V roku 1964 natočil Stanley Kubrick film s názvom “Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (Dr. Strangelove or How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb). V dnešnej dobe, kedy sa vzťahy medzi dvoma jadrovými superveľmocami Ruskom a USA znova vyostrili, rozhodol sa Grigorij Ignatov bližšie pohovoriť o jadrovej vojne a o strachu.

“Ядерный фугас летит, качается, от него хорошего не жди” (jadrová raketa letí, prevaľuje sa, nič dobré od nej nečakaj) spieva sa v ruskej pesničke, ktorá vznikla ako reakcia na hrozbu jadrovej vojny. V týchto slovách a aj v celej piesni necítiť strach z jadrovej bomby, cítiť skôr výsmech. Samozrejme, že ten výsmech má trpkú príchuť, no strach v ňom nie je.

Dôvodom je skutočnosť, ktorú potvrdia všetci psychológovia – ak sa človek bojí dlho, strach sa oslabí a nastúpi fatalizmus – bude čo má byť. Je lepší strašný koniec, ako strach bez konca. “Aj tak tu nie som večne, takže sa vlastne mojou smrťou nič hrozné nestane. A keď umriem ja, nech umrú aj moji nepriatelia” – toto je jeden z rysov ruskej národnej povahy.

Rusi pohŕdanie smrťou preukázali už veľa krát v minulosti, kedy dokázali obetovať svoje životy v sebevražedných akciách. Vrhnutie sa s protitankovou mínou pod nemecký tank, či prikrytie vlastným telom strieľne nemeckého guľometu v čase II. svetovej vojny boli pomerne častými príkladmi pohŕdania smrťou z ruskej strany. V poslednej dobe bol takýmto príkladom aj čin ruského príslušníka Specnaz v Sýrii, ktorý naviedol na seba delostreleckú paľbu, len aby zahubil nepriateľov, ktorí sa ho chystali zajať.

Čo sa týka atómovej vojny, ktorá zlikviduje všetko, my Rusi vieme, že nás naši nepriatelia neustále nenechávajú na pokoji. “Drahí partneri” sa nám snažia urobiť v krajine revolúciu, snažia sa tlačiť na nás ako Hitler či Napoleon, chystajú proti nám jadrovú vojnu, financujú zradcov v politike a podporujú teroristov. Ich cieľ je len jeden – zničiť nás. Tak prečo by sme sa mali obávať jadrovej vojny, ktorá zasiahne nielen nás, ale s  s istotou zničí aj naších “drahých amerických partnerov”?

Zažili sme tri katastrofy v 20. storočí 1917 – porážka v I. svetovej vojne, revolúcia a občianska vojna v Rusku, 1941 – útok Hitlera a 1991 – rozpad ZSSR, v ktorom sme my Rusi dopadli najhoršie. Prebrali sme dlhy za celý ZSSR, USA nás za Jeľcina rabovali, prišla demografická kríza, drogy, rozpad spoločnosti. Napriek tomu sme sa z toho dokázali vyhrabať. Nedokázali nás doraziť a preto sa snažia o to znova. Stále sa na nás dívajú ako na hrozbu a my máme priam nebeskú trpezlivosť. Prečo by sme v tom mali pokračovať? Nie je už nad slnko jasnejšie, že sa s našími drahými partnermi jednoducho nedá normálne dohodnúť?

Ešte v čase II. svetovej vojny náš spojenec Winston Churchill rozpracoval plán útoku na ZSSR, pri ktorom chcel využiť aj potenciál zvyškov hitlerovskej armády. Z politických dôvodov mu to nevyšlo. V auguste 1945 USA zbombardovali Nagasaki a Hirošimu s cieľom nielen oslabiť vôľu Japoncov bojovať na území svojej materskej krajiny, ale najmä preto, aby nám ukázali, že majú ničivý potenciál, ktorým nás dokážu zasiahnuť.

Aj v roku 1945 a aj v roku 1949 pripravovali jadrový útok na ZSSR. Cieľom sa mali stať ruské mestá, naša situácia bola veľmi nepríjemná, pretože v tom čase sme ešte nemali žiadnu jadrovú zbraň a nedokázali by sme USA odpovedať. Američania sa obávali len jedného, že by Sovietska armáda prevalcovala Európu a USA by ostali v izolácii, pretože nemali dosť jadrových zbraní, aby zastavili oslobodzovací proces a dekolonizáciu v Afrike a v Ázii.

Potom sme našťastie jadrovú zbraň vyvinuli aj v ZSSR a keď sme vypustili Sputnik, už aj najtupejší americkí vojnoví štváči pochopili, že práve tieň jadrovej vojny dopadol aj na ich krajinu. Začalo horúčkovité zbrojenie, my sme sa však na naše jadrové zbrane dívali ako na záchranu pred potenciálnym americkým jadrovým útokom, pretože len tieto jadrové vodíkové bomby, ktoré ZSSR vyrobili, nás uchránili pred likvidáciou. Netreba si robiť o USA ilúzie, tak ako zaútočili na bezbranné japonské mestá Nagasaki a Hirošimu, zaútočili by aj na naše mestá, ak by sa neobávali odpovede z našej strany. Preto sa vďaka jadrovým zbraniam v sovietskej spoločnosti objavil pocit úľavy a určitého bezpečia.

