Strávil 20 mesiacov „účelovo“ v base. SAK: Nález ÚS vo veci Martina Ribára je výrazným prínosom do témy kolúznej väzby

Strávil 20 mesiacov „účelovo“ v base. SAK: Nález ÚS vo veci Martina Ribára je výrazným prínosom do témy kolúznej väzby

Bratislava 14. mája 2021 (TASR/HSP/Foto:TASR-František Iván)

 

Nález Ústavného súdu (ÚS) SR, týkajúci sa ústavnej sťažnosti advokáta Martina Ribára predstavuje významný prínos pre celkové nastavenie prísnych limitov posudzovania dôvodov kolúznej väzby súdmi. Konštatuje to Slovenská advokátska komora (SAK)

Ústavny súd, zamietnutie, karanténa
Ilustračné foto

„Postup orgánov činných v trestnom konaní voči nášmu kolegovi sme v komore vnímali veľmi citlivo jednak pre nejasnosti, ktoré sprevádzali vymedzenie skutku, z ktorého bol obvinený, ako aj pre neúmernú dĺžku trvania väzby,“ uviedol predseda SAK Viliam Karas.

Reklama

„Vítame konštatovanie ÚS, ktorý v zhode s názorom Európskeho súdu pre ľudské práva upozornil, že väzobné stíhanie osôb, ktoré pôsobia v oblasti práva, musí byť podrobené najprísnejšiemu posúdeniu,“ dodal.

Upozornil pritom, že „každé trestné stíhanie advokáta súvisiace s výkonom jeho profesie v sebe obsahuje aj mraziaci účinok pre ostatných advokátov poskytovať túto pomoc v prospech klienta“, a tým oslabuje dôveru v právny štát. Práve v tom vidí Karas i najdevastačnejší účinok väzobného stíhania advokáta Martina Ribára. „Nález ÚS preto vnímame aj ako o potvrdenie významu úlohy nezávislej advokácie ako jedného z pilierov ochrany práva v demokratickej spoločnosti,“ dodal predseda SAK.

Reklama

Komora advokátov sa v novembri 2020 pripojila k ústavnej sťažnosti podanej právnymi zástupcami Martina Ribára.

 

Prepustenie advokáta

Špecializovaný trestný súd (ŠTS) prepustil v piatok z väzby advokáta Martina Ribára, urobil tak na základe nariadenia ÚS. Obhajca Pavol Antoš vysvetlil, že ÚS poukázal na pochybenia pri vzatí Martina Ribára do väzby, takisto potvrdil že v prípade väzobného konania nie je jedno, ako je trestný čin kvalifikovaný, keďže od kvalifikácie sa odvíja aj dĺžka väzby. Pokračoval, že orgány činné v trestnom konaní (OČTK) zneužívajú tzv. nadkvalifikáciu trestného činu ako nástroj na účelové držanie osôb vo väzbe. Ozrejmil, že ŠTS a Najvyšší súd SR podľa nálezu Ústavného súdu pochybili v tom, že tento účelový postup OČTK prehliadli a nevenovali mu vo svojich rozhodnutiach žiadnu pozornosť, hoci to obhajoba opakovane namietala.

Advokáta zadržali policajti v októbri 2019 v rámci akcie Apač. Spolu vtedy zadržali 13 ľudí, ktorí mali byť členmi bratislavskej skupiny takáčovcov. Špecializovaný trestný súd ho spolu s ďalšími vzal do väzby 30. októbra 2019, väzbu mu následne predlžovali a rozhodnutia potvrdzoval aj Najvyšší súd SR. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na Martina Ribára koncom apríla obžalobu z organizovania zločineckej skupiny a ďalších trestných činov.

 

Reklama

Na portály Právne listy vyšla k tomuto rozhodnutiu Ústavného súdu podrobná analýza od JUDr. Petra Šamka sudcu Krajského súdu v Bratislave:

Práv­ne ve­ty:

  1. (ku ko­lúz­nej väz­be)

Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dy mu­sia byť schop­né uviesť me­ná kon­krét­nych osôb, pro­ti kto­rým by moh­lo sme­ro­vať ko­lúz­ne ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho, ob­ža­lo­va­né­ho). Iba tak je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­du ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by pod­ľa § 71 ods. 1  písm. b) Tr. por. Ústav­ný súd uvá­dza, že ak vo vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach sú­dov nie sú uve­de­né me­ná osôb, kto­ré eš­te ne­bo­li vy­po­ču­té, nie je v nich uve­de­ný žiad­ny kon­krét­ny dô­vod ko­lúz­nej väz­by a dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by tak neexis­tu­jú. 

Ak by ús­tav­ný súd pri­pus­til vý­klad, že na ko­lúz­nu väz­bu pos­ta­ču­je sa­mot­ný fakt, že ko­lúz­ne sprá­va­nie je ob­siah­nu­té v skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre kto­ré je pro­ti ob­vi­ne­né­mu ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, po­tom by bol da­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by pri ta­kých­to dru­hoch tres­tných či­nov vždy a to bez oh­ľa­du na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia a bez oh­ľa­du na to, že neexis­tu­jú žiad­ny sved­ko­via (nap­rík­lad pre­to, že už bo­li vy­po­ču­tí), vo­či kto­rým by sa mo­hol sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ta­ký­to vý­klad je neak­cep­to­va­teľ­ný.

  1. (k pre­ven­tív­nej väz­be)

Dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce v ďal­šom do­ka­zo­va­ní, kto­ré ma­jú potvr­diť dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia, nie sú sa­my oso­be dô­vo­dom na tr­va­nie pre­ven­tív­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Ku dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu mu­sia pris­tú­piť sku­toč­nos­ti ďal­šie, z kto­rých je mož­né vy­vo­diť prav­de­po­do­nosť, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti. Z uz­ne­se­ní sú­dov ús­tav­ný súd zis­til iba sku­toč­nosť, že dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je len sa­mot­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, čo je nep­ri­ja­teľ­né, na­koľ­ko by to zna­me­na­lo to, že z fa­kul­ta­tív­nos­ti väz­by by sa sta­la väz­ba ob­li­ga­tór­na. Druh, cha­rak­ter, roz­sah, či zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­žu byť dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., po­kiaľ nie je napl­ne­ná dis­po­zí­cia tej­to práv­nej nor­my.

Reklama

III. (k dô­vod­nos­ti ob­vi­ne­nia a nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie)

Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du o tom, že vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii skut­ku bu­de ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pred sú­dom (zrej­me tu už naj­vyš­ší súd pre­ju­di­ku­je po­da­nie ob­ža­lo­by), kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že súd, kto­rý roz­ho­du­je o väz­be, je po­vin­ný skú­mať ako jed­nu z tzv. ma­te­riál­nych pod­mie­nok dô­vo­dov väz­by aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti, te­da aj do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy, nas­ved­ču­jú to­mu, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Súd pre­to nes­mie vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Ak do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je napl­ne­ná vä­zob­ná pod­mien­ka. Pod­stat­ná je práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu. Ta­ké­to skú­ma­nie je pod­stat­né prá­ve z dô­vo­dov, aby sa za­brá­ni­lo tzv. úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie, čo má za nás­le­dok nap­rík­lad dlh­šie tr­va­nie väz­by ale­bo prís­nej­šie pod­mien­ky pre pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du.

Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že pos­tu­py po­lí­cie, keď dôj­de k úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu tres­tné­ho či­nu, by ne­ma­li byť zo stra­ny sú­dov to­le­ro­va­né. Nie je roz­ho­du­jú­ce, čo for­mál­ne vy­plý­va z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale to, čo reál­ne vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Úlo­hou sú­dov pri roz­ho­do­va­ní je o väz­be je do­hlia­dať na dodr­žia­va­nie zá­kon­nos­ti v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a v prí­pa­de, ak k po­ru­še­niu zá­ko­na dôj­de, z ta­ké­ho­to pos­tu­pu vy­vo­diť dôs­led­ky, kto­rý­mi mô­že byť aj pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by.

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

NÁLEZ

Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

III. ÚS 33/2021-80

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu Ro­ber­ta Šor­la a sud­cov Pet­ra Stra­ku (sud­ca spra­vo­daj­ca) a Mar­ti­na Ver­nar­ské­ho v ko­na­ní pod­ľa čl. 127 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa … za­stú­pe­né­ho ad­vo­ká­tom Mgr. Pav­lom An­to­šom, Ná­mes­tie sv. Egí­dia 40/93, Pop­rad, pro­ti uz­ne­se­niu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du č. k. 1 Tp 10/2019 z 15. jú­la 2020 a uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 tak­to

Reklama

roz­ho­dol:

  1. Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 bo­lo po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na slo­bo­du a bez­peč­nosť pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.
  2. Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. k. 3 Tost34/2020 z 12. augus­ta 2020 s a

zru­šu­je.

  1. Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­ka­zu­je, aby sťa­žo­va­te­ľa pre­pus­til bez­od­klad­ne z väz­by na slo­bo­du.
  2. Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je po­vin­ný nah­ra­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi tro­vy ko­na­nia 687,70 eur a za­pla­tiť ich je­ho práv­ne­mu zá­stup­co­vi do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.
  3. Ústav­nej sťaž­nos­ti vo zvyš­nej čas­ti ne­vy­ho­vu­je.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

  1. Ústav­ný súd uz­ne­se­ním sp. zn. III. ÚS 33/2021 pri­jal na ďal­šie ko­na­nie v ce­lom roz­sa­hu ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa po­da­nú 20. ok­tób­ra 2020, kto­rou navr­hu­je vy­slo­viť po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) na­pad­nu­tý­mi uz­ne­se­nia­mi Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (ďa­lej len „špe­cia­li­zo­va­ný súd“) a Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“). Ok­rem to­ho sťa­žo­va­teľ navr­hol zru­šiť obid­ve uz­ne­se­nia, pri­ká­zať Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ko­na­jú­cej Úra­dom špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, aby sťa­žo­va­te­ľa pre­pus­ti­la bez­od­klad­ne z väz­by na slo­bo­du, priz­nať prá­vo na fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 10 000 eur a nah­ra­diť tro­vy ko­na­nia.
  2. Uz­ne­se­ním Mi­nis­ter­stva vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry Bra­tis­la­va ČVS: PPZ-105/NKA-BA2-2019 z 28. ok­tób­ra 2019 bo­lo vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a sú­čas­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie za zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, za zlo­čin kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na a za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na na tom zá­kla­de, že (bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) sťa­žo­va­teľ bol mi­ni­mál­ne od ro­ku 2006 oso­bou čin­nou pre spo­lo­čen­stvo, pri­čom tá­to je­ho čin­nosť v pros­pech sku­pi­ny bo­la mas­ko­va­ná pos­ky­to­va­ním práv­nych slu­žieb z je­ho stra­ny čle­nom sku­pi­ny, pro­ti kto­rým bo­lo ve­de­né tres­tné ko­na­nie v ov­plyv­ňo­va­ní čle­nov sku­pi­ny a us­mer­ňo­va­nia ich pos­to­ja po­čas tres­tné­ho ko­na­nia tým spô­so­bom, aby ne­doš­lo k oh­ro­ze­niu osôb pa­tria­cich do ria­dia­co-roz­ho­do­va­cej a ria­dia­co-vý­kon­nej zlož­ky spo­lo­čen­stva, ako aj sa­mot­né­ho spo­lo­čen­stva, pri­čom za tú­to čin­nosť bol od­me­ňo­va­ný z fi­nan­čných pros­tried­kov ply­nú­cich zo spo­lo­čen­stva a jed­not­li­ví čle­no­via za pos­ky­to­va­né práv­ne služ­by z je­ho stra­ny žiad­nu su­mu neuh­rá­dza­li, ďa­lej (bod 4) iní ob­vi­ne­ní spo­loč­ne s

na­vied­li na osob­nom stret­nu­tí, kto­ré sa us­ku­toč­ni­lo v pres­ne ne­zis­te­ný deň v Bra­tis­la­ve, pred dá­tu­mom 18. no­vem­bra 2009,                                                                        , aby v tres­tnom ko­na­ní po zá­kon­nom pou­če­ní sved­ka

Reklama

v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku za­ml­čal okol­nos­ti, kto­ré sú je­ho oso­be o skut­ku zná­me a vy­po­ve­dal ve­do­me nep­rav­du pred vy­šet­ro­va­te­ľom Po­li­caj­né­ho zbo­ru a za­ml­čal ve­ci o iných oso­bách, ďa­lej (bod 6) úmy­sel­ne pod­po­ro­val ob­vi­ne­ných a je­ho úlo­hou bo­lo za­bez­pe­čiť u poš­ko­de­né­ho           «ml­čan­li­vosť vo­či os­tat­ným čle­nom sku­pi­ny,

spros­tred­ko­vať aj stret­nu­tie s                                          čle­nom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny

(ďa­lej len „uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia“).

