Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie zhromaždeným v kaplnke Redemptoris Mater sa taliansky kapucín prihovoril už v atmosfére nastupujúceho Veľkého týždňa. V duchu motta „Moja duša žízni po Bohu živom“ zo Žalmu 42 vo svojom polhodinovom vystúpení osvetlil harmonickú jednotu dvoch samostatných prístupov ku Kristovmu tajomstvu, ktoré nachádzame v jánovskej a pavlovskej teológii. Poukázal na prekonané prístupy v teologickom myslení, ktorým chýbalo správne skĺbenie rozmeru vykúpenia s rozmerom vtelenia  a spomenul aj vzájomné dopĺňanie sa tradícií kresťanského Východu a Západu.

Boh si vyvolil to, čo je svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych

„Vedecký svet je v týchto dňoch vo vytržení kvôli obrazu vesmírnej čiernej diery, ktorú bolo konečne možné zachytiť pomocou ďalekohľadov rozmiestnených v rôznych častiach sveta. Je to epochálna udalosť, ako si možno všimnúť, je to prekvapenie potvrdzujúce teóriu relativity Alberta Einsteina.

My veriaci sa podieľame na tomto entuziazme s ešte silnejšou motiváciou, ale máme k tomu ešte niečo na dôvažok. Okrem tej časopriestorovej relativity, ktorú objavil Einstein, je tu iná relativita, ktorú je nekonečne dôležitejšie poznať, pretože na nej závisí náš osud: relativita všetkého – priestoru i času – vzhľadom na toho Absolútneho a Večného, ktorým je Boh. „Nebesia (s ich čiernymi dierami a všetkým ostatným) sa pominú – povedal ten, ktorý prišiel v čase z večnosti, – ale moje slová sa nepominú“.

A o ňom budeme hovoriť v tejto poslednej pôstnej kázni.“

Ján a Pavol: dva odlišné pohľady na tajomstvo

„V Novom zákone a v dejinách teológie sú veci, ktoré sa nedajú pochopiť bez uvedomenia si jednej základnej skutočnosti, ktorou je existencia dvoch odlišných, i keď doplňujúcich sa prístupov k tajomstvu Krista: je tu prístup Pavlov a prístup Jánov.

Ján hľadí na tajomstvo Krista vychádzajúc z vtelenia. Ježiš, Slovo, ktoré sa stalo telom, je pre neho najvyšším zjaviteľom živého Boha, tým, bez ktorého nikto nemôže „prísť k Otcovi“. Spása spočíva v uznaní, že Ježiš „prišiel v tele“ (2 Jn 7) a vo viere, že „on je Syn Boží“ (1 Jn 5,5); „Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá život“ (1 Jn 5,12). V centre všetkého, ako sa dá vidieť, je osoba – Bohočlovek Ježiš.

Osobitosť tejto jánovskej vízie je očividná, ak ju porovnáme s Pavlovou. Pre Pavla nie je v centre pozornosti natoľko Kristova osoba, chápaná ako ontologická realita, ale skôr Kristovo dielo, čiže jeho veľkonočné tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania. Spása nespočíva natoľko vo viere, že Ježiš je Syn Boží, ktorý prišiel v tele, ako skôr vo viere v Ježiša, ktorý „zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4,25). Ústrednou udalosťou nie je vtelenie, ale veľkonočné tajomstvo.

Bolo by fatálnou chybou vidieť v tomto akúsi rozchodnosť v samotnom východisku kresťanstva. Každý, kto číta Nový zákon bez predsudkov, chápe, že u Jána je vtelenie vo výhľade veľkonočného tajomstva, keď Ježiš konečne vyleje svojho Ducha na ľudstvo (Jn 7,39) a chápe, že pre Pavla veľkonočné tajomstvo predpokladá vtelenie a je na ňom založené.“

Raniero Cantalessa ďalej pripomenul vplyv vývoja historického kontextu na spomenutý odlišný výber dôrazu. Jánova teológia, ktorá je neskoršia, sa totiž potrebovala postaviť proti spochybňovaniu reality vtelenia, aké predstavovala v tej dobe hroziaca heréza doketizmu.

Spomínaný rozdiel prístupov sv. Jána a sv. Pavla je dôležitý aj pre chápanie vzťahu kresťanského Východu a Západu, pokračoval pápežský kazateľ:

„Je dôležité uvedomovať si to, aby sme pochopili rozdiel a komplementárnosť medzi teológiou východnou a teológiou západnou. Dve perspektívy, Pavlova a Jánova, i  keď sa zlievajú dohromady (ako sa to deje v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery), udržujú si svoj odlišný dôraz, tak ako si dve rieky vlievajúce sa jedna do druhej, ešte dlho udržiavajú odlišnú farbu svojich vôd. Ortodoxná teológia a spiritualita sa zakladá prevažne na Jánovi; tá západná (a protestantská ešte vo väčšej miere ako katolícka) sa zakladá prevažne na Pavlovi.“

Kríž, Božia múdrosť a Božia moc

Páter Cantalamessa zdôraznil nadväznosť svojich pôstnych kázní na predchádzajúci cyklus, ktorý mal v Advente, stále zotrvávajúc pri téme hľadania tváre živého Boha.

