“Postup orgánov činných v trestnom konaní voči nášmu kolegovi sme v komore vnímali veľmi citlivo jednak pre nejasnosti, ktoré sprevádzali vymedzenie skutku, z ktorého bol obvinený, ako aj pre neúmernú dĺžku trvania väzby,” uviedol predseda SAK Viliam Karas.

“Vítame konštatovanie ÚS, ktorý v zhode s názorom Európskeho súdu pre ľudské práva upozornil, že väzobné stíhanie osôb, ktoré pôsobia v oblasti práva, musí byť podrobené najprísnejšiemu posúdeniu,” dodal.

Upozornil pritom, že “každé trestné stíhanie advokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok pre ostatných advokátov poskytovať túto pomoc v prospech klienta”, a tým oslabuje dôveru v právny štát. Práve v tom vidí Karas i najdevastačnejší účinok väzobného stíhania advokáta Martina Ribára. “Nález ÚS preto vnímame aj ako o potvrdenie významu úlohy nezávislej advokácie ako jedného z pilierov ochrany práva v demokratickej spoločnosti,” dodal predseda SAK.

Komora advokátov sa v novembri 2020 pripojila k ústavnej sťažnosti podanej právnymi zástupcami Martina Ribára.

Prepustenie advokáta

Špecializovaný trestný súd (ŠTS) prepustil v piatok z väzby advokáta Martina Ribára, urobil tak na základe nariadenia ÚS. Obhajca Pavol Antoš vysvetlil, že ÚS poukázal na pochybenia pri vzatí Martina Ribára do väzby, takisto potvrdil že v prípade väzobného konania nie je jedno, ako je trestný čin kvalifikovaný, keďže od kvalifikácie sa odvíja aj dĺžka väzby. Pokračoval, že orgány činné v trestnom konaní (OČTK) zneužívajú tzv. nadkvalifikáciu trestného činu ako nástroj na účelové držanie osôb vo väzbe. Ozrejmil, že ŠTS a Najvyšší súd SR podľa nálezu Ústavného súdu pochybili v tom, že tento účelový postup OČTK prehliadli a nevenovali mu vo svojich rozhodnutiach žiadnu pozornosť, hoci to obhajoba opakovane namietala.

Advokáta zadržali policajti v októbri 2019 v rámci akcie Apač. Spolu vtedy zadržali 13 ľudí, ktorí mali byť členmi bratislavskej skupiny takáčovcov. Špecializovaný trestný súd ho spolu s ďalšími vzal do väzby 30. októbra 2019, väzbu mu následne predlžovali a rozhodnutia potvrdzoval aj Najvyšší súd SR. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na Martina Ribára koncom apríla obžalobu z organizovania zločineckej skupiny a ďalších trestných činov.

Na portály Právne listy vyšla k tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu podrobná analýza od JUDr. Petra Šamka sudcu Krajského súdu v Bratislave:

Práv­ne ve­ty:

1. (ku ko­lúz­nej väz­be)
   

Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy mu­sia byť schop­né uviesť me­ná kon­krét­nych osôb, pro­ti kto­rým by moh­lo sme­ro­vať ko­lúz­ne ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho, ob­ža­lo­va­né­ho). Iba tak je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­du ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by pod­ľa § 71 ods. 1  písm. b) Tr. por. Ústav­ný súd uvá­dza, že ak vo vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach sú­dov nie sú uve­de­né me­ná osôb, kto­ré eš­te ne­bo­li vy­po­ču­té, nie je v nich uve­de­ný žiad­ny kon­krét­ny dô­vod ko­lúz­nej väz­by a dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by tak neexis­tu­jú. 

Ak by ús­tav­ný súd pri­pus­til vý­klad, že na ko­lúz­nu väz­bu pos­ta­ču­je sa­mot­ný fakt, že ko­lúz­ne sprá­va­nie je ob­siah­nu­té v skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre kto­ré je pro­ti ob­vi­ne­né­mu ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, po­tom by bol da­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by pri ta­kých­to dru­hoch tres­tných či­nov vždy a to bez oh­ľa­du na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia a bez oh­ľa­du na to, že neexis­tu­jú žiad­ny sved­ko­via (nap­rík­lad pre­to, že už bo­li vy­po­ču­tí), vo­či kto­rým by sa mo­hol sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ta­ký­to vý­klad je neak­cep­to­va­teľ­ný.

1. (k pre­ven­tív­nej väz­be)

Dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce v ďal­šom do­ka­zo­va­ní, kto­ré ma­jú potvr­diť dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia, nie sú sa­my oso­be dô­vo­dom na tr­va­nie pre­ven­tív­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Ku dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu mu­sia pris­tú­piť sku­toč­nos­ti ďal­šie, z kto­rých je mož­né vy­vo­diť prav­de­po­do­nosť, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti. Z uz­ne­se­ní sú­dov ús­tav­ný súd zis­til iba sku­toč­nosť, že dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je len sa­mot­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, čo je nep­ri­ja­teľ­né, na­koľ­ko by to zna­me­na­lo to, že z fa­kul­ta­tív­nos­ti väz­by by sa sta­la väz­ba ob­li­ga­tór­na. Druh, cha­rak­ter, roz­sah, či zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­žu byť dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., po­kiaľ nie je napl­ne­ná dis­po­zí­cia tej­to práv­nej nor­my.

III. (k dô­vod­nos­ti ob­vi­ne­nia a nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie)

Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du o tom, že vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii skut­ku bu­de ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pred sú­dom (zrej­me tu už naj­vyš­ší súd pre­ju­di­ku­je po­da­nie ob­ža­lo­by), kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že súd, kto­rý roz­ho­du­je o väz­be, je po­vin­ný skú­mať ako jed­nu z tzv. ma­te­riál­nych pod­mie­nok dô­vo­dov väz­by aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti, te­da aj do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy, nas­ved­ču­jú to­mu, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Súd pre­to nes­mie vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Ak do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je napl­ne­ná vä­zob­ná pod­mien­ka. Pod­stat­ná je práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu. Ta­ké­to skú­ma­nie je pod­stat­né prá­ve z dô­vo­dov, aby sa za­brá­ni­lo tzv. úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie, čo má za nás­le­dok nap­rík­lad dlh­šie tr­va­nie väz­by ale­bo prís­nej­šie pod­mien­ky pre pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že pos­tu­py po­lí­cie, keď dôj­de k úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu tres­tné­ho či­nu, by ne­ma­li byť zo stra­ny sú­dov to­le­ro­va­né. Nie je roz­ho­du­jú­ce, čo for­mál­ne vy­plý­va z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale to, čo reál­ne vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Úlo­hou sú­dov pri roz­ho­do­va­ní je o väz­be je do­hlia­dať na dodr­žia­va­nie zá­kon­nos­ti v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a v prí­pa­de, ak k po­ru­še­niu zá­ko­na dôj­de, z ta­ké­ho­to pos­tu­pu vy­vo­diť dôs­led­ky, kto­rý­mi mô­že byť aj pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by.

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

NÁLEZ

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

III. ÚS 33/2021-80

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ro­ber­ta Šor­la a sud­cov Pet­ra Stra­ku (sud­ca spra­vo­daj­ca) a Mar­ti­na Ver­nar­ské­ho v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa … za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom Mgr. Pav­lom An­to­šom, Ná­mes­tie sv. Egí­dia 40/93, Pop­rad, pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du č. k. 1 Tp 10/2019 z 15. jú­la 2020 a uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 tak­to

roz­ho­dol:

1. Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.
2. Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 s a

zru­šu­je.

3. Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­ka­zu­je, aby sťa­žo­va­te­ľa pre­pus­til bez­od­klad­ne z väz­by na slo­bo­du.
4. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je po­vin­ný nah­ra­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi tro­vy ko­na­nia 687,70 eur a za­pla­tiť ich je­ho práv­ne­mu zá­stup­co­vi do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.
5. Ústav­nej sťaž­nos­ti vo zvyš­nej čas­ti ne­vy­ho­vu­je.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

1. Ústav­ný súd uz­ne­se­ním sp. zn. III. ÚS 33/2021 pri­jal na ďal­šie ko­na­nie v ce­lom roz­sa­hu ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa po­da­nú 20. ok­tób­ra 2020, kto­rou navr­hu­je vy­slo­viť po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) na­pad­nu­tý­mi uz­ne­se­nia­mi Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (ďa­lej len „špe­cia­li­zo­va­ný súd“) a Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“). Ok­rem to­ho sťa­žo­va­teľ navr­hol zru­šiť obid­ve uz­ne­se­nia, pri­ká­zať Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ko­na­jú­cej Úra­dom špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, aby sťa­žo­va­te­ľa pre­pus­ti­la bez­od­klad­ne z väz­by na slo­bo­du, priz­nať prá­vo na fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 10 000 eur a nah­ra­diť tro­vy ko­na­nia.
2. Uz­ne­se­ním Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Bra­tis­la­va ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 z 28. ok­tób­ra 2019 bo­lo vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a sú­čas­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie za zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, za zlo­čin kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na a za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na na tom zá­kla­de, že (bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) sťa­žo­va­teľ bol mi­ni­mál­ne od ro­ku 2006 oso­bou čin­nou pre spo­lo­čen­stvo, pri­čom tá­to je­ho čin­nosť v pros­pech sku­pi­ny bo­la mas­ko­va­ná pos­ky­to­va­ním práv­nych slu­žieb z je­ho stra­ny čle­nom sku­pi­ny, pro­ti kto­rým bo­lo ve­de­né tres­tné ko­na­nie v ov­plyv­ňo­va­ní čle­nov sku­pi­ny a us­mer­ňo­va­nia ich pos­to­ja po­čas tres­tné­ho ko­na­nia tým spô­so­bom, aby ne­doš­lo k oh­ro­ze­niu osôb pa­tria­cich do ria­dia­co-roz­ho­do­va­cej a ria­dia­co-vý­kon­nej zlož­ky spo­lo­čen­stva, ako aj sa­mot­né­ho spo­lo­čen­stva, pri­čom za tú­to čin­nosť bol od­me­ňo­va­ný z fi­nan­čných pros­tried­kov ply­nú­cich zo spo­lo­čen­stva a jed­not­li­ví čle­no­via za pos­ky­to­va­né práv­ne služ­by z je­ho stra­ny žiad­nu su­mu neuh­rá­dza­li, ďa­lej (bod 4) iní ob­vi­ne­ní spo­loč­ne s

na­vied­li na osob­nom stret­nu­tí, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo v pres­ne ne­zis­te­ný deň v Bra­tis­la­ve, pred dá­tu­mom 18. no­vem­bra 2009,                                                                        , aby v tres­tnom ko­na­ní po zá­kon­nom pou­če­ní sved­ka

v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku za­ml­čal okol­nos­ti, kto­ré sú je­ho oso­be o skut­ku zná­me a vy­po­ve­dal ve­do­me nep­rav­du pred vy­šet­ro­va­te­ľom Po­li­caj­né­ho zbo­ru a za­ml­čal ve­ci o iných oso­bách, ďa­lej (bod 6) úmy­sel­ne pod­po­ro­val ob­vi­ne­ných a je­ho úlo­hou bo­lo za­bez­pe­čiť u poš­ko­de­né­ho           «ml­čan­li­vosť vo­či os­tat­ným čle­nom sku­pi­ny,

spros­tred­ko­vať aj stret­nu­tie s                                          čle­nom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny

(ďa­lej len „uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia“).

3. Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du č. k. 1Tp/10/2019 z 30. ok­tób­ra 2019 bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by (ďa­lej len „uz­ne­se­nie o vza­tí do väz­by“) z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­jal pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa a pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku väz­bu sťa­žo­va­te­ľa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ne­nah­ra­dil.
4. Dô­vod ko­lúz­nej väz­by vi­del sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie hlav­ne v tom, že sa­mot­ná tres­tná

čin­nosť, kto­rá je sťa­žo­va­te­ľo­vi a os­tat­ným ob­vi­ne­ným kla­de­ná za vi­nu, má ko­lúz­ny cha­rak­ter a vznik­la pot­re­ba opä­tov­né­ho vy­po­ču­tia sved­kov po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (bez špe­ci­fi­ká­cie mien kon­krét­nych sved­kov), pri­čom kon­krét­ne zdô­raz­nil pot­re­bu vý­slu­chu                                                                                                                        .

5. Pou­ká­zal na prak­ti­ky zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, z kto­rých má hro­ziť reál­na oba­va pô­so­be­nia naj­mä na spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov ale­bo spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných a iných sved­kov, kto­rí by moh­li ob­vi­ne­ných z tres­tnej čin­nos­ti us­ved­čo­vať (opäť bez od­ka­zu na me­ná kon­krét­nych sved­kov). K dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by uvie­dol, že prá­ve v spô­so­be vy­ko­na­nia skut­kov, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ide o ku­mu­lá­ciu vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom pou­ká­zal na skut­ky v bo­doch 4 a 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. V ďal­šom od­ká­zal na návrh pro­ku­rá­to­ra špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du na vza­tie do väz­by, z kto­ré­ho vo vzťa­hu ku sťa­žo­va­te­ľo­vi vy­plý­va to, že v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je mu kla­de­né za vi­nu, že sa mal do­pus­tiť obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na.
6. Sťa­žo­va­teľ sa žia­dos­ťou zo 17. jú­na 2020 do­má­hal pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du, kto­rú up­res­nil pri svo­jom vý­slu­chu pri roz­ho­do­va­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, pri­čom v pod­stat­nom žia­dal, aby súd pres­kú­ma­teľ­ným spô­so­bom uvie­dol, kto­ré kon­krét­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho sťa­žo­va­te­ľa po­pi­so­va­né tý­mi­to oso­ba­mi, prí­pad­ne aj iný­mi oso­ba­mi vy­po­ču­tý­mi v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na a tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na. Zá­ro­veň žia­dal, aby súd uvie­dol, kto­rú kon­krét­nu po­vin­nosť ob­haj­cu po­ru­šil, či je mož­né kva­li­fi­ko­vať od­po­rú­ča­nie ob­haj­cu po­pie­rať spá­chanie skut­ku ako trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, na­vá­dzanie na kri­vú vý­po­veď, ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti ale­bo iný trest­ný čin, a to aj v prí­pa­de, ak je klient vin­ný a ob­haj­ca má o tom ve­do­mosť, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní sp. zn. 3T/73/2020 Ok­res­ný súd Du­naj­ská Stre­da chrá­niť a akým spô­so­bom, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní sp. zn. 2T/316/2009 Ok­res­ný súd Po­važ­ská Bys­tri­ca chrá­niť a akým spô­so­bom, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní ČVS: PPZ-721/NKA-FP-ZA-2013 Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, expo­zi­tú­ry Zá­pad chrá­niť a akým spô­so­bom, ďa­lej, aby súd uvie­dol pres­ved­či­vé dô­vo­dy, pre kto­ré je oba­va z ko­lúz­ne­ho a pok­ra­čo­va­cie­ho sprá­va­nia u ne­ho pod­stat­ne vy­ššia ako u os­tat­ných ne­vä­zob­ne stí­ha­ných osôb, ho­ci sú ob­vi­ne­ní z rov­na­ko zá­važ­ných tres­tných či­nov. Tiež žia­dal, aby súd uvie­dol pres­ved­či­vé dô­vo­dy, kto­ré z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­nej kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho od­li­šu­jú je­ho ko­na­nie od ko­na­nia os­tat­ných ad­vo­ká­tov za­stu­pu­jú­cich údaj­ných čle­nov sku­pi­ny v rov­na­kom ob­do­bí v rov­na­kých tres­tných ve­ciach, uvie­dol, či do­te­raj­šie vy­ko­na­nie viac ako stov­ky vý­slu­chov sved­kov a ob­vi­ne­ných a viac ako 8 me­sia­cov tr­va­jú­ce vy­šet­ro­va­nie ma­lo ale­bo ne­ma­lo vplyv na os­la­be­nie dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by a v čom vi­dí súd reál­nu oba­vu z ov­plyv­ňo­va­nia, kto­rých kon­krét­nych osôb, uvie­dol kon­krét­ne okol­nos­ti ve­dú­ce súd k oba­ve z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti, kon­krét­ne akej tres­tnej čin­nos­ti.
7. Sud­ca špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du uz­ne­se­ním č. k. 1Tp/10/2019 z 15. jú­la 2020 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du“) žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa za­mie­tol, ne­nah­ra­dil väz­bu sťa­žo­va­te­ľa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, nep­ri­jal pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa ako náh­ra­du za väz­bu a nep­ri­jal návrh sťa­žo­va­te­ľa na nah­ra­de­nie väz­by zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky.
8. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­plý­va, že stav ve­ci sa pre­bie­ha­jú­cim do­ka­zo­va­ním

nez­me­nil v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom zdô­raz­nil, že to sa vzťa­hu­je naj­mä na ko­na­nie uve­de­né v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ci­to­val z vý­po­ve­dí sved­kov, resp. spolu­ob­vi­ne­ných, a skon­šta­to­val, že u sťa­žo­va­te­ľa ne­po­mi­nu­li ani dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku a vý­po­ve­de sú ukáž­ko­vým prík­la­dom sku­toč­nos­tí, na kto­rých je reál­ne za­lo­že­ná dô­vod­nosť väz­by ob­vi­ne­né­ho z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Vý­po­ve­de pod­ľa špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du potvr­dzu­jú nie­len pre­po­je­nie ob­vi­ne­né­ho                                                    na

naj­vyš­šie zlož­ky zlo­či­nec­kej sku­pi­ny                                ale potvr­dzu­jú aj to, že vô­ľu tých­to zlo­žiek

pre­ná­šal ob­vi­ne­ný                            na naj­niž­šie pos­ta­ve­ných čle­nov sku­pi­ny, aby tí­to v žiad­nom

prí­pa­de neš­li vy­po­ve­dať, čo sa nie­koľ­kok­rát ob­vi­ne­né­mu                                             aj po­da­ri­lo, te­da

pres­ved­čiť a za­sta­viť kon­krét­nych čle­nov sku­pi­ny v tom, aby na po­lí­ciu nao­zaj vy­po­ve­dať iš­li. To­to sa v žiad­nom prí­pa­de ne­dá hod­no­tiť ako vy­ko­ná­va­nie ad­vo­kát­skej čin­nos­ti, ale ako ochra­na vy­ššie pos­ta­ve­ných čle­nov zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pred prí­pad­ným hro­zia­cim tres­tným pos­ti­hom. Je pre­to stá­le reál­na dô­vod­ná oba­va, že me­no­va­ní ob­vi­ne­ní v prí­pa­de ich pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du by moh­li pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní tej tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú im bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Dô­vod­nosť obáv v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho             pod­ľa ŠTS nie je zá­sad­ným spô­so­bom os­la­be­ná ani ar­gu­men­tom, že stí­ha­né skut­ky bo­li do­ko­na­né a nie­to v čom pok­ra­čo­vať, a ani ak by pre­ru­šil vý­kon ad­vo­kát­skej čin­nos­ti.

