Blížiaci sa nástup Donalda Trumpa do prezidentského úradu by mohol priniesť niečo nové do americkej politiky voči Európe. To je vhodná príležitosť si pripomenúť a veľmi otvorene povedať, o čom je vlastne vzťah medzi Spojenými štátmi a Európou.
Ak chceme správne chápať dianie v Európe v posledných desaťročiach, vlastne už od Druhej svetovej vojny, nemôžeme obísť skutočnosť, že okrem otvoreného geopolitického zápasu neokoloniálnej ríše Západu proti Rusku a ďalším nezávislým krajinám, tu existuje ešte jeden boj. Je to tajná vojna, pomocou ktorej USA potichu, tváriac sa ako partneri a priatelia, postupne ničia a zvnútra rozkladajú Európu.
Nedopustiť vznik globálneho konkurenta
Schody sa majú umývať zvrchu, a tak aj v tomto prípade treba začať od začiatku, od podstaty veci. Tou podstatou je samotný základný princíp americkej zahraničnej politiky, nielen voči Európe, ale voči celému zvyšku sveta. Hovorí o ňom napríklad Wolfowitzova doktrína, jeden z kľúčových zahraničnopolitických postulátov USA. V pôvodnej verzii znie takto:
„Naším prvým cieľom je zabrániť opätovnému vzniku nového súpera, či už na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo inde, ktorý by predstavoval hrozbu podobnú tej, ktorú predtým predstavoval Sovietsky zväz. Toto je dominantné hľadisko, ktoré je základom novej regionálnej obrannej stratégie, a vyžaduje si, aby sme sa snažili zabrániť akejkoľvek nepriateľskej mocnosti ovládnuť región, ktorého zdroje by pod konsolidovanou kontrolou stačili na vytvorenie globálnej moci.“
Toto nehanebné imperiálne vyhlásenie, vlastne otvorené vyhlásenie dobyvačnej vojny celému zvyšku sveta bolo v neskorších časoch síce zjemnené, ale žiadna z administratív amerického režimu ho do dnešného dňa nepoprela, nezrušila, neodvolala, ani sa zaň neospravedlnila. Naopak, politika USA drží stále presne ten istý kurz. Bolo to tak aj počas prvého prezidentského obdobia Donalda Trumpa, a je teda nanajvýš pravdepodobné, že to tak ostane aj po 20. januári, čo je dátum Trumpovej prezidentskej inaugurácie.
Ovládať svet ľsťou, klamom a podvodom
Z čoho vychádza takýto arogantný postoj, ignorujúci právo iných národov byť Spojeným štátom po každej stránke rovnocenným partnerom? Je to presvedčenie o vyvolenosti amerického národa byť svetovým hegemónom a šíriť jeho „demokraciu“ do všetkých krajín sveta aj za cenu ich úplného zničenia. Praktickú stránku tejto hlboko antidemokratickej politiky bližšie vysvetľuje napríklad George Friedman, šéf strategického amerického think-tanku Stratfor, ktorý býva označovaný aj za „tieňovú CIA“. Vo svojej prednáške okrem mnohých iných veľmi zaujímavých vecí (naozaj sa oplatí vypočuť si to celé) prezradil aj toto:
„Prvotným záujmom, pre ktorý sme (USA, pozn. red.) viedli vojny – prvú, druhú a studenú vojnu – je vzťah medzi Nemeckom a Ruskom. Pretože ich jednota je pre nás jedinou hrozbou. Preto sa musíme ubezpečiť, že takéto zjednotenie nenastane.“
K ešte hlbšej pointe sa dostávame pri tomto Friedmanovom výroku: „USA nemôžu okupovať Euráziu. V momente, keď vstúpime na pevninu, zistíme, že sme demograficky totálne prečíslení. Môžeme poraziť armádu, no nemôžeme okupovať Irak. Predstava, že by 130 tisíc ľudí okupovalo krajinu, ktorá má 25 miliónov obyvateľov, je nemysliteľná.“
Friedman preto hovorí, že na to treba ísť ľsťou a aj otvorene vysvetľuje ako sa to má robiť: „Briti neokupovali Indiu. Vzali niekoľko indických štátov, otočili ich proti sebe a dodali do indickej armády niekoľko britských dôstojníkov. Rimania (do kolónií) neposlali obrovskú armádu, radšej tam umiestnili vlastného kráľa.“
Európa je pre USA tiež potenciálnym geopolitickým konkurentom
Tak si to zhrňme: USA si robia nárok byť svetovým hegemónom a môžu to realizovať jedine tak, že budú bojovať cudzími rukami a ostatné krajiny – a najviac tie, ktoré by im mohli geopoliticky konkurovať – budú medzi sebou rozoštvávať a ničiť a rozvracať ich všetkými možnými zákernými spôsobmi. (Napokon, povedzme si to úprimne, v tom Anglosasi vždy vynikali.)