„V závere adventných meditácií som hovoril o Kristovi podľa Jána, ako o tom, ktorý v tej istej chvíli ako sa vteľuje, vnáša do sveta večný život. Na záver týchto veľkopôstnych meditácií chcem hovoriť o Kristovi podľa Pavla, ktorý na kríži premieňa osud ľudstva.“

Ako kľúčový biblický text uviedol Raniero Cantalamessa Pavlove slová z Prvého listu Korinťanom:

«Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia» (1 Kor 1,21-25).

„Apoštol hovorí o novosti v Božom konaní, takmer ako o zmene kroku a metódy. Svet nevedel rozpoznať Boha v nádhere a múdrosti stvorenstva; a tak sa rozhodne, že sa zjaví opačným spôsobom, cez bezmocnosť a bláznovstvo kríža. Nemožno čítať toto Pavlovo tvrdenie bez spomenutia si na Ježišove slová: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11,25).“

Čo viedlo Ježiša k tomu, aby zomrel na kríži?

„Ako interpretovať toto obrátenie hodnôt naruby?“ – položil si otázku pápežský kazateľ. Odpoveď na ňu predstavil v teologickom prehľade citujúc autorov katolíckej i protestantskej teológie a teológov kresťanského Východu i Západu: Karl Barth, Benedikt XVI., Nicolas Cabasilas, Henri de Lubac. Uvažovanie teológov a exegétov ešte stále má pred sebou priestor dopracovať sa k ďalším dôsledkom, skonštatoval Raniero Cantalamessa a sám zhrnul odpoveď do týchto slov:

„Ježiš zomiera ukrižovaný, aby Božia láska mohla dosiahnuť človeka na tom najvzdialenejšom mieste, kam sa sám vyhnal, keď rebeloval proti nemu, to znamená uprostred smrti. Aj smrť je už teraz obývaná Božou láskou.“

„Tradičný dôvod odčinenia (vynáhrady) za hriechy si zachováva, ako vidíme, celú svoju platnosť, ale nie je to konečný dôvod. Konečným dôvodom je „Božia bezpodmienečná dobrota“, jeho láska.“

„Na ceste veľkonočnej viery Cirkvi môžeme identifikovať tri etapy“, vysvetlil ďalej pápežský kazateľ:

– Na začiatku sú len dva holé fakty: „Zomrel, vstal z mŕtvych“. „Vy ste ho ukrižovali, Boh ho vzkriesil“, kričí na zástupy Peter v deň Turíc (porov. Sk 2,23-24).

– V druhej fáze sa kladie otázka: „Prečo zomrel a prečo vstal z mŕtvych?“ A odpoveďou je kerygma: „On zomrel za naše hriechy; bol vzkriesený pre naše ospravodlivenie“ (porov. Rim 4,25).

– Stále tu zostáva otázka: „A prečo zomrel za naše hriechy? Čo ho viedlo k tomu, aby to urobil?“ Odpoveď (v ktorú sú v tomto bode Pavol aj Ján jednomyseľní) je: „Pretože nás miloval“. „Miloval ma a vydal seba samého za mňa,“ píše Pavol (Gal 2,20);

„Miloval svojich, čo boli na tomto svete, miloval ich do krajnosti“, píše Ján (Jn 13,1).

Odpoveď viery, ktorá sa zmocňuje Božieho kráľovstva

„Aká bude naša odpoveď zoči-voči tajomstvu, ktoré sme kontemplovali a ktoré nám znovu oživí liturgia vo Veľkom týždni? Prvá a základná odpoveď je viera. Nie hocaká viera, ale viera, prostredníctvom ktorej si osvojíme to, čo pre nás Kristus získal. Viera, ktorá sa „zmocňuje“ Božieho kráľovstva (Mt 11,12). Apoštol uzatvára text, z ktorého sme vychádzali týmito slovami:

«Kristus Ježiš […] sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, aby, ako je napísané: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“» (1 Kor 1,30-31).

Páter Cantalamessa v tejto súvislosti pripomenul myšlienku sv. Bernarda z Clairvaux o tajomstve Božieho milosrdenstva. To, že Kristus sa „pre nás“ stal spravodlivosťou, svätosťou a vykúpením, znamená, že to, čo nám chýba, si vezmeme, „uzurpujeme“, z Pánovho vnútra, keďže on prekypuje milosrdenstvom (porov. Sv. Bernard z Clairvaux, Kázne k Veľpiesni, 61,4-5, PL 183,1072).

