Predložený návrh zákona má za cieľ novelizovať niekoľko platných zákonov. Medzi navrhovanými zmenami je  okrem iného predĺženie čakacej lehoty pred zákrokom zo 48 hodín na 96 hodín a nutnosť potvrdenia dvomi nezávislými lekármi v prípade, že sa má uskutočniť umelé ukončenie tehotenstva zo zdravotného dôvodu na strane ženy, alebo zdravého vývoja plodu, alebo geneticky chybného vývoja plodu. V týchto bodoch bol návrh zákona neodborne pripomienkovaný ministerstvom spravodlivosti v časti týkajúcej sa údajného nesúladu s judikatúrou ESĽP.

Ako to vyzerá s čakacími lehotami či povinnými konzultáciami pred interrupciou v Európe

Povinné čakacie lehoty pred zákrokomsú dané právnymi predpismi vo viacerých  európskych štátoch, napríklad v Španielsku, Portugalsku, Nemecku, Holandsku, Belgicku, Luxembursku, Maďarsku, Taliansku, Írsku, Lotyšsku, či Albánsku. Povinné konzultácie (zo zákona) majú zavedené napr. Belgicko, Holandsko, Írsko, Maďarsko, Nemecko a Poľsko.V Nemecku dokonca právna úprava vyžaduje povinné konzultácie pred zákrokom v certifikovaných konzultačných centrách

Napríklad v Holandsku existuje 5-dňová čakacia lehota pre výkon interrupcie (od prvej konzultácie s lekárom). Zákon postihuje lekára, ak vykoná zákrok iným spôsobom, alebo nedodrží časové lehoty, dané zákonom. Takisto môže byť postihnuté zdravotnícke zariadenie, ktoré nedodrží zákonom stanovené podmienky pre výkon takéhoto zákroku.

V Belgicku došlo k prijatiu nového interrupčného zákona v októbri 2018. Pred zákrokom musí byť žena informovaná o možnostiach pomoci pre osamelé matky a ich deti, o prostriedkoch, ktoré možno využiť na riešenie psychologických a sociálnych problémov, ako aj o možnostiach adopcie dieťaťa. Taktiež musí byť informovaná o zdravotných rizikách, súvisiacich so zákrokom a o vhodnej antikoncepcii. Lekár môže vykonať zákrok najskôr 6 dní po prvej konzultácii, s výnimkou naliehavých prípadov. V deň zákroku musí ešte žiadateľka písomne potvrdiť svoj súhlas. Po uplynutí 12. týždňa tehotenstva sa interrupcia môže vykonať len v prípade, že tehotenstvo vážne ohrozuje zdravie ženy, alebo ak je isté, že nenarodené dieťa bude trpieť vážnym postihnutím, ktoré v danom čase nie je liečiteľné. V takomto prípade je potrebné stanovisko ďalšieho lekára, ktoré je priložené k zdravotnému záznamu.

V Írsku bola zavedená nová právna úprava interrupcií zákonom o regulácii ukončenia tehotenstva z roku 2018. Interrupcia môže byť vykonaná v prípade, ak dvaja odborní lekári (jeden pôrodník a druhý odborník v príslušnom medicínskom odbore) zhodne potvrdia, že existuje ohrozenie života, alebo zdravia tehotnej ženy, alebo plod nie je životaschopný (2 odborníci potvrdia, že je veľmi pravdepodobné, že plod odumrie ešte pred narodením, alebo najneskôr do 28 dní po narodení). Ustanovenie o nutnosti potvrdenia dvomi odborníkmi je možné vynechať len v prípade, že by išlo o bezprostredné ohrozenie života, alebo zdravia tehotnej ženy.

Aj v Maďarsku musia byť zdravotné dôvody na interrupciu na strane ženy potvrdené dvomi špecialistami, kompetentnými v danom odbore. Dôvod interrupcie na strane plodu, musí byť potvrdený odborníkmi v oblasti gynekológie a pôrodníctva, navrhnutými genetickou poradňou, alebo prenatálnym diagnostickým centrom, alebo inou kompetentnou zdravotníckou inštitúciou.