9. K mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by pro­ces­ný­mi in­šti­tút­mi pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku súd skon­šta­to­val, že ne­bo­li zis­te­né vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du, kto­ré by bo­lo mož­né hod­no­tiť v pros­pech ob­vi­ne­ných, čo by moh­lo viesť k nah­ra­de­niu ich väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Pou­ká­zal na to, že pod­ľa § 80 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku iba exis­ten­cia vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du umož­ňu­je v prí­pa­de stí­ha­nia za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin nah­ra­de­nie väz­by pí­som­ným sľu­bom ale­bo doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka nad ob­vi­ne­ný­mi.
10. Pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť, kto­rú od­ôvod­nil nes­práv­nos­ťou zá­ve­rov oh­ľa­dom hod­no­te­nia dô­ka­zov, po­chy­be­ním pri zá­me­ne vý­slu­chov, ab­sen­ciou kon­krét­nych dô­vo­dov ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by, po­ru­še­ním zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a práv ob­vi­ne­né­ho, tiež nes­práv­ny­mi úva­ha­mi o kon­šta­to­va­nej neexis­ten­cii vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du pre nah­ra­de­nie väz­by. Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
11. Naj­vyš­ší súd sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním za­mie­tol. Uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du je po­mer­ne roz­siah­le, ob­sa­hu­je de­siat­ky strán, pri­čom pre­važ­ná časť od­ôvod­ne­nia tvo­rí ob­sah uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, ob­sah sťaž­nos­ti po­da­nej sťa­žo­va­te­ľom a práv­ne vý­cho­dis­ká vo vzťa­hu k pre­ven­tív­nej a ko­lúz­nej väz­be. Z čas­ti uz­ne­se­nia tý­ka­jú­cej sa sa­mot­ných dô­vo­dov väz­by vy­plý­va, že naj­vyš­ší súd za re­le­van­tné dô­vo­dy väz­by po­va­žo­val rov­na­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li dô­vo­dom na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa do väz­by.
12. Sťa­žo­va­teľ v po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti struč­ne opí­sal ob­sah svo­jich ná­mie­tok vo­či tr­va­niu väz­by, kto­ré vznie­sol v žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, po­čas vý­slu­chu pred špe­cia­li­zo­va­ným sú­dom 15. jú­la 2020 a v sťaž­nos­ti pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du. Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­te­ľa je v pod­stat­nom roz­de­le­ná do preu­ká­za­nia dvoch pro­ces­ných okol­nos­tí: a) re­le­van­tnosť vzne­se­ných vä­zob­ných ná­mie­tok v ko­na­ní pred or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci, b) ab­sen­cia od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­tých uz­ne­se­ní. Väč­šia časť ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa sme­ro­va­la pro­ti ma­te­riál­nym dô­vo­dom väz­by a men­šia časť pro­ti dô­vo­dom pro­ces­ným.
13. Ná­miet­ka­mi sme­ru­jú­ci­mi pro­ti ma­te­riál­nym dô­vo­dom väz­by sťa­žo­va­teľ pou­ka­zo­val na: „ob­jek­tív­ny skut­ko­vý stav tres­tných ko­na­ní, po­čas kto­rých sa mal do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti, kto­rý je pod­ľa ne­ho cel­kom zjav­ne v roz­po­re s ob­vi­ne­ním, cel­kom zjav­né ne­bo­la napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne, vy­die­ra­nia a kri­vej vý­po­ve­de, cel­kom zjav­ne je pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa aj nes­práv­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný sku­tok uve­de­ný v ob­vi­ne­ní pod bo­dom 6 (vy­die­ra­nie). Za re­le­van­tné ozna­čil pos­ta­ve­nie ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní a iné. “
14. Pri pro­ces­ných dô­vo­doch väz­by sťa­žo­va­teľ kon­kre­ti­zo­val ná­miet­ky, kto­rý­mi pou­ka­zo­val na: „po­ru­še­nie prá­va na riad­ne od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, na po­ru­še­nie zá­sa­dy dvo­jin­štan­čnos­ti ko­na­nia, neu­ve­de­nie dô­vo­dov, pre kto­ré je oba­va z ko­lúz­ne­ho a pok­ra­čo­va­cie­ho sprá­va­nia u sťa­žo­va­te­ľa pod­stat­ne vy­ššia ako u os­tat­ných ne­vä­zob­ne stí­ha­ných osôb, nep­res­kú­ma­nie os­la­be­nia dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v dôs­led­ku pos­tu­pu vy­šet­ro­va­nia a iné. “
15. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa je­ho ob­vi­ne­nie a vä­zob­né dô­vo­dy sú všeo­bec­né, ne­kon­krét­ne, neur­či­té, za­lo­že­né na vý­po­ve­diach spolu­pra­cu­jú­cich osôb, na­vy­še vý­po­ve­diach, kto­ré ani v naj­hor­šom prí­pa­de nep­reu­ka­zu­jú dô­vod­nosť práv­nej kva­li­fi­ká­cie mi­ni­mál­ne tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia a člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne. Z to­ho dô­vo­du sťa­žo­va­teľ žia­dal pred­lo­že­nie kon­krét­nych tres­tných spi­sov a na­mie­tal jed­not­li­vé ob­vi­ne­nia, a to pre­dov­šet­kým tie naj­zá­važ­nej­šie, že mal pos­tu­po­vať v roz­po­re so zá­uj­ma­mi klien­tov, že mal chrá­niť iných čle­nov sku­pi­ny na úkor svo­jich klien­tov a že mal ov­plyv­ňo­vať vý­sle­dok tres­tných ko­na­ní.
16. Sťa­žo­va­teľ ďa­lej v ús­tav­nej sťaž­nos­ti uvá­dza, že už v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (a ani po 9 me­sia­coch vy­šet­ro­va­nia) ne­bol vy­ko­na­ný je­di­ný dô­kaz, kto­rý by ho us­ved­čo­val z napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, a to pou­ži­tia ná­si­lia, hroz­by ná­si­lia ale­bo inej ťaž­kej uj­my. Sťa­žo­va­teľ tiež ar­gu­men­tu­je, že prá­ve ob­vi­ne­nie z tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia (v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa kva­li­fi­ko­va­ný ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, pozn.) ma­lo za nás­le­dok zá­sad­né sťa­že­nie je­ho pre­pus­te­nia z väz­by. Uvie­dol, že ma­te­riál­ny dô­vod väz­by chý­ba nie­len vte­dy, ak sa ja­ví, že ob­vi­ne­ný sa skut­ku ne­do­pus­til, ale aj vte­dy, ak sa ja­ví, že ta­ký­to sku­tok nie je správ­ne kva­li­fi­ko­va­ný. Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je pod­stat­nou pod­mien­kou nie­len zá­kon­nos­ti ob­vi­ne­nia, ale aj zá­kon­nos­ti väz­by. Oso­bit­ne to pla­tí za si­tuácie, ak cel­kom zjav­ná nes­práv­nosť má za nás­le­dok tzv. nad­kva­li­fi­ko­va­nie skut­ku, a tým pod­stat­né sťa­že­nie mož­nos­ti pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by.
17. Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal aj na re­le­van­tnosť vzne­se­nia tzv. pro­fes­ných ná­mie­tok vo­či ob­vi­ne­niu. Tie­to ma­li spo­čí­vať v ochra­ne slo­bod­né­ho vý­ko­nu ad­vo­ká­cie, keď tvr­dil, že ako ob­haj­ca ne­má žiad­ne prá­vo nú­tiť svo­jich klien­tov, nie­len aby sa priz­na­li k tres­tnej čin­nos­ti or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, ale ani k to­mu, aby sa priz­na­li svoj­mu ob­haj­co­vi. Sťa­žo­va­teľ sa tiež brá­nil vo­či ob­vi­ne­niu z člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne tvr­de­ním, že v prí­pa­de spá­chania tres­tné­ho či­nu via­ce­rý­mi oso­ba­mi ako or­ga­ni­zo­va­nej štruk­tú­ry je vždy nep­riz­na­nie jed­né­ho čle­na na pros­pech os­tat­ným čle­nom. Ak však ad­vo­kát po do­ho­de s klien­tom pou­ži­je ta­kú­to ob­ran­nú stra­té­giu ale­bo ju aj klien­to­vi pria­mo od­po­ru­čí, je pro­ti všet­kej lo­gi­ke, aby sa tým stal sám čle­nom ta­kej­to sku­pi­ny.
18. V po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ tiež pou­ka­zu­je na to, že špe­cia­li­zo­va­ný súd v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí ne­dal od­po­veď na žiad­nu ním vzne­se­nú vä­zob­nú ná­miet­ku a „dos­lov­ný pre­pis vý­po­ve­dí sved­kov“ ne­po­va­žu­je sťa­žo­va­teľ za riad­ne od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

Sťa­žo­va­teľ špe­cia­li­zo­va­né­mu sú­du vy­čí­ta, že ani len náz­na­kom neuvie­dol, z kto­ré­ho kon­krét­ne­ho vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu vy­plý­va to naj­hlav­nej­šie – a to, že sa sťa­žo­va­teľ vo­či poš­ko­de­né­mu mal do­pus­tiť ná­si­lia, hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia. Rov­na­ko tak sa pod­ľa ne­ho súd ne­vy­jad­ril k správ­nos­ti/nes­práv­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie os­tat­ných dvoch tres­tných či­nov. Súd mal úpl­ne ig­no­ro­vať ob­ra­nu sťa­žo­va­te­ľa pou­ka­zu­jú­cu na kon­krét­ny spi­so­vý ma­te­riál, pro­ces­né pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľo­vých klien­tov, ich zá­uj­my a ob­ha­jo­bu ich zá­uj­mov sťa­žo­va­te­ľom kon­krét­ny­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi. Súd mal tiež rov­na­ko ig­no­ro­vať z väč­šej čas­ti všet­ky pro­ces­né ná­miet­ky vo vzťa­hu k ďal­šie­mu tr­va­niu väz­by, oso­bit­ne os­la­be­niu vä­zob­ných dô­vo­dov v dôs­led­ku ply­nu­tia ča­su.

19. Po­chy­be­nia sťa­žo­va­teľ na­chá­dza aj v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­ré vi­dí v tom, že naj­vyš­ší súd od­ká­zal na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, kto­ré však pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa de fac­to neexis­tu­je. Ar­gu­men­tu­je, že mu ne­mož­no uprieť prá­vo na to, aby sa as­poň z jed­né­ho roz­hod­nu­tia doz­ve­del dô­vo­dy, pre kto­ré sú­dy je­ho kon­kre­ti­zo­va­né vä­zob­né ná­miet­ky neuz­na­li za dô­vod­né.
20. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa ak na­pá­dal, že vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie nep­reu­ká­za­lo napl­ne­nie kon­krét­ne­ho kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, te­da hroz­by ná­si­lím ale­bo inou ťaž­kou uj­mou, po­tom súd v ko­na­ní o dô­vod­nosť väz­by jed­no­du­cho mu­sí pou­ká­zať na kon­krét­ny dô­kaz, kto­rý to­to tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa vy­vra­cia. Pri­čom ob­dob­ne mu­sí pris­tu­po­vať aj k ďal­ším ná­miet­kam. Len ta­ký­to pos­tup spĺňa kri­té­riá zá­kon­né­ho a ús­tav­ne kon­for­mné­ho pos­tu­pu pri do­hlia­da­ní nad zá­kon­nos­ťou väz­by.
21. V zá­ve­re sťa­žo­va­teľ žia­da, aby sa ús­tav­ný súd oboz­ná­mil s vä­zob­ný­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa vzne­se­ný­mi v ko­na­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by a s od­ôvod­ne­ním na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí a na zá­kla­de toh­to pries­ku­mu a v sú­la­de s vlas­tnou ná­le­zo­vou čin­nos­ťou po­sú­dil, či z roz­hod­nu­tí sú­dov je zrej­mé, ako sa sú­dy so vzne­se­nou ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa vy­spo­ria­da­li, prí­pad­ne, či je z nich zrej­mý dô­vod, pre kto­rý sa s ňou ne­vys­po­ria­da­li, a či bo­lo tý­mi­to roz­hod­nu­tia­mi za­cho­va­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia tak, ako to má na mys­li ús­ta­va a do­ho­vor v člán­koch ci­to­va­ných v je­ho sťaž­nos­ti.

II.