Trudeau sľúbil, že "zareaguje", ak Trump uvalí clá na kanadský tovar
A tu sa už vec začína nás, Európanov, týkať viac než len trochu. Treba totiž veľmi otvorene povedať, že potenciálnym konkurentom USA v boji o geopolitickú sféru vplyvu nie sú iba Rusko a Čína, ale predovšetkým tiež Európa s jej hospodárskou základňou, civilizačným pozadím a takmer pol miliardou zatiaľ ešte stále relatívne kvalitných a vzdelaných ľudí. Samozrejme, na čele s Nemeckom ako vedúcou hospodárskou silou Európy, najmä v spojení s ruskými energetickými a ľudskými zdrojmi.
Niekdajší podpredseda Parlamentného zhromaždenia NATO Jozef Banáš, keď spomínal na svoje pôsobenie v tejto organizácii, hovoril ako ho prekvapilo, že dominantnou myšlienkou, ktorá tam vystupovala do popredia v jeho rozhovoroch s americkými generálmi, bol princíp, že NATO existuje ani nie tak ako verejne deklarovaná protiváha Varšavskej zmluvy, ale skôr ako nástroj na udržanie americkej nadvlády nad Európou.
Toto jeho pozorovanie je v dokonalej zhode o známym citátom lorda Ismaya, prvého generálneho tajomníka NATO, ktorý zhrnul poslanie NATO slovami, že cieľom je udržať Američanov v Európe, Rusov mimo nej a Nemcov pri zemi.
V smrtiacom objatí veľkého brata
Spojené štáty sa tvária ako milujúci partner Európy, ktorému záleží na spoločnej prosperite v duchu princípu win-win. V praxi je to však celkom inak. Dôkazy o tom, že Spojené štáty proti Európe vedú čosi ako tichú, neviditeľnú vojnu, sú čoraz evidentnejšie. Spod pláštika euroatlantického bratstva čoraz viac vytŕčajú ako klince na zábradlí dôkazy o tom, že kroky centrálnych európskych inštitúcií v skutočnosti sledujú záujmy niekoho úplne iného než Európanov.
Zrušenie spaľovacích motorov, kontraproduktívne samovražedné sankcie, jednosmerné vojenské zmluvy DCA, nezmyselné zatvorenie jadrových elektrární, Green Deal, likvidácia európskeho poľnohospodárstva, kovidový manažment, ideologický rozklad tradičných spoločenstiev… je toho už príliš veľa, čo sa tvári ako pekný úmysel v štýle „sme pápežskejší ako pápež“, ale má to všetko spoločného menovateľa: akoby náhodou to poškodzuje obyvateľov európskych štátov, Európu to rozkladá zvnútra, zato napodiv to je vždy na prospech USA.
Pravá podstata Green Dealu
A ak to nejde inak, tak sa použijú aj tvrdšie metódy. Celý svet šokoval bezprecedentný akt terorizmu, akým bolo zničenie plynovodov Nord Stream, kde nikto príčetný nepochybuje o tom, kto za ním stojí. Ešte šokujúcejšia a neuveriteľnejšia však pre niekoho môže byť reakcia európskych kvislingov, zapredanej európskej vrchnosti, ktorá namiesto tvrdej odpovede zahrala mŕtveho chrobáka a snažila sa zviesť vyšetrovanie tohto nevídaného zločinu na vedľajšiu koľaj.
Asi nie náhodou povedal bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger: „Byť nepriateľom Ameriky môže byť nebezpečné, ale byť priateľom Ameriky je osudné”.
Po Studenej Teplá vojna?
A preto je už načase o tomto spôsobe „priateľstva“ začať otvorene hovoriť. Ako špecifický fenomén by to malo z praktických dôvodov dostať aj svoje konkrétne pomenovanie, podobne ako dostalo svojho času názov Studená vojna zvláštne nepriateľské súperenie medzi USA s Sovietskym zväzom v desaťročiach po skončení druhej svetovej vojny.