Čím zavádza v zásadnej pripomienke ministerka spravodlivosti a čím sa skutočne zaoberal ESĽP

Ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že návrh zákona zavádzajúci možnosť vykonať interrupciunajskôr po uplynutí lehoty 96 hodín od momentu, kedy lekár zistil splnenie všetkých podmienok na jeho vykonanie a potreba dvoch nezávislých lekárskych správ lekárov z odlišných zdravotníckych zariadení neprejde sprísneným testom proporcionality pre nesplnenie princípu nevyhnutnosti

Ďalej, že navrhovanánovelizácia v citovaných bodoch neústavným spôsobom zasahuje do ústavného právamatky dieťaťa a otca dieťaťa na súkromie, súkromný a rodinný život a do ochrany telesnej integrity matky dieťaťa. Táto úprava podľa ministerstva nereflektuje princípy ustanovenéjudikatúrou ESĽP. Ministerstvo spravodlivosti síce uvádza, že ESĽP uznáva širokú mieru diskrécie členských štátov Rady Európy votázke stanovenia podmienok pre možnosť vykonať umelé prerušenie tehotenstva, resp.ponechania možnosti umelo prerušiť tehotenstvo iba na žiadosť matky dieťaťa doistého veku nenarodeného dieťaťa. Podľa ministerstva spravodlivosti však ESĽP zároveň ustanovil, že nemožno absolútne preferovať ochranu jednej hodnoty preddruhou a že v každom prípade obmedzenia alebo posilnenia ochrany jednej hodnoty naúkor/za účelom ochrany druhej, je potrebné zo strany štátu posudzovaťproporcionalitu pri obmedzení jednej hodnoty za účelom ochrany druhej hodnoty. V tomto ohľade cituje rozsudky ESĽP vo veci A., B. a C. v. Írsko, Open Door and Dublin WellWoman v. Írsko a Vo v. Francúzsko.

Zaujímavé je, že žiadne z rozhodnutí ESĽP uvádzaných ministerstvom spravodlivosti v zásadnej pripomienke sa netýkalo čakacej lehoty na premyslenie (ktorú majú niektoré krajiny Rady Európy ešte dlhšiu ako 96 hodín), ani spôsobu určenia dôvodu pre interrupciu zo zdravotných dôvodov dvomi lekármi.

Prípad Open Door and Dublin WellWoman v. Írsko sa týkal poskytovania poradenstva ženám o možnostiach ukončenia tehotenstva v zahraničí. V prípade A., B. aC. v. Írsko boli sťažovateľkami tri ženy, ktoré neplánovane otehotneli a v roku 2005 odcestovali do Veľkej Británie, aby tu z rôznych dôvodov ukončili svoje tehotenstvo.Írska právna úprava v tom čase legálnu interrupciu neumožňovala, avšak neobsahovala žiadne obmedzenia, ktoré by bránili ženám s týmto cieľom vycestovať za hranice do krajín, kde je interrupcia zákonom povolená. Prvou sťažovateľkou v tomto prípade bola slobodná matka štyroch detí. Žena mala v minulosti problémy s alkoholom a všetky jej deti boli preto zverené do pestúnskej starostlivosti. Sťažovateľka sa rozhodla pre interrupciu s tým, že zvýši svoje šance na opätovné zverenie detí do svojej starostlivosti. Druhá sťažovateľka podstúpila interrupciu z presvedčenia, že v súčasnej životnej situácii nebude schopná dieťa sama riadne vychovávať. Posledná z poškodených mala rakovinu a pravidelne podstupovala liečbu chemoterapiou, čo viedlo k tomu, že sa po zistení svojho tehotenstva začala obávať o život svoj i svojho plodu. Po tom, čo jej ošetrujúci lekár odmietol poskytnúť dostatok informácií o možnom riziku spojenom s pôrodom, rozhodla sa odcestovať do Veľkej Británie, kde jej následne bolo tehotenstvo rovnako ako predchádzajúcim dvom ženám legálne prerušené. Všetky tri ženy zhodne tvrdili, že nemožnosť podstúpiť interrupciu v Írsku celú procedúru interrupcie značne skomplikovala, neúmerne zvýšila nutné výdavky a pôsobila všeobecne značne traumaticky. Dôležitým argumentom potom bola tiež stigmatizácia sťažovateliek zo strany spoločnosti, nehľadiac na zdravotné riziká, ktoré nemožnosť interrupcie obzvlášť v prípade tretej sťažovateľky spôsobila. Ženy sa dožadovali porušenia článkov 2, 3 a 8 Dohovoru. V prípade článku 2 (právo na život) ESĽP napriek namietaným zdravotným komplikáciám spojeným so zákrokom, v prípade tretej sťažovateľky takisto napriek reálnemu ohrozeniu života, u žiadnej z nich porušenie nepotvrdil z dôvodu nedostatočnej preukázateľnosti. K rovnakému záveru dospel ESĽP aj pri posúdení práva na ochranu pred mučením a ponižujúcim zaobchádzaním, ktoré zaručuje článok 3. Hoci pripustil u všetkých značnú psychickú aj fyzickú záťaž spôsobenú následkom cesty, nepovažoval ju za natoľko intenzívnu, aby ju bolo možné podradiť pod článok 3. Pri posudzovaní porušenia práva na ochranu súkromia ESĽP síce uznal, že takýto zákaz zasahuje do ich súkromného života, ale je v súlade s ústavou. ESĽP poskytol pomerne široký priestor na voľnú úvahu v záujme dosiahnutia spravodlivej rovnováhy medzi ochranou práv žien a ochranou práva na život nenarodených detí v súlade s Írskou ústavou. ESĽP argumentoval aj možnosťou žien cestovať kvôli interrupciám do zahraničia. Preto pri prvých dvoch sťažovateľkách nekonštatoval porušenie článku 8. Ten však Írsko porušilo v prípade tretej sťažovateľky, keď nesplnilo svoj pozitívny záväzok vzhľadom na absenciu akejkoľvek implementujúcej legislatívy alebo upravujúceho režimu poskytujúceho účinné a dostupné konanie, ktorým by mohla tretia sťažovateľka zistiť, či je oprávnená na zákonnú interrupciu v Írsku v súlade s článkom40.3.3 Írskej ústavy garantujúceho právo na život nenarodeného dieťaťa s náležitým ohľadom na rovnaké právo na život matky. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prípady týkajúce sa Írska vôbec nemožno použiť na odôvodnenie záveru ministerstva spravodlivosti o porušení požiadavky proporcionality pri navrhovanej právnej úprave.