Opätovne ale upozorňujem na fakt, ktorý naši “drahí partneri z USA a zo Západu” nedoceňujú. Tvárou voči smrti sa v Rusoch začína prejavovať tvrdý vzdor a pohŕdanie so smrťou, spojené s túžbou skôr ako umriem zabiť aspoň jedného nepriateľa. Žiadne trasenie sa o svoj život a uvažovanie nad možnosťou vzdať sa – radšej umrieť, ale zasadiť aspoň jednu ranu nepriateľovi. Nenávisť k nepriateľovi a pohŕdanie so smrťou a túžba zlikvidovať nepriateľa za akú koľvek cenu sú hybným motorom konečného ruského víťazstva

Podotýkam Akoukoľvek cenou. Pre Západ je možno táto predstava možno neprijateľná a nepredstaviteľná – radšej zničiť všetko, vrátane seba. Kde je kompromis a pokusy o dohodu, kde je chuť prežiť?

My sme sa za posledných tristo rokov vždy snažili o dohodu a vždy Západ na nás útočil a žiadne dohody nedodržiaval. Západ k nám tristo rokov lezie a snaží sa nás ako hrozbu zlikvidovať, snaží sa ovládnuť našu krajinu a naše zdroje. My sme boli ochotní ku kompromisu, každý nás pokus o kompromis však Západ ponímal ako znak slabosti a neustále sa tlačil na východ – čo Nemci definovali ako “Drang nach Osten”. Tieto skutočnosti si uvedomuje každý Rus. Každý Rus chápe, že minimálne 300 rokov náš osud visí na vlásku.

A preto ako v Kubrickovom filme Doktor Divnoláska, sme sa aj my naučili atómové zbrane milovať a obľúbili sme si ich. Keď už máme umrieť, nech teda umrie náš nepriateľ spolu s nami. Nebude žiadna sviňa tancovať na našich hroboch, pretože nebude žiadneho víťaza. Vďaka naším atómovým zbraniam vieme že neprehráme a to našemu naturelu vyhovuje. Prejavilo sa to aj v piesňach na počesť atómovým zbraniam, ktoré vznikli v ruskom národe.

Veď ako hovorí text Может, мы обидели кого-то зря, Сбросили пятнадцать мегатонн. А теперь горит и плавится земля, Там, где был когда-то Пентагон. (Možno sme niekoho poškodili, keď sme zhodili 15 MGT rakiet a teraz horí a pláve zem, tam kde bol kedysi Pentagon).

U nás strach z jadrovej vojny nefunguje tak aktívne, ako v USA a na Západe. Vyrazili sme tak z rúk našich nepriateľov dosť silnú zbraň – strach z jadrovej vojny. Na našich ľudí nepôsobí tak nepríjemne skutočnosť atómovej vojny ako na obyvateľov USA a Západu, ktorí žijú v relatívnom blahobyte a snažia sa uchrániť si svoje životy a životnú úroveň za každú cenu, predstava živorenia v postapokalyptickom svete je pre nich vo väčšine prípadov frustrujúca.

My Rusi sme zvyknutí. Prežili sme Tatárov,  hrôzy občianskej vojny, prežili sme Hitlera, prežili sme Stalina, prežili sme rozpad ZSSR a vždy sme sa znovu postavili na nohy. Vždy sme skúsenejší a silnejší. Tentoraz nás už ale nebude baviť byť fackovacím panákom a ako povedal Putin, “už nebudeme znova čakať, aby sme museli bojovať na vlastnom území”. My sa nebojíme a sme ochotní zomrieť aj v ožiarených zemľankách a s hnilými zemiakmi, ale ste na takúto možnosť pripravení aj vy, “naší drahí americkí partneri?” Strach už na nás nefunguje.

Ako hovoria slová z inej ruskej piesne Сдохнем все, но мы не унываем! Есть еще два ящика вина! Вот она такая да рассякая, Ядерная зимушка-зима! (Zdochneme všetci, no my nevešiame hlavu, máme ešte dve bedničky vína a vychutnáme si jadrovú zimušku – zimu).

Kto pozná počítačovú  hru S.T.A.L.K.E.R, Gluchovského knihy Metro-2033 a Metro-2034 chápe o čom hovorím. Vízia postapokalyptického sveta sa stala súčasťou ruského života a naša ruská mentalita sa už s atómovou vojnou samoidentifikovala. Fatalizmus, čoraz silnejšia nenávisť k naším nepriateľom, odpor k porážke a živoreniu nás sformovali okolo hesla španielskej legendy boja voči Frankovi – Dolores Ibarruri, ktorá povedala, “Lepšie je umrieť postojačky, ako žiť na kolenách”.

To čo som v týchto riadkoch predostrel, ale neznamená, že Rusi chcú jadrovú vojnu. Chcieť a neobávať sa sú dve rôzne veci. Američania radi hovoria o vzájomnom jadrovom zdržiavaní. Ak existujú jadrové rakety a nechcú ich použiť – načo hovoria o zdržiavaní a aký má zdržiavanie význam?

Z ich strany ide len o provokáciu a len očakávajú na príhodný okamih, kedy ich budú môcť použiť. Tento okamih nenastal ani za Jeľcina, pretože napriek tomu že rabovali u nás, jadrový arzenál pod kontrolu nezískali a ten si udržal svoju pripravenosť k boju. Teraz je už situácia pre nás oveľa lepšia a Američania to vedia a boja sa našIch jadrových zbraní. Na pokrytecké americké argumenty typu “jadrová vojna je zbytočná, lebo mŕtvi nič nezískajú my odpovedáme – my sme ľudia skromní, nám bohato stačí aj to nič”.

Lets begin war, «dear friends»?