Hlavné správy: Prečo ste vlastne odišli z veľkej politiky?

Prokeš: Bol som v politike, pokiaľ bola vôľa budovať štát. To sa v roku 1998 zmenilo a nastalo bohapusté rozkrádanie štátu. Za „zlého“ Mečiara bolo sprivatizovaných cca 18 percent hodnoty národného majetku, prakticky celý ostatok bol sprivatizovaný za Dzurindu. A SNS postupne rezignovala na národnú politiku.

Hlavné správy: Urobili ste vo vašej politickej kariére niečo, čo dodnes ľutujete?

Prokeš: Keď som viedol SNS ako predseda v roku 1992 do volieb, sľúbil som, že ak bude horší výsledok ako za predsedu Víťazoslava Morica, tak odstúpim, a to som dodržal. Samotný tento počin neľutujem, lebo vyplýva z mojej povahy: ak niečo sľúbim, tak to aj dodržím. Ľutujem ale dôsledok. Predsedom sa stal Ľudovít Černák a ten dával prednosť biznisu pred národnými záujmami. A strana sa prvýkrát rozštiepila. A to sa, bohužiaľ, zopakovalo aj pri ďalších predsedoch. Andrej Danko to dotiahol do „dokonalosti“. Už len zhasnúť svetlo a SNS môže odpočívať v pokoji.

Hlavné správy: Pamätáte sa na chvíľu, keď ste začali veriť, že myšlienku vlastného štátu sa podarí zrealizovať?

Prokeš: Maturoval som v roku 1968 a v triede sme mali zavesený slovenský znak. A vlastne celý školský rok 1967/68 sme v našej triede nosili na pracovných plášťoch (plášte boli povinné) namaľované slovenské znaky. Je to odpoveď na Vašu otázku?

Treba pripomenúť, že Slovenská republika oficiálne vznikla vďaka Gustávovi Husákovi, pretože presadil federáciu a následne Vatikán vytvoril na Slovensku samostatnú cirkevnú provinciu. A tým Vatikán de facto uznal samostatnosť Slovenskej republiky.

Hlavné správy: Konali by ste vtedy inak, keby ste vedeli ako to dopadne o 30 rokov, keby ste vtedy mali to poznanie, ktoré máte dnes?

Prokeš: Nebyť toho „keby“, boli by sme v nebi. Konal som s čistým svedomím v rámci informácií, ktoré som mal k dispozícii. Dnes mám, samozrejme, informačné pole oveľa širšie ako vtedy, no aj dnes by som sa usiloval presvedčiť voličov, že štát je nástroj na zachovanie národa. Žiaľ, väčšina voličov stále nechápe, že voľby nie sú futbalový zápas, kde výsledok síce poteší alebo zarmúti, ale cenu chleba to neovplyvní. No výsledok volieb cenu chleba, obrazne povedané, môže výrazne ovplyvniť.

Hlavné správy: Čo by bolo so Slovenskom dnes, keby sme nemali vlastný štát? Existovala po roku 1989 pre Slovensko aj iná cesta? Bola vôbec nejaká alternatíva?

Prokeš: Zase sme pri tom „keby“. Slovensko sa inou cestou vybrať nemohlo. Pripomeniem v skratke vývoj v ČSFR po novembri 1989. V decembri 1989 Občianske Fórum v ČR pripravilo návrh novej ústavy spoločného štátu. Bola to ústava veľmi voľnej federácie až konfederácie, no vo februári 1990 to už nebola pravda, a pripravili ústavu prakticky unitárneho štátu. Vedeli, že s tým nemôžeme súhlasiť. Bol to pokus vyprovokovať nás, aby sme buchli dverami a jednostranne vyhlásili samostatnosť. V takom prípade by dedičom po federácii bola len ČR a my by sme prišli nielen o všetok federálny majetok, ale museli by sme sa nanovo uchádzať o členstvo v medzinárodných inštitúciach. Mimochodom, takáto habaďúra bola zakomponovaná i do zákona o referende o vystúpení z federácie. Preto sa rozdelenie federácie riešilo ústavným zákonom o rozdelení, a nie referendom o vystúpení.