V prípade Vo v. Francúzsko sa sťažovateľka stala obeťou omylu lekára (pomýlil si ju s inou osobou rovnakého mena), ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. ESĽPsa priklonil k tomu, že otázka začiatku ochrany práva na život by mala byť oblasťou, ktorá sa ponechá na posúdenie každého štátu. Dôvody, ktoré viedli k tomuto tvrdeniu spočívajú na jednej strane v tom, že táto ochrana nebola vyriešená vo väčšine zmluvných štátov, najmä vo Francúzsku, kde je predmetom diskusie a na druhej strane neexistuje žiadny európsky konsenzus o definícií, či vedeckej alebo právnej o začiatku života.Podľa prehľadu francúzskej právnej úpravy ESĽP konštatoval, že povaha a právne postavenie embrya a plodu nie je definované a spôsob zabezpečenia ochrany záleží od vývoja francúzskej spoločnosti. Bol presvedčený, že nie je ani žiaduce a ani možné v súčasnosti dať odpoveď na otázku, či nenarodené dieťa je osobou v zmysle článku 2.  ESĽP na základe uvedeného nepovažoval za nevyhnutné prešetriť, či brutálny koniec tehotenstva slečny Vo spadá pod článok 2, ale podľa neho je otázkou či žalovaný štát splnil stanovené požiadavky ochrany života v sfére ochrany verejného zdravia a či sťažovateľka mala dostatočné procedurálne možnosti ochrany.Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdila, že len prostriedky trestnej povahy poskytujú dostatočnú ochranu plodu v súlade s požiadavkami článku 2. ESĽPsa stým nestotožnil kvôli nasledujúcim dôvodom. ESĽP zopakoval, že prvá veta článku 2 zaručuje základné hodnoty demokratickej spoločnosti a stanovuje štátu povinnosť vyvarovať sa nielen úmyselnému zobratiu života, ale aj prijať nevyhnutné opatrenia na ochranu života osôb patriacich do jeho právomoci. Tieto princípy sa aplikujú tiež v oblasti verejného zdravia. Pozitívne povinnosti stanovené článkom 2 vyžadujú, aby štát vytvoril pre nemocnice, či už súkromné alebo verejné regulačný systém a prijal vhodné opatrenia na ochranu života pacientov. Tiež sa vyžaduje vytvorenie efektívneho a nezávislého súdneho systému. ESĽP potvrdil, že v niektorých prípadoch sa musí pripustiť mechanizmus prostriedkov nápravy trestnej povahy, to však bez iného úplne neplatí v prípade neúmyselného zásahu do práva na život alebo do telesnej integrity osoby. V kontexte špecifickej lekárskej nedbanlivosti, spomínané pozitívne povinnosti môžu byť naplnené aj vtedy, ak súdny systém ponúka prostriedky nápravy pred občianskym súdom, buď samostatne alebo v spojení s trestnými prostriedkami. V dôsledku toho, vzhľadom na okolnosti prípadu, ESĽP rozhodol, že žaloba na správnom súde môže byť považovaná za dostatočný prostriedok náhrady, ktorý bol dostupný sťažovateľke. Ak by ho využila, v čom však zlyhala, bola by schopná preukázať chybu lekára a získala by náhradu škody, v tomto prípade trestné konanie nebolo potrebné.Na základe uvedeného ESĽP rozhodol, že nedošlo k porušeniu článku 2 Dohovoru.

