Washington 15. februára 2019 (HSP/Sputnik/Foto:wikimedia)
V dejinách planéty sa to stalo niekoľkokrát. Jav, ktorý mal za následok ukončenie dôb ľadových, alebo vznik maximálnych teplôt s katastrofálnymi následkami pre biosféru, uvádza správa pre tlač na portáli Phys.org
Vedci analyzovali staré morské usadeniny vo východnej časti Pacifiku meraním obsahu kovov v hydrotermálnych ložiskách. Objavili štvornásobné zvýšenie obsahu zinku vo vápenných lastúrach jednobunkových organizmov foraminifera, čo svedčí o prudkom zvýšení geologickej aktívnosti asi pred 17 tisíc rokmi. Časovo sa to zhoduje so značnými výronmi uhlíka z oceánu do atmosféry a skončením doby ľadovej.
Hydrotermálne zdroje vylučujú veľké množstvo kysličníka uhličitého a metánu do vrstvy vody na dne oceánu. Plyny sa hromadia a pripájajú sa k hydrátom, kryštalickým zlúčeninám suspendovaným vo vode a klesajúcim na dno.
V minulosti sa predpokladalo, že takéto nádrže v oceáne sú stabilné, dnes ale vieme, že zvýšenie teplôt vody môže vyprovokovať ich rozpad. Jedna z podobných nádrží v západnej časti Tichého oceánu stratí stabilitu, ak sa oteplí voda iba o niekoľko stupňov.
Podvodné zoskupenie dioxidu uhlíka bolo zaregistrovaéá v blízkosti hydrotermálnych kráterov v Tichom, Atlantickom a Indickom oceáne, ktoré sa nachádzajú v prepadliskách, alebo pásmach subdukcie (keď sa dosky z oceánu premiestňujú pod kontinenty).
Jedna nádrž bola objavená v hĺbke 6,5 km u Taiwane.
Oceány pohlcujú takmer celú zbytočnú tepelnú energiu zo zemskej atmosféry, čo brzdí rast stredných teplôt. Pritom sa ale zvyšuje množstvo tepla v morskej vode.
S ohľadom na dnešné výšky exhalácií skleníkových plynov v dôsledku spaľovania nerastných palív teploty morskej hladiny stúpnu do roku 2100 približne o tri stupne Celzia. Stačí to na destabilizáciu hydrátov na celej zemeguli.
Podobný proces spôsobil pred 55 miliónmi rokmi vznik prvohorného – Palaeozoického termálneho maxima, pri ktorom sa teploty na Zemi zvýšili o 8 stupňov Celzia.