Federácia sa začala deliť už v roku 1990 a širokej verejnosti asi uniklo, že to boli odborári, čo sa prví rozdelili a to už 2. apríla 1990 na všeodborovom zjazde v Prahe.

Bol som vtedy predsedom Nezávislých slovenských odborov – KOZ, čo bol nástupca po ROH na Slovensku. Na sneme v Prahe sa dohodlo aj delenie majetku. Pravda, niektoré odborové zväzy ostali federálne, napr. OZ KOVO. Jeho predseda Ing. Alojz Engliš sa chválil, aký je on dobrý obchodník, že má len tretinu členov, ale s rozpočtom sa s Čechmi bude deliť napoly. Tak som sa ho spýtal, či si vážne myslí, že ak federálna vláda zruší ZŤS Martin, že škodováci v Plzni pôjdu za nich štrajkovať. Neodpovedal mi.

Hlavné správy: Mohlo by dnes vyzerať Slovensko nejako podstatne inak, keby ho posledných 30 rokov riadili iní ľudia?

Prokeš: Stačilo by, ak by ho riadili iní ľudia po roku 1998! Dovtedy sa štát rozvíjal. Samozrejme, že boli aj chyby, ale trend bol jasný. Slovenská republika sa rozvíjala rýchlejšie ako Česká, a to napriek tomu, že sme mali oveľa horšiu východiskovú pozíciu ako Česi. Všetky federálne inštitúcie boli v Prahe, a tak ich po rozdelení Česi jednoducho premenovali na české, ale my sme museli všetko budovať nanovo.

Špinavú prácu robili a stále robia média hlavnej stoky za peniaze zvonka. Spomínam si na rozhovor s jedným holandským novinárom. Budem ho parafrázovať: „Vy ste dnes ako sme boli my po vojne. U nás vtedy médiá vyzdvihovali každý, aj ten najmenší úspech a povzbudzovali národ, a u vás všetko len kritizujú a zhadzujú“.

Médiá urobili z Mečiara priam monštrum, vžil sa pojem ako mečiarizmus, ale nikto ho nevie definovať. Pripisuje sa mu zodpovednosť za nástup mafií na Slovensku, ale to je dôsledok Havlovej amnestie, a nie Mečiara. Hovorí sa o divokej privatizácii za Mečiara, ale akosi sa zabúda, že počas jeho vlády sa sprivatizovalo len cca 18 percent národného majetku, a že prechod do kapitalizmu, teda k súkromnému podnikaniu, sme si vyštrngali v novembri 1989. Kupónovú privatizáciu tiež nevymyslel Mečiar, o tej rozhodla ešte federálna vláda, a predsa ju dodnes niektorí novinári spájajú s ním.

Hlavné správy: Dalo sa reálne zabrániť procesu odovzdania ekonomiky do cudzích rúk? Myslíte, že bola možná nejaká iná cesta, napríklad keby sa privatizácia uskutočnila prostredníctvom družstiev, prípadne nejakým iným spôsobom, kde by bolo prakticky znemožnené také jednoduché ovládnutie slovenského hospodárstva cudzincami?

Prokeš: Isteže sa to dalo! Mečiar sa o to usiloval, veď bolo aj referendum o neprivatizácii strategických podnikov, ale voliči to odignorovali! Skutočným dôvodom všetkých tých útokov na Mečiara bola práve jeho snaha nevypredať ekonomiku do zahraničia.

Bránil zahraničiu zmocniť sa našej ekonomiky. Preto na Slovensko prichádzali peniaze na jeho povalenie. Znovu pripomínam, že nie Mečiar vypredal ekonomiku do zahraničia, ale bol to Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom. Za Mečiara prišla na Slovensko prvá zahraničná automobilka Volkswagen do Bratislavy, a to bez finančných stimulov od vlády. Všetky ostatné, a nielen automobilky, už dostávali od vlád po Mečiarovi vládne dotácie, či daňové prázdniny. Domáce podniky takú štedrú podporu nemali.

