Sú to už vyše tri roky odo dňa, keď sa občania prvýkrát stretli na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, aby protestovali proti organizácii NATO, proti americkým vojenským základniam a proti americkému militarizmu. Tam, pred oknami veľvyslanectva Spojených štátov amerických, sa však teraz koná podujatie Kultúrne leto. Preto sa tentoraz stretli na námestí SNP, symbolickom mieste odboja slovenského národa proti zlovôli mocných tohto sveta.

Pod sochou partizána sa stretli odporcovia „zločineckej teroristickej organizácie NATO“, ako ju často nazývajú ľudia, ktorých záujem o skutočné dianie vo svete je väčší, než len povrchné sledovanie televíznych novín v masmédiách, aj napriek avizovanej pekelnej horúčave. Videozáznam z akcie môžete vidieť tu:

Čas vyhradený na verejné zhromaždenie bol limitovaný, a preto sa pri mikrofóne vystriedalo iba niekoľko rečníkov: moderátor Rastislav Lehotský, podnikateľ a politik Roman Ruhig, predstaviteľ občianskeho združenia Naša vlasť je budúcnosť Peter Svrček, nezávislý poslanec Peter Marček, podnikateľ Peter Socha a bývalý predseda vlády Ján Čarnogurský.

Práve Čarnogurský prítomných informoval o tom, že vystúpiť z NATO nie je vôbec ťažké a prečítal článok 13 zmluvy o NATO, ktorý o tomto hovorí: „Po dvadsiatich rokoch platnosti zmluvy môže akákoľvek zmluvná strana odstúpiť od zmluvy, rok potom, ako predloží vláde Spojených štátov amerických oznámenie o vypovedaní zmluvy a táto podá informáciu vládam ďalších zmluvných strán o uložení každej takejto výpovede.“ Dvadsať rokov od podpisu zmluvy už uplynulo (zmluva bola podpísaná v roku 1949), takže na vypovedanie zmluvy stačí jeden list do Ameriky. Ten list by však musela napísať vláda – účastníci protestného zhromaždenia, napriek prítomnosti viacerých politikov, žiaľ, neboli k tomu zmocnení. Aj tak však poslali vláde USA takýto list, aspoň symbolicky.

Zhromaždenie sa potom muselo skončiť, vyhradený čas vypršal a policajti sa začali tváriť neústupne. Nemohli tak odznieť všetky príspevky, ktoré boli pripravené. Jeden z nich sme dostali do redakcie, a preto ho uverejňujeme aspoň touto cestou. Je to zaujímavá výpoveď aktivistu, technika a vynálezcu Petra Rzymana z Kuchyne.

Text príspevku Petra Rzymana

„Vážení priatelia,

pochádzam z kraja, o ktorom sa v poslednom čase rozpráva v súvislosti s vojenskými aktivitami. Pochádzajú odtiaľto moji predkovia a som tu viac doma, než len hosť. Pamätám si časy letov ruských stíhačiek, ich sonické tresky, a tiež časy letov NATO so streľbami z ohlušujúcich rýchlopalných kanónov, aj lety vrtuľníkov a vrtuľových lietadiel nad obývanými oblasťami, ktoré boli z hľadiska hluku ešte horšie.

Rozprávame o zriadení muničných skladov a modernizácii letísk za nie celkom objasneným účelom a poza chrbát nám uteká, čo robí a ako hospodári náš najväčší znečisťovateľ v tomto kraji, predstihujúci v emisii tuhých častíc, oxidov dusíka či ťažkých kovov aj Slovnaft. Megaspaľovňa odpadu s príjemným názvom cementáreň, ktorej všetci darujeme palivo, za ktoré ešte sami dvakrát platíme.

Ako je možné, že ziskový cementárenský kolos platí za posledné roky menšie dane z príjmu, než ja sám, drobný živnostník? Keďže subjekt zahrnuje aj betonárky, ako je možné, že ostatné betonárky platia dane, kým kolos CRH, a.s., Rohožník, môže byť dlhodobo v mínuse? Napriek tomu, že ceny cementu šponujú vyššie, než iné cementárne? Kam tečú tie peniaze?

Stále nám vtĺkajú do hláv, aký je štát zlý vlastník. Prečo potom zároveň, keď niekto nevie hospodáriť, nejde od toho? Súkromník už môže byť zlý vlastník, a hlavne cudzí?

S predajom pozemkov majú naše úrady bohaté skúsenosti. Aj tejto cementárni boli predané pozemky do ich vlastníctva. Pozemok je obrovský, v stovkách hektárov. Kto je za tento predaj zodpovedný? Prečo si štát nevysporiadal a neodkúpil pozemky sám, a cementárni ho neprenajal? Ako chce potom túto spoločnosť prinútiť, aby sa po obmedzení železníc toľké kamióny, čo tam prúdia nepriživovali na našich cestách, ktoré si väčšinou platíme sami?

Cement vyvážajú aj do Rakúska, Maďarska, a platiť len dane z pozemku v danom katastri je naozaj veľmi málo. Letisko a aj cementáreň má predsa výrazne väčší vplyv, než na kataster jedinej obce, kde sa najbližšie nachádza. Letisko platí obci Kuchyňa daň niečo cez 150-tisíc eur ročne, čo predstavuje iba časť rozpočtu. Platba za daň z pozemkov za cementáreň je odhadujem možno trojnásobok, presnejšie som to nezisťoval. Prečo však jedna obec môže dostať výrazne viac, než iné, ktoré potom výrazne zaostávajú, keď sa im neujde prakticky nič? To mi skôr príde ako alibizmus, dali sme vám, dajte pokoj. Už tu je zasadené jablko sváru.