  1. Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du č. k. 1Tp/10/2019 z 30. ok­tób­ra 2019 bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by (ďa­lej len „uz­ne­se­nie o vza­tí do väz­by“) z dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­jal pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa a pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku väz­bu sťa­žo­va­te­ľa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ne­nah­ra­dil.
  2. Dô­vod ko­lúz­nej väz­by vi­del sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie hlav­ne v tom, že sa­mot­ná tres­tná

čin­nosť, kto­rá je sťa­žo­va­te­ľo­vi a os­tat­ným ob­vi­ne­ným kla­de­ná za vi­nu, má ko­lúz­ny cha­rak­ter a vznik­la pot­re­ba opä­tov­né­ho vy­po­ču­tia sved­kov po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (bez špe­ci­fi­ká­cie mien kon­krét­nych sved­kov), pri­čom kon­krét­ne zdô­raz­nil pot­re­bu vý­slu­chu                                                                                                                        .

  1. Pou­ká­zal na prak­ti­ky zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, z kto­rých má hro­ziť reál­na oba­va pô­so­be­nia naj­mä na spolu­pra­cu­jú­cich sved­kov ale­bo spolu­pra­cu­jú­cich ob­vi­ne­ných a iných sved­kov, kto­rí by moh­li ob­vi­ne­ných z tres­tnej čin­nos­ti us­ved­čo­vať (opäť bez od­ka­zu na me­ná kon­krét­nych sved­kov). K dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by uvie­dol, že prá­ve v spô­so­be vy­ko­na­nia skut­kov, pre kto­ré bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ide o ku­mu­lá­ciu vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom pou­ká­zal na skut­ky v bo­doch 4 a 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. V ďal­šom od­ká­zal na návrh pro­ku­rá­to­ra špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du na vza­tie do väz­by, z kto­ré­ho vo vzťa­hu ku sťa­žo­va­te­ľo­vi vy­plý­va to, že v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je mu kla­de­né za vi­nu, že sa mal do­pus­tiť obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na.
  2. Sťa­žo­va­teľ sa žia­dos­ťou zo 17. jú­na 2020 do­má­hal pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du, kto­rú up­res­nil pri svo­jom vý­slu­chu pri roz­ho­do­va­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, pri­čom v pod­stat­nom žia­dal, aby súd pres­kú­ma­teľ­ným spô­so­bom uvie­dol, kto­ré kon­krét­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho sťa­žo­va­te­ľa po­pi­so­va­né tý­mi­to oso­ba­mi, prí­pad­ne aj iný­mi oso­ba­mi vy­po­ču­tý­mi v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na a tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1 a 3 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na. Zá­ro­veň žia­dal, aby súd uvie­dol, kto­rú kon­krét­nu po­vin­nosť ob­haj­cu po­ru­šil, či je mož­né kva­li­fi­ko­vať od­po­rú­ča­nie ob­haj­cu po­pie­rať spá­chanie skut­ku ako trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, na­vá­dzanie na kri­vú vý­po­veď, ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti ale­bo iný trest­ný čin, a to aj v prí­pa­de, ak je klient vin­ný a ob­haj­ca má o tom ve­do­mosť, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní sp. zn. 3T/73/2020 Ok­res­ný súd Du­naj­ská Stre­da chrá­niť a akým spô­so­bom, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní sp. zn. 2T/316/2009 Ok­res­ný súd Po­važ­ská Bys­tri­ca chrá­niť a akým spô­so­bom, kto­ré kon­krét­ne oso­by ok­rem svoj­ho klien­ta mal v ko­na­ní ČVS: PPZ-721/NKA-FP-ZA-2013 Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, expo­zi­tú­ry Zá­pad chrá­niť a akým spô­so­bom, ďa­lej, aby súd uvie­dol pres­ved­či­vé dô­vo­dy, pre kto­ré je oba­va z ko­lúz­ne­ho a pok­ra­čo­va­cie­ho sprá­va­nia u ne­ho pod­stat­ne vy­ššia ako u os­tat­ných ne­vä­zob­ne stí­ha­ných osôb, ho­ci sú ob­vi­ne­ní z rov­na­ko zá­važ­ných tres­tných či­nov. Tiež žia­dal, aby súd uvie­dol pres­ved­či­vé dô­vo­dy, kto­ré z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­nej kva­li­fi­ká­cie ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho od­li­šu­jú je­ho ko­na­nie od ko­na­nia os­tat­ných ad­vo­ká­tov za­stu­pu­jú­cich údaj­ných čle­nov sku­pi­ny v rov­na­kom ob­do­bí v rov­na­kých tres­tných ve­ciach, uvie­dol, či do­te­raj­šie vy­ko­na­nie viac ako stov­ky vý­slu­chov sved­kov a ob­vi­ne­ných a viac ako 8 me­sia­cov tr­va­jú­ce vy­šet­ro­va­nie ma­lo ale­bo ne­ma­lo vplyv na os­la­be­nie dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by a v čom vi­dí súd reál­nu oba­vu z ov­plyv­ňo­va­nia, kto­rých kon­krét­nych osôb, uvie­dol kon­krét­ne okol­nos­ti ve­dú­ce súd k oba­ve z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti, kon­krét­ne akej tres­tnej čin­nos­ti.
  3. Sud­ca špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du uz­ne­se­ním č. k. 1Tp/10/2019 z 15. jú­la 2020 (ďa­lej len „uz­ne­se­nie špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du“) žia­dosť sťa­žo­va­te­ľa za­mie­tol, ne­nah­ra­dil väz­bu sťa­žo­va­te­ľa doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, nep­ri­jal pí­som­ný sľub sťa­žo­va­te­ľa ako náh­ra­du za väz­bu a nep­ri­jal návrh sťa­žo­va­te­ľa na nah­ra­de­nie väz­by zlo­že­ním pe­ňaž­nej zá­ru­ky.
  4. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­plý­va, že stav ve­ci sa pre­bie­ha­jú­cim do­ka­zo­va­ním

nez­me­nil v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom zdô­raz­nil, že to sa vzťa­hu­je naj­mä na ko­na­nie uve­de­né v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ci­to­val z vý­po­ve­dí sved­kov, resp. spolu­ob­vi­ne­ných, a skon­šta­to­val, že u sťa­žo­va­te­ľa ne­po­mi­nu­li ani dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku a vý­po­ve­de sú ukáž­ko­vým prík­la­dom sku­toč­nos­tí, na kto­rých je reál­ne za­lo­že­ná dô­vod­nosť väz­by ob­vi­ne­né­ho z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 písm. b) a c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Vý­po­ve­de pod­ľa špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du potvr­dzu­jú nie­len pre­po­je­nie ob­vi­ne­né­ho                                                    na

Reklama

naj­vyš­šie zlož­ky zlo­či­nec­kej sku­pi­ny                                ale potvr­dzu­jú aj to, že vô­ľu tých­to zlo­žiek

pre­ná­šal ob­vi­ne­ný                            na naj­niž­šie pos­ta­ve­ných čle­nov sku­pi­ny, aby tí­to v žiad­nom

prí­pa­de neš­li vy­po­ve­dať, čo sa nie­koľ­kok­rát ob­vi­ne­né­mu                                             aj po­da­ri­lo, te­da

pres­ved­čiť a za­sta­viť kon­krét­nych čle­nov sku­pi­ny v tom, aby na po­lí­ciu nao­zaj vy­po­ve­dať iš­li. To­to sa v žiad­nom prí­pa­de ne­dá hod­no­tiť ako vy­ko­ná­va­nie ad­vo­kát­skej čin­nos­ti, ale ako ochra­na vy­ššie pos­ta­ve­ných čle­nov zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pred prí­pad­ným hro­zia­cim tres­tným pos­ti­hom. Je pre­to stá­le reál­na dô­vod­ná oba­va, že me­no­va­ní ob­vi­ne­ní v prí­pa­de ich pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du by moh­li pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní tej tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú im bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Dô­vod­nosť obáv v prí­pa­de ob­vi­ne­né­ho             pod­ľa ŠTS nie je zá­sad­ným spô­so­bom os­la­be­ná ani ar­gu­men­tom, že stí­ha­né skut­ky bo­li do­ko­na­né a nie­to v čom pok­ra­čo­vať, a ani ak by pre­ru­šil vý­kon ad­vo­kát­skej čin­nos­ti.

