Niekde vo vnútri cítite, že napriek tomu, že je  všetko v poriadku, tak niečo dôležité v poriadku nie je. Cítite, nespokojnosť, nervozitu až podráždenie. Bezcieľnosť až nezmyselnosť vlastnej existencie. Žijete v rutine, a je jedno či sami alebo v rodine, a viete, že takto to bude strašne dlho, že nič sa nestane, nič vás nečaká, takto budete väčšinu svojho života, práve takto ako dnes.

Viete, že zajtra pôjdete do práce, čo je horší deň ako nedeľa, ale v zásade je to jedno. V sobotu na výlet.

Chceli by ste robiť niečo poriadne. Niečo čo má zmysel, význam. Ale miesto toho si idete zabehať alebo si pozriete film.

Starať sa o deti, o partnera má samozrejme význam, ale nepostačuje to nato, aby ste sa cítili naplnený.

Cítite, že ste v podstate zbytočný. Partner aj deti by v dnešnom svete, len s malými odreninami prežili aj bez vás.

Váš najväčší stres je, že prídete o prácu a budete mať problém splácať hypotéku. Ale nato ste sa narodili, aby ste živorili kvôli splátkam hypotéky? Väčšina si určite odpoviete, že nie.

A perspektíva? Väčšina z nás si vie vypočítať svoje príjmy na roky dopredu. Presne vie, kedy si bude čo môcť dovoliť, kedy nové auto a kedy väčší byt. Strašné. O desať rokov auto – hrôza.

Niektorí podávajú lotto, ale aj z nich väčšina cíti, že nie, nedôjde k tomu, k žiadnej zmene. Krátke napätie pri kontrole čísel a zase nič.

Zase len tá rutina. Niekto si môže dovoliť viac, niekto menej, ale vzásade je to o ničom.

Ľudia sa koncentrujú na to, že niekto bol na dovolenke, a niekto nebol, ale je to dôležité? V podstate to je jedno. Aj jeden aj druhý len živorí. Živorí v svojej duši.

Nie je ľahké odpovedať na to, prečo je to tak, prečo cítime tu nespokojnosť, túžbu niečo poriadne robiť, keď je vlastne všetko v najlepšom poriadku.

Časťou odpovede je, že nášmu životu chýba hlavne autenticita. Náš život je plochý. Chýbajú mu skutočné emócie, tlaky, výhry. Také tie naozajstné silné emócie, ten pocit, že žijeme a sme potrební.

Ale na to, aby sme takto skutočne autenticky dokázali žiť, museli by sme riskovať, že mnohé veci nevyjdu, že o mnoho prídeme, veľa stratíme, že to bude náročné a že to bude bolieť.

Niekedy som si myslel, že sme príliš veľa svojich veci delegovali na štát, a ten sa o nás v podstate veľmi dobre postará. Pády nie sú tak tvrdé, ak vôbec sú. Zachytí nás štátna záchranná sieť, keď sme v problémoch.

Myslel som si, že to že sme preniesli veľa vecí na štát nás obralo o možnosť naplno autenticky žiť. Myslel som, že štát nás obral o naše skutočné životy.

Ale pravda je skôr taká, že síce by sme všetci chceli robiť niečo poriadne, niečo naozajstné, niečo dôležité, ale takéto veci majú veľmi tvrdú druhú stranu. A tú druhú stranu nechceme. Na tej druhej strane je totiž nebezpečenstvo, strádanie a možno aj smrť.

A to nikto nechce.

Stojíme pred oknom a cítime, že roky pribúdajú a život nám ubieha medzi prstami, že na konci nebudeme spokojní, lebo už teraz nie sme. Ale vyjsť von, do tej zimy, brrr, fuj. Áno tam by sme mohli ukázať čo v nás je, ukázať sami sebe, ako vieme zabojovať, ako sa vieme o seba postarať. Fuj, ale tá zima. No nechce sa nám.

Mnohých občas napadnú chlapčenské sny. Niekto by chcel veliť armáde a bojovať v ohrození života za správnu vec. Ale miesto toho, aby vytvoril ozbrojené jednotky, vstane a každé ráno ide predávať do obchodu. Niekto by chcel ako pirát vrhnúť sa na nepriateľa a obťažkaný zlatom, potom posúložiť neviestku v pirátskom brlohu. Alebo aj bez zlata, len tak z radosti, že dnešnú bitku prežil. Ale miesto toho ide vyniesť kôš, lebo už nevládze počúvať to nikdy nekončiace pindanie partnerky. Niekto by chcel aspoň rozbiť ústa debilnému šéfovi alebo otrasnému susedovi, ktorý vám pije roky krv a roky rokúce ešte bude, ale miesto toho vysadí tuje okolo plota.

Nikto nič neurobí. Nikto nič. Nič ozajstné, nič z toho čo by chcel. Pár tínedžerov vyvalí smetný kôš na ulici v piatok opití z malého množstva alkoholu a inak nikto nič.

Rozprávame si klebety o tých pár ľuďoch čo si išli svoje a u ktorých cítime, že ich život je o čosi zaujímavejší ako náš. Niektorí dopadli dobre, niektorí nie. No i tak sú témou na debatu a klepy.

A sme nespokojní. Niekde v hĺbke našich duší sme nespokojní. Veľmi, veľmi nespokojní. Zamestnáme sa všetkým možným, ale vo chvíľke ticha sa to vracia. Bezútešnosť. Bezcieľnosť. Zbytočnosť.

Obrali sme sa o autenticitu našich životov, ale obrali sme sa o ňu sami. Obrali sme a o ňu, o to skutočné prežívanie vlastného života, hlboké, najmä emocionálne prežívanie každého dňa, lebo na to nemáme odvahu. Nemáme na to odvahu a silu.

A niekto povie: „a potom ti to patrí.“

Peter Ondraško