Ministerstvo spravodlivostivo svojej pripomienke odkazuje na právne vety z uvedených rozsudkov ESĽP vytrhnuté z kontextu. ESĽP v nich posudzoval úplne iné situácie ako súnavrhované zmeny zákonov,či už ide o 96 hodinovú čakaciu lehotu alebo potrebu dvoch nezávislých lekárskych správ lekárov z odlišných zdravotníckych zariadení a vyvodzuje z nich subjektívne závery o nesplnení princípu nevyhnutnosti, ktoré nemajú akýkoľvek podklad v citovaných rozhodnutiach ESĽP.

Rozhodnutia ESĽP proti Poľsku

V pripomienke ministerstva spravodlivosti sa nespomínajú rozsudky proti Poľsku, ktoré sú z hľadiska diskusií o interrupciách veľmi zaujímavé, preto ich spomeniem

Na okraj uvádzam, že Andorra, Malta a San Marino neumožňujú interrupcie vôbec. Lichtenštajnsko umožňuje interrupcie len v prípade ohrozenia života, alebo zdravia matky a sexuálneho násilia. Monako a Poľsko umožňujú interrupcie len v prípade ohrozenia života, alebo zdravia matky, sexuálneho násilia, alebo vážneho poškodenia plodu.

Podľa poľského zákona môže byť interrupcia vykonaná len lekárom a ak: 1)  tehotenstvo ohrozuje život alebo zdravie matky; 2) prenatálne testy alebo iné lekárske nálezy indikujú vysoké riziko, že plod bude vážne a nezvratne poškodený alebo bude trpieť nevyliečiteľnou život ohrozujúcou chorobou; 3) sú silné dôvody na domnienku, že tehotenstvo je dôsledkom trestného činu. ESĽP pri posudzovaní situácie v Poľsku výslovne uviedol, že štátom v tejto oblasti patrí široký priestor pre voľnú úvahu, čo sa týka okolností, za ktorých sa interrupcie povoľujú. Poľsko však v prípadoch posudzovaných ESĽP v praxi účinne nezabezpečilo prístup k legálnej interrupcii podľa uvedeného zákona.

Prípad R. R. v. Poľsko sa týkal sťažnosti tehotnej matky dvoch detí, ktorá čakala dieťa, o ktorom sa predpokladalo, že trpí závažnou genetickou abnormalitou, a ktorej bol zámerne odmietnutý včasný prístup ku genetickým testom, na ktoré mala nárok, lekármi, ktorí boli proti interrupcii. Jej dieťa sa narodilo s Turnerovým syndrómom.ESĽP zdôraznil, že účinné uplatnenie poľského zákona vyžadovalo zabezpečenie toho, aby mali tehotné ženy prístup k diagnostickým službám, ktoré by ukázali, či plod bol alebo nebol poškodený. ESĽP tiež uviedol, že keďže poľské právo povoľovalo interrupciu v prípadoch poškodenia plodu, v Poľsku mal existovať primeraný právny a procesný rámec, ktorý by zaručoval tehotným ženám dostupnosť k relevantným, úplným a spoľahlivým informáciám o zdraví plodu.