A len tak na okraj, nie je to podplácanie zahraničných investorov, aby prišli k nám?

Korupcia ako vyšitá!

Hlavné správy: Štátnik vždy sedí na mnohých stoličkách, ale v malej krajine je tá pozícia zvlášť vratká, pretože záujem ľudu tej krajiny a záujem veľmocí, ktoré majú tú krajinu vo svojej sfére vplyvu (a teda kontrolujú masmédiá), väčšinou sú v priamom protiklade. Najvýznamnejší slovenskí štátnici svojej doby boli vždy v určitom zmysle tragickými postavami – prakticky vždy ich tieto dva mlynské kamene, medzi ktorými sa snažili hľadať nemožný kompromis, tak či onak nakoniec zomleli. Štefánik, Tiso, Husák, Dubček, Mečiar, Fico… všetci skončili buď úplne zle, alebo s ťažkým mediálnym prekliatím. Súhlasíte s takýmto zovšeobecnením?

Prokeš: V princípe súhlasím, no sú tu aj rozdiely. Štefánik sa dostal do konfliktu, dalo by sa povedať, s domácimi. S Masarykom a Benešom. Tisa zlikvidovali tiež domáci a opäť tam zohral úlohu Beneš. Asi nemohol zniesť, že Tiso dokázal oponovať vodcovi vtedy najsilnejšej európskej ríše, zatiaľčo on zdupkal do Londýna. Husák síce nemohol zabrániť príchodu vojsk Varšavskej zmluvy, ale dokázal, že sedeli v kasárňach a nepremávali sa nám hore-dole po krajine ako teraz naši noví „priatelia“.

Dubček bol idolom a národ ho chcel za prezidenta. To sa nehodilo tým, ktorí presadzovali Havla. Tá automobilová nehoda sa im náramne hodila. Mečiar tvrdo presadzoval slovenské záujmy, a to bolo v rozpore so záujmami našich nových „priateľov“. Je komické, že KDH na čele s JUDr. Jánom Čarnogurským obviňovalo Mečiara, že ťahá Slovensko na východ, a dnes je ten pán asi najväčším obhajcom Ruskej federácie u nás. Fico ešte neskončil, no má čo naprávať. To, že sa tu premávajú cudzie vojská a stavajú základne USA, je jeho maslo na hlave. Jeho a Dankove. Považujem to za priame ohrozenie našej existencie, lebo budeme samozrejmým cieľom odvety, ak príde ku konfliktu USA s Ruskom.

Hlavné správy: Už Andrej Hlinka povedal, že slovenská politika sa dá robiť iba za slovenské peniaze. Môže vôbec v takýchto podmienkach kapitalistickej „zastupiteľskej demokracie“ dlhodobo súťažiť autentická vlastenecká slovenská politika s finančne omnoho silnejšou nadnárodnou „biznis politikou“ (a je jedno, či sa táto tvári ako liberalizmus, socializmus alebo má akúkoľvek inú peknú nálepku)?

Prokeš: Súhlasím s Otcom národa, slovenská politika za slovenské peniaze. A občan by mal byť v strehu, kto za čie peniaze robí politiku. Kapitalizmus je o zarábaní peňazí. Ak niekto dá na politiku peniaze, očakáva, že sa mu aj znásobene vrátia. Ak sú tie peniaze zvonka, tak aj benifity potečú von. Je to na ostražitosti voliča.

Hlavné správy: Novinári či politológovia občas používajú výraz „únava politického materiálu“. Majú tým na mysli nielen psychické, politické a dokonca aj fyzické opotrebovanie ľudí, ktorí tú politiku robia, ale aj prirodzený proces, keď sa na politiku postupne nabaľuje špina v podobe všelijakých vypočítavcov, agentov a „podnikateľov“. Musí sa v tomto systéme vládnutie každej politickej generácie skončiť v mori korupčných škandálov?

