Signatári Nitrianskej deklarácie: vlastizradu za hlasovanie v parlamente dnes nie je možné stíhať, ale trest jedného dňa príde

Stanovisko signatárov Nitrianskej deklarácie suverenity Slovenskej republiky k dohode o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou SR a vládou USA

Danú zmluvu nejdeme pripomienkovať, pretože keď ktokoľvek a akúkoľvek zmluvu pripomienkuje, v podstate ju prinajmenšom rámcovo schvaľuje. Zapojme sedliacky rozum a položme si niekoľko najdôležitejších otázok v tejto súvislosti my, občania Slovenskej republiky.

Najpodstatnejšia otázka je: Potrebuje Slovensko takúto zmluvu? Jednoduchá odpoveď znie: Nie, nepotrebuje. Prečo ju potom uzatvára? Odpoveď: Chce ju druhá strana, teda USA. Núti nás druhá strana do toho? Tu už je odpoveď zložitejšia. Otvorený, oficiálne zverejnený donucovací dokument neexistuje a takzvané kuloárne donucovacie prostriedky sa politici boja priznať.

Čo však všetci na vlastné oči vidíme, je reťazenie udalostí s jasným cieľom a výsledkom. Heslovite: vražda novinára a jeho priateľky – revolúcia za slušné Slovensko – dosadenie vyškolenej a pre cudzie záujmy poslušnej osôbky za prezidentku – nečakané výsledky volieb – rozštiepenie najsilnejšej opozičnej politickej strany po voľbách – dosadenie vlády väčšinou z ľudí, ktorí sa pripravovali v USA a v inom zahraničí, doplnenej o naivných nedovzdelaných polobláznov plných závisti a nenávisti, odhodlaných uchmatnúť si za každú cenu pre seba osobne zo spoločných štátnych prostriedkov SR – tvrdé uchopenie mocenských nástrojov štátu a ich používanie proti vlastnému obyvateľstvu.

To všetko sa pred verejnosťou prezentuje ako náhoda. Uveďme krátky citát z článku plukovníka Petra Šveca z 21. 8. 2020: „Vláda už schválila pobyt vojenských špecialistov ozbrojených síl USA na psychologické operácie. Vie vôbec vláda šarlatánov, na čo sú PSYOPS určené, kto je ich cieľovým objektom?“ Odporúčame prečítať si celý článok.

Aj v prípade tejto „zmluvy o spolupráci v oblasti obrany“ je použitá takzvaná salámová metóda, keď tvrdia, že zmluva nezakladá žiadnu vojenskú základňu USA, ale pritom podrobne definuje nielen vyhradené priestory, ale aj voľný a nekontrolovaný pohyb osôb, zbraní a materiálu po celej Slovenskej republike, podľa uváženia USA. Ak by sa v budúcnosti rokovalo, či ich na naše územie vpustiť, bude sa argumentovať, veď máme podpísanú zmluvu, tak prečo by sme nemali dať súhlas.

Inak konštatujeme, že je stokrát ľahšie akúkoľvek zmluvu alebo dohodu odmietnuť, ako ju neskôr vypovedať. Ale to je oblasť stratégie, ktorá je našim politikom cez celé politické spektrum neznáma.

My Američanom nič v tejto súvislosti nevyčítame. Oni majú svoj strategický plán, svoje záujmy, či už správne alebo nesprávne, a tvrdo a nekompromisne ich presadzujú. Rovnako tvrdo a nekompromisne by sme však mali naše záujmy presadzovať aj my.

Druhá podstatná otázka je: Naozaj sa jedná o spoluprácu pri obrane Slovenskej republiky? Odpoveď je tiež jednoduchá: Nie! O obranu Slovenskej republiky v tejto zmluve vôbec nejde. Deklaratívne sa o obrane hovorí v preambule zmluvy, nie však o obrane Slovenska. Celá preambula je zavádzajúca – nepravdivá. To konštatujeme, nebudeme to zdôvodňovať, každý na to príde sám pri prečítaní.

Tretia dôležitá otázka je: Čo vlastne potom táto zmluva rieši v skutočnosti? Odpoveď dostaneme, keď si zodpovieme načo slúžia letecké základne USA na území iných štátov: vždy iba na útočné účely. Cieľom je teda vytvoriť zo Slovenskej republiky nástupný priestor na útok na Ruskú federáciu.

Skutočne sa na tomto chceme podieľať? Je to v našom záujme? Necháme čitateľa nech si na to odpovie sám svojím vlastným rozumom.

Štvrtá dôležitá otázka je: Čo na to povie a urobí Ruská federácia? Niekoľko základných vecí, hraničiacich s istotou, sa dá predpokladať. Budú z nás poriadne sklamaní – nikdy nám v skutočnosti neublížili, ak nám nepomohli. Bodaj by sme teraz mali aspoň takú suverenitu ako Československo za socializmu, hovoríme to úplne otvorene a zodpovedne. Vysvetľovať to môžeme v inom článku, tu na to priestor nevidíme, zahmlili by sme podstatné veci nepodstatnými.

