Môj profil 
Predplatné
Mediálny a politický mainstream síce nedokázal zabrániť tomu, aby sa Ľudová strana Naše Slovensko dostala do parlamentu, svoju frustráciu si teda vybíja na tých, ktorí sa nevedia brániť. Atmosféra, ktorá dnes panuje v spoločnosti, je porovnateľná hádam len s časmi zenitu normalizácie. Zmenila sa len otázka, nie metódy normalizátorov.
Aby sme boli úplne konkrétny, obeťami mediálneho pohonu na čarodejnice sa stali zatiaľ dvaja podporovatelia Mariána Kotlebu. Jedným z nich je známy historik mladšej strednej generácie Martin Lacko, druhým je katechéta a občiansky aktivista Aliancie za nedeľu Anton Čulen. Na to, aby sa stali mediálnymi štvancami a páriami, stačilo jediné – minulý rok verejne podporili Mariána Kotlebu, čoby vhodného kandidáta kresťanských síl, pričom Anton Čulen si dokonca dovolil takú neslýchanú drzosť, že kandidoval na Kotlebovej kandidátke, aj keď len na nezvoliteľnom mieste. Ich osobný politický vkus je taký, aký je, môžeme s ním nesúhlasiť, môžeme ich nechápať, ale v liberálnej demokracii, ktorou sa novodobí inkvizítori stále oháňajú, by možnosť slobodne a bez následkov vybrať si svoje politické preferencie mala byť absolútne samozrejmou. Realita je však úplne iná.
Predovšetkým mediálne známy Martin Lacko sa stal obeťou skutočne neslýchanej hystérie. Mainstreamové médiá začali húsť veľmi falošnú pesničku o tom, že štátne úrady majú byť politicky neutrálne. Treba pritom zdôrazniť, že na jeho pracovisku, teda ÚPN, je hádam najvyššie množstvo stranícky angažovaných zamestnancov, ak sú však v tých správnych stranách, tak to nevadí. Je absurdné, ak médiá hyenisticky žiadajú brutálne personálne čistky len za schopnosť či skôr odvahu vyjadriť svoj (možno nesprávny) politický názor. Korunu všetkému nasadil denník Korzár, ktorý spustil absurdnú hystériu voči vedeniu Gymnázia na Šrobárovej ulici len preto, že si dovolili pozvať na besedu o 14. marci 1939 aj Martina Lacku. Aby bolo jasné, Martin Lacko bol len jedným zo štyroch historikov, navyše jeho odbornosť si nedovolí spochybniť žiaden z relevantných historikov. Besnenie novodobých inkvizítorov presiahlo akékoľvek rozumné hranice, keď „tento incident“ mal dokonca riešiť riaditeľ odboru školstva Košického samosprávneho kraja.
Podobne pri Antonovi Čulenovi zasiahla hierarchia katolíckej cirkvi, keď na svoju občiansku angažovanosť doplatil stratou zamestnania.
Uvedomujúc si tieto skutočnosti, dnešná situácia mi dokonale pripomína previerky po 14. mimoriadnom zjazde KSČ po prijatí nechvalne známeho dokumentu „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIV. zjazde KSČ“. Zmenila sa len otázka. Vtedy sa previerkové komisie pýtali, aký máte názor na bratskú pomoc, dnes sa zase pýtajú, či a do akej miery sa dištancujete od Mariána Kotlebu a jeho strany Ľudová strana Naše Slovensko.
Vtedy aj teraz zlá odpoveď znamená profesijnú likvidáciu, stratu zamestnania, ociachovanie a biľagovanie za nácka, fašistu či hnedého. Áno, iste už nie sme v päťdesiatych rokoch, v ktorých sa za iný názor posielalo do Jáchymova, dnes sme sa len znova vrátili do obdobia previerkových komisií, keď hrozí „len“ strata zamestnania a možnosti pracovať vo svojom odbore.
Pre prostoduchých kádrovačov a krágľovačov by som rád zdôraznil, že sa ocitáme v paradoxnej situácii. Dnes demokraciu a slobodu akútne neohrozuje osem percent Mariána Kotlebu, ktorý je zatiaľ dokonale politicky izolovaný, ale tí, ktorí organizujú takéto nechutné hony na čarodejnice. Napriek dlhodobému vymývaniu mozgov totiž ľudia ešte celkom nestratili cit pre mieru a spravodlivosť a každému súdnemu človeku sú takéto praktiky z duše odporné. Paradoxne teda, čím budú novodobí inkvizítori aktívnejší a úspešnejší, tým viac martýrov vyrobia a v konečnom dôsledku podporia vzrast Kotlebovej popularity.
Roman Michelko