  1. K mož­nos­ti nah­ra­de­nia väz­by pro­ces­ný­mi in­šti­tút­mi pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku súd skon­šta­to­val, že ne­bo­li zis­te­né vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du, kto­ré by bo­lo mož­né hod­no­tiť v pros­pech ob­vi­ne­ných, čo by moh­lo viesť k nah­ra­de­niu ich väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Pou­ká­zal na to, že pod­ľa § 80 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku iba exis­ten­cia vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du umož­ňu­je v prí­pa­de stí­ha­nia za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin nah­ra­de­nie väz­by pí­som­ným sľu­bom ale­bo doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka nad ob­vi­ne­ný­mi.
  2. Pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ sťaž­nosť, kto­rú od­ôvod­nil nes­práv­nos­ťou zá­ve­rov oh­ľa­dom hod­no­te­nia dô­ka­zov, po­chy­be­ním pri zá­me­ne vý­slu­chov, ab­sen­ciou kon­krét­nych dô­vo­dov ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by, po­ru­še­ním zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a práv ob­vi­ne­né­ho, tiež nes­práv­ny­mi úva­ha­mi o kon­šta­to­va­nej neexis­ten­cii vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du pre nah­ra­de­nie väz­by. Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
  3. Naj­vyš­ší súd sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním za­mie­tol. Uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du je po­mer­ne roz­siah­le, ob­sa­hu­je de­siat­ky strán, pri­čom pre­važ­ná časť od­ôvod­ne­nia tvo­rí ob­sah uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, ob­sah sťaž­nos­ti po­da­nej sťa­žo­va­te­ľom a práv­ne vý­cho­dis­ká vo vzťa­hu k pre­ven­tív­nej a ko­lúz­nej väz­be. Z čas­ti uz­ne­se­nia tý­ka­jú­cej sa sa­mot­ných dô­vo­dov väz­by vy­plý­va, že naj­vyš­ší súd za re­le­van­tné dô­vo­dy väz­by po­va­žo­val rov­na­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li dô­vo­dom na vza­tie sťa­žo­va­te­ľa do väz­by.
  4. Sťa­žo­va­teľ v po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti struč­ne opí­sal ob­sah svo­jich ná­mie­tok vo­či tr­va­niu väz­by, kto­ré vznie­sol v žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by, po­čas vý­slu­chu pred špe­cia­li­zo­va­ným sú­dom 15. jú­la 2020 a v sťaž­nos­ti pro­ti na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du. Ar­gu­men­tá­cia sťa­žo­va­te­ľa je v pod­stat­nom roz­de­le­ná do preu­ká­za­nia dvoch pro­ces­ných okol­nos­tí: a) re­le­van­tnosť vzne­se­ných vä­zob­ných ná­mie­tok v ko­na­ní pred or­gán­mi ve­rej­nej mo­ci, b) ab­sen­cia od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­tých uz­ne­se­ní. Väč­šia časť ná­mie­tok sťa­žo­va­te­ľa sme­ro­va­la pro­ti ma­te­riál­nym dô­vo­dom väz­by a men­šia časť pro­ti dô­vo­dom pro­ces­ným.
  5. Ná­miet­ka­mi sme­ru­jú­ci­mi pro­ti ma­te­riál­nym dô­vo­dom väz­by sťa­žo­va­teľ pou­ka­zo­val na: „ob­jek­tív­ny skut­ko­vý stav tres­tných ko­na­ní, po­čas kto­rých sa mal do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti, kto­rý je pod­ľa ne­ho cel­kom zjav­ne v roz­po­re s ob­vi­ne­ním, cel­kom zjav­né ne­bo­la napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne, vy­die­ra­nia a kri­vej vý­po­ve­de, cel­kom zjav­ne je pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa aj nes­práv­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný sku­tok uve­de­ný v ob­vi­ne­ní pod bo­dom 6 (vy­die­ra­nie). Za re­le­van­tné ozna­čil pos­ta­ve­nie ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní a iné. “
  6. Pri pro­ces­ných dô­vo­doch väz­by sťa­žo­va­teľ kon­kre­ti­zo­val ná­miet­ky, kto­rý­mi pou­ka­zo­val na: „po­ru­še­nie prá­va na riad­ne od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, na po­ru­še­nie zá­sa­dy dvo­jin­štan­čnos­ti ko­na­nia, neu­ve­de­nie dô­vo­dov, pre kto­ré je oba­va z ko­lúz­ne­ho a pok­ra­čo­va­cie­ho sprá­va­nia u sťa­žo­va­te­ľa pod­stat­ne vy­ššia ako u os­tat­ných ne­vä­zob­ne stí­ha­ných osôb, nep­res­kú­ma­nie os­la­be­nia dô­vo­dov ko­lúz­nej väz­by v dôs­led­ku pos­tu­pu vy­šet­ro­va­nia a iné. “
  7. Pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa je­ho ob­vi­ne­nie a vä­zob­né dô­vo­dy sú všeo­bec­né, ne­kon­krét­ne, neur­či­té, za­lo­že­né na vý­po­ve­diach spolu­pra­cu­jú­cich osôb, na­vy­še vý­po­ve­diach, kto­ré ani v naj­hor­šom prí­pa­de nep­reu­ka­zu­jú dô­vod­nosť práv­nej kva­li­fi­ká­cie mi­ni­mál­ne tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia a člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne. Z to­ho dô­vo­du sťa­žo­va­teľ žia­dal pred­lo­že­nie kon­krét­nych tres­tných spi­sov a na­mie­tal jed­not­li­vé ob­vi­ne­nia, a to pre­dov­šet­kým tie naj­zá­važ­nej­šie, že mal pos­tu­po­vať v roz­po­re so zá­uj­ma­mi klien­tov, že mal chrá­niť iných čle­nov sku­pi­ny na úkor svo­jich klien­tov a že mal ov­plyv­ňo­vať vý­sle­dok tres­tných ko­na­ní.
  8. Sťa­žo­va­teľ ďa­lej v ús­tav­nej sťaž­nos­ti uvá­dza, že už v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (a ani po 9 me­sia­coch vy­šet­ro­va­nia) ne­bol vy­ko­na­ný je­di­ný dô­kaz, kto­rý by ho us­ved­čo­val z napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, a to pou­ži­tia ná­si­lia, hroz­by ná­si­lia ale­bo inej ťaž­kej uj­my. Sťa­žo­va­teľ tiež ar­gu­men­tu­je, že prá­ve ob­vi­ne­nie z tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia (v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa kva­li­fi­ko­va­ný ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, pozn.) ma­lo za nás­le­dok zá­sad­né sťa­že­nie je­ho pre­pus­te­nia z väz­by. Uvie­dol, že ma­te­riál­ny dô­vod väz­by chý­ba nie­len vte­dy, ak sa ja­ví, že ob­vi­ne­ný sa skut­ku ne­do­pus­til, ale aj vte­dy, ak sa ja­ví, že ta­ký­to sku­tok nie je správ­ne kva­li­fi­ko­va­ný. Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je pod­stat­nou pod­mien­kou nie­len zá­kon­nos­ti ob­vi­ne­nia, ale aj zá­kon­nos­ti väz­by. Oso­bit­ne to pla­tí za si­tuácie, ak cel­kom zjav­ná nes­práv­nosť má za nás­le­dok tzv. nad­kva­li­fi­ko­va­nie skut­ku, a tým pod­stat­né sťa­že­nie mož­nos­ti pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by.
  9. Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal aj na re­le­van­tnosť vzne­se­nia tzv. pro­fes­ných ná­mie­tok vo­či ob­vi­ne­niu. Tie­to ma­li spo­čí­vať v ochra­ne slo­bod­né­ho vý­ko­nu ad­vo­ká­cie, keď tvr­dil, že ako ob­haj­ca ne­má žiad­ne prá­vo nú­tiť svo­jich klien­tov, nie­len aby sa priz­na­li k tres­tnej čin­nos­ti or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, ale ani k to­mu, aby sa priz­na­li svoj­mu ob­haj­co­vi. Sťa­žo­va­teľ sa tiež brá­nil vo­či ob­vi­ne­niu z člen­stva v zlo­či­nec­kej sku­pi­ne tvr­de­ním, že v prí­pa­de spá­chania tres­tné­ho či­nu via­ce­rý­mi oso­ba­mi ako or­ga­ni­zo­va­nej štruk­tú­ry je vždy nep­riz­na­nie jed­né­ho čle­na na pros­pech os­tat­ným čle­nom. Ak však ad­vo­kát po do­ho­de s klien­tom pou­ži­je ta­kú­to ob­ran­nú stra­té­giu ale­bo ju aj klien­to­vi pria­mo od­po­ru­čí, je pro­ti všet­kej lo­gi­ke, aby sa tým stal sám čle­nom ta­kej­to sku­pi­ny.
  10. V po­da­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­teľ tiež pou­ka­zu­je na to, že špe­cia­li­zo­va­ný súd v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí ne­dal od­po­veď na žiad­nu ním vzne­se­nú vä­zob­nú ná­miet­ku a „dos­lov­ný pre­pis vý­po­ve­dí sved­kov“ ne­po­va­žu­je sťa­žo­va­teľ za riad­ne od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia.

Sťa­žo­va­teľ špe­cia­li­zo­va­né­mu sú­du vy­čí­ta, že ani len náz­na­kom neuvie­dol, z kto­ré­ho kon­krét­ne­ho vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu vy­plý­va to naj­hlav­nej­šie – a to, že sa sťa­žo­va­teľ vo­či poš­ko­de­né­mu mal do­pus­tiť ná­si­lia, hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia. Rov­na­ko tak sa pod­ľa ne­ho súd ne­vy­jad­ril k správ­nos­ti/nes­práv­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie os­tat­ných dvoch tres­tných či­nov. Súd mal úpl­ne ig­no­ro­vať ob­ra­nu sťa­žo­va­te­ľa pou­ka­zu­jú­cu na kon­krét­ny spi­so­vý ma­te­riál, pro­ces­né pos­ta­ve­nie sťa­žo­va­te­ľo­vých klien­tov, ich zá­uj­my a ob­ha­jo­bu ich zá­uj­mov sťa­žo­va­te­ľom kon­krét­ny­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi. Súd mal tiež rov­na­ko ig­no­ro­vať z väč­šej čas­ti všet­ky pro­ces­né ná­miet­ky vo vzťa­hu k ďal­šie­mu tr­va­niu väz­by, oso­bit­ne os­la­be­niu vä­zob­ných dô­vo­dov v dôs­led­ku ply­nu­tia ča­su.

  1. Po­chy­be­nia sťa­žo­va­teľ na­chá­dza aj v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­ré vi­dí v tom, že naj­vyš­ší súd od­ká­zal na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, kto­ré však pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa de fac­to neexis­tu­je. Ar­gu­men­tu­je, že mu ne­mož­no uprieť prá­vo na to, aby sa as­poň z jed­né­ho roz­hod­nu­tia doz­ve­del dô­vo­dy, pre kto­ré sú­dy je­ho kon­kre­ti­zo­va­né vä­zob­né ná­miet­ky neuz­na­li za dô­vod­né.
  2. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa ak na­pá­dal, že vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie nep­reu­ká­za­lo napl­ne­nie kon­krét­ne­ho kva­li­fi­kač­né­ho zna­ku tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, te­da hroz­by ná­si­lím ale­bo inou ťaž­kou uj­mou, po­tom súd v ko­na­ní o dô­vod­nosť väz­by jed­no­du­cho mu­sí pou­ká­zať na kon­krét­ny dô­kaz, kto­rý to­to tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa vy­vra­cia. Pri­čom ob­dob­ne mu­sí pris­tu­po­vať aj k ďal­ším ná­miet­kam. Len ta­ký­to pos­tup spĺňa kri­té­riá zá­kon­né­ho a ús­tav­ne kon­for­mné­ho pos­tu­pu pri do­hlia­da­ní nad zá­kon­nos­ťou väz­by.
  3. V zá­ve­re sťa­žo­va­teľ žia­da, aby sa ús­tav­ný súd oboz­ná­mil s vä­zob­ný­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa vzne­se­ný­mi v ko­na­ní o je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by a s od­ôvod­ne­ním na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí a na zá­kla­de toh­to pries­ku­mu a v sú­la­de s vlas­tnou ná­le­zo­vou čin­nos­ťou po­sú­dil, či z roz­hod­nu­tí sú­dov je zrej­mé, ako sa sú­dy so vzne­se­nou ar­gu­men­tá­ciou sťa­žo­va­te­ľa vy­spo­ria­da­li, prí­pad­ne, či je z nich zrej­mý dô­vod, pre kto­rý sa s ňou ne­vys­po­ria­da­li, a či bo­lo tý­mi­to roz­hod­nu­tia­mi za­cho­va­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na od­ôvod­ne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia tak, ako to má na mys­li ús­ta­va a do­ho­vor v člán­koch ci­to­va­ných v je­ho sťaž­nos­ti.

II.