Ruská vojenská doktrína má čisto obranný charakter, nedefinujú žiadne životné záujmy na území iných krajín, nevyhradzujú si právo prvého jadrového úderu. Predsa však niečo podstatné vo svojej doktríne zmenili: definujú, že odvetný úder bude vykonaný okamžite, keď sa objaví raketa alebo nosič, bez ohľadu na to, či je to z nedbanlivosti, omylom alebo chybou, bez ohľadu na to, či je hlavica konvenčná alebo jadrová – vzhľadom na priblíženie útočnej infraštruktúry k hraniciam Ruskej federácie nie je čas na skúmanie a telefonovanie. Je to logické a pochopiteľné.

Situácia je veľmi podobná tej pred útokom fašistov na Sovietsky zväz, keď Nemecko sústredilo pri hraniciach minimálne 170 divízií, ale Stalin veril, že je to manéver pred útokom na Anglicko. Dnes je to však iné: Rusi už neveria, že americké základne, rozmiestnené okolo ich hraníc, nebudú slúžiť na útok. Sú skutočne zahnaní do kúta, už nemajú kam ustúpiť. Snažia sa to v prvom rade riešiť diplomaciou, dali návrhy na riešenie, tie sú však zatiaľ verbálne odmietané a oni to chcú mať potvrdené písomne.

Niektoré veci, napríklad, dočasná technologická prevaha, sú známe, určite však majú pripravené aj niektoré riešenia, o ktorých zatiaľ nehovoria. Dňa 23. decembra 2021 ruský prezident vyhlásil, že ďalšie aktivity Moskvy nebudú závisieť na priebehu rokovaní s USA, ale na bezpodmienečnom zaistení bezpečnosti Ruskej federácie. To sú zrozumiteľné slová, kto však nechce počuť, ten nepočuje.

Čo sa týka nás v Slovenskej republike, ak dáme naše letiská Američanom, stávame sa terčom, legitímnym cieľom hoci aj preventívneho ruského obranného úderu. Sami sme si tak vybrali, nemôžeme sa nikomu ani sťažovať, nemáme na to nárok. Musia nás zničiť prvým ťahom, nemajú na výber. Je to naša voľba, je to naša vláda, aj keď totálne hlúpa, ktorá to takto chce a my sme za to ako občania SR zodpovední.

„Čas pravdy“ sa blíži. Ukáže sa, či si zaslúžime krásnu krajinu, ktorú nám zanechali naši predkovia, či si zaslúžime svoj národný štát, v ktorom by sme mali žiť podľa vlastných pravidiel. Mali by sme vedieť čo je národno-štátna suverenita, obhájiť ju a uplatňovať v praxi. Čas ukáže, či to dokážeme.

Zatiaľ všetko strácame, zdá sa, že priam dobrovoľne a hlavne zbabelo všetko odovzdávame. Zdá sa, že tento národ je slabý, vyzerá to tak, že svoj štát ani nechce, v tomto smere pripomína zhluk sluhov a otrokov.

Američania to, samozrejme, hneď postrehli. A plne využívajú, že pod Tatrami nežije hrdý a svojprávny národ. Sú to tvrdé slová, ale bohužiaľ, pravdivé, ak sa ich nátlaku nedokážeme účinne vzoprieť.

Tu už ide doslova o prežitie. Tieto americké bábky, ktoré sú teraz na Slovensku pri moci, zmluvu čo najrýchlejšie schvália aj v parlamente. Je to samozrejme vlastizrada, a aj keď podľa našej ústavy za hlasovanie v parlamente nie je možné trestne stíhať, veríme, že nejaký spôsob sa časom nájde. A toho by si vláda a poslanci mali byť vedomí.

Čo sa dá ešte urobiť? V prvom rade je potrebné spojiť sily a zorganizovať riadny protest, v súlade s ústavou a zákonmi. Je potrebné, aby občania boli naozaj aktívni a zúčastnili sa protestu. Aj všetky samosprávy by uznesením mali vyjadriť svoj nesúhlas s takýmto postupom vlády a parlamentu, aj keď im to kompetenčne neprináleží a možno to do ratifikácie ani nestihnú. Je potrebné zahrnúť vládu nesúhlasnými stanoviskami občanov a zastupiteľstiev, je potrebné zároveň žiadať predčasné voľby a zostavenie vlády národnej záchrany.

To znamená vlády, kde politici nebudú sledovať svoje úzko stranícke záujmy, ale spoločné ciele, ktoré najskôr zadefinujú a predložia voličom. Osoby, ktoré už v minulosti zlyhali, by mali byť voličmi odmietnuté. Tak nám Pánboh pomáhaj.

Signatári v abecednom poradí:

Ing. Peter Božík

Ing. Tibor Danáč, MSc.

MUDr. Štefan Paulov,

RNDr. Jozef Prokeš, CSc.

Ing. Jozef Šedovič

Nitriansku deklaráciu suverenity Slovenskej republiky si môžete prečítať tu.