Prokeš: Nikoho sa nezastávam ani nikoho neospravedlňujem, ale dnes možno z korupcie obviniť kohokoľvek. Stačí na to jeden udavač, ktorý to bude tvrdiť. Napríklad preto, aby ho pustili z väzby a nestíhali. Znovu však pripomínam, že žijeme v kapitalizme a vraj v liberálnej demokracii, kde modlou je mamon.

Hlavné správy: Klasická teória rozdeľuje štátnu moc na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Čoraz viac ľudí však je toho názoru, že tento koncept nie je úplný, lebo v ňom chýba jeden podstatný článok: mediálna moc, realizovaná modernými technológiami, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje verejnosť a spolupodieľa sa na prerozdeľovaní a fungovaní ostatných druhov moci. Napríklad Denník N tu dlhodobo funguje ako špecifický orgán štátnej moci, keď istá pani novinárka je niečo medzi vyšetrovateľom, prokurátorom, sudcom a prípadne ešte aj dozorcom. Čo si myslíte o myšlienke, že verejný, alebo prinajmenšom verejnoprávny mediálny priestor by tiež mal byť nejakým kvantifikovateľným spôsobom rozdelený podľa politických preferencií občanov, vyjadrených vo voľbách?

Prokeš: Tak predovšetkým, aj keď média nepochybne ovplyvňujú činnosť štátnej moci a rozhodovanie voličov, nesmieme ich ponímať ako súčasť štátnej moci. Je to predovšetkým súkromná a korporátna moc. A jej vplyv na štátnu moc je určovaný morálnou silou reprezentantov štátnej moci, či sa dajú alebo nedajú médiami tlačiť k múru a podľa toho konať. No médiá majú vplyv aj na voličov, a ten môže byť ešte deštrukčnejší ako ich priamy vplyv na štátnu moc. Dôkazom je výsledok parlamentných volieb v roku 2020.

To, čo vo vzťahu k médiám chýba, je vyváženie slobody slova braním na zodpovednosť. A istá miera poriadku by iste nastala, ak by sa daniari pozornejšie prizreli majetku novinárov. Či napríklad majetok istej pani novinárky z Denníka N zodpovedá jej deklarovaným príjmom.

A čo najviac ničí morálku u nás, je selektívny prístup orgánov činných v trestnom konaní (OČTK) k porušovaniu zákona v oblasti propagácie fašizmu a nenávisti. Na jednej strane odsúdenie Kotlebu za akési číslo, ktorého údajný význam musel byť široko medializovaný, aby občania SR vôbec vedeli, čo znamená, a na druhej strane výroky istého novinára urážajúce slovenský národ prešli bez reakcie. Alebo takého Emilka Hodála. OČTK opäť nič. A prokurátor Honz, ktorý žaloval Kotlebu za číslo, si nevšimol symboliku skrytú v rozsudku nad Kotlebom: 4 roky a 4 mesiace, alebo inak, dve štvorky za sebou.

Hlavné správy: V škole sa deti učia, že v demokratickej spoločnosti, v akej žijeme, politici konajú slobodne, pre blaho všetkých voličov. V novinách sa však potom mladý človek dočíta, že je to inak, že politici sú iba predĺženými rukami sponzorov, oligarchov, a musia konať v ich záujme. Tak ako to teda je? Aká je pravda o demokratickej spoločnosti, o oligarchoch a sponzoroch v politike?

Prokeš: Dá sa vôbec hovoriť o demokracii v spoločnosti, kde rozhoduje marketing?

Volič sa rozhoduje na základe jemu dostupných informácií. Ak sú tieto účelovo skresľované, je to len hra na demokraciu. Demokraciu u nás pochovali média hlavnej stoky, vrátane RTVS. Pre ich novinárov asi platí, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. A vraj sú novinári strážcami demokracie! Ešteže existuje aj alternatíva, no to už vyžaduje od občana aktívny prístup k získavaniu informácií. T. G. Masarykovi sa pripisuje výrok „Myslenie, to bolí“. Mal pravdu!