V prípade P. a S. v. Poľsko sťažovateľku – slečnu P. ako 14-ročnú znásilnil jej spolužiak. Práve preto sa rozhodla pre interrupciu. Sťažovateľka P. a jej matka S. mali potvrdenie z polície, že P. bola znásilnená, a tak v nemocnici v L. požiadali o interrupciu. Tú gynekológ odmietol a zároveň bez ich súhlasu privolali kňaza, ktorý mal sťažovateľku P. odhovoriť od interrupcie. Vedenie nemocnice súčasne informácie poskytlo médiám, v dôsledku čoho sťažovateľku P. začali obťažovať aktivisti a aktivistky proti interrupciám. V nemocnici vo V. bola interrupcia opäť zamietnutá a matku sťažovateľky P. obvinili z toho, že svoju dcéru k interrupcii núti, dočasne jej odobrali dcéru zo starostlivosti a umiestnili do zariadenia pre mladistvých, aby zabránili jej prístupu k interrupcii. Nakoniec, po sťažnostiach na ministerstve zdravotníctva, sťažovateľke interrupciu umožnili v nemocnici v G. ale bez následnej „po-potratovej“ starostlivosti. Po neúspechoch na vnútroštátnych súdoch, podali sťažovateľky sťažnosť na ESĽP. ESĽP sa po prvýkrát zaoberal mimoriadnou zraniteľnosťou dospievajúcich, ktorí potrebujú služby súvisiace s interrupciou a potvrdil autonómiu mladých ľudí, pokiaľ ide o ich reprodukčné zdravie a deklaroval povinnosti Poľska poskytovať služby súvisiace s interrupciou mladistvým, najmä, pokiaľ ide o tehotenstvo v dôsledku znásilnenia. ESĽP rozhodol o porušení práva na rešpektovanie súkromného života, a to konkrétne vo veciach zverejnenia osobných dát sťažovateliek a v nezabezpečení bezproblémového prístupu k legálne vykonanej interrupcii.Vo vzťahu k prvej sťažovateľkeďalej rozhodol o porušení článku 5 ods. 1 Dohovoru vzhľadom na jej umiestnenie do ústavu pre mladistvých zdôrazňujúc jej zraniteľné postavenie a berúc do úvahy celkové okolnosti prípadu aj k porušeniu článku 3, ktorý zakazuje ponižujúce zaobchádzanie.

V prípade Tysiąc v. Poľsko, matka dvoch detí, čakala v roku 2000 ďalšie dieťa. Už v tom čase trpela niekoľkými poruchami a chorobami očí. Počas tehotenstva jej niekoľko očných lekárov potvrdilo, že tehotenstvo a pôrod môžu zapríčiniť zhoršenie jej zdravotného stavu. Práve preto sa rozhodla pre podstúpenie interrupcie, ktorá jej však nebola umožnená. Po pôrode skutočne došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, takmer oslepla. Pred vnútroštátnymi súdmi nebola úspešná a preto sa obrátila na ESĽP. ESĽP konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru zaručujúceho právo na rešpektovanie súkromného života s tým, že sťažovateľke bol odopretý prístup k účinnému mechanizmu spôsobilému určiť, či boli podmienky na vykonanie legálnej interrupcie splnené.

Navrhovaná úprava nie je v rozpore s existujúcou judikatúrou ESĽP

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prípady, ktoré riešil v minulosti ESĽP sa týkajú iných otázok, ako rieši navrhovaná novela. Ďalej, že zavedenie čakacej lehoty v rozmedzí 3 až 7 dní nie je v európskych štátoch ničím neobvyklým a testom primeranosti by vzhľadom na široký priestor pre voľnú úvahu poskytnutý štátom ESĽP v kultúrno-etických otázkach určite prešlo. Pokiaľ ide o nutnosť potvrdenia dvomi nezávislými lekármi v prípade, že sa má uskutočniť umelé ukončenie tehotenstva zo zdravotného dôvodu na strane ženy, alebo zdravého vývoja plodu, alebo geneticky chybného vývoja plodu problém by mohol nastať len vtedy, ak by štát nedokázal zabezpečiť výkon uvedeného ustanovenia v praxi. V tomto ohľade sú zaujímavé vyššie uvedené rozhodnutia týkajúce sa Poľska. Akokoľvek, opätovne vyzývam na slušnú diskusiu o kultúrno-etických otázkach a vyzývam ministerstvo spravodlivosti, aby judikatúru ESĽP na podporu alebo odmietnutie návrhov zákonov týkajúcich sa ľudských práv používalo korektne a odborne.