22. K pri­ja­tiu ús­tav­nej sťaž­nos­ti sa vy­jad­ril lis­tom č. k. KP 3/2021-81 z 1. mar­ca 2021 naj­vyš­ší súd ako od­por­ca pros­tred­níc­tvom pod­pred­sed­níč­ky sú­du a pred­sed­níč­ky se­ná­tu. Pod­pred­sed­níč­ka sú­du k ús­tav­nej sťaž­nos­ti uvied­la, že na­mie­ta­né po­ru­še­nie pro­ces­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy, resp. čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru je sú­čas­ťou roz­ho­do­va­nia vo ve­ci sa­mej a nie je sú­čas­ťou roz­ho­do­va­nia o väz­be. Pred­met­né prá­va zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du tak ne­moh­li byť po­ru­še­né.
23. Pred­sed­níč­ka se­ná­tu vo svo­jom prí­pi­se zdô­raz­ni­la ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du k vä­zob­né­mu stí­ha­niu (III. ÚS 296/2016 a tam pre­ci­zo­va­né pra­vid­lá), na kto­ré od­ka­zu­je aj na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du. Pou­ká­za­la na prís­tup ús­tav­né­ho sú­du vo­či všeo­bec­ným sú­dom, ďa­lej na to, že vo vä­zob­ných ve­ciach ko­na­nie pred pr­vos­tup­ňo­vým a na­dria­de­ným sú­dom pred­sta­vu­je je­den ce­lok a v zá­sa­de sta­čí, ak na sťa­žo­va­te­ľo­ve otáz­ky pos­kyt­ne od­po­veď na­dria­de­ný (te­da naj­vyš­ší) súd. Pod­ľa jej ná­zo­ru naj­vyš­ší súd pod­rob­ne zdô­vod­nil svoj zá­ver o dô­vod­nos­ti po­ne­chania sťa­žo­va­te­ľa vo väz­be, čím mu pos­ky­tol od­po­ve­de na je­ho práv­ne a fak­tic­ké ná­miet­ky. Ďalej pred­sed­níč­ka uvied­la, že ús­tav­ná sťaž­nosť sme­ru­je vo svo­jej pod­sta­te k ne­súh­la­su ob­vi­ne­né­ho s prie­bež­ným vy­hod­no­co­va­ním do­ka­zo­va­nia, pri­čom upo­zor­ni­la, že ta­ké­to ar­gu­men­ty sa ne­tý­ka­jú as­pek­tov roz­ho­do­va­nia o väz­be. Naj­vyš­ší súd pre­to ús­tav­né­mu sú­du navr­hol, aby ús­tav­nú sťaž­nosť od­mie­tol, pri­čom netr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní sťaž­nos­ti.
24. Špe­cia­li­zo­va­ný súd sa k ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­jad­ril.
25. Sťa­žo­va­teľ v úvo­de rep­li­ky uvie­dol, že na svo­jej ús­tav­nej sťaž­nos­ti zotr­vá­va v pl­nom roz­sa­hu. Vo vzťa­hu k vy­jad­re­niu pod­pred­sed­níč­ky naj­vyš­šie­ho sú­du sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že jej ná­zor je skôr aka­de­mic­ký ako reál­ny a ne­mal by mať do­pad na ús­pech ús­tav­nej sťaž­nos­ti. V ďal­šej čas­ti rep­li­ky sťa­žo­va­teľ po­le­mi­zu­je s ná­zo­rom o kon­zu­mo­va­ní prí­pad­né­ho po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu kon­šta­to­va­ním po­ru­še­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy. K vy­jad­re­niu pred­sed­níč­ky se­ná­tu sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že je skôr su­má­rom pô­vod­né­ho roz­hod­nu­tia ako re­le­van­tnou ar­gu­men­tá­ciou v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom. Dal do po­zor­nos­ti omyl­nosť naj­vyš­šie­ho sú­du in ge­ne­rea in spe­cie, pou­ká­zal na sku­toč­nosť ne­vy­vo­de­nia správ­nych dôs­led­kov z dĺžky tr­va­nia väz­by, rôz­ne pro­ces­nop­ráv­ne po­chy­be­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rých sa ma­li do­pus­tiť (pre­dov­šet­kým ne­vys­po­ria­da­nie sa s ar­gu­men­tmi a dô­kaz­mi sťa­žo­va­te­ľa). Vy­tkol nes­práv­ne pou­ží­va­nie ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du. V zá­ve­reč­nej čas­ti sťa­žo­va­teľ vy­zval ús­tav­ný súd nas­ta­viť man­ti­ne­ly pre vä­zob­né stí­ha­nie.
26. K ús­tav­nej sťaž­nos­ti ako ami­cus cu­riae za­sla­la svo­je vy­jad­re­nie z 12. no­vem­bra 2020 Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra (ďa­lej len ,,SAK“). V ňom tvr­dí, že tres­tnop­ráv­na kva­li­fi­ká­cia niek­to­rých skut­kov, z kto­rých je sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný, zni­žu­je efek­ti­vi­tu pos­ky­to­va­nej práv­nej po­mo­ci klien­tom po­čas tres­tné­ho ko­na­nia, pre­to­že sa ob­vi­ne­nie tý­ka ob­sa­hu práv­nej po­mo­ci. Je to­ho ná­zo­ru, že ob­sah práv­ne­ho po­ra­den­stva je pod­mien­kou vy­lu­ču­jú­cou proti­práv­nosť ko­na­nia pod­ľa § 28 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ďalej uvá­dza, že zá­kaz po­ra­den­stva sme­ru­jú­ce­ho k pop­re­tiu vi­ny lik­vi­du­je rov­nosť zbra­ní, pri­čom ak­cen­tu­je sna­hu ad­vo­ká­ta chrá­niť svoj­ho klien­ta, kto­rý mô­že spo­čí­vať v sťa­že­ní or­gá­nom čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­šet­riť sku­tok ale­bo pot­res­tať pá­cha­te­ľa. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu po­su­dzo­vať kva­li­fi­ko­va­nosť práv­nej služ­by, čo by v prí­pa­de, že by k to­mu do­chá­dza­lo, moh­lo viesť až k stra­chu ad­vo­ká­tov pos­ky­to­vať práv­ne služ­by v tres­tnom ko­na­ní. Ad­vo­kát ne­má pod­ľa ko­mo­ry po­vin­nosť zis­ťo­vať ma­te­riál­nu prav­du skut­ku. Ko­mo­ra vy­zva­la súd, aby as­pek­ty súd­nej ochra­ny prá­va po­sú­dil aj v kon­texte pô­so­be­nia ad­vo­ká­tov v tres­tnom ko­na­ní.
27. Ústav­ný súd sa v zá­uj­me vy­vá­že­nia práv­ne­ho dis­kur­zu roz­ho­dol os­lo­viť an­ta­go­nis­tic­kú

in­šti­tú­ciu k SAK. Keď­že v ob­dob­ných ve­ciach návrh na vza­tie do väz­by po­dá­va a vy­šet­ro­va­nie do­zo­ru­je Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, po­žia­dal o sta­no­vis­ko k lis­tu SAK ako ami­cus cu­riae špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý vo svo­jom vy­jad­re­ní z 20. ap­rí­la 2021 (do­ru­če­né ús­tav­né­mu sú­du 26. ap­rí­la 2021) uvie­dol: ,, F pred­met­nej pí­som­nos­ti sí­ce SAK má mi­ni­mál­ne na­vo­nok sna­hu pô­so­biť ako or­gán zá­uj­mo­vej sa­mos­prá­vy, kto­rý reš­pek­tu­je vý­kon vec­nej pô­sob­nos­ti or­gá­nov štát­nej mo­ci, pre­dov­šet­kým sú­dov, av­šak zo sa­mot­né­ho ob­sa­hu je evi­den­tné, že si neob­jek­tív­nym až nek­ri­tic­kým spô­so­bom os­vo­ju­je jed­not­li­vé ob­ha­job­né tvr­de­nia ob­vi­ne­né­ho                                        Je mi­ni­mál­ne

po­zo­ru­hod­né, že SAK sa ini­cia­tív­ne a bez aké­ho­koľ­vek bliž­šie­ho oboz­ná­me­nia s ob­sa­hom roz­sia­hle­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, ale pre­dov­šet­kým bez poz­na­nia ob­sa­hu do­po­siaľ vy­ko­na­ných dô­ka­zov sved­čia­cich v nep­ros­pech                                                                                         vy­jad­ru­je k skut­ko­vým okol­nos­tiam a ich

práv­ne­mu po­su­dzo­va­niu v tres­tnej ve­ci me­no­va­né­ho. Ta­ké­to ko­na­nie je v naz­na­če­nom kon­texte lo­gic­ky vy­svet­li­teľ­né je­di­ne tým, že spo­mí­na­ná in­šti­tú­cia zá­uj­mo­vej sa­mos­prá­vy si bez bliž­šie­ho

poz­na­nia roz­ho­du­jú­cich fak­tov brá­ni svoj­ho čle­na (ad­vo­ká­ta), a to naj­mä pre­to, že tres­tná čin­nosť, kto­rá sa ob­vi­ne­né­mu                                          kla­die za vi­nu, je úz­ko pre­po­je­ná s vý­ko­nom je­ho ad­vo­kát­skej

čin­nos­ti, za kto­rú sa aj ob­vi­ne­ný sna­ží za­kryť svo­je proti­práv­ne ko­na­nie. Uve­de­né pre­ja­vy a vstup SAK aj do ko­na­nia pred Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kde v sa­mot­nom ob­sa­hu ne­sú­vis­le, ale naj­mä vy­tr­hnu­tím ur­či­tých sku­toč­nos­tí z ce­lé­ho kon­textu – pou­ka­zom na to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­chá­pu pra­cov­nú náplň tres­tných ad­vo­ká­tov (ob­haj­cov) – evo­ku­je znač­nú úče­lo­vosť pos­tu­pu da­nej in­šti­tú­cie, ako aj jej zjav­nú za­uja­tosť. “

III.