Hlavné správy: Václav Klaus počas svojej návštevy Bratislavy pred dvomi rokmi povedal: „Ja si nedokážem predstaviť, že by mohla existovať demokracia v entite presahujúcej národný štát. Demokracia je založená na slove ,demos‘, čiže ľud. Na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku je ľud, ale neexistuje a z definície nemôže existovať nič také ako európsky ľud. A preto vo všetkých nadnárodných entitách, vo všetkých ríšach, úniách, impériách nikdy v histórii ľudstva nebola žiadna demokracia. A nemôže byť ani teraz. To je absolútne zásadná politologická téza: nadnárodný, supernacionálny útvar vylučuje demokraciu.“ Bez ohľadu na to, aký máte názor na pána Klausa, čo si myslíte o tomto konkrétnom jeho výroku z hľadiska dnešnej a potenciálne budúcej miery integrácie EÚ?

Prokeš: Ja som pôvodne fyzik a z fyziky viem, že polykryštalická látka je odolnejšia voči vonkajším narušeniam ako monokryštalická. A to platí aj pre ľudské spoločenstvá. Každý národ je špecifický, jeho reč odráža a determinuje jeho spôsob myslenia, a tým obohacuje ľudstvo ako celok. Zglajchšaltovaním sa to potlači, a tým sa zastaví vývoj ľudstva v duševnej oblasti. Zastaví sa tak súťaživosť medzi národmi. Takže s pánom Klausom súhlasím.

Hlavné správy: Budúcnosť národa závisí od formovania mladej generácie. Dnešná mládež je okrem rodiny a komunity formovaná najmä médiami, rôznymi druhmi závislostí (virtuálny svet, drogy, sociálne siete…), čoraz nefunkčnejším školstvom, ktoré mládež systematicky odnárodňuje, ktoré teraz navyše pracuje v útlmovom koronovom režime, a ktorého cieľom už dávno nie je všestranný rozvoj mladých ľudí, ale aby boli „správne naformátovaní“ ako uvedomelí konzumenti a zamestnanci nadnárodných otrokární. Vidíte v tomto smere nejakú optimistickú perspektívu?

Prokeš: Ktosi kedysi povedal, že ak chcete zničiť národ, zoberte mu školstvo. A toto sa u nás naplno uplatňuje. Je smutné konštatovať, že školstvo pred rokom 1989 bolo na oveľa vyššej úrovni ako dnes. Vtedy školstvo vychovávalo človeka tvorivého, dnes spotrebiteľa. Je to do plaču. A dnešný minister školstva žiadnu nádej nedáva. Ale nie on je na vine, na vine sú tí, čo volili túto vládnu garnitúru. Je to obraz úrovne spoločnosti, v ktorej ešte väčšina nepochopila, že informácie/vedomosti sú moc, a podliehajú mámeniu peňazí. Nielen, že sa nezamýšľajú nad vlastnou perspektívou, ale nemyslia ani na budúcnosť svojich detí.

Hlavné správy: Myslíte si, že diletanti a blázni ovládajúci krajinu, to je problém, s ktorým majú vážny problém aj iné krajiny, alebo je to slovenská špecialita?

Prokeš: Ak by to boli len diletanti a blázni, tak je to ešte dobré. Ja sa obávam, že sú títo ľudia v cudzích službách. A v EÚ sme asi jediní, čo tak okato podliehajú riadeniu zvonka. Ako lokaji. Že sa možno vzoprieť, dokazuje predovšetkým Orbán. Ale aj tam pracujú cudzie sily za pomoci domácich kolaborantov na zničení vedomia národnej sebazáchovy. Na druhej strane si však nemožno nevšimnúť, že spoločnosti krajín západnej Európy sú v totálnom rozklade. Heslá „My to zvládneme“ a „Vitajte“ asi nemajú z vlastnej hlavy.