  1. K pri­ja­tiu ús­tav­nej sťaž­nos­ti sa vy­jad­ril lis­tom č. k. KP 3/2021-81 z 1. mar­ca 2021 naj­vyš­ší súd ako od­por­ca pros­tred­níc­tvom pod­pred­sed­níč­ky sú­du a pred­sed­níč­ky se­ná­tu. Pod­pred­sed­níč­ka sú­du k ús­tav­nej sťaž­nos­ti uvied­la, že na­mie­ta­né po­ru­še­nie pro­ces­ných práv pod­ľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy, resp. čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru je sú­čas­ťou roz­ho­do­va­nia vo ve­ci sa­mej a nie je sú­čas­ťou roz­ho­do­va­nia o väz­be. Pred­met­né prá­va zo stra­ny naj­vyš­šie­ho sú­du tak ne­moh­li byť po­ru­še­né.
  2. Pred­sed­níč­ka se­ná­tu vo svo­jom prí­pi­se zdô­raz­ni­la ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du k vä­zob­né­mu stí­ha­niu (III. ÚS 296/2016 a tam pre­ci­zo­va­né pra­vid­lá), na kto­ré od­ka­zu­je aj na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du. Pou­ká­za­la na prís­tup ús­tav­né­ho sú­du vo­či všeo­bec­ným sú­dom, ďa­lej na to, že vo vä­zob­ných ve­ciach ko­na­nie pred pr­vos­tup­ňo­vým a na­dria­de­ným sú­dom pred­sta­vu­je je­den ce­lok a v zá­sa­de sta­čí, ak na sťa­žo­va­te­ľo­ve otáz­ky pos­kyt­ne od­po­veď na­dria­de­ný (te­da naj­vyš­ší) súd. Pod­ľa jej ná­zo­ru naj­vyš­ší súd pod­rob­ne zdô­vod­nil svoj zá­ver o dô­vod­nos­ti po­ne­chania sťa­žo­va­te­ľa vo väz­be, čím mu pos­ky­tol od­po­ve­de na je­ho práv­ne a fak­tic­ké ná­miet­ky. Ďalej pred­sed­níč­ka uvied­la, že ús­tav­ná sťaž­nosť sme­ru­je vo svo­jej pod­sta­te k ne­súh­la­su ob­vi­ne­né­ho s prie­bež­ným vy­hod­no­co­va­ním do­ka­zo­va­nia, pri­čom upo­zor­ni­la, že ta­ké­to ar­gu­men­ty sa ne­tý­ka­jú as­pek­tov roz­ho­do­va­nia o väz­be. Naj­vyš­ší súd pre­to ús­tav­né­mu sú­du navr­hol, aby ús­tav­nú sťaž­nosť od­mie­tol, pri­čom netr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní sťaž­nos­ti.
  3. Špe­cia­li­zo­va­ný súd sa k ús­tav­nej sťaž­nos­ti ne­vy­jad­ril.
  4. Sťa­žo­va­teľ v úvo­de rep­li­ky uvie­dol, že na svo­jej ús­tav­nej sťaž­nos­ti zotr­vá­va v pl­nom roz­sa­hu. Vo vzťa­hu k vy­jad­re­niu pod­pred­sed­níč­ky naj­vyš­šie­ho sú­du sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že jej ná­zor je skôr aka­de­mic­ký ako reál­ny a ne­mal by mať do­pad na ús­pech ús­tav­nej sťaž­nos­ti. V ďal­šej čas­ti rep­li­ky sťa­žo­va­teľ po­le­mi­zu­je s ná­zo­rom o kon­zu­mo­va­ní prí­pad­né­ho po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu kon­šta­to­va­ním po­ru­še­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy. K vy­jad­re­niu pred­sed­níč­ky se­ná­tu sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že je skôr su­má­rom pô­vod­né­ho roz­hod­nu­tia ako re­le­van­tnou ar­gu­men­tá­ciou v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom. Dal do po­zor­nos­ti omyl­nosť naj­vyš­šie­ho sú­du in ge­ne­rea in spe­cie, pou­ká­zal na sku­toč­nosť ne­vy­vo­de­nia správ­nych dôs­led­kov z dĺžky tr­va­nia väz­by, rôz­ne pro­ces­nop­ráv­ne po­chy­be­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rých sa ma­li do­pus­tiť (pre­dov­šet­kým ne­vys­po­ria­da­nie sa s ar­gu­men­tmi a dô­kaz­mi sťa­žo­va­te­ľa). Vy­tkol nes­práv­ne pou­ží­va­nie ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du. V zá­ve­reč­nej čas­ti sťa­žo­va­teľ vy­zval ús­tav­ný súd nas­ta­viť man­ti­ne­ly pre vä­zob­né stí­ha­nie.
  5. K ús­tav­nej sťaž­nos­ti ako ami­cus cu­riae za­sla­la svo­je vy­jad­re­nie z 12. no­vem­bra 2020 Slo­ven­ská ad­vo­kát­ska ko­mo­ra (ďa­lej len ,,SAK“). V ňom tvr­dí, že tres­tnop­ráv­na kva­li­fi­ká­cia niek­to­rých skut­kov, z kto­rých je sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný, zni­žu­je efek­ti­vi­tu pos­ky­to­va­nej práv­nej po­mo­ci klien­tom po­čas tres­tné­ho ko­na­nia, pre­to­že sa ob­vi­ne­nie tý­ka ob­sa­hu práv­nej po­mo­ci. Je to­ho ná­zo­ru, že ob­sah práv­ne­ho po­ra­den­stva je pod­mien­kou vy­lu­ču­jú­cou proti­práv­nosť ko­na­nia pod­ľa § 28 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ďalej uvá­dza, že zá­kaz po­ra­den­stva sme­ru­jú­ce­ho k pop­re­tiu vi­ny lik­vi­du­je rov­nosť zbra­ní, pri­čom ak­cen­tu­je sna­hu ad­vo­ká­ta chrá­niť svoj­ho klien­ta, kto­rý mô­že spo­čí­vať v sťa­že­ní or­gá­nom čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­šet­riť sku­tok ale­bo pot­res­tať pá­cha­te­ľa. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu po­su­dzo­vať kva­li­fi­ko­va­nosť práv­nej služ­by, čo by v prí­pa­de, že by k to­mu do­chá­dza­lo, moh­lo viesť až k stra­chu ad­vo­ká­tov pos­ky­to­vať práv­ne služ­by v tres­tnom ko­na­ní. Ad­vo­kát ne­má pod­ľa ko­mo­ry po­vin­nosť zis­ťo­vať ma­te­riál­nu prav­du skut­ku. Ko­mo­ra vy­zva­la súd, aby as­pek­ty súd­nej ochra­ny prá­va po­sú­dil aj v kon­texte pô­so­be­nia ad­vo­ká­tov v tres­tnom ko­na­ní.
  6. Ústav­ný súd sa v zá­uj­me vy­vá­že­nia práv­ne­ho dis­kur­zu roz­ho­dol os­lo­viť an­ta­go­nis­tic­kú

in­šti­tú­ciu k SAK. Keď­že v ob­dob­ných ve­ciach návrh na vza­tie do väz­by po­dá­va a vy­šet­ro­va­nie do­zo­ru­je Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, po­žia­dal o sta­no­vis­ko k lis­tu SAK ako ami­cus cu­riae špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý vo svo­jom vy­jad­re­ní z 20. ap­rí­la 2021 (do­ru­če­né ús­tav­né­mu sú­du 26. ap­rí­la 2021) uvie­dol: ,, F pred­met­nej pí­som­nos­ti sí­ce SAK má mi­ni­mál­ne na­vo­nok sna­hu pô­so­biť ako or­gán zá­uj­mo­vej sa­mos­prá­vy, kto­rý reš­pek­tu­je vý­kon vec­nej pô­sob­nos­ti or­gá­nov štát­nej mo­ci, pre­dov­šet­kým sú­dov, av­šak zo sa­mot­né­ho ob­sa­hu je evi­den­tné, že si neob­jek­tív­nym až nek­ri­tic­kým spô­so­bom os­vo­ju­je jed­not­li­vé ob­ha­job­né tvr­de­nia ob­vi­ne­né­ho                                        Je mi­ni­mál­ne

Reklama

po­zo­ru­hod­né, že SAK sa ini­cia­tív­ne a bez aké­ho­koľ­vek bliž­šie­ho oboz­ná­me­nia s ob­sa­hom roz­sia­hle­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, ale pre­dov­šet­kým bez poz­na­nia ob­sa­hu do­po­siaľ vy­ko­na­ných dô­ka­zov sved­čia­cich v nep­ros­pech                                                                                         vy­jad­ru­je k skut­ko­vým okol­nos­tiam a ich

práv­ne­mu po­su­dzo­va­niu v tres­tnej ve­ci me­no­va­né­ho. Ta­ké­to ko­na­nie je v naz­na­če­nom kon­texte lo­gic­ky vy­svet­li­teľ­né je­di­ne tým, že spo­mí­na­ná in­šti­tú­cia zá­uj­mo­vej sa­mos­prá­vy si bez bliž­šie­ho

poz­na­nia roz­ho­du­jú­cich fak­tov brá­ni svoj­ho čle­na (ad­vo­ká­ta), a to naj­mä pre­to, že tres­tná čin­nosť, kto­rá sa ob­vi­ne­né­mu                                          kla­die za vi­nu, je úz­ko pre­po­je­ná s vý­ko­nom je­ho ad­vo­kát­skej

čin­nos­ti, za kto­rú sa aj ob­vi­ne­ný sna­ží za­kryť svo­je proti­práv­ne ko­na­nie. Uve­de­né pre­ja­vy a vstup SAK aj do ko­na­nia pred Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kde v sa­mot­nom ob­sa­hu ne­sú­vis­le, ale naj­mä vy­tr­hnu­tím ur­či­tých sku­toč­nos­tí z ce­lé­ho kon­textu – pou­ka­zom na to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­chá­pu pra­cov­nú náplň tres­tných ad­vo­ká­tov (ob­haj­cov) – evo­ku­je znač­nú úče­lo­vosť pos­tu­pu da­nej in­šti­tú­cie, ako aj jej zjav­nú za­uja­tosť. “

III.

  1. Ústav­ný súd v úvo­de práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci pou­ka­zu­je na čl. 17 ús­ta­vy, z kto­ré­ho vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du, a to nie­len pri roz­hod­nu­tiach o vza­tí do väz­by, ale aj po­čas ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je zá­ro­veň de­ter­mi­no­va­ná aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré by svo­jou pod­sta­tou ma­li dať ra­tio de­ci­den­di(nos­né dô­vo­dy) na up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S tou­to kon­šta­tá­ciou úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­ných práv vy­plý­va­jú­cich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ús­ta­vy, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (m. m. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).
  2. Väz­ba je jed­ným z naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hov do osob­nej slo­bo­dy a do práv ob­vi­ne­né­ho. Vzhľa­dom na tú­to zá­važ­nosť vy­ža­du­je po ce­lý čas súd­nu kon­tro­lu jej ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti (III. ÚS 26/01). Je vý­sos­tným prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du dbať o to, aby do­ba väz­by ob­vi­ne­né­ho nep­rek­ro­či­la ne­vyh­nut­nú hra­ni­cu. Na ten­to účel pat­rí všeo­bec­né­mu sú­du skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be. Ústav­ný súd už vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (I. ÚS 147/09, II. ÚS 94/2012).
  3. V prí­pa­de dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by pre op­ráv­ne­nosť jej ďal­šie­ho tr­va­nia mu­sia byť spl­ne­né šty­ri pod­mien­ky. Po for­mál­nej strán­ke mu­sí exis­to­vať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po ma­te­riál­nej strán­ke sa vy­ža­du­je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, pre kto­rý je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mu­sí exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a na­po­kon mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej pos­tu­po­va­li s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním (I. ÚS 100/04).
  4. Otáz­ka, či je väz­ba zá­kon­ná, má byť vy­rie­še­ná nie­len s pou­ka­zom na vnút­roš­tát­ny zá­kon, ale aj na zne­nie do­ho­vo­ru, všeo­bec­né zá­sa­dy v ňom ob­siah­nu­té a účel ob­me­dze­ní, kto­ré pri­púš­ťa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru. V zmys­le čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru je oso­ba vo väz­be op­ráv­ne­ná na pres­kú­ma­nie pro­ces­ných a hmot­ných pod­mie­nok, kto­ré sú pod­stat­né pre „zá­kon­nosť“ tej­to väz­by v zmys­le do­ho­vo­ru (napr. roz­su­dok vo ve­ci Bro­gan and Ot­hers An­glic­ko z 29. 11. 1988, sé­ria A, č. 154-B, bod 65; a už ci­to­va­ný roz­su­dok vo ve­ci Je­ciusv. Lit­va, bod 100).
  5. Po­žia­dav­ka pres­kú­ma­nia hmot­ných pod­mie­nok („sub­stan­ti­ve require­ment“) zna­me­ná po­vin­nosť pres­kú­mať okol­nos­ti sved­čia­ce pre a pro­ti väz­be a s pou­ka­zom na práv­ne kri­té­riá roz­hod­núť, či sú da­né dô­vo­dy opod­stat­ňu­jú­ce väz­bu, ako aj pre­pus­tiť oso­bu na slo­bo­du, po­kiaľ ta­ké dô­vo­dy neexis­tu­jú (napr. roz­su­dok vo ve­ci Schies­ser v. Švaj­čiarsko zo 4. 12. 1979, sé­ria A, č. 34, bod 31). Tá­to po­vin­nosť za­hŕňa aj pres­kú­ma­nie od­ôvod­ne­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na zá­kla­de kto­ré­ho doš­lo k za­dr­ža­niu, a pres­kú­ma­nie, či za­dr­ža­nie a nás­led­ná väz­ba sle­du­jú le­gi­tím­ny účel (Ilij­kov v. Bul­har­sko, roz­su­dok z 26. 7. 2001, bod 94). Od­ôvod­ne­nosť po­doz­re­nia pred­pok­la­dá exis­ten­ciu sku­toč­nos­tí ale­bo in­for­má­cií, kto­ré ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­nia uro­biť zá­ver, že da­ná oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin (Mi­chal­ko v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, roz­su­dok z 21. 12. 2010, bo­dy 112 a 113). Ko­na­nie mu­sí vy­ka­zo­vať zna­ky, kto­ré v da­nom ča­se pod­ľa plat­né­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu (roz­hod­nu­tie Lu­ka­nov v. Bul­har­sko z 20. 3. 1997), a mu­sí byť jas­né, o aký kon­krét­ny trest­ný čin ide [roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ber­ktay c. Tu­rec­ko z 1. 3. 2001 (IV. ÚS 494/2013)] (ná­lez ús­tav­né­ho sú­du č. k. III. ÚS 38/01 z 11. ok­tób­ra 2001).
  6. Ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy je aj op­ráv­ne­nie tres­tne stí­ha­nej oso­by, aby súd roz­ho­du­jú­ci o jej väz­be skú­mal vý­znam­né sku­toč­nos­ti pre a pro­ti väz­be vrá­ta­ne mož­nos­ti nah­ra­diť ju zá­ru­kou, sľu­bom ale­bo pe­ňaž­nou zá­ru­kou, pri­čom ak sa roz­hod­ne tres­tne stí­ha­nú oso­bu do väz­by vziať ale­bo ju v nej ďa­lej dr­žať, aby bo­li ta­ké­to roz­hod­nu­tia za­lo­že­né na kon­krét­nych sku­toč­nos­tiach, a nie na abstrak­tnej úva­he (III. ÚS 38/01).
  7. V mo­men­te vza­tia do väz­by je mož­né vzhľa­dom na or­ga­ni­zo­va­ný a sku­pi­no­vý cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti ak­cep­to­vať aj spo­loč­né od­ôvod­ne­nie väz­by všet­kých ob­vi­ne­ných. Pri predl­žo­va­ní väz­by po šies­tich me­sia­coch však už ta­ký­to prís­tup nie je ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný (III. ÚS 220/04 z 11. ja­nuá­ra 2005).
  8. Exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že ob­vi­ne­ná oso­ba spá­cha­la trest­ný čin, je pod­mien­kou si­ne qua non re­gu­lár­nos­ti vza­tia a dr­ža­nia vo väz­be. Aby bo­lo mož­né ob­vi­ne­né­ho vziať do väz­by, mu­sí ok­rem for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí exis­to­vať aj tzv. dvo­ji­tý ma­te­riál­ny pred­pok­lad vza­tia do väz­by, a to dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia a dô­vod­nosť väz­by.
  9. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be je po­vin­ný dôs­led­ne sa za­obe­rať otáz­kou dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, a to vrá­ta­ne pres­kú­ma­nia vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia zo spá­chania skut­ku ob­vi­ne­ným pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Zá­ro­veň je súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be po­vin­ný pres­kú­mať, či ve­de­niu tres­tné­ho stí­ha­nia neb­rá­nia zá­kon­né pre­káž­ky, a to vrá­ta­ne preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.
  10. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be je po­vin­ný vy­spo­ria­dať sa s otáz­kou, či za­do­ku­men­to­va­né dô­ka­zy ra­cio­nál­ne od­ôvod­ňu­jú kva­li­fi­ká­ciu skut­ku a či po­su­dzo­va­nie skut­ku pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­bo­lo ve­de­né len na úče­ly bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov zvý­šiť zá­važ­nosť pred­met­né­ho skut­ku tak, aby sa na ten­to sku­tok nev­zťa­ho­va­lo preml­ča­nie (III. ÚS 29/2015 z 18. feb­ruára 2015).
  11. Sťa­žo­va­teľ v pod­stat­nom v ús­tav­nej sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na to, že naj­vyš­ší súd sa ne­vys­po­ria­dal