28. Ústav­ný súd v úvo­de práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci pou­ka­zu­je na čl. 17 ús­ta­vy, z kto­ré­ho vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du, a to nie­len pri roz­hod­nu­tiach o vza­tí do väz­by, ale aj po­čas ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je zá­ro­veň de­ter­mi­no­va­ná aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré by svo­jou pod­sta­tou ma­li dať ra­tio de­ci­den­di(nos­né dô­vo­dy) na up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S tou­to kon­šta­tá­ciou úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­ných práv vy­plý­va­jú­cich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ús­ta­vy, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (m. m. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).
29. Väz­ba je jed­ným z naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hov do osob­nej slo­bo­dy a do práv ob­vi­ne­né­ho. Vzhľa­dom na tú­to zá­važ­nosť vy­ža­du­je po ce­lý čas súd­nu kon­tro­lu jej ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti (III. ÚS 26/01). Je vý­sos­tným prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du dbať o to, aby do­ba väz­by ob­vi­ne­né­ho nep­rek­ro­či­la ne­vyh­nut­nú hra­ni­cu. Na ten­to účel pat­rí všeo­bec­né­mu sú­du skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be. Ústav­ný súd už vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (I. ÚS 147/09, II. ÚS 94/2012).
30. V prí­pa­de dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by pre op­ráv­ne­nosť jej ďal­šie­ho tr­va­nia mu­sia byť spl­ne­né šty­ri pod­mien­ky. Po for­mál­nej strán­ke mu­sí exis­to­vať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po ma­te­riál­nej strán­ke sa vy­ža­du­je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, pre kto­rý je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mu­sí exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a na­po­kon mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej pos­tu­po­va­li s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním (I. ÚS 100/04).
31. Otáz­ka, či je väz­ba zá­kon­ná, má byť vy­rie­še­ná nie­len s pou­ka­zom na vnút­roš­tát­ny zá­kon, ale aj na zne­nie do­ho­vo­ru, všeo­bec­né zá­sa­dy v ňom ob­siah­nu­té a účel ob­me­dze­ní, kto­ré pri­púš­ťa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru. V zmys­le čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru je oso­ba vo väz­be op­ráv­ne­ná na pres­kú­ma­nie pro­ces­ných a hmot­ných pod­mie­nok, kto­ré sú pod­stat­né pre „zá­kon­nosť“ tej­to väz­by v zmys­le do­ho­vo­ru (napr. roz­su­dok vo ve­ci Bro­gan and Ot­hers An­glic­ko z 29. 11. 1988, sé­ria A, č. 154-B, bod 65; a už ci­to­va­ný roz­su­dok vo ve­ci Je­ciusv. Lit­va, bod 100).
32. Po­žia­dav­ka pres­kú­ma­nia hmot­ných pod­mie­nok („sub­stan­ti­ve require­ment“) zna­me­ná po­vin­nosť pres­kú­mať okol­nos­ti sved­čia­ce pre a pro­ti väz­be a s pou­ka­zom na práv­ne kri­té­riá roz­hod­núť, či sú da­né dô­vo­dy opod­stat­ňu­jú­ce väz­bu, ako aj pre­pus­tiť oso­bu na slo­bo­du, po­kiaľ ta­ké dô­vo­dy neexis­tu­jú (napr. roz­su­dok vo ve­ci Schies­ser v. Švaj­čiarsko zo 4. 12. 1979, sé­ria A, č. 34, bod 31). Tá­to po­vin­nosť za­hŕňa aj pres­kú­ma­nie od­ôvod­ne­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na zá­kla­de kto­ré­ho doš­lo k za­dr­ža­niu, a pres­kú­ma­nie, či za­dr­ža­nie a nás­led­ná väz­ba sle­du­jú le­gi­tím­ny účel (Ilij­kov v. Bul­har­sko, roz­su­dok z 26. 7. 2001, bod 94). Od­ôvod­ne­nosť po­doz­re­nia pred­pok­la­dá exis­ten­ciu sku­toč­nos­tí ale­bo in­for­má­cií, kto­ré ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­nia uro­biť zá­ver, že da­ná oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin (Mi­chal­ko v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, roz­su­dok z 21. 12. 2010, bo­dy 112 a 113). Ko­na­nie mu­sí vy­ka­zo­vať zna­ky, kto­ré v da­nom ča­se pod­ľa plat­né­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu (roz­hod­nu­tie Lu­ka­nov v. Bul­har­sko z 20. 3. 1997), a mu­sí byť jas­né, o aký kon­krét­ny trest­ný čin ide [roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ber­ktay c. Tu­rec­ko z 1. 3. 2001 (IV. ÚS 494/2013)] (ná­lez ús­tav­né­ho sú­du č. k. III. ÚS 38/01 z 11. ok­tób­ra 2001).
33. Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy je aj op­ráv­ne­nie tres­tne stí­ha­nej oso­by, aby súd roz­ho­du­jú­ci o jej väz­be skú­mal vý­znam­né sku­toč­nos­ti pre a pro­ti väz­be vrá­ta­ne mož­nos­ti nah­ra­diť ju zá­ru­kou, sľu­bom ale­bo pe­ňaž­nou zá­ru­kou, pri­čom ak sa roz­hod­ne tres­tne stí­ha­nú oso­bu do väz­by vziať ale­bo ju v nej ďa­lej dr­žať, aby bo­li ta­ké­to roz­hod­nu­tia za­lo­že­né na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach, a nie na abstrak­tnej úva­he (III. ÚS 38/01).
34. V mo­men­te vza­tia do väz­by je mož­né vzhľa­dom na or­ga­ni­zo­va­ný a sku­pi­no­vý cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti ak­cep­to­vať aj spo­loč­né od­ôvod­ne­nie väz­by všet­kých ob­vi­ne­ných. Pri predl­žo­va­ní väz­by po šies­tich me­sia­coch však už ta­ký­to prís­tup nie je ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný (III. ÚS 220/04 z 11. ja­nuá­ra 2005).
35. Exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že ob­vi­ne­ná oso­ba spá­cha­la trest­ný čin, je pod­mien­kou si­ne qua non re­gu­lár­nos­ti vza­tia a dr­ža­nia vo väz­be. Aby bo­lo mož­né ob­vi­ne­né­ho vziať do väz­by, mu­sí ok­rem for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí exis­to­vať aj tzv. dvo­ji­tý ma­te­riál­ny pred­pok­lad vza­tia do väz­by, a to dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia a dô­vod­nosť väz­by.
36. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be je po­vin­ný dôs­led­ne sa za­obe­rať otáz­kou dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, a to vrá­ta­ne pres­kú­ma­nia vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia zo spá­chania skut­ku ob­vi­ne­ným pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Zá­ro­veň je súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be po­vin­ný pres­kú­mať, či ve­de­niu tres­tné­ho stí­ha­nia neb­rá­nia zá­kon­né pre­káž­ky, a to vrá­ta­ne preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.
37. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be je po­vin­ný vy­spo­ria­dať sa s otáz­kou, či za­do­ku­men­to­va­né dô­ka­zy ra­cio­nál­ne od­ôvod­ňu­jú kva­li­fi­ká­ciu skut­ku a či po­su­dzo­va­nie skut­ku pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­bo­lo ve­de­né len na úče­ly bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov zvý­šiť zá­važ­nosť pred­met­né­ho skut­ku tak, aby sa na ten­to sku­tok nev­zťa­ho­va­lo preml­ča­nie (III. ÚS 29/2015 z 18. feb­ruára 2015).
38. Sťa­žo­va­teľ v pod­stat­nom v ús­tav­nej sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na to, že naj­vyš­ší súd sa ne­vys­po­ria­dal

so žiad­nou z je­ho ná­mie­tok, že od­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia sud­cu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, kto­ré neexis­tu­je, pou­ka­zu­je na nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­kov a na neexis­ten­ciu dô­vo­dov ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by, ne­bo­la mu da­ná od­po­veď na otáz­ku, z akých dô­ka­zov vy­plý­va, že sa mal do­pus­tiť vo­či poš­ko­de­né­mu    ná­si­lia, hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, pou­ka­zu­je tiež na to, že sa ne­mo­hol do­pus­tiť tres­tných či­nov, pre kto­ré mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pre­to­že iš­lo o čin­nosť ad­vo­ká­ta.

III.1.     K dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by:

39. Ústav­ný súd v ce­lom roz­sa­hu súh­la­sí s teo­re­tic­ko-práv­ny­mi úva­ha­mi naj­vyš­šie­ho sú­du, pod­po­re­ný­mi i ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du o tom, že roz­ho­do­va­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho a dru­hos­tup­ňo­vé­ho sú­du tvo­ria je­den ce­lok a z ne­ho je pot­reb­né pre po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­chá­dzať. Keď­že sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du na­pá­da ne­dos­tat­ky tý­ka­jú­ce sa špe­ci­fi­ká­cie kon­krét­nych sved­kov, na kto­rých by mal pô­so­biť, ako pred­pok­lad ďal­šie­ho tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by, ús­tav­ný súd sa za­me­ral na pres­kú­ma­nie to­ho, ako sa s tou­to čas­ťou žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by vy­spo­ria­dal špe­cia­li­zo­va­ný súd. Po pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du však ús­tav­ný súd mu­sí skon­šta­to­vať, že ani v je­ho od­ôvod­ne­ní sa od­po­veď na tú­to kon­krét­nu a pod­stat­nú ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa ne­na­chá­dza. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­plý­va iba tá sku­toč­nosť, že dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by je sa­mot­né ko­lúz­ne sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré tvo­rí sku­tok, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.
40. Te­da na­priek správ­nos­ti teo­re­tic­kých úvah naj­vyš­šie­ho sú­du ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že na tie­to úva­hy už ne­nad­vä­zu­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by v uz­ne­se­niach všeo­bec­ných sú­dov ma­li byť ob­siah­nu­té v ta­kom roz­sa­hu, kto­ré by umož­ni­li ús­tav­né­mu sú­du dos­pieť k zá­ve­ru, že sťa­žo­va­teľ na svo­je re­le­van­tné otáz­ky dos­tal ta­kú od­po­veď, kto­rou by bo­lo napl­ne­né je­ho prá­vo na riad­ne od­ôvod­ne­nie a kto­ré v prí­pa­de je­ho ne­napl­ne­nia sa v prí­pa­de väz­by auto­ma­tic­ky pre­ta­vu­je do po­ru­še­nia práv pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, resp. sú­dy mu­sia byť schop­né po 9 me­sia­coch tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by uviesť me­ná kon­krét­nych osôb, pro­ti kto­rým by moh­lo sme­ro­vať ko­lúz­ne sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa. Iba tak je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­du ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. V kon­texte ta­kých­to ne­dos­tat­kov v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du v spo­je­ní s uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du ús­tav­né­mu sú­du neos­tá­va nič iné, iba kon­šta­to­vať, že ak v nich nie je uve­de­ný žiad­ny kon­krét­ny dô­vod ko­lúz­nej väz­by (me­ná osôb, kto­ré eš­te vy­po­ču­té ne­bo­li), dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by po­tom neexis­tu­jú.
41. Ústav­ný súd, pa­raf­rá­zu­júc slo­vá naj­vyš­šie­ho sú­du, pri­po­mí­na no­to­ric­kú ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ,,ESĽP“), pod­ľa kto­rej čím dlh­šie väz­ba tr­vá, tým sú­dy mu­sia pre udr­ža­nie väz­by vy­ža­do­vať spl­ne­nie vy­ššej mie­ry po­doz­re­nia zo spá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, pre­to­že pos­tu­pom ča­su pre­va­žu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny a dô­le­ži­tosť osob­nej slo­bo­dy nad zá­uj­ma­mi štá­tu vy­šet­riť tres­tnú čin­nosť a pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd (por. napr. roz­su­dok ESĽP zo 6. 10. 2016 vo ve­ci Stro­gan c. Uk­ra­ji­na, sťaž­nosť č. 30198/11, bod 96).
42. Ak by ús­tav­ný súd pri­pus­til vý­klad zvo­le­ný naj­vyš­ším sú­dom, že na ko­lúz­nu väz­bu pos­ta­ču­je sa­mot­ný fakt, že ko­lúz­ne sprá­va­nie je ob­siah­nu­té v skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre kto­ré je pro­ti ob­vi­ne­né­mu ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, po­tom by bol da­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by pri ta­kých­to dru­hoch tres­tných či­nov vždy, a to bez oh­ľa­du na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia a bez oh­ľa­du na to, že neexis­tu­jú žiad­ni sved­ko­via (napr. pre­to, že už bo­li vy­po­ču­tí), vo­či kto­rým by sa mo­hol sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ta­ký­to vý­klad by zna­me­nal mož­nosť dr­žať oso­by ob­vi­ne­né z kon­krét­nych dru­hov tres­tných či­nov vo väz­be po ako­koľ­vek dl­hý čas a bez akých­koľ­vek, na ta­ký­to osa­mo­te­ný dô­vod, nad­vä­zu­jú­cich sku­toč­nos­tí od­vod­ňu­jú­cich ko­lúz­nu väz­bu. Ur­či­té špe­ci­fi­ká pla­tia pri or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ne, pri kto­rej je, ako správ­ne kon­šta­tu­jú sú­dy, ri­zi­ko ko­lú­zie vy­so­ké a cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti zna­me­ná ve­ľa, no aj pri tých­to vzťa­hoch je pot­reb­né pri­me­ra­ne uve­de­ný štan­dard ap­li­ko­vať.

