Dovoľte, aby som sa s vami podelil o niekoľko postrehov, ktoré súvisia s Alfiem Evansom, malým chlapcom z anglického Liverpoolu, ktorý zomrel v noci z 27. na 28. apríla t. r. Alfie (nar. 9. mája 2016) mal 23 mesiacov a trpel na neznámu degeneratívnu chorobu nervového systému, ktorej príčina sa doteraz nepozná. Je pravdou, že bol ťažko chorý a s veľkou pravdepodobnosťou by bol zrejme zomrel, či už v bližšom alebo vo vzdialenejšom časovom horizonte.

Čo však prekvapuje a zaráža, a čo je vám zaiste dobre známe, je postoj, podľa ktorého anglickí lekári v decembri 2017 rozhodli, že „nie je v najlepšom záujme dieťaťa pokračovať v udržiavaní životne dôležitých funkcií“. Inými slovami, lekári boli za prerušenie príjmu potravy a tekutín a za odpojenie umelého dýchacieho prístroja. Podľa nich sa jeho stav nemohol ani zlepšiť ani viesť k uzdraveniu. Taký postoj by však viedol k usmrteniu chlapca. Rodičia tento návrh rozhodne odmietli a tak do tejto dramatickej a ťažkej situácie zasiahli anglické súdy, ktoré – vrátane Najvyššieho súdu – iba potvrdili stonovisko lekárov. Súdne rozhodnutia stanovili aj deň aj čas, kedy mal byť chlapec odpojený od dýchacieho prístroja, avšak tieto dátumy sa tajili pred verejnosťou.

Nepomohol ani záujem troch alebo štyroch zdravotníckych zariadení – predovšetkým uznávanej detskej nemocnice Bambino Gesù v Ríme – ujať sa tohto chlapca a poskytnúť mu primeranú zdravotnícku starostlivosť. Nepomohla ani opakovaná podpora pápeža Františka a či udelenie štátneho občianstva Talianskej republiky pre chlapca. Zaráža odpor zo strany anglických lekárov a sudcov, ktorých postoj sa môže preložiť aj takto: „O jeho živote rozhodujeme my. Nech zomrie pod naším dohľadom a v našej krajine! Nedovolíme, aby bol prevezený niekde inde, kde by sa jeho umieranie predĺžilo alebo by sa mu prípadne predišlo!“ To je však arogantný postoj, ktorým sa človek a jeho inštitúcie stavajú do pozície absolútneho pána, ktorý si udeľuje právomoc rozhodovať o živote iných.

Na druhej strane, poslaním medicíny je, aby stanovila diagnózu a liečila, keď sa dá a ako sa dá, a keď to nie je možné, aby sprevádzala chorého a zmierňovala jeho utrpenie až po prirodzenú smrť. Medicína má zabezpečiť fungovanie životne dôležitých funkcií, ako je dýchanie, činnosť srdca, príjem stravy a tekutín. Zo strany talianskych lekárov sa v prípade Alfieho uvažovalo o tzv. tracheostómii – teda o urobení otvoru do priedušnice a o následnom napojení na dýchací prístroj. Uvažovalo sa aj o zavedení hadičky do žalúdka cez prednú brušnú stenu (tzv. PEG), ktorá by uľahčovala podávanie vhodne upravenej stravy a tekutín.

Nová charta zdravotníckych pracovníkov, ktorú vydala Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve v roku 2016, o povinnosti výživy a prísunu tekutín stanovuje: „Výživa a hydratácia, aj umelo poskytované, patria medzi základné formy starostlivosti o zomierajúceho, pokiaľ nepredstavujú neprimeranú záťaž alebo nijaký úžitok pre chorého. Ich neoprávnené prerušenie môže znamenať vo vlastnom zmysle eutanáziu: ´Podávanie výživy a tekutín, aj umelým spôsobom, je v súlade so zásadou riadneho a primeraného prostriedku na zachovanie života. Je teda povinné do tej miery, kým sa ukazuje, že sa tým dosiahne vlastný cieľ tohto konania, spočívajúci v zaistení hydratácie a výživy pacienta. Takto sa zabráni utrpeniu a smrti v dôsledku vyhladovania a dehydratácie´“ (č. 152).