so žiad­nou z je­ho ná­mie­tok, že od­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia sud­cu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du, kto­ré neexis­tu­je, pou­ka­zu­je na nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­kov a na neexis­ten­ciu dô­vo­dov ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by, ne­bo­la mu da­ná od­po­veď na otáz­ku, z akých dô­ka­zov vy­plý­va, že sa mal do­pus­tiť vo­či poš­ko­de­né­mu    ná­si­lia, hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, pou­ka­zu­je tiež na to, že sa ne­mo­hol do­pus­tiť tres­tných či­nov, pre kto­ré mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pre­to­že iš­lo o čin­nosť ad­vo­ká­ta.

III.1.     K dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by:

Reklama
  1. Ústav­ný súd v ce­lom roz­sa­hu súh­la­sí s teo­re­tic­ko-práv­ny­mi úva­ha­mi naj­vyš­šie­ho sú­du, pod­po­re­ný­mi i ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du o tom, že roz­ho­do­va­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho a dru­hos­tup­ňo­vé­ho sú­du tvo­ria je­den ce­lok a z ne­ho je pot­reb­né pre po­sú­de­nie dô­vod­nos­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­chá­dzať. Keď­že sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du na­pá­da ne­dos­tat­ky tý­ka­jú­ce sa špe­ci­fi­ká­cie kon­krét­nych sved­kov, na kto­rých by mal pô­so­biť, ako pred­pok­lad ďal­šie­ho tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by, ús­tav­ný súd sa za­me­ral na pres­kú­ma­nie to­ho, ako sa s tou­to čas­ťou žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by vy­spo­ria­dal špe­cia­li­zo­va­ný súd. Po pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du však ús­tav­ný súd mu­sí skon­šta­to­vať, že ani v je­ho od­ôvod­ne­ní sa od­po­veď na tú­to kon­krét­nu a pod­stat­nú ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa ne­na­chá­dza. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­plý­va iba tá sku­toč­nosť, že dô­vo­dom ko­lúz­nej väz­by je sa­mot­né ko­lúz­ne sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré tvo­rí sku­tok, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.
  2. Te­da na­priek správ­nos­ti teo­re­tic­kých úvah naj­vyš­šie­ho sú­du ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že na tie­to úva­hy už ne­nad­vä­zu­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by v uz­ne­se­niach všeo­bec­ných sú­dov ma­li byť ob­siah­nu­té v ta­kom roz­sa­hu, kto­ré by umož­ni­li ús­tav­né­mu sú­du dos­pieť k zá­ve­ru, že sťa­žo­va­teľ na svo­je re­le­van­tné otáz­ky dos­tal ta­kú od­po­veď, kto­rou by bo­lo napl­ne­né je­ho prá­vo na riad­ne od­ôvod­ne­nie a kto­ré v prí­pa­de je­ho ne­napl­ne­nia sa v prí­pa­de väz­by auto­ma­tic­ky pre­ta­vu­je do po­ru­še­nia práv pod­ľa čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, resp. sú­dy mu­sia byť schop­né po 9 me­sia­coch tr­va­nia ko­lúz­nej väz­by uviesť me­ná kon­krét­nych osôb, pro­ti kto­rým by moh­lo sme­ro­vať ko­lúz­ne sprá­va­nie sťa­žo­va­te­ľa. Iba tak je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o exis­ten­cii dô­vo­du ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku. V kon­texte ta­kých­to ne­dos­tat­kov v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du v spo­je­ní s uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du ús­tav­né­mu sú­du neos­tá­va nič iné, iba kon­šta­to­vať, že ak v nich nie je uve­de­ný žiad­ny kon­krét­ny dô­vod ko­lúz­nej väz­by (me­ná osôb, kto­ré eš­te vy­po­ču­té ne­bo­li), dô­vo­dy ko­lúz­nej väz­by po­tom neexis­tu­jú.
  3. Ústav­ný súd, pa­raf­rá­zu­júc slo­vá naj­vyš­šie­ho sú­du, pri­po­mí­na no­to­ric­kú ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ,,ESĽP“), pod­ľa kto­rej čím dlh­šie väz­ba tr­vá, tým sú­dy mu­sia pre udr­ža­nie väz­by vy­ža­do­vať spl­ne­nie vy­ššej mie­ry po­doz­re­nia zo spá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, pre­to­že pos­tu­pom ča­su pre­va­žu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny a dô­le­ži­tosť osob­nej slo­bo­dy nad zá­uj­ma­mi štá­tu vy­šet­riť tres­tnú čin­nosť a pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd (por. napr. roz­su­dok ESĽP zo 6. 10. 2016 vo ve­ci Stro­gan c. Uk­ra­ji­na, sťaž­nosť č. 30198/11, bod 96).
  4. Ak by ús­tav­ný súd pri­pus­til vý­klad zvo­le­ný naj­vyš­ším sú­dom, že na ko­lúz­nu väz­bu pos­ta­ču­je sa­mot­ný fakt, že ko­lúz­ne sprá­va­nie je ob­siah­nu­té v skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre kto­ré je pro­ti ob­vi­ne­né­mu ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, po­tom by bol da­ný ko­lúz­ny dô­vod väz­by pri ta­kých­to dru­hoch tres­tných či­nov vždy, a to bez oh­ľa­du na štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia a bez oh­ľa­du na to, že neexis­tu­jú žiad­ni sved­ko­via (napr. pre­to, že už bo­li vy­po­ču­tí), vo­či kto­rým by sa mo­hol sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť ko­lúz­ne­ho sprá­va­nia. Ta­ký­to vý­klad by zna­me­nal mož­nosť dr­žať oso­by ob­vi­ne­né z kon­krét­nych dru­hov tres­tných či­nov vo väz­be po ako­koľ­vek dl­hý čas a bez akých­koľ­vek, na ta­ký­to osa­mo­te­ný dô­vod, nad­vä­zu­jú­cich sku­toč­nos­tí od­vod­ňu­jú­cich ko­lúz­nu väz­bu. Ur­či­té špe­ci­fi­ká pla­tia pri or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ne, pri kto­rej je, ako správ­ne kon­šta­tu­jú sú­dy, ri­zi­ko ko­lú­zie vy­so­ké a cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti zna­me­ná ve­ľa, no aj pri tých­to vzťa­hoch je pot­reb­né pri­me­ra­ne uve­de­ný štan­dard ap­li­ko­vať.

III.2.     K pre­ven­tív­nej väz­be:

  1. K dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by naj­vyš­ší súd uvie­dol, že be­rie do úva­hy oso­bu ob­vi­ne­né­ho, cha­rak­ter, zá­važ­nosť, so­fis­ti­ko­va­nosť a roz­sia­hlosť údaj­ne pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom dô­vod­nosť oba­vy ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho v na­pos­le­dy uve­de­nom us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku má na­viac zvý­raz­ňo­vať sku­toč­nosť, že vo ve­ci mož­no pred­pok­la­dať za­bez­pe­čo­va­nie ďal­ších dô­ka­zov, naj­mä vý­po­ve­dí sved­kov, pri­čom tie­to by v ďal­šom ko­na­ní moh­li ob­jas­niť sú­vi­sia­ce i spor­né sku­toč­nos­ti, či už v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko hod­no­te­nie stup­ňa po­doz­re­nia je pria­mo úmer­né všet­kým okol­nos­tiam i sta­vu ko­na­nia a pred­pok­la­dá exis­ten­ciu fak­to­rov ale­bo in­for­má­cii, kto­ré by ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­ni­li úsu­dok o tom, že by kon­krét­na oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin, pri­čom ta­ká­to dô­vod­nosť zá­vi­sí vždy od súhr­nu všet­kých okol­nos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du (III. US 447/2016). Zá­ro­veň naj­vyš­ší súd oh­ľa­dom prí­pad­nej neexis­ten­cie vä­zob­né­ho dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku uvie­dol, že v sú­čas­nom štá­diu ko­na­nia ne­mô­že byť ani zmien­ky bez to­ho, aby sú­čas­ne súd ko­na­jú­ci a roz­ho­du­jú­ci o väz­be ob­vi­ne­né­ho ne­kon­šta­to­val oba­vu z napl­ne­nia pred­pok­la­dov ob­siah­nu­tých v ozna­če­nom dô­vo­de väz­by a to naj­mä vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným zjav­ne nie úpl­ne pres­ne uvá­dza­né­mu bez­úhon­né­mu do­te­raj­šie­mu spô­so­bu ži­vo­ta, pri­čom naj­vyš­ší súd pou­ká­zal na to, že z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je zrej­mé, že ob­vi­ne­né­mu sa kla­die za vi­nu vo všeo­bec­nos­ti proti­práv­ne ko­na­nie zhru­ba od ro­ku 2006.
  1. K tak­to tvr­de­ným dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je však pot­reb­né uviesť naj­mä to, čo už bo­lo po­ve­da­né o zrej­me nad­kva­li­fi­ká­cii skut­ku, resp. nes­práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, čo tvr­de­nia o zá­važ­nos­ti ko­na­nia váž­ne re­la­ti­vi­zu­jú. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že to bo­lo prá­ve ob­vi­ne­nie z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia, kto­ré bo­lo pod­ľa návr­hu pro­ku­rá­to­ra zdô­raz­ňo­va­né ako dô­vod väz­by sťa­žo­va­te­ľa. Tak­tiež špe­cia­li­zo­va­ný súd v uz­ne­se­ní uvie­dol, že dô­vo­dom ďal­šie­ho tr­va­nia pre­ven­tív­nej väz­by je, že sa stav ve­ci pre­bie­ha­jú­cim do­ka­zo­va­ním v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa nez­me­nil, pri­čom to­to tvr­de­nie sa vzťa­hu­je naj­mä na ko­na­nie uve­de­né v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia). Dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce v ďal­šom do­ka­zo­va­ní, kto­ré ma­jú potvr­diť dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia, nie sú sa­my ose­be dô­vo­dom na tr­va­nie pre­ven­tív­nej väz­by. Ku dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu mu­sia pris­tú­piť sku­toč­nos­ti ďal­šie, z kto­rých je mož­né vy­vo­diť prav­de­po­dob­nosť, že ob­vi­ne­ný bu­de v tres­tnej čin­nos­ti pok­ra­čo­vať. Av­šak ta­ké­to sku­toč­nos­ti v uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du, resp. špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du ab­sen­tu­jú. Po­kiaľ naj­vyš­ší súd tvr­dí, že u sťa­žo­va­te­ľa nej­de o oso­bu bez­úhon­nú, po­tom sa žia­da uviesť, že bez­úhon­nosť naj­vyš­ší súd ne­vi­dí v oso­be sťa­žo­va­te­ľa a v je­ho ži­vo­te mi­mo pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, ale za­se iba v tom, že ob­vi­ne­ný mal pá­chať tres­tnú čin­nosť, pre kto­rú je vo väz­be. Ta­ké­to chá­pa­nie bez­úhon­nos­ti však pre úče­ly väz­by nie je pri­ja­teľ­né. Nie je ani zrej­mé, čo mal naj­vyš­ší súd na mys­li, ak uvá­dza, že pri­hlia­dal i na oso­bu sťa­žo­va­te­ľa, ak ďa­lej tú­to svo­ju my­šlien­ku vô­bec ne­roz­vá­dza.
  2. Z uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a nás­led­ne aj z uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du mož­no zis­tiť iba tú sku­toč­nosť, že dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by je iba sa­mot­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tných či­nov, pre kto­ré mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.
  3. Av­šak, ako to už ús­tav­ný súd skon­šta­to­val pri hod­no­te­ní dô­vo­dov­ko­lúz­nej väz­by, pri ta­kom­to vý­kla­de dô­vod­nos­ti väz­by by kaž­dý ob­vi­ne­ný z ur­či­tých dru­hov tres­tných či­nov bol do väz­by vza­tý a z väz­by ako fa­kul­ta­tív­nej mož­nos­ti by sa sta­la väz­ba ob­li­ga­tór­na.
  4. Ústav­ný súd v zá­ve­re k dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by u sťa­žo­va­te­ľa pri­po­mí­na svo­ju ju­di­ka­tú­ru, pod­ľa kto­rej ani druh, cha­rak­ter, roz­sah či zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti ne­mô­žu byť dô­vo­dom pre­ven­tív­nej väz­by na účel § 71 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku, po­kiaľ nie je napl­ne­ná dis­po­zí­cia tej­to práv­nej nor­my. Dis­po­zí­cia práv­nej nor­my mu­sí byť na­vy­še vy­kla­da­ná dos­lov­ne ale­bo zu­žu­jú­co, pre­to­že v tres­tnom prá­ve nie je mož­né práv­ne nor­my vy­kla­dať exten­zív­ne, a už vô­bec nie v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (por. II. ÚS 792/2014 bo­dy 13.8 až 14). Pre­to, ak neexis­tu­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú dô­vod­nú oba­vu, že sťa­žo­va­teľ bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, po­tom dô­vod pre­ven­tív­nej väz­by nie je da­ný. Ústav­ný súd aj v sú­vis­los­ti s dô­vod­mi, o kto­ré op­rel naj­vyš­ší súd potvr­dzu­jú­ci vý­rok uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du o exis­ten­cii dô­vo­dov pre­ven­tív­nej väz­by, opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že na­priek roz­sia­hlos­ti je­ho uz­ne­se­nia ab­sen­tu­jú kon­krét­ne dô­vo­dy pre­ven­tív­nej väz­by.

III.3.     Nes­práv­na práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia:

  1. K ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa, že doš­lo k nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia

o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) s pou­ka­zom na § 140 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na a § 141 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na, keď­že v zmys­le uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je čle­nom sku­pi­ny                                                                                                       ale iba

oso­bou čin­nou pre sku­pi­nu, naj­vyš­ší súd uvie­dol:                     ak sa ob­vi­ne­ný do­má­ha zme­ny práv­nej

kva­li­fi­ká­cie v tom zmys­le, že mu ďa­lej ne­bu­de kla­de­né za vi­nu spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, ide zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho zno­va o opo­me­nu­tie to­ho, že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia sa v tres­tnom ko­na­ní us­ku­toč­ňu­je pred sú­dom a nie pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní. Ok­rem to­ho, tak­to for­mu­lo­va­ný zá­ver neod­rá­ža reál­ny stav ve­ci, na­koľ­ko ako už pod­rob­ne uvie­dol sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie v sťaž­nos­ťou na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, prie­bež­ne vy­ko­ná­va­ným do­ka­zo­va­ním sa sku­toč­nos­ti o údaj­ne pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti ozna­če­nou zlo­či­nec­kou sku­pi­nou ne­po­chyb­ne potvr­dzu­jú, o čom os­tat­ne vý­raz­ne sved­čí vý­po­veď sved­ka                                               z 11. jú­na 2020, kto­rý po­mer­ne

de­tail­ne vy­po­ve­dal k to­mu ako mal ob­vi­ne­ný                                  pô­so­biť‘ na čle­nov sku­pi­ny v tom

zmys­le, či vô­bec mô­žu vy­po­ve­dať pred OČTK, čo zhod­ne potvr­dil vo vý­po­ve­di z 26. jú­na 2020 aj sve­dok “

Reklama
  1. K tak­to for­mu­lo­va­né­mu vy­spo­ria­da­niu sa naj­vyš­ším sú­dom s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa o nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ús­tav­ný súd naj­prv mu­sí poz­na­me­nať, že sťa­žo­va­teľ v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du neu­vá­dza, že sa do­má­ha to­ho, aby mu ďa­lej ne­bo­lo kla­de­né za vi­nu spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, ako to tvr­dí naj­vyš­ší súd. Ta­ké­to tvr­de­nie ne­zod­po­ve­dá ob­sa­hu sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa a je aj v roz­po­re so sa­mot­ným uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Sťa­žo­va­te­ľo­vi ob­vi­ne­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­ľa § 296 Tres­tné­ho po­riad­ku vzne­se­né ne­bo­lo. V bo­de 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na. Na­vy­še, sťa­žo­va­teľ ani ne­na­pá­da nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku pod­ľa bo­du 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale pod­ľa bo­du 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
  2. Te­da nie­len­že naj­vyš­ší súd nes­práv­ne tvr­dí, že s nes­práv­nou práv­nou kva­li­fi­ká­ciou skut­ku sa už vy­spo­ria­dal špe­cia­li­zo­va­ný súd, ale v roz­po­re s ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa, kto­rá bo­la ve­de­ná k nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku pod­ľa bo­du 6, ana­ly­zu­je bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­rý sku­tok však nik­dy ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin kva­li­fi­ko­va­ný ne­bol.
  3. Tvr­de­nia naj­vyš­šie­ho sú­du za­lo­že­né na úva­hách, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny sú­vis s ob­sa­hom ná­miet­ky, nie sú od­po­ve­ďou na sťa­žo­va­te­ľo­vu re­le­van­tnú ná­miet­ku, kto­rú by oso­ba, kto­rá je vo väz­be už 9 me­sia­cov, ne­po­chyb­ne ma­la dos­tať. Iba tak bu­de za­cho­va­né jej prá­vo na osob­nú slo­bo­du.
  4. Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s ná­zo­rom naj­vyš­šie­ho sú­du o tom, že vo vzťa­hu ku kva­li­fi­ká­cii skut­ku bu­de ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia pred sú­dom (zrej­me tu už naj­vyš­ší súd pre­ju­di­ku­je po­da­nie ob­ža­lo­by), kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný. Ústav­ný súd zdô­raz­ňu­je, že súd, kto­rý o väz­be roz­ho­du­je, je po­vin­ný skú­mať ako jed­nu z tzv. ma­te­riál­nych pod­mie­nok dô­vo­dov väz­by aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti, te­da aj do­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy, nas­ved­ču­jú to­mu, že sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, a či sku­tok vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu. Skú­ma­nie tzv. ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by je zá­kon­nou pod­mien­kou pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by či pre ďal­šie tr­va­nie väz­by. Súd pre­to nes­mie vy­chá­dzať iba for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale mu­sí skú­mať a hod­no­tiť dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Ak do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je napl­ne­ná vä­zob­ná pod­mien­ka. Pod­stat­ná je aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu. Ta­ké­to skú­ma­nie je dô­le­ži­té prá­ve z dô­vo­dov, aby sa za­brá­ni­lo tzv. úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku zo stra­ny po­lí­cie, čo má za nás­le­dok nap­rík­lad dlh­šie tr­va­nie väz­by ale­bo prís­nej­šie pod­mien­ky pre pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, ako to moh­lo byť aj vo ve­ci sťa­žo­va­te­ľa.
  5. Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na to, že kva­li­fi­ká­cia skut­ku v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia by zna­me­na­la, že sťa­žo­va­te­ľo­vi by hro­zil trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re na dvad­sať ro­kov až dvad­sať­päť ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie na roz­diel od mož­né­ho tres­tu pre skut­ky uve­de­né v bo­de 1 a 4 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kde je sta­no­ve­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by v roz­me­dzí od päť do de­sať ro­kov (bod 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia), resp. tri až osem ro­kov (bod 4 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia).
  6. Sťa­žo­va­teľ je v bo­de 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia stí­ha­ný pre zlo­čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia

a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na a v bo­de 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na. Pod­ľa skut­ku 1 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je sťa­žo­va­teľ po­va­žo­va­ný za oso­bu čin­nú pre sku­pi­nu  pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak

v zmys­le skut­ku 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je už po­va­žo­va­ný za čle­na ne­bez­peč­né­ho zos­ku­pe­nia pod­ľa § 189 ods. 4 písm. c) Tres­tné­ho zá­ko­na. Me­dzi pos­ta­ve­ním sťa­žo­va­te­ľa ako ob­vi­ne­né­ho v bo­de 1 a 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je znač­ný roz­por, kto­rý sám ose­be spo­chyb­ňu­je správ­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku.

  1. Ústav­ný súd pou­ka­zu­je na ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý žia­dal, aby mu bo­la da­ná od­po­veď

na otáz­ku, z akých dô­ka­zov vy­plý­va, že sa mal do­pus­tiť vo­či poš­ko­de­né­mu                                    ná­si­lia,

hroz­by ná­si­lím ale­bo inej ťaž­kej uj­my, čo je zá­klad­ný kva­li­fi­kač­ný znak tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia. Na­priek to­mu, že špe­cia­li­zo­va­ný súd a aj naj­vyš­ší súd ci­tu­jú vý­po­ve­de rôz­nych sved­kov a vý­po­ve­ďa­mi sved­kov je v pod­sta­te od­ôvod­ne­ná väz­ba sťa­žo­va­te­ľa, od­po­veď na tú­to otáz­ku sa v nich ne­na­chá­dza.