III.2.     K pre­ven­tív­nej väz­be:

43. K dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by naj­vyš­ší súd uvie­dol, že be­rie do úva­hy oso­bu ob­vi­ne­né­ho, cha­rak­ter, zá­važ­nosť, so­fis­ti­ko­va­nosť a roz­sia­hlosť údaj­ne pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom dô­vod­nosť oba­vy ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho v na­pos­le­dy uve­de­nom us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku má na­viac zvý­raz­ňo­vať sku­toč­nosť, že vo ve­ci mož­no pred­pok­la­dať za­bez­pe­čo­va­nie ďal­ších dô­ka­zov, naj­mä vý­po­ve­dí sved­kov, pri­čom tie­to by v ďal­šom ko­na­ní moh­li ob­jas­niť sú­vi­sia­ce i spor­né sku­toč­nos­ti, či už v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko hod­no­te­nie stup­ňa po­doz­re­nia je pria­mo úmer­né všet­kým okol­nos­tiam i sta­vu ko­na­nia a pred­pok­la­dá exis­ten­ciu fak­to­rov ale­bo in­for­má­cii, kto­ré by ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­ni­li úsu­dok o tom, že by kon­krét­na oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin, pri­čom ta­ká­to dô­vod­nosť zá­vi­sí vždy od súhr­nu všet­kých okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du (III. US 447/2016). Zá­ro­veň naj­vyš­ší súd oh­ľa­dom prí­pad­nej neexis­ten­cie vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku uvie­dol, že v sú­čas­nom štá­diu ko­na­nia ne­mô­že byť ani zmien­ky bez to­ho, aby sú­čas­ne súd ko­na­jú­ci a roz­ho­du­jú­ci o väz­be ob­vi­ne­né­ho ne­kon­šta­to­val oba­vu z napl­ne­nia pred­pok­la­dov ob­siah­nu­tých v ozna­če­nom dô­vo­de väz­by a to naj­mä vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným zjav­ne nie úpl­ne pres­ne uvá­dza­né­mu bez­úhon­né­mu do­te­raj­šie­mu spô­so­bu ži­vo­ta, pri­čom naj­vyš­ší súd pou­ká­zal na to, že z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je zrej­mé, že ob­vi­ne­né­mu sa kla­die za vi­nu vo všeo­bec­nos­ti proti­práv­ne ko­na­nie zhru­ba od ro­ku 2006.

44. K tak­to tvr­de­ným dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je však pot­reb­né uviesť naj­mä to, čo už bo­lo po­ve­da­né o zrej­me nad­kva­li­fi­ká­cii skut­ku, resp. nes­práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, čo tvr­de­nia o zá­važ­nos­ti ko­na­nia váž­ne re­la­ti­vi­zu­jú. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že to bo­lo prá­ve ob­vi­ne­nie z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia, kto­ré bo­lo pod­ľa návr­hu pro­ku­rá­to­ra zdô­raz­ňo­va­né ako dô­vod väz­by sťa­žo­va­te­ľa. Tak­tiež špe­cia­li­zo­va­ný súd v uz­ne­se­ní uvie­dol, že dô­vo­dom ďal­šie­ho tr­va­nia pre­ven­tív­nej väz­by je, že sa stav ve­ci pre­bie­ha­jú­cim do­ka­zo­va­ním v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa nez­me­nil, pri­čom to­to tvr­de­nie sa vzťa­hu­je naj­mä na ko­na­nie uve­de­né v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia). Dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce v ďal­šom do­ka­zo­va­ní, kto­ré ma­jú potvr­diť dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia, nie sú sa­my ose­be dô­vo­dom na tr­va­nie pre­ven­tív­nej väz­by. Ku dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu mu­sia pris­tú­piť sku­toč­nos­ti ďal­šie, z kto­rých je mož­né vy­vo­diť prav­de­po­dob­nosť, že ob­vi­ne­ný bu­de v tres­tnej čin­nos­ti pok­ra­čo­vať. Av­šak ta­ké­to sku­toč­nos­ti v uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du, resp. špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du ab­sen­tu­jú. Po­kiaľ naj­vyš­ší súd tvr­dí, že u sťa­žo­va­te­ľa nej­de o oso­bu bez­úhon­nú, po­tom sa žia­da uviesť, že bez­úhon­nosť naj­vyš­ší súd ne­vi­dí v oso­be sťa­žo­va­te­ľa a v je­ho ži­vo­te mi­mo pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, ale za­se iba v tom, že ob­vi­ne­ný mal pá­chať tres­tnú čin­nosť, pre kto­rú je vo väz­be. Ta­ké­to chá­pa­nie bez­úhon­nos­ti však pre úče­ly väz­by nie je pri­ja­teľ­né. Nie je ani zrej­mé, čo mal naj­vyš­ší súd na mys­li, ak uvá­dza, že pri­hlia­dal i na oso­bu sťa­žo­va­te­ľa, ak ďa­lej tú­to svo­ju my­šlien­ku vô­bec ne­roz­vá­dza.
45. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a nás­led­ne aj z uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no zis­tiť iba tú sku­toč­nosť, že dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je iba sa­mot­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov, pre kto­ré mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.
46. Av­šak, ako to už ús­tav­ný súd skon­šta­to­val pri hod­no­te­ní dô­vo­dov­ko­lúz­nej väz­by, pri ta­kom­to vý­kla­de dô­vod­nos­ti väz­by by kaž­dý ob­vi­ne­ný z ur­či­tých dru­hov tres­tných či­nov bol do väz­by vza­tý a z väz­by ako fa­kul­ta­tív­nej mož­nos­ti by sa sta­la väz­ba ob­li­ga­tór­na.
47. Ústav­ný súd v zá­ve­re k dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by u sťa­žo­va­te­ľa pri­po­mí­na svo­ju ju­di­ka­tú­ru, pod­ľa kto­rej ani druh, cha­rak­ter, roz­sah či zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­žu byť dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by na účel § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, po­kiaľ nie je napl­ne­ná dis­po­zí­cia tej­to práv­nej nor­my. Dis­po­zí­cia práv­nej nor­my mu­sí byť na­vy­še vy­kla­da­ná dos­lov­ne ale­bo zu­žu­jú­co, pre­to­že v tres­tnom prá­ve nie je mož­né práv­ne nor­my vy­kla­dať exten­zív­ne, a už vô­bec nie v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (por. II. ÚS 792/2014 bo­dy 13.8 až 14). Pre­to, ak neexis­tu­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú dô­vod­nú oba­vu, že sťa­žo­va­teľ bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, po­tom dô­vod pre­ven­tív­nej väz­by nie je da­ný. Ústav­ný súd aj v sú­vis­los­ti s dô­vod­mi, o kto­ré op­rel naj­vyš­ší súd potvr­dzu­jú­ci vý­rok uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du o exis­ten­cii dô­vo­dov pre­ven­tív­nej väz­by, opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že na­priek roz­sia­hlos­ti je­ho uz­ne­se­nia ab­sen­tu­jú kon­krét­ne dô­vo­dy pre­ven­tív­nej väz­by.

III.3.     Nes­práv­na práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia:

48. K ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa, že doš­lo k nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia

o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) s pou­ka­zom na § 140 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že v zmys­le uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je čle­nom sku­pi­ny                                                                                                       ale iba

oso­bou čin­nou pre sku­pi­nu, naj­vyš­ší súd uvie­dol:                     ak sa ob­vi­ne­ný do­má­ha zme­ny práv­nej

kva­li­fi­ká­cie v tom zmys­le, že mu ďa­lej ne­bu­de kla­de­né za vi­nu spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, ide zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho zno­va o opo­me­nu­tie to­ho, že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia sa v tres­tnom ko­na­ní us­ku­toč­ňu­je pred sú­dom a nie pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní. Ok­rem to­ho, tak­to for­mu­lo­va­ný zá­ver neod­rá­ža reál­ny stav ve­ci, na­koľ­ko ako už pod­rob­ne uvie­dol sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v sťaž­nos­ťou na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, prie­bež­ne vy­ko­ná­va­ným do­ka­zo­va­ním sa sku­toč­nos­ti o údaj­ne pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti ozna­če­nou zlo­či­nec­kou sku­pi­nou ne­po­chyb­ne potvr­dzu­jú, o čom os­tat­ne vý­raz­ne sved­čí vý­po­veď sved­ka                                               z 11. jú­na 2020, kto­rý po­mer­ne

de­tail­ne vy­po­ve­dal k to­mu ako mal ob­vi­ne­ný                                  pô­so­biť‘ na čle­nov sku­pi­ny v tom

zmys­le, či vô­bec mô­žu vy­po­ve­dať pred OČTK, čo zhod­ne potvr­dil vo vý­po­ve­di z 26. jú­na 2020 aj sve­dok “