Možno sa opýtať: V prípade Alfieho išlo teda o eutanáziu? Áno, Alfie zomrel v dôsledku odpojenia dýchacieho prístroja a prerušenia prísunu výživy a tekutín, ktoré boli preň životne dôležité. Došlo k tomu 23. apríla vo večerných hodinách. Po týchto krokoch bolo len otázkou krátkeho času, kedy zomrie. A naozaj, po štyroch dňoch zomrel. Jeho smrť však nebola prirodzená, ale vedome chcená a spôsobená. A preto pojem eutanázie je naozaj namieste.

K poslaniu medicíny však nepatrí – a nikdy nesmie patriť – zabíjanie. Taká medicína totiž už nie tá klasická hippokratovská, ktorá má liečiť a sprevádzať, ale je to medicína, ktorá sa riadi ideológiami a  realizuje ich na poli zdravotníctva. A práve to sa stalo v prípade Alfieho. Jeho rodičom bolo odopreté právo previezť svojho syna do iného zdravotníckeho zariadenia. Rodičia na svoju vlastnú zodpovednosť ho mohli zobrať do domáceho prostredia a mali právo poradiť sa s inými lekármi alebo ho previezť do iného zdravotníckeho zariadenia vo vlastnej krajine alebo mimo nej. Postoj anglických zdravotníckych a súdnych inštitúcií bol však chladný a radikálne odmietavý. Rozhodol tak štát a jeho aparát. Rozhodol úmyselne zabiť chlapca, ktorému neboli dopriate ani prvé dva roky jeho života. Okrem toho, ďalšie pozorovanie tohto prípadu mohlo poslúžiť aj iným, pretože choroba je doteraz neznáma a tým sa mohlo prispieť aj k nárastu vedeckého poznania… Je to veľmi smutné a znepokojujúce pre všetkých triezvo zmýšľajúcich ľudí, či už veriacich alebo neveriacich.

Spomedzi mnohých otázok je oprávnená aj táto: Ako sa asi môžu cítiť starí a chorí a rodičia chorých detí v takom štáte? Môže sa totiž stať, že skôr či neskôr Ministerstvo zdravotníctva alebo súdne inštitúcie rozhodnú, že podobne možno postupovať aj voči chorým s inými diagnózami. V takom prípade by išlo o dalšie rozšírenie eutanázie. Štát rozhodne má chrániť práve svojich najslabších členov. Podľa toho sa posudzuje aj jeho demokratické a humanitné zameranie. Ak tomu tak nie je, zavádza diskrimináciu a stáva sa nástrojom cynizmu a totalitarizmu.

Na záver, čo k tomu dodať? Tento príklad poukazuje na to, ako je západná spoločnosť ohúrená eufóriou falošnej slobody. V jej mene, zo strany mocných a zdravých, možno aj „udeliť smrť“ iným – zatiaľ iba niektorým chorým a slabým. No keď sa terajší zdravý a mocný „unaví životom“, vyčerpá, dostane do depresie alebo ho postihne nejaké vážne ochorenie, môže „udeliť smrť“ aj sebe, či už eutanáziou alebo asistovanou samovraždou. Zaiste, je to postoj, ktorý odmieta Boha ako darcu a Pána života a Toho, ktorý darom života dáva aj poslanie, a tak pozýva človeka za svojho partnera a spolupracovníka. Kto odmietne Pána Boha ako prameň a darcu života a jeho prikázania, môže smerovať iba do narastajúceho chaosu. Nádejou je a môže byť iba božie Desatoro a živý Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Keď sa aj medicína bude nimi riadiť, bude pomáhať a slúžiť človeku, a tak naplňať svoje vznešené poslanie, ku ktorému je povolaná.

Komentár bol pôvodne spracovaný pre Vatikánsky rozhlas.