  1. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že aj tá­to sku­toč­nosť vy­vo­lá­va re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o správ­nej práv­nej kva­li­fi­ká­ciu skut­ku pod­ľa bo­du 6 uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.
  2. V rám­ci ko­na­nia o ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd ne­mô­že skú­mať de­fi­ni­tív­nu dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia z hľa­dis­ka je­ho vzťa­hu k vi­ne sťa­žo­va­te­ľa, a te­da k me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu, ku kto­ré­mu v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní eš­te len má dôjsť. Ak ale ús­tav­ný súd má spl­niť svo­ju po­vin­nosť a pres­kú­mať ús­tav­nú kon­for­mi­tu zá­ve­rov všeo­bec­ných sú­dov o spl­ne­ní ma­te­riál­nej pod­mien­ky vä­zob­né­ho stí­ha­nia, ne­mô­že ig­no­ro­vať cel­kom zjav­nú ne­dos­ta­toč­nosť iden­ti­fi­ká­cie skut­ku, kto­rý tvo­ril zá­klad pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a nás­led­né vä­zob­né stí­ha­nie. Ústav­ný súd ak­cep­tu­je, že vy­me­dzenie skut­ku tvo­ria­ce­ho pod­klad pre ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vä­zob­ným spô­so­bom sa v zá­vis­los­ti od stá­le pre­bie­ha­jú­ce­ho do­ka­zo­va­nia mô­že vy­ví­jať. To ale nez­na­me­ná, že je ak­cep­to­va­teľ­né, ak or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­pí­šu čin tvo­ria­ci skut­ko­vý zá­klad vzne­se­nia ob­vi­ne­nia spô­so­bom, kto­rý do vzťa­hu stí­ha­né­ho skut­ku na jed­nej stra­ne a zá­kon­né­ho vy­me­dzenia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty v Tres­tnom zá­ko­ne na stra­ne dru­hej vne­sie ta­kú mie­ru na­pä­tia a neur­či­tos­ti, že ús­tav­ne re­le­van­tným spô­so­bom spo­chyb­ní kva­li­tu vä­zob­né­ho stí­ha­nia v je­ho zá­kla­de, te­da v je­ho prí­pus­tnos­ti z poh­ľa­du dodr­ža­nia zá­ruk za­hr­nu­tých v zá­klad­nom prá­ve na osob­nú slo­bo­du, kto­ré je väz­bou ob­me­dze­né v ča­se, keď ob­vi­ne­né­ho eš­te ne­mož­no po­va­žo­vať za pá­cha­te­ľa.
  3. Ústav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že pos­tu­py po­lí­cie, keď dôj­de k úče­lo­vé­mu nad­kva­li­fi­ko­va­niu tres­tné­ho či­nu, by ne­ma­li byť zo stra­ny sú­dov to­le­ro­va­né. Úlo­hou sú­dov pri roz­ho­do­va­ní o väz­be je do­hlia­dať na dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a v prí­pa­de, ak k po­ru­še­niu zá­ko­na dôj­de, z ta­ké­ho­to pos­tu­pu vy­vo­diť dôs­led­ky, kto­rý­mi mô­že byť aj pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by. Nie je pre­to roz­ho­du­jú­ce to, čo for­mál­ne vy­plý­va z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale to, čo reál­ne vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Pre­to prís­tup zvo­le­ný naj­vyš­ším sú­dom je z ús­tav­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka neak­cep­to­va­teľ­ný a ve­die k po­ru­še­niu prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du.
  4. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd po­va­žu­je za pot­reb­né zdô­raz­niť, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je vý­znam­ným fak­to­rom aj pri roz­ho­do­va­ní o mož­nom nah­ra­de­ní väz­by opat­re­nia­mi pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ naj­vyš­ší súd de­tail­ne ro­zo­be­rá dô­vo­dy, pre kto­ré nie je mož­né nah­ra­diť väz­bu sťa­žo­va­te­ľa z dô­vo­du, že je stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, po­tom pot­re­ba správ­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku vy­stu­pu­je o to viac do pop­re­dia. Ak naj­vyš­ší súd na stra­ne jed­nej zľah­ču­je pot­re­bu správ­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku a na stra­ne dru­hej je pod­ľa ne­ho prá­ve práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku ako obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu dô­vo­dom ne­mož­nos­ti nah­ra­diť väz­bu niek­to­rým z pro­ces­ných pros­tried­kov pod­ľa § 80 až § 82 Tres­tné­ho po­riad­ku, z dô­vo­du neexis­ten­cie vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du po­tom ide o roz­hod­nu­tie ar­bit­rár­ne, za­sa­hu­jú­ce do sťa­žo­va­te­ľov­ho prá­va na osob­nú slo­bo­du. Je ús­tav­ne neak­cep­to­va­teľ­né, aby ce­lý čas väz­by bol sťa­žo­va­teľ vy­lú­če­ný z pros­tried­kov nah­ra­de­nia väz­by pre po­chy­be­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri nad­kva­li­fi­ká­cii tres­tné­ho či­nu.
  5. Ústav­ný súd od­ka­zu­je na svo­ju ju­di­ka­tú­ru a ju­di­ka­tú­ru ESĽP, pod­ľa kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba má op­ráv­ne­nie na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň z uve­de­né­ho vy­plý­va aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (ob­dob­ne III. ÚS 271/07 ale­bo roz­su­dok ESĽP z 20. 10. 2016 vo ve­ci Ara Ha­ru­tyu­nyan c. Ar­mén­sko, sťaž­nosť č. 629/11, bod 51).
  6. Naj­vyš­ší súd a rov­na­ko ani špe­cia­li­zo­va­ný súd, na od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia kto­ré­ho naj­vyš­ší súd opa­ko­va­ne od­ka­zu­je (na­priek to­mu, že v od­ôvod­ne­ní špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sa od­po­ve­de na otáz­ky nas­to­le­né sťa­žo­va­te­ľom ne­na­chá­dza­jú), však v zmys­le uve­de­né­ho ne­pos­tu­po­va­li. Sťa­žo­va­teľ sa pod­ľa okol­nos­tí je­ho prí­pa­du nao­zaj ne­mo­hol doz­ve­dieť, pre­čo bo­la pres­ne je­ho žia­dosť o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du za­miet­nu­tá, a ani to, aké sú dô­vo­dy na ďal­šie tr­va­nie je­ho väz­by, a to či už ko­lúz­nej ale­bo pre­ven­tív­nej.
  7. Po pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia o vza­tí do väz­by a pres­kú­ma­ní uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du mu­sí ús­tav­ný súd kon­šta­to­vať, že za dô­vo­dy ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by po­va­žu­jú naj­vyš­ší súd a aj špe­cia­li­zo­va­ný súd iba sa­mot­nú sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný pá­chal tres­tnú čin­nosť, kto­rá sa­ma ose­be je dô­vo­dom ko­lúz­nej a pre­ven­tív­nej väz­by. Av­šak s pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru ESĽP, pod­ľa kto­rej čím dlh­šie väz­ba tr­vá, tým sú­dy mu­sia vy­ža­do­vať sil­nej­šie dô­vo­dy na ďal­šie jej tr­va­nie, pre­to­že pos­tu­pom ča­su pre­va­žu­je pre­zum­pcia ne­vi­ny a dô­le­ži­tosť osob­nej slo­bo­dy nad zá­uj­ma­mi štá­tu vy­šet­riť tres­tnú čin­nosť a pos­ta­viť ob­vi­ne­né­ho pred súd, po­tom ús­tav­ný súd uzat­vá­ra, že dô­vo­dy na väz­bu, tak ako ich pre­zen­to­va­li špe­cia­li­zo­va­ný súd a naj­vyš­ší súd vo svo­jich uz­ne­se­niach, sú ne­dos­ta­toč­né a za­sa­hu­jú do prá­va sťa­žo­va­te­ľa na osob­nú slo­bo­du.
  8. Ústav­ný súd na zá­kla­de uve­de­né­ho kon­šta­tu­je, že ak v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia o za­miet­nu­tí sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu o ne­vy­ho­ve­ní žia­dos­ti o pre­pus­te­nie sťa­žo­va­te­ľa z väz­by chý­ba­jú jas­né a zro­zu­mi­teľ­né dô­vo­dy, z kto­rých by bo­lo mož­né vy­vo­diť opod­stat­ne­nosť ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by, po­tom dô­vo­dy ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­jú. Aj vzhľa­dom na dĺžku tr­va­nia väz­by u sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd vy­ho­vel ús­tav­nej sťaž­nos­ti a skon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 17 ods. 2 a 5 ús­ta­vy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 do­ho­vo­ru a uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du zru­šil.
  9. Po­kiaľ sťa­žo­va­teľ pou­ka­zo­val na to, že sa ne­mo­hol do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti z dô­vo­du, že iš­lo iba o vý­kon čin­nos­ti ad­vo­ká­ta, k to­mu­to ús­tav­ný súd do­dá­va, že ad­vo­kát za­bez­pe­ču­je zá­klad­né prá­vo na práv­nu po­moc vrá­ta­ne ob­ha­jo­by v tres­tnom ko­na­ní v pros­pech svo­jich klien­tov. Po­dob­ne ako ESĽP aj ús­tav­ný súd je to­ho ná­zo­ru, že vä­zob­né stí­ha­nie osôb, kto­ré pô­so­bia v ob­las­ti prá­va (sud­co­via, pro­ku­rá­to­ri, ad­vo­ká­ti), mu­sí byť pod­ro­be­né naj­prís­nej­šie­mu po­sú­de­niu (napr. roz­su­dok ESĽP zo 16. 4. 2019 vo ve­ci Al­parsla­nAl­tay c. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 12778/17 vo vzťa­hu k sud­com). V prí­pa­de ad­vo­ká­tov je v hre to­tiž nie­len vý­kon slo­bod­nej pro­fe­sie ad­vo­ká­ta, ale kaž­dé tres­tné stí­ha­nie ad­vo­ká­ta sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom je­ho pro­fe­sie v se­be ob­sa­hu­je aj mra­zia­ci úči­nok pre os­tat­ných ad­vo­ká­tov pos­ky­to­vať tú­to po­moc v pros­pech klien­ta, a tým os­la­bu­je dô­ve­ru v práv­ny štát. Ad­vo­ká­ti hra­jú kľú­čo­vú úlo­hu v rám­ci súd­nej mo­ci, pre­to­že vy­stu­pu­jú ako spros­tred­ko­va­te­lia me­dzi spo­loč­nos­ťou (klien­ta­mi, kto­rých za­stu­pu­jú) a sú­dom. Ich úlo­hou je za­is­ťo­vať dô­ve­ru me­dzi spo­loč­nos­ťou a súd­mi, čím je tá­to úlo­ha ne­nah­ra­di­teľ­ná v de­mok­ra­cii a v práv­nom štá­te (por. roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Fran­cois Fran­cúz­sko, sťaž­nosť č. 26690/11, bod 51a tam cit. ca­se-law).

Pre­to je pri tres­tnom stí­ha­ní ad­vo­ká­tov, resp. ich vä­zob­nom stí­ha­ní, nut­né pos­tu­po­vať s naj­vyš­šou mie­rou opatr­nos­ti.