My sme urobili prvý krok k podriadeniu sa Bruselu prijatím eura, a tým sme stratili podstatný nástroj na moderovanie našej ekonomiky. Ostatné krajiny V4 takú hlúposť nespravili a zachovali si svoju menu. Preto aj majú väčšiu mieru samostatnosti. Štát v kapitalistickom systéme a voľnom trhu má len tri nástroje na riadenie svojej ekonomiky: menu, dane a clá. Meny a ciel sme sa už vzdali, dane sa majú harmonizovať a aj suverenity v oblasti práva sme sa vzdali súhlasom s EÚ prokurátorom.

Hlavné správy: Matovič vyhral vo voľbách 2020 vďaka veľmi banálnej metóde: bez prestania opakoval svoju mantru o zlodejoch, útočil na najprimitívnejšie ľudské emócie. Musí byť dnes politický boj taký odpudivý a podlý? Nedá sa dostať k voličovi aj inou cestou?

Prokeš: Výsledok volieb zodpovedá morálnej úrovni spoločnosti. A Matovič je jej produktom.

Hlavné správy: Volebná kampaň 2020 nebola o hodnotách, ale bola vyslovene o marketingu. Na tomto pohoreli všetky národné strany, ktoré nebrali do úvahy marketingovú stránku veci a stavali to na hodnotových základoch. A naopak, strany, ktoré dnes sedia v parlamente, boli úspešné na základe dobre premysleného marketingu, a nie nejakých hodnotových cieľov. Čo sa s tým dá robiť?

Prokeš: Tragédia nie je v tom, že národné strany podcenili marketing, ale v tom, že občania volili podľa reklamy. Tvrdo povedané, dali prednosť blyštivému obalu pred obsahom. Človek pracuje v miere svojho poznania pre seba, a v miere svojho nepoznania pre iného, ktorého poznanie je širšie. Takže, ak sa má situácia zmeniť, tak občania musia začať zvažovať a triediť informácie, ktoré sa k nim dostávajú. A hlavne prestať podliehať mediálnej manipulácii. A hodnotiť sľuby politikov, či sú vôbec reálne. Napríklad sľub, že postavia 25 000 bytov ročne. Ako tomu mohol niekto uveriť?

Alebo, že daňový podvodník bude bojovať proti korupcii. O akej morálke sa dá hovoriť u Igora Matoviča, obviňujúceho Andreja Danka z plagiátorstva, pričom sám je plagiátor? Aký príklad dáva žiakom a študentom plagiátor na poste ministra školstva?

A čo sa s tým dá robiť? Začať používať hlavu aj na myslenie. A pochopiť, že za svoju budúcnosť sme zodpovední sami.

Hlavné správy: Iné národy majú štáty so stáročia trvajúcou históriou a tradíciou, my sme začínali nedávno prakticky od nuly a pomaličky sme začali klásť kamienky jeden na druhý. Teraz však prišla táto politická partia, ktorá svojím amaterizmom a servilnosťou voči cudzine úctu k nášmu národnému štátu opäť vážnym spôsobom devalvovala. Aká je dnes váha slovenskej štátnosti?

Prokeš: Sme na smiech. A obávam sa, že je to zámerom dnešnej vlády a aj prezidentky. Veď ako sa môže predstaviteľ štátu vysloviť za stratu aj posledného zvyšku suverenity, ako urobila pani Čaputová podporou zrušenia práva veta v EÚ? Podľa mňa je to vlastizrada!

Hlavné správy: Je tu nejaké množstvo, povedzme 15 percent voličov, ktorí chcú voliť vlastenecké, národné strany. V súčasnosti máme na Slovensku celý rad strán, ktoré sa viac či menej definujú ako národné: SNS, ĽSNS, Republika, Slovenský patriot, Vlasť, SHO, SĽS a celý rad ďalších, menších. Je ich vyše dvadsať, ak nerátame ešte viacero ďalších, ktoré zdôrazňujú v prvom rade, že sú ľavicové či sociálne, ale tiež zdôrazňujú národnú myšlienku. Z toho je jasné, že všetci „národniari“ sa do parlamentu nemôžu dostať, a naopak, ak sa hlasy príliš roztrieštia, nebude v Národnej rade reprezentovať národnú politiku vôbec nikto. Teda tu je kľúčová otázka: ako to urobiť, aby sa to mohlo pospájať? Vidíte nejakú cestu a nejakú reálnu šancu? Prečo ešte nikto z lídrov týchto strán neprišiel s návrhom vytvoriť nejaký Národný blok, nejakú štruktúru, ktorá by citlivo a rozumne pracovala so svätoplukovským prekliatím a dávala by primeraný priestor egám lídrov jednotlivých strán?