49. K tak­to for­mu­lo­va­né­mu vy­spo­ria­da­niu sa naj­vyš­ším sú­dom s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa o nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ús­tav­ný súd naj­prv mu­sí poz­na­me­nať, že sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du neu­vá­dza, že sa do­má­ha to­ho, aby mu ďa­lej ne­bo­lo kla­de­né za vi­nu spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, ako to tvr­dí naj­vyš­ší súd. Ta­ké­to tvr­de­nie ne­zod­po­ve­dá ob­sa­hu sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa a je aj v roz­po­re so sa­mot­ným uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Sťa­žo­va­te­ľo­vi ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­ľa § 296 Tres­tné­ho po­riad­ku vzne­se­né ne­bo­lo. V bo­de 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na. Na­vy­še, sťa­žo­va­teľ ani ne­na­pá­da nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku pod­ľa bo­du 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale pod­ľa bo­du 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
50. Te­da nie­len­že naj­vyš­ší súd nes­práv­ne tvr­dí, že s nes­práv­nou práv­nou kva­li­fi­ká­ciou skut­ku sa už vy­spo­ria­dal špe­cia­li­zo­va­ný súd, ale v roz­po­re s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa, kto­rá bo­la ve­de­ná k nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku pod­ľa bo­du 6, ana­ly­zu­je bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­rý sku­tok však nik­dy ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin kva­li­fi­ko­va­ný ne­bol.
51. Tvr­de­nia naj­vyš­šie­ho sú­du za­lo­že­né na úva­hách, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny sú­vis s ob­sa­hom ná­miet­ky, nie sú od­po­ve­ďou na sťa­žo­va­te­ľo­vu re­le­van­tnú ná­miet­ku, kto­rú by oso­ba, kto­rá je vo väz­be už 9 me­sia­cov, ne­po­chyb­ne ma­la dos­tať. Iba tak bu­de za­cho­va­né jej prá­vo na osob­nú slo­bo­du.
52. Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du o tom, že vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii skut­ku bu­de ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pred sú­dom (zrej­me tu už naj­vyš­ší súd pre­ju­di­ku­je po­da­nie ob­ža­lo­by), kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že súd, kto­rý o väz­be roz­ho­du­je, je po­vin­ný skú­mať ako jed­nu z tzv. ma­te­riál­nych pod­mie­nok dô­vo­dov väz­by aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti, te­da aj do­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy, nas­ved­ču­jú to­mu, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, a či sku­tok vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu. Skú­ma­nie tzv. ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by je zá­kon­nou pod­mien­kou pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by či pre ďal­šie tr­va­nie väz­by. Súd pre­to nes­mie vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Ak do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je napl­ne­ná vä­zob­ná pod­mien­ka. Pod­stat­ná je aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu. Ta­ké­to skú­ma­nie je dô­le­ži­té prá­ve z dô­vo­dov, aby sa za­brá­ni­lo tzv. úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie, čo má za nás­le­dok nap­rík­lad dlh­šie tr­va­nie väz­by ale­bo prís­nej­šie pod­mien­ky pre pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, ako to moh­lo byť aj vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa.
53. Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na to, že kva­li­fi­ká­cia skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia by zna­me­na­la, že sťa­žo­va­te­ľo­vi by hro­zil trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re na dvad­sať ro­kov až dvad­sať­päť ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie na roz­diel od mož­né­ho tres­tu pre skut­ky uve­de­né v bo­de 1 a 4 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kde je sta­no­ve­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by v roz­me­dzí od päť do de­sať ro­kov (bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia), resp. tri až osem ro­kov (bod 4 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia).
54. Sťa­žo­va­teľ je v bo­de 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia stí­ha­ný pre zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia

a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na a v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na. Pod­ľa skut­ku 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je sťa­žo­va­teľ po­va­žo­va­ný za oso­bu čin­nú pre sku­pi­nu  pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak

v zmys­le skut­ku 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je už po­va­žo­va­ný za čle­na ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia pod­ľa § 189 ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na. Me­dzi pos­ta­ve­ním sťa­žo­va­te­ľa ako ob­vi­ne­né­ho v bo­de 1 a 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je znač­ný roz­por, kto­rý sám ose­be spo­chyb­ňu­je správ­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku.

55. Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý žia­dal, aby mu bo­la da­ná od­po­veď

na otáz­ku, z akých dô­ka­zov vy­plý­va, že sa mal do­pus­tiť vo­či poš­ko­de­né­mu                                    ná­si­lia,

hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia. Na­priek to­mu, že špe­cia­li­zo­va­ný súd a aj naj­vyš­ší súd ci­tu­jú vý­po­ve­de rôz­nych sved­kov a vý­po­ve­ďa­mi sved­kov je v pod­sta­te od­ôvod­ne­ná väz­ba sťa­žo­va­te­ľa, od­po­veď na tú­to otáz­ku sa v nich ne­na­chá­dza.

56. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že aj tá­to sku­toč­nosť vy­vo­lá­va re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o správ­nej práv­nej kva­li­fi­ká­ciu skut­ku pod­ľa bo­du 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
57. V rám­ci ko­na­nia o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd ne­mô­že skú­mať de­fi­ni­tív­nu dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia z hľa­dis­ka je­ho vzťa­hu k vi­ne sťa­žo­va­te­ľa, a te­da k me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu, ku kto­ré­mu v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní eš­te len má dôjsť. Ak ale ús­tav­ný súd má spl­niť svo­ju po­vin­nosť a pres­kú­mať ús­tav­nú kon­for­mi­tu zá­ve­rov všeo­bec­ných sú­dov o spl­ne­ní ma­te­riál­nej pod­mien­ky vä­zob­né­ho stí­ha­nia, ne­mô­že ig­no­ro­vať cel­kom zjav­nú ne­dos­ta­toč­nosť iden­ti­fi­ká­cie skut­ku, kto­rý tvo­ril zá­klad pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a nás­led­né vä­zob­né stí­ha­nie. Ústav­ný súd ak­cep­tu­je, že vy­me­dzenie skut­ku tvo­ria­ce­ho pod­klad pre ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vä­zob­ným spô­so­bom sa v zá­vis­los­ti od stá­le pre­bie­ha­jú­ce­ho do­ka­zo­va­nia mô­že vy­ví­jať. To ale nez­na­me­ná, že je ak­cep­to­va­teľ­né, ak or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­pí­šu čin tvo­ria­ci skut­ko­vý zá­klad vzne­se­nia ob­vi­ne­nia spô­so­bom, kto­rý do vzťa­hu stí­ha­né­ho skut­ku na jed­nej stra­ne a zá­kon­né­ho vy­me­dzenia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty v Tres­tnom zá­ko­ne na stra­ne dru­hej vne­sie ta­kú mie­ru na­pä­tia a neur­či­tos­ti, že ús­tav­ne re­le­van­tným spô­so­bom spo­chyb­ní kva­li­tu vä­zob­né­ho stí­ha­nia v je­ho zá­kla­de, te­da v je­ho prí­pus­tnos­ti z poh­ľa­du dodr­ža­nia zá­ruk za­hr­nu­tých v zá­klad­nom prá­ve na osob­nú slo­bo­du, kto­ré je väz­bou ob­me­dze­né v ča­se, keď ob­vi­ne­né­ho eš­te ne­mož­no po­va­žo­vať za pá­cha­te­ľa.
58. Ústav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že pos­tu­py po­lí­cie, keď dôj­de k úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu tres­tné­ho či­nu, by ne­ma­li byť zo stra­ny sú­dov to­le­ro­va­né. Úlo­hou sú­dov pri roz­ho­do­va­ní o väz­be je do­hlia­dať na dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a v prí­pa­de, ak k po­ru­še­niu zá­ko­na dôj­de, z ta­ké­ho­to pos­tu­pu vy­vo­diť dôs­led­ky, kto­rý­mi mô­že byť aj pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by. Nie je pre­to roz­ho­du­jú­ce to, čo for­mál­ne vy­plý­va z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale to, čo reál­ne vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Pre­to prís­tup zvo­le­ný naj­vyš­ším sú­dom je z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný a ve­die k po­ru­še­niu prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du.
59. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je vý­znam­ným fak­to­rom aj pri roz­ho­do­va­ní o mož­nom nah­ra­de­ní väz­by opat­re­nia­mi pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ naj­vyš­ší súd de­tail­ne ro­zo­be­rá dô­vo­dy, pre kto­ré nie je mož­né nah­ra­diť väz­bu sťa­žo­va­te­ľa z dô­vo­du, že je stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, po­tom pot­re­ba správ­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku vy­stu­pu­je o to viac do pop­re­dia. Ak naj­vyš­ší súd na stra­ne jed­nej zľah­ču­je pot­re­bu správ­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku a na stra­ne dru­hej je pod­ľa ne­ho prá­ve práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu dô­vo­dom ne­mož­nos­ti nah­ra­diť väz­bu niek­to­rým z pro­ces­ných pros­tried­kov pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku, z dô­vo­du neexis­ten­cie vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du po­tom ide o roz­hod­nu­tie ar­bit­rár­ne, za­sa­hu­jú­ce do sťa­žo­va­te­ľov­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du. Je ús­tav­ne neak­cep­to­va­teľ­né, aby ce­lý čas väz­by bol sťa­žo­va­teľ vy­lú­če­ný z pros­tried­kov nah­ra­de­nia väz­by pre po­chy­be­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri nad­kva­li­fi­ká­cii tres­tné­ho či­nu.
60. Ústav­ný súd od­ka­zu­je na svo­ju ju­di­ka­tú­ru a ju­di­ka­tú­ru ESĽP, pod­ľa kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba má op­ráv­ne­nie na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň z uve­de­né­ho vy­plý­va aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (ob­dob­ne III. ÚS 271/07 ale­bo roz­su­dok ESĽP z 20. 10. 2016 vo ve­ci Ara Ha­ru­tyu­nyan c. Ar­mén­sko, sťaž­nosť č. 629/11, bod 51).
61. Naj­vyš­ší súd a rov­na­ko ani špe­cia­li­zo­va­ný súd, na od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kto­ré­ho naj­vyš­ší súd opa­ko­va­ne od­ka­zu­je (na­priek to­mu, že v od­ôvod­ne­ní špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sa od­po­ve­de na otáz­ky nas­to­le­né sťa­žo­va­te­ľom ne­na­chá­dza­jú), však v zmys­le uve­de­né­ho ne­pos­tu­po­va­li. Sťa­žo­va­teľ sa pod­ľa okol­nos­tí je­ho prí­pa­du nao­zaj ne­mo­hol doz­ve­dieť, pre­čo bo­la pres­ne je­ho žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du za­miet­nu­tá, a ani to, aké sú dô­vo­dy na ďal­šie tr­va­nie je­ho väz­by, a to či už ko­lúz­nej ale­bo pre­ven­tív­nej.
62. Po pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia o vza­tí do väz­by a pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du mu­sí ús­tav­ný súd kon­šta­to­vať, že za dô­vo­dy ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by po­va­žu­jú naj­vyš­ší súd a aj špe­cia­li­zo­va­ný súd iba sa­mot­nú sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný pá­chal tres­tnú čin­nosť, kto­rá sa­ma ose­be je dô­vo­dom ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by. Av­šak s pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru ESĽP, pod­ľa kto­rej čím dlh­šie väz­ba tr­vá, tým sú­dy mu­sia vy­ža­do­vať sil­nej­šie dô­vo­dy na ďal­šie jej tr­va­nie, pre­to­že pos­tu­pom ča­su pre­va­žu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny a dô­le­ži­tosť osob­nej slo­bo­dy nad zá­uj­ma­mi štá­tu vy­šet­riť tres­tnú čin­nosť a pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd, po­tom ús­tav­ný súd uzat­vá­ra, že dô­vo­dy na väz­bu, tak ako ich pre­zen­to­va­li špe­cia­li­zo­va­ný súd a naj­vyš­ší súd vo svo­jich uz­ne­se­niach, sú ne­dos­ta­toč­né a za­sa­hu­jú do prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du.
63. Ústav­ný súd na zá­kla­de uve­de­né­ho kon­šta­tu­je, že ak v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu o ne­vy­ho­ve­ní žia­dos­ti o pre­pus­te­nie sťa­žo­va­te­ľa z väz­by chý­ba­jú jas­né a zro­zu­mi­teľ­né dô­vo­dy, z kto­rých by bo­lo mož­né vy­vo­diť opod­stat­ne­nosť ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by, po­tom dô­vo­dy ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­jú. Aj vzhľa­dom na dĺžku tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd vy­ho­vel ús­tav­nej sťaž­nos­ti a skon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru a uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du zru­šil.
64. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ pou­ka­zo­val na to, že sa ne­mo­hol do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti z dô­vo­du, že iš­lo iba o vý­kon čin­nos­ti ad­vo­ká­ta, k to­mu­to ús­tav­ný súd do­dá­va, že ad­vo­kát za­bez­pe­ču­je zá­klad­né prá­vo na práv­nu po­moc vrá­ta­ne ob­ha­jo­by v tres­tnom ko­na­ní v pros­pech svo­jich klien­tov. Po­dob­ne ako ESĽP aj ús­tav­ný súd je to­ho ná­zo­ru, že vä­zob­né stí­ha­nie osôb, kto­ré pô­so­bia v ob­las­ti prá­va (sud­co­via, pro­ku­rá­to­ri, ad­vo­ká­ti), mu­sí byť pod­ro­be­né naj­prís­nej­šie­mu po­sú­de­niu (napr. roz­su­dok ESĽP zo 16. 4. 2019 vo ve­ci Al­parsla­nAl­tay c. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 12778/17 vo vzťa­hu k sud­com). V prí­pa­de ad­vo­ká­tov je v hre to­tiž nie­len vý­kon slo­bod­nej pro­fe­sie ad­vo­ká­ta, ale kaž­dé tres­tné stí­ha­nie ad­vo­ká­ta sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom je­ho pro­fe­sie v se­be ob­sa­hu­je aj mra­zia­ci úči­nok pre os­tat­ných ad­vo­ká­tov pos­ky­to­vať tú­to po­moc v pros­pech klien­ta, a tým os­la­bu­je dô­ve­ru v práv­ny štát. Ad­vo­ká­ti hra­jú kľú­čo­vú úlo­hu v rám­ci súd­nej mo­ci, pre­to­že vy­stu­pu­jú ako spros­tred­ko­va­te­lia me­dzi spo­loč­nos­ťou (klien­ta­mi, kto­rých za­stu­pu­jú) a sú­dom. Ich úlo­hou je za­is­ťo­vať dô­ve­ru me­dzi spo­loč­nos­ťou a súd­mi, čím je tá­to úlo­ha ne­nah­ra­di­teľ­ná v de­mok­ra­cii a v práv­nom štá­te (por. roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Fran­cois Fran­cúz­sko, sťaž­nosť č. 26690/11, bod 51a tam cit. ca­se-law).