Napríklad „Teplá vojna“. Vzhľadom na to, že toto hrejivé euroatlantické obcovanie partnerov z oboch strán oceánu, ktorého láskyplným výsledkom je nekonečný rad väčších či menších, zjavných i menej nápadných sabotáží zvnútra nenápadne rozožierajúcich Európu a jej vzťahy so zvyškom Eurázie, prebieha aj v ideologickej LGBTIQ- rovine. A tiež preto, že jeho hlavnou črtou je až príliš tesné milujúce objatie Európy od veľkého zaoceánskeho partnera. Nehovoriac o tom, že škrtenie Európy sa deje vo veľkej miere práve cez jej odstrihnutie od lacného ruského tepla a svetla.
LGBTI na Slovensku: Tak si to konečne vyjasnime
Nestačí však danému fenoménu iba dať meno. Druhým krokom by malo byť jeho systematické a objektívne preskúmanie a vytvorenie uceleného obrazu z jednotlivých čiastkových informácií. A v ďalšej fáze by mala nasledovať kampaň na informovanie verejnosti, ktorá by mala naštartovať politický proces s cieľom problém vyriešiť. Teda aspoň takto nejako by to malo byť v spoločnosti, ktorá je schopná sebazáchovy. V spoločnosti, ktorá je demokratická, v ktorej si ľudia svoje veci spravujú sami a slobodne.
Ako to súvisí so Slovenskom?
Ako to všetko súvisí so Slovenskom? Veľmi konkrétne. Horúcu súvislosť je možné vidieť trebárs v prípade jednej z dominantných politických udalostí týchto dní, nezmyselnej ukrajinskej provokácie s vypnutím transportu plynu na Slovensko.
Tri roky po začatí horúcej fázy vojny na Ukrajine (lebo tá vojna sa nezačala v roku 2022, ale oveľa skôr) Zelenskyj z čisto charakterných pohnútok zistil, že je nevhodné, aby cez Ukrajinu prúdil ruský plyn na Slovensko. Tri roky po začatí horúcich bojov… Veríme mu.
Prečo sa púšťal do tohto konfliktu? Prečo riskoval úplne zbytočnú roztržku s krajinou, ktorá v pomere k jej veľkosti a ekonomickej sile pomáha Ukrajine najviac zo všetkých? Prečo riskuje dlhodobé nepriateľstvo so štátom, ktorý má právo veta v európskych inštitúciách a bez jeho hlasu Ukrajina nebude môcť vstúpiť do EÚ? Konzumentovi prvoplánových mainstreamových politologických rozprávok by to nedávalo zmysel, zato človeku, ktorý sa pozerá na geopolitiku z väčšej ako žabomyšej perspektívy, to zmysel dáva.
Dá sa veľmi logicky usudzovať, že tu nejde o náhly záchvat principiálnosti bývalého komika, ale je za tým signál spoza oceánu, aby v Európe vznikol ďalší zdroj konfliktu, a zároveň sa definitívne prerušil ďalší z kanálov, ktorým do EÚ ešte stále tečie lacná ruská energia.
Kedy sa Európa oslobodí?
Do inaugurácie Donalda Trumpa ešte pár týždňov bude americký prezidentský úrad v moci psychopatov z demokratického krídla, ktorí teraz môžu beztrestne, bez následkov a bez zodpovednosti robiť všetkými možnými spôsobmi – vrátane použitia vazalských figúrok ako napríklad Zelenskyj – všetko preto, aby Trumpovi jeho situáciu skomplikovali, a aby zároveň urobili maximálne zle Rusku i Európe. A samozrejme, najmä tým štátom, ktoré neposlúchajú, a hlavne ich politikom, čiže predovšetkým Robertovi Ficovi a Viktorovi Orbánovi.
Arogantná odpoveď EÚ na list Roberta Fica, v ktorom im vysvetľoval, že odstrihnutie Slovenska od ruského plynu bude pre náš štát vážnym problémom, je len ďalším z dôkazov a peknou ilustráciou toho, že Európsku úniu (podobne ako Ukrajinu) ovládajú sily, ktorým nezáleží na prosperite a vzájomne výhodnom spolužití európskych štátov, národov, občanov, ale ide im o presný opak, v záujme kohosi iného.
Ktorýsi klasik povedal, že jediná skutočná moc je skrytá moc. Otvorené pomenovanie problému a celospoločenská diskusia na tú tému, to by samo osebe ešte Teplú vojnu USA proti Európe neukončilo, ale je nevyhnutným začiatkom jej konca. Kedy konečne sa v Európe nájde sila, ktorá začne špinavú americkú hru odkrývať a potláčať?
Prečítajte si tiež
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
.jpg){kind=tracking}