„Svätý Pavol často vyzýva kresťanov, aby si „vyzliekli starého človeka“ a „obliekli si Krista“ (porov. Kol 3,9; Rim 13,14; Gal 3,27; Ef 4,24). Obraz zoblečenia sa a oblečenia sa nanovo nie je poukázaním na čisto asketický úkon, spočívajúci v zanechaní určitých „šiat“ (habitov, zvykov) a nahradiť ich inými, teda opustiť neresti a nadobudnúť cnosti. Je to predovšetkým úkon, ktorý treba vykonať prostredníctvom viery. Človek sa postaví pred Ukrižovaného a v úkone viery mu odovzdáva všetky svoje hriechy, svoju minulú i súčasnú biedu, ako ten, kto si vyzlečie a hodí do ohňa svoje vlastné špinavé handry. Potom sa prezlečie do spravodlivosti, ktorú nám získal Kristus. Povie ako colník v chráme: „Ó, Bože, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom“, a vracia sa domov tak ako on, „ospravodlivený“ (porov. Lk 18,13-14). Toto by bolo ozajstné vykonanie „Svätej paschy“, uskutočnenie svätého „prechodu“!

Prirodzene, tu sa to všetko nekončí. Od osvojenia si musíme prejsť k napodobňovaniu. Kristus – ako pripomínal filozof Kierkegaard svojim luteránskym priateľom – nie je iba „darom Božím, ktorý máme prijať skrze vieru“, je aj „vzorom, ktorý máme napodobňovať v živote“ (porov. Søren Kierkegaard, Denník, X, A, 154, rok 1849).

Prechod od konania dobročinnosti k ochote trpieť

Raniero Cantalamessa pripomenul rozmery lásky ako prejavovania dobrodení i ako ochoty znášať utrpenie. Pripomenul, ako je prvý z nich viditeľný v prežívaní vzájomného vzťahu snúbencov, no neskôr v manželskom živote sa ukazuje dôležitosť aj toho druhého rozmeru: „Už nestačí robiť darčeky, ale na napredovanie vo svojom manželstve a udržanie ho živým sa treba naučiť «niesť si vzájomne bremená» (porov. Gal 6,2).“ Citoval aj tieto slová Benedikta XVI. z Encykliky Deus Caritas est:

«Aj keď je eros spočiatku predovšetkým žiadostivý, vystupujúci – fascinácia veľkým prísľubom lásky -, keď sa potom približuje k druhému, kladie si čoraz menej otázok o sebe, hľadá čoraz viac šťastie druhého, stará sa oňho stále viac a viac, dáva sa a túži „byť tu pre druhého“. Tak sa doň včleňuje moment agapé; v opačnom prípade eros vedie k úpadku a stráca aj svoju vlastnú identitu. Na druhej strane človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať» (Benedikt XVI., Encyklika Deus Caritas est, 7).

Napodobňovanie Boha sa týka nielen manželstva a tých, ktorí v ňom žijú, ale všetkých, a zasvätené osoby v prvom rade, zdôraznil pápežský kazateľ:

„Progres v našom prípade spočíva v tom, že prejdeme od robenia množstva vecí pre Krista a pre Cirkev k tomu, že budeme trpieť pre Krista a pre Cirkev. V rehoľnom živote sa deje to, čo sa deje aj v manželstve, a niet sa čomu diviť, veď aj rehoľný život je manželstvom, zosobášením sa s Kristom“.

Tajomstvo za úsmevom Matky Terezy

Ako dôkaz toho uviedol Raniero Cantalamessa nasledujúcu príhodu zo života sv. Matky Terezy:

„Raz Matka Tereza z Kalkaty hovorila k skupine žien a vyzvala ich, aby sa vedeli usmiať na svojho manžela. Jedna z nich namietala: „Matka, hovoríte takto, pretože nie ste vydatá a nepoznáte môjho manžela.“ Ona jej odpovedala: „Mýliš sa. Som tiež vydatá a ubezpečujem ťa, že niekedy nie je ani pre mňa ľahké sa usmiať na môjho Ženícha.“ Po jej smrti sa zistilo, čo týmito slovami svätica myslela. Po tom, ako bola povolaná dať sa do služby najchudobnejším z chudobných, pustila sa s entuziazmom do práce pre jej božského Ženícha, zakladajúc diela, ktoré ohromovali celý svet.

Čoskoro však radosť a entuziazmus klesali, upadla do temnej noci, ktorá ju sprevádzala po celý zvyšok jej života. Prišla až k pochybovaniu, či má ešte vieru, takže keď po jej smrti boli publikované jej osobné denníky, niekto, úplne neznalý duchovných vecí, dokonca hovoril o „ateizme Matky Terezy“. Mimoriadna svätosť Matky Terezy spočíva v tom, že toto všetko prežívala v absolútnom mlčaní pred všetkými, skrývala svoje vnútornú prázdnotu pod neustálym úsmevom na tvári. V nej vidíme, čo znamená prejsť od robenia vecí pre Boha k znášaniu utrpenia pre Boha a pre Cirkev.

Je to veľmi náročný cieľ, ale našťastie Ježiš nám na kríži dal nielen príklad tohto nového druhu lásky; zaslúžil nám aj milosť, aby sme si to vzali za svoje, osvojením si toho prostredníctvom viery a sviatostí. Nech preto prepukne z nášho srdca počas Veľkého týždňa výkrik: «Adoramus te, Christe, et benedicimus tibi, quia per sanctam crucem tuam redemisti mundum». Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím svätým krížom vykúpil svet.“

Preložila: Slovenská redakcia VR