  1. Ústav­né­mu sú­du tiež neuš­lo, že z vý­po­ve­dí jed­not­li­vých sved­kov a spolu­ob­vi­ne­ných vy­plý­va­jú opa­ko­va­né vy­jad­re­nia o tom, že sťa­žo­va­te­ľa nav­šte­vo­va­li ako ad­vo­ká­ta, resp. práv­ni­ka. Av­šak vzhľa­dom na pot­re­bu za­cho­vá­vať zdr­žan­li­vosť vo vzťa­hu k okol­nos­tiam, kto­ré by ma­li byť pred­me­tom ďal­šie­ho roz­ho­do­va­nia všeo­bec­ných sú­dov, a k to­mu, že iné okol­nos­ti, na kto­ré sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti pou­ká­zal, pos­ta­čo­va­li na vy­slo­ve­nie na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia uve­de­ných práv, a k je­ho pre­pus­te­niu z väz­by na slo­bo­du sa ús­tav­ný súd bliž­šie k tej­to otáz­ke ne­po­va­žo­val za pot­reb­né vy­jad­ro­vať. Av­šak na zá­važ­nosť tej­to otáz­ky, kto­rá mô­že byť roz­ho­du­jú­ca pre vy­slo­ve­nie vi­ny či ne­vi­ny sťa­žo­va­te­ľa, bo­lo by na­naj­výš žia­du­ce, aby sa všeo­bec­né sú­dy s otáz­ka­mi, kto­ré sťa­žo­va­teľ v žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by nas­to­lil a na kto­ré od­po­veď ne­dos­tal, za­obe­ra­li. Vzhľa­dom na to, že ús­tav­ný súd vy­ho­vel čas­ti ús­tav­nej sťaž­nos­ti sme­ro­va­nej k po­ru­še­niu osob­nej slo­bo­dy v zmys­le čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 do­ho­vo­ru, bo­lo bez práv­ne­ho vý­zna­mu sa za­obe­rať po­ru­še­ním čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru. Pro­ces­né zá­ru­ky z nich ply­nú­ce sú do is­tej mie­ry sú­čas­ťou čl. 17 ús­ta­vy, resp. čl. 5 do­ho­vo­ru.
  2. Pod­ľa § 133 ods. 3 písm. d) zá­ko­na č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) mô­že ús­tav­ný súd pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sťa­žo­va­te­ľa, ob­no­vil stav pred ich po­ru­še­ním. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du ak sa súd­ne roz­hod­nu­tie opie­ra o dô­vod väz­by, kto­rý v da­nom ča­se ne­mô­že exis­to­vať, nej­de o ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ný ti­tul väz­by, a te­da ani ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né poz­ba­ve­nie osob­nej slo­bo­dy (por. III. ÚS 199/05). Na zá­kla­de uve­de­né­ho dô­vo­dy na vä­zob­né stí­ha­nie sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­jú, a pre­to na­ria­dil je­ho pre­pus­te­nie na slo­bo­du.
  3. Ústav­ný súd, vy­chá­dza­júc z ma­te­riál­ne­ho chá­pa­nia ochra­ny práv a slo­bôd, roz­ho­dol v okol­nos­tiach prí­pa­du tak, že na­ria­dil naj­vyš­šie­mu sú­du ako účas­tní­ko­vi ko­na­nia, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie ru­ší, aby sťa­žo­va­te­ľa bez­od­klad­ne pre­pus­til na slo­bo­du (III. ÚS 295/05, III. ÚS 128/05, III. ÚS 84/06). Vzhľa­dom na ok­ra­jo­vý as­pekt pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia ús­tav­ný súd ne­vi­del dô­vod na na­vy­šo­va­nie sa­tis­fak­cie aj jej fi­nan­čným za­dos­ťu­či­ne­ním.

IV.

Tro­vy ko­na­nia

Reklama
  1. Sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti po­žia­dal ús­tav­ný súd o priz­na­nie náh­ra­dy trov ko­na­nia.
  2. Pod­ľa § 73 ods. 3 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pod­ľa vý­sled­ku ko­na­nia uz­ne­se­ním ulo­žiť niek­to­ré­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia, aby úpl­ne ale­bo sčas­ti nah­ra­dil iné­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia ale­bo štá­tu tro­vy ko­na­nia.
  3. Pri vý­poč­te trov ko­na­nia ús­tav­ný súd vy­chá­dzal z us­ta­no­ve­ní vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „vy­hláš­ka“) a priz­nal od­me­nu za tri úko­ny práv­nej služ­by (prev­za­tie a príp­ra­va za­stú­pe­nia vrá­ta­ne pr­vej po­ra­dy s klien­tom, návrh ús­tav­né­mu sú­du, ako aj rep­li­ku k vy­jad­re­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du) pod­ľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vy­hláš­ky. Dva úko­ny bo­li vy­ko­na­né v ro­ku 2020 a je­den vy­ko­na­ný v ro­ku 2021.
  4. Ústav­ný súd pri vý­poč­te dvoch úko­nov z ro­ku 2020 vy­chá­dzal zo zá­klad­nej sadz­by ta­rif­nej od­me­ny za je­den úkon práv­nej služ­by za rok 2020 v su­me 177 eur (1/6 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa §11 ods. 3 vy­hláš­ky) a pau­šál­nej náh­ra­dy niek­to­rých ho­to­vých vý­dav­kov (re­žij­ný pau­šál) za kaž­dý úkon práv­nej služ­by v su­me 10,62 eur (1/100 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 16 ods. 3 vy­hláš­ky), čo je spo­lu 187,62 eur; za dva úko­ny te­da 375,24 eur.
  5. Pri vý­poč­te jed­né­ho práv­ne­ho úko­nu vy­ko­na­né­ho v ro­ku 2021 vy­chá­dzal ús­tav­ný súd zo zá­klad­nej sadz­by ta­rif­nej od­me­ny za je­den úkon práv­nej služ­by v su­me 181,17 eur (1/6 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 11 ods. 3 vy­hláš­ky) a pau­šál­nej náh­ra­dy niek­to­rých ho­to­vých vý­dav­kov (re­žij­ný pau­šál) za kaž­dý úkon práv­nej služ­by v su­me 10,87 eur (1/100 vý­poč­to­vé­ho zá­kla­du pod­ľa § 16 ods. 3 vy­hláš­ky), čo je spo­lu 198,04 eur.
  6. Za tri úko­ny práv­nej služ­by ide o su­mu 573,08 eur bez DPH. Pre­to­že je práv­ny zá­stup­ca sťa­žo­va­te­ľa plat­com DPH, tak cel­ko­vá su­ma trov ko­na­nia je 687,70 eur.
  7. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 13. má­ja 2021

Ro­bert Šorl
pred­se­da se­ná­tu

 

Pošlite nám tip
Reklama

Odporúčame

Reklama

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

NAŽIVO

11:47

Čína v utorok uviedla, že Spojené štáty nemajú právo zasahovať do Juhočínskeho mora. Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken v rovnaký deň vyjadril podporu USA pre Filipíny voči ozbrojeným útokom v tejto oblasti. Informovala agentúra AFP.

11:45

Bývalému americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi hrozí zhabanie majetku. Jeho právnici totiž v pondelok priznali, že nemá dostatok hotovosti na to, aby sa odvolal proti pokute vo výške 464 miliónov dolárov za podvodné nadhodnocovanie svojho majetku. Informovala agentúra AFP.

Trump musí peniaze uložiť na účet spravovaný odvolacím súdom alebo zložiť peňažnú záruku v plnej výške. Jeho žiadosť o pomoc odmietlo 30 poisťovní, uviedli právnici v novom podaní.

10:25

Výrobca spotrebného tovaru Unilever v utorok oznámil plány na zrušenie približne 7500 pracovných miest vo svojich prevádzkach na celom svete. Jeho cieľom je ušetriť v priebehu nasledujúcich troch rokov približne 684 miliónov libier (799,77 milióna eur). Informovala agentúra DPA.

Koncern, ktorý vyrába približne 400 značiek spotrebného tovaru od čajov Lipton cez mrazené pochúťky Magnum a Cornetto po mydlá Dove či kvasnicovú nátierku Marmite, uviedol, že prepúšťanie sa dotkne prevažne pracovných miest v kanceláriách.

10:22

Elon Musk potvrdil že užíva predpísaný ketamín, aby rozptýlil negatívne myšlienky, čo prináša prospech investorom Tesly. Vyhlásil to počas rozhovoru zverejneného v pondelok, informovala agentúra AFP.

Potvrdil teda užívanie anestetika zvyčajne používaného na tlmenie bolesti a liečbu depresie. Ketamín sa však vo veľkom zneužíva ako droga s potenciálne nebezpečnými až smrteľnými následkami intoxikácie.

Elon Musk
Na snímke Elon Musk
10:20

Všetci obyvatelia Pásma Gazy čelia akútnemu nedostatku potravín, upozornil v utorok americký minister zahraničných vecí Antony Blinken. Zdôraznil tým, že je potrebné zvýšiť dodávky humanitárnej pomoci do tejto palestínskej enklávy, informovala agentúra AFP.

09:22

Lionel Messi si zranil zadný stehenný sval a vynechá prípravné zápasy Argentíny v USA. Potvrdila to tamojšia národná futbalová asociácia.

Lionel Messi Nashville FC - Inter Miami
Na snímke útočník Interu Miami Lionel Messi padá v odvetnom osemfinálovom zápase Ligy majstrov CONCACAF proti Nashville FC 13. marca 2024 v americkom Fort Lauderdale
09:19

Pri inštalácii fotovoltiky si treba aktualizovať aj poistenie nehnuteľnosti a navýšiť si poistnú sumu o hodnotu solárnej elektrárne. Solárne panely totiž môžu zvýšiť hodnotu domu či iného objektu, v prípade podpoistenia by tak pri poistnej udalosti mohla poisťovňa vyplatiť menej peňazí. Upozornil na to riaditeľ pre neživotného poistenie v spoločnosti FinGO.sk Jaroslav Krajňák.

08:50

Ceny ropy v utorok ráno mierne klesli. Ovplyvnili ich vyhliadky na väčšiu ponuku z Ruska, slabší než očakávaný dopyt v sektoroch, ako je letecké palivo, a tiež opatrné obchodovanie pred rozhodnutím americkej centrálnej banky Fed o úrokových sadzbách. Informovala agentúra Reuters.

Barel (159 litrov) americkej ľahkej ropy West Texas Intermediate (WTI) s dodávkou v apríli sa v utorok o 7.24 h SEČ predával po 82,58 USD (75,82 eura). To bolo o 14 centov alebo 0,17 % menej ako v predchádzajúci deň na konci obchodovania.

08:26

Severokórejský vodca Kim Čong-un dohliadal na sériu palebných cvičení delostreleckých jednotiek na západe krajiny. Informovali o tom agentúry AFP a Reuters.

Manévre zahŕňali aj „super-veľké viacnásobné raketomety“ a došlo k nim len niekoľko dní po tom, ako Južná Kórea a Spojené štáty uzavreli každoročné spoločné vojenské cvičenie Freedom Shield.

Kim Čong-un North Korea Koreas Tensions
Na snímke severokórejský vodca Kim Čong-un dohliada na sériu palebných cvičení delostreleckých jednotiek na západe krajiny
07:38

Americký prezident Joe Biden usporiada v apríli prvý trojstranný summit s lídrami Filipín a Japonska, oznámil v pondelok Biely dom. Informovala agentúra AFP. Podľa nej sa Spojené štáty snažia posilniť spojenectvo v regióne voči Číne.

Schôdzka Bidena s filipínskym prezidentom Ferdinandom Marcosom a japonským premiérom Fumiom Kišidom je naplánovaná na 11. apríla a je ďalšou v sérii stretnutí s ázijsko-tichomorskými spojencami USA.

Biden
Na snímke Joe Biden
07:19

Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken odcestuje tento týždeň do Saudskej Arábie a Egypta na rokovania o úsilí zabezpečiť prímerie v Gaze a zvýšenie množstva humanitárnej pomoci do tejto palestínskej enklávy, uviedol v utorok prostredníctvom svojho hovorcu americký rezort diplomacie. Informovala agentúra AFP.

Antony Blinken
Na snímke americký minister zahraničných vecí Antony Blinken
Zobraziť všetky

NAJČÍTANEJŠIE










Reklama

NAJNOVŠIE










Reklama
Reklama

NAJNOVŠIA KARIKATÚRA

POČASIE NA DNES

NAJNOVŠIE ROZHOVORY

NAJNOVŠIE Z DOMOVA

NAJNOVŠIE ZO ZAHRANIČIA

NAJNOVŠIE ZO ŠPORTU

NAJNOVŠIE ZO SVETONÁZORU

FOTO DŇA

Kondenačná stopa zo štartu rakety Falcon 9 spoločnosti SpaceX je vidieť nad domami v pondelok 18. marca 2024 v San Diegu

Autor: AP/Gregory Bull

Facebook icon

Vážení čitatelia, prosíme vás, aby ste sa prihlásili na našu novú facebookovú stránku. Facebook nám totiž zmazal niektoré účty, ktoré starú stránku spravovali

Reklama
Reklama
Reklama
Facebook icon

Vážení čitatelia, prosíme vás, aby ste sa prihlásili na našu novú facebookovú stránku. Facebook nám totiž zmazal niektoré účty, ktoré starú stránku spravovali