Pre­to je pri tres­tnom stí­ha­ní ad­vo­ká­tov, resp. ich vä­zob­nom stí­ha­ní, nut­né pos­tu­po­vať s naj­vyš­šou mie­rou opatr­nos­ti.

65. Ústav­né­mu sú­du tiež neuš­lo, že z vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov a spolu­ob­vi­ne­ných vy­plý­va­jú opa­ko­va­né vy­jad­re­nia o tom, že sťa­žo­va­te­ľa nav­šte­vo­va­li ako ad­vo­ká­ta, resp. práv­ni­ka. Av­šak vzhľa­dom na pot­re­bu za­cho­vá­vať zdr­žan­li­vosť vo vzťa­hu k okol­nos­tiam, kto­ré by ma­li byť pred­me­tom ďal­šie­ho roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov, a k to­mu, že iné okol­nos­ti, na kto­ré sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti pou­ká­zal, pos­ta­čo­va­li na vy­slo­ve­nie na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia uve­de­ných práv, a k je­ho pre­pus­te­niu z väz­by na slo­bo­du sa ús­tav­ný súd bliž­šie k tej­to otáz­ke ne­po­va­žo­val za pot­reb­né vy­jad­ro­vať. Av­šak na zá­važ­nosť tej­to otáz­ky, kto­rá mô­že byť roz­ho­du­jú­ca pre vy­slo­ve­nie vi­ny či ne­vi­ny sťa­žo­va­te­ľa, bo­lo by na­naj­výš žia­du­ce, aby sa všeo­bec­né sú­dy s otáz­ka­mi, kto­ré sťa­žo­va­teľ v žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by nas­to­lil a na kto­ré od­po­veď ne­dos­tal, za­obe­ra­li. Vzhľa­dom na to, že ús­tav­ný súd vy­ho­vel čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti sme­ro­va­nej k po­ru­še­niu osob­nej slo­bo­dy v zmys­le čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 do­ho­vo­ru, bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu sa za­obe­rať po­ru­še­ním čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru. Pro­ces­né zá­ru­ky z nich ply­nú­ce sú do is­tej mie­ry sú­čas­ťou čl. 17 ús­ta­vy, resp. čl. 5 do­ho­vo­ru.
66. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. d) zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) mô­že ús­tav­ný súd pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa, ob­no­vil stav pred ich po­ru­še­ním. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du ak sa súd­ne roz­hod­nu­tie opie­ra o dô­vod väz­by, kto­rý v da­nom ča­se ne­mô­že exis­to­vať, nej­de o ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný ti­tul väz­by, a te­da ani ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy (por. III. ÚS 199/05). Na zá­kla­de uve­de­né­ho dô­vo­dy na vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­jú, a pre­to na­ria­dil je­ho pre­pus­te­nie na slo­bo­du.
67. Ústav­ný súd, vy­chá­dza­júc z ma­te­riál­ne­ho chá­pa­nia ochra­ny práv a slo­bôd, roz­ho­dol v okol­nos­tiach prí­pa­du tak, že na­ria­dil naj­vyš­šie­mu sú­du ako účas­tní­ko­vi ko­na­nia, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie ru­ší, aby sťa­žo­va­te­ľa bez­od­klad­ne pre­pus­til na slo­bo­du (III. ÚS 295/05, III. ÚS 128/05, III. ÚS 84/06). Vzhľa­dom na ok­ra­jo­vý as­pekt pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia ús­tav­ný súd ne­vi­del dô­vod na na­vy­šo­va­nie sa­tis­fak­cie aj jej fi­nan­čným za­dos­ťu­či­ne­ním.

IV.

Tro­vy ko­na­nia

68. Sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti po­žia­dal ús­tav­ný súd o priz­na­nie náh­ra­dy trov ko­na­nia.
69. Pod­ľa § 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pod­ľa vý­sled­ku ko­na­nia uz­ne­se­ním ulo­žiť niek­to­ré­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia, aby úpl­ne ale­bo sčas­ti nah­ra­dil iné­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia ale­bo štá­tu tro­vy ko­na­nia.
70. Pri vý­poč­te trov ko­na­nia ús­tav­ný súd vy­chá­dzal z us­ta­no­ve­ní vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „vy­hláš­ka“) a priz­nal od­me­nu za tri úko­ny práv­nej služ­by (prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia vrá­ta­ne pr­vej po­ra­dy s klien­tom, návrh ús­tav­né­mu sú­du, ako aj rep­li­ku k vy­jad­re­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du) pod­ľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vy­hláš­ky. Dva úko­ny bo­li vy­ko­na­né v ro­ku 2020 a je­den vy­ko­na­ný v ro­ku 2021.
71. Ústav­ný súd pri vý­poč­te dvoch úko­nov z ro­ku 2020 vy­chá­dzal zo zá­klad­nej sadz­by ta­rif­nej od­me­ny za je­den úkon práv­nej služ­by za rok 2020 v su­me 177 eur (1/6 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa §11 ods. 3 vy­hláš­ky) a pau­šál­nej náh­ra­dy niek­to­rých ho­to­vých vý­dav­kov (re­žij­ný pau­šál) za kaž­dý úkon práv­nej služ­by v su­me 10,62 eur (1/100 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 16 ods. 3 vy­hláš­ky), čo je spo­lu 187,62 eur; za dva úko­ny te­da 375,24 eur.
72. Pri vý­poč­te jed­né­ho práv­ne­ho úko­nu vy­ko­na­né­ho v ro­ku 2021 vy­chá­dzal ús­tav­ný súd zo zá­klad­nej sadz­by ta­rif­nej od­me­ny za je­den úkon práv­nej služ­by v su­me 181,17 eur (1/6 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 11 ods. 3 vy­hláš­ky) a pau­šál­nej náh­ra­dy niek­to­rých ho­to­vých vý­dav­kov (re­žij­ný pau­šál) za kaž­dý úkon práv­nej služ­by v su­me 10,87 eur (1/100 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 16 ods. 3 vy­hláš­ky), čo je spo­lu 198,04 eur.
73. Za tri úko­ny práv­nej služ­by ide o su­mu 573,08 eur bez DPH. Pre­to­že je práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa plat­com DPH, tak cel­ko­vá su­ma trov ko­na­nia je 687,70 eur.
74. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 13. má­ja 2021

Ro­bert Šorl
pred­se­da se­ná­tu