Prokeš: Takých pokusov tu už bolo viac. Stroskotalo to vždy na egoizme jednotlivých predsedov. Ale treba byť objektívny, v národných stranách sa nevyprofilovala žiadna osobnosť, ktorú by ostatní prirodzene akceptovali. A keď sa zjavila taká, konkrétne letec plukovník Ing. Peter Švec, ktorý mal reálne potenciál zjednotiť národnú scénu, tak náhle zomrel. A nebol to prvý slovenský národovec, ktorý náhle zomrel.

Hlavné správy: Vidíte na Slovensku dostatočné spoločenské a politické podhubie pre to, aby sa už v dohľadnom čase objavila generácia, ktorá by si stanovila nejakú zmysluplnú víziu Slovenska budúcnosti, a takúto víziu naplnila?

Prokeš: Podhubie tu je, ale chýba stimul na rast plodníc. A súčasná vláda robí všetko preto, aby to potlačila. Nečakajme na záchranu v budúcnosti, konať treba teraz. To, čo sa dnes pokazí, možno už zajtra bude nemožné napraviť.

Hlavné správy: Aký je váš názor na čoraz tuhšiu integráciu EÚ? Treba z EÚ vystúpiť, alebo stačí ju reformovať? Má podľa vás Európska únia v jej dnešnej podobe, keď sa na to pozrieme realisticky, vôbec potenciál na to, aby sa reformovala? A ak reformovať, tak do akej podoby: zachovať tú mieru suverenity, ktorú máme dnes, alebo by ste to vrátili na úroveň ešte pred prijatím Lisabonskej zmluvy? Alebo na úroveň EHS?

Prokeš: Viete si predstaviť, že by si kapry vypustili rybník? Žeby dobre platení EÚ byrokrati pripustili reformu, ktorá by ich pripravila o ich moc a pohodlný život? Ja nie! EÚ, do ktorej sme vstupovali, bola kvalitatívne iná ako tá dnešná. Uvítal by som návrat pred Lisabonskú zmluvu, ba až k EHS, ale som skeptik, že sa to podarí. Skôr verím, že sa EÚ rozpadne. Zahynie na rakovinu vlastnej byrokracie.

Vystúpiť z EÚ by sa nám podarilo, len ak by sa pridala celá V4. Nesmieme však zabúdať ani na imperiálne ambície Poľska. Tie sa nikam nestratili. A Maďarov Trianon tiež ešte máta.

Hlavné správy: Je NATO skutočnou garanciou bezpečnosti Slovenska? Aké by bolo podľa vás ideálne zabezpečenie obrany pre takú krajinu ako je Slovensko?

Prokeš: To je vtip? NATO garantuje len to, že sme kolóniou USA. Ideálna by pre nás bola neutralita garantovaná veľmocami, resp. ich dohodou.

Hlavné správy: Vidíme, že aj v Českej republike, ktorá je dvakrát väčšia, napríklad v súvislosti s kauzou Vrbětice, keď zvonku príde príkaz, tak musia zraziť opätky a poslúchať. Myslíte si, že je vôbec šanca, aby taký malý štát ako Slovensko robil naozaj suverénnu a nezávislú zahraničnú politiku?