Cementáreň zamestnávala pôvodne asi dvetisíc ľudí, živila celý región, a s tým bola aj postavená. Nie preto, aby si ju niekto podhodnotil a privlastnil. Dnes má asi päťsto ľudí a zisky odtekajú bohvie kam. Potom sa čudujme, že nám chýba na ostatné. Ten podnik nám fakticky ukradli, a bolo by treba sa dopátrať zodpovedných, na čom sa to priživili. Počul som o tom na vlastné uši výpoveď človeka, ako tam pätnásť rokov stavali silá, a ktorý už nežije.

Za Mečiara vznikol návrh, aby strategický investor zaplatil dlhy podniku, ktoré boli skôr sekundárne, išlo o sekundárnu platobnú neschopnosť, vedenie živilo dojem, že podnik neprosperuje. Neskôr sa tiež podobne hovorilo o chytráckych vzorcoch Zoroslava Kollára, čiže bol záujem na deformácii pravidiel pri privatizácii. Investor mal za to získať 40-percentný podiel a malo ísť tiež o garanciu moderného rozvoja.

Za vlády Mikloša a Dzurindu sa však tento podiel nečakane zvýšil na 65 percent pod zámienkou nutnosti postaviť mlynicu na uhlie, ktoré bolo lacnejším palivom. Že cena cementu súbežne len rástla a nebol potom problém so ziskom, si akoby nikto nevšímal. Priamodemokratickí Švajčiari nepohrdli moderným socialistickým podnikom. Pri súčasnej cene cementu by ale nebol problém ani s drahším plynom, o to viac, že podnik má vlastnú elektráreň, ktorá pokryje veľkú časť spotreby z odpadového tepla. O to viac, že dnes cementáreň spaľuje odpady miesto uhlia a aj z tohto profituje. Prečo sme si to nechali ukradnúť? Veď tieto technológie boli známe a zvládli by sme ich sami.

Táto cementáreň a spaľovňa odpadu mení vlastníkov a predstavených ako spodné prádlo. Vo vedení podniku boli mená ako Staroň, Červen, slávny horolezec Demján. Úspech Trubana má čiastočne pôvod aj v zázemí výpočtovej techniky tohto podniku. Neskôr už samé exotické mená, po Švajčiaroch Francúzi, Maďari, nemecké, či balkánsko až ukrajinské mená. Dnes sú to akože Íri, svetový írsko-americký subjekt vlastní viac ako 95 percent akcií, z pôvodne dohodnutých 40 percent. Podaj čertovi prst, odtrhne ti ruku.

My tu porcujeme akváriové rybičky, ako bol napríklad Bašternák, ale keď pomimo plávajú žraloky, tak ich ešte budeme frajersky prikrmovať, akoby nám iná mediálna ohrada nebola dovolená. Na námestiach a na verejnosti konzumujeme nereálne životné štýly a do vedení strategických subjektov sa dostávajú neznámi ľudia s nejasnou minulosťou.

V posledných rokoch sa ku slovu dostáva čoraz viac sociopatických privandrovalcov, ktorí sem priliezli z viacerých kútov sveta ako mravce na med. Samé záhadné mená bez histórie by naraz chceli kormidlovať, čo vlastne a ako máme tu robiť, ako máme žiť, čo by ešte stále nebol taký problém, keby tie rady neboli namierené proti nám, keby nám neradili vyložene v náš neprospech. Miešajú sa nám do hospodárstva, ako keby sme sami nikdy nič nevytvorili, vytvárajú falošné teórie o prosperite. Naši poslanci pritom otvárajú Pandorine skrinky zástupných tém a venujú sa skôr intrigám a šarvátkam ako rozmaznaní šľachtici, namiesto toho, aby sa reálne venovali hospodárstvu a prosperite.

My sme tu vo vlastnom štáte okupovaní, strácame vplyv na hospodárstvo, bilanciu nám zhoršujú nezamestnané skupiny a etniká, a ešte sa nám budu smiať, pozitívna diskriminácia neexistuje. Máme chybne nastavené pravidlá a hostia, ktorí nás tu obsadzujú, získavajú neoprávnené výhody, používajú klamárske a špekulantské stratégie, dvojitý meter, pričom pod zámienkou slobody neváhajú kaziť naše deti a vymýšľať životné štýly končiace pri Darwinovej cene.

NATO je chorý projekt, ktorý neslúži na našu ochranu, ale skôr ako nástroj útlaku. Pamätám si dobu, keď presvedčivo sľubovali, že sa nebudú rozpínať smerom na východ. Je zjavné, že ani teraz nehovoria pravdu, a že skôr zastrešujú konflikty v Juhoslávii, či na Ukrajine. NATO neslúži ani Európe, ani Slovensku, iba sa tak tvári. Financujeme obludu sami proti sebe, ktorá nechce urobiť ani len poriadok v Stredozemnom mori, vyhovára sa na Irán, a z Ruska robí nepriateľa, pretože by ho radi obsadili a vlastnili. Tak ako našu cementáreň a ďalšie diela, ktoré tu budovali naši predkovia v domnení, že naša slovenská národná kultúra bude pokračovať.

Peter Rzyman“

Ivan Lehotský