Severokórejčania nemajú na to kapacity). USA napriek všetkým hrozbám, že k severokórejským brehom vyšle flotilu ďalších lodí nespravili takmer nič a čo sa týka politických výsledkov obostrenia situácie, tu znova Rusko prekazilo plány USA na odsúdenie KĽDR v Bezpečnostnej rade OSN.

Je možné, že Trump a jeho administratíva riešili týmto “vyhrotením” iné priority – už spomenutý tlak na Čínu, Južnú Kóreu a Japonsko. No väčšina krajín vníma situáciu v Sýrii a s KĽDR ako prejav určitého zlyhania USA, rovnako ako vníma aj americké sankcie. Ruskí predstavitelia už dávnejšie okomentovali ekonomický zlak Západu a USA sarkasticky slovami “cielili na rubeľ a trafili kopejku”, prípadne americké politické aktivity okomentovali parafrázou známeho vtipu slovami “no a nakoniec prišiel horár a všetkých vyhnal z lesa”, pričom v roli horára vystupuje Rusko v Bezpečnostnej rade OSN.

A teraz sa USA rozhodli, že okrem Sýrie, KĽDR zvýšia hlas aj na Irán. Netreba byť prorokom, aby si človek uvedomil, že výsledok bude analogický. Irán je schopný ubrániť sa aj sám, pretože Američania nemajú dostatok kapacít na to, aby viedli prípadné bojové operácie proti Iránu (úspešný tlak na Irán predpokladá nasadenie takmer 1 milióna mužov),  Trump si nemôže dovoliť zníženie svojej popularity v USA, ktoré by nastalo okamžite po prvých amerických stratách. Navyše Američania nedokázali zvíťaziť v  Afganistane či Iraku, nedarí sa im v Sýrii, prečo by sa im malo dariť v Iráne?

Netreba zabudnúť ani na skutočnosť., že v prípade nutnosti Rusko vyjadrí Iránu nevyhnutnú politickú podporu a pravdepodobne aj vojenskú podporu v podobe moderných zbraňových systémov.

Takže USA zinscenovali v pomerne krátkej dobe tri “vojenské vyostrenia situácie”, pričom americká superveľmoc vyzerá, že nie je schopná dosiahnuť vytýčené politické a mocenské ciele.  O príčinách takéhoto postupu ako aj účele amerického postupu je možné siahodlho diskutovať. Jedno je však isté,  na medzinárodnom poli sa ukazujú nové trendy kolapsu unipolárneho sveta a to je len dobre.

Irina Alksnis