Prokeš: Úplne suverénnu a nezávislú politiku dnes už nemôže robiť nikto. Ani USA, aj keď sa tak tvária. Na suverenitu treba zdrojovú stabilitu, a tú USA rýchlo strácajú, lebo už nemôžu vykrádať celý svet. Radi by sa zahojili na účet Ruskej federácie, a preto reálne hrozí, že rozpútajú konflikt. Nabalili sa na I. aj II. svetovej vojne a pred krachom pred 30 rokmi ich zachránili Gorbačov a Jeľcin tým, že im umožnili rabovať bohatstvo po ZSSR. Aj teraz si USA myslia, že konflikt sa opäť odohrá na na euroázijskom kontinente a oni ho prečkajú v bezpečí za morom. Ale to sa škaredo mýlia.

A čo sa týka Slovenska, rozhodne by nemuselo robiť takú lokajskú politiku, akú dnes robí. No nečakajte od ľudí s lokajskou náturou, že sa budú správať suverénne.

Hlavné správy: Sme obklopení mohutnou protiruskou demagógiou. Tá sa začína tým, čo spisovateľ Banáš (on sám pritom kedysi bol viceprezidentom Parlamentného zhromaždenia NATO!) nazval „Krymskou lžou“: že Rusko je nebezpečné, lebo obsadilo Krym. A tá propaganda sa potom rozvíja tak, že Rusko chce obsadiť zrejme postupne aj ďalšie časti Európy. Myslíte si, že Rusko predstavuje pre nás reálne nebezpečenstvo?

Prokeš: A načo by sme boli Ruskej federácii? A nielen my, ale aj celý zdegenerovaný Západ? Priestoru majú dosť, surovín tiež a o otrokov nestoja. Tak načo by na niekoho útočili? Čo by tým získali? Bruselských úradníkov?

To my predstavujeme nebezpečenstvo pre Rusko tým, že sme sem pustili základne USA aj s jadrovými zbraňami. Ruský medveď sa bude iba brániť. A nepochybujem, že má poriadne ostré pazúry.

Carl von Clausewitz kedysi povedal, že vojna je pokračovanie zahraničnej politiky inými prostriedkami. Dnes to už neplatí, dnes platí, že vojna je pokračovaním vnútornej politiky inými prostriedkami. Je to riešenie domácich problémov na úkor zahraničia. USA to dennodenne dokazujú napádaním iných štátov, aby tak zakryli domáce problémy. A najradšej to robia cudzími rukami. Keď Ruská federácia spustila vojenské cvičenie na svojom území, tak sa spustil ohromný huriavk ako si to dovoľujú, ale že NATO robí cvičenia na hraniciach s Ruskom, to je akože v poriadku. Aj teraz idú vojenské ešalóny na Ukrajinu. Načo tam idú? Brániť Ukrajinu pred imaginárnou hrozbou, že Rusi ju obsadia? A načo by im bola taká zbedačená krajina? Aby ju museli sanovať? Nie Rusko ohrozuje Západ, ale Západ ohrozuje Rusko v túžbe zmocniť sa jej zdrojov. Veď si už nalejme čistého vína!

Hlavné správy: Mali by sme byť „solidárni“ so Západom a púšťať na Slovensko ekonomických migrantov z tretieho sveta?

Prokeš: A prečo? Mali sme my azda nejaké kolónie ako mali štáty západnej Európy? Zisky z kolónií si nechali a o následky sa chcú deliť? Nech sa o nich stará ten, kto ich pozval!

Hlavné správy: Čo si myslíte, kam sa Slovensko dostane o dvadsať – tridsať rokov? Budeme vôbec ešte mať vlastný štát?

Prokeš: To závisí od toho, či voliči konečne pochopia, že štát je v svojej podstate akciovou spoločnosťou, kde oni sú akcionári. Vláda je predstavenstvo a parlament je dozorná rada. A ako v každej akciovej spoločnosti, ak akcionári zvolia neschopných do vedenia akciovky, tak táto skrachuje. Môžeme len dúfať, že po tomto fiasku so súčasnou vládou prestanú občania podliehať prázdnemu marketingu a začnú sa viacej zaujímať o to, kto sa to uchádza o ich dôveru a čo už dokázal. A že dokážu rozpoznať prázdne sľuby.

Ivan Lehotský