Vzniknutú situáciu možno porovnať s dezinterpretáciou rozsudku ESĽP v prípade Oliari v. Taliansko zo strany niektorých mimovládnychorganizácií, ale aj verejnej ochrankyne práv, či súčasnej ministerky spravodlivosti.ESĽP v ňom konštatoval, že talianska právna úprava v posudzovanom čase neposkytovala dostatočnú právnu ochranu dvojiciam rovnakého pohlavia, čím porušila článok 8 Dohovoru. Ako zástupkyňa SR pred ESĽP som opakovane upozornila na to, že ESĽP v tomto rozsudku pri konštatovaní porušenia článku 8 Dohovoru zdôraznil v prvom rade široký priestor pre voľnú úvahu štátov pri prijímaní právnych noriem v tejto oblasti a to, že vnútroštátne orgány vedia lepšie posúdiť potreby spoločnosti. ESĽP poukázal predovšetkým na situáciu a vývoj v Taliansku, a to najmä na to, že taliansky ústavný súd už v roku 2010 podčiarkol úlohu parlamentu legislatívne uznať a upraviť ochranu pre zväzky osôb rovnakého pohlavia. Podobné náznaky možno pozorovať aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu a nižších súdov. Tento trend v súdnej praxi zjavne reflektoval postoj väčšiny talianskej populácie, ktorá podľa prieskumov verejnej mienky podporovala právne uznanie homosexuálnych párov. My podobné rozhodnutie slovenského ústavného súdu nemáme, takže situácia v Slovenskej republike nie je porovnateľná so situáciou v Taliansku.

Ministerstvo spravodlivosti ako orgán verejnej moci by malo poskytovať relevantné informácie o judikatúre ESĽP, o to viac, že jeho súčasťou je Kancelária zástupcu SR pred ESĽP. V tomto ohľade by nemalo byť pripomienkové konanie ovplyvnené liberálnym alebo konzervatívnym postojom konkrétneho ministra spravodlivosti ku kultúrno-etickým otázkam.

JUDr. Marica Pirošíková

JUDr. Marica Pirošíková bola od roku 2007 do júla 2020 zástupkyňou Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva. V Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva pôsobila od roku 2000, v rokoch 2002 -2007 pôsobila ako spoluzástupkyňa. Je autorkou monografie Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spoluautorkou viacerých odborných publikácií (inter alia Advokát pred európskymi súdmi, Všeobecné správne právo, Ľudské práva – vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov Európskych spoločenstiev, Vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k Slovenskej republike, Francúzsko-slovenský a slovensko-francúzsky právnický slovník). Je zároveň autorkou množstva odborných článkov, externou recenzentkou časopisu Justičná revue, pre ktorý zároveň vyberá a vyhotovuje preklady rozsudkov a rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Je externou členkou pedagogického zboru Justičnej akadémie SR. Ako expert Rady Európy prednáša problematiku judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a výkonu rozsudkov aj v zahraničí (napríklad Moldavsko, Rumunsko, Macedónsko, Albánsko, Turecko, Poľsko). Bola zriadeného na pôde Rady Európy. Pôsobila vo Výbore expertov pre skvalitnenie mechanizmov ochrany ľudských práv (DH-PR), vo Výbore expertov k účinným prostriedkom nápravy vo vzťahu k neprimeranej dĺžke konania (DH-RE), vo Výbore expertov pre reformu Európskeho súdu pre ľudské práva (DH-GDR)a ako členka Skupiny expertov na systém Európskeho dohovoru o ľudských právach (DH-SYSC). Bola členkou Komisie pre rekodifikáciu Občianskeho súdneho poriadku a Komisie pre rekodifikáciu občianskeho práva. Je čestnou členkou Asociácie rodinných sudcov. V roku 2016 jej Severský výbor pre ľudské práva vo Švédsku pri príležitosti oslavy 20. rokov svojho založenia udelil cenu za mimoriadnu odvahu, súcit a humanitárnu angažovanosť pre deti a rodiny, ktoré sa bez naliehavej potreby stali obeťami systémov sociálnej starostlivosti v Európe. V novembri 2019 jej Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar udelila ocenenie „za významnú dlhoročnú pomoc pri obhajobe práv detí v ťažkých životných situáciách“.