Môj profil 
Predplatné
Ako povedala jeho manželka Elisabeth, v deň smrti nič nenasvedčovalo, že sa blíži tragédia: „Strávili sme spolu prekrásny deň, boli sme na večeri, tešili sme sa zo života… No on mlčal viac než zvyčajne. Takým bol posledných niekoľko rokov. A keď sme prišli domov, tu, v Santa Barbare, vytiahol zo zásuvky pištoľ a povedal: „Prepáč, ja to viac nedokážem znášať,“ a strelil si do spánku. Ja si ho nechcem pamätať takého, chcem si ho pamätať ako naozajstného hrdinu, akým on bol nielen pre mňa a rodinu, ale i pre mnohých iných ľudí,“ povedala uplakaná Elisabeth. Meyers sa zúčastnil na bombardovaniach v mnohých „horúcich kútoch“ vo svete. Do „operácie NATO“ v Juhoslávii pracoval na „neutralizácii srbskej hrozby“ v Bosne a Hercegovine, a taktiež v niekoľkých „misiách“ v Iraku a v Afganistane. Za tieto „zásluhy“ bol neraz vyznamenaný.
Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou Meyers odišiel na penziu s diagnózou „posttraumatický stresový syndróm“ známy tiež ako „vietnamský syndróm“ a s ťažkou depresiou nadobudnutou po bombardovaní Juhoslávie. Ako hovorili priatelia pilota, ktorým sa zdôveroval, Meyers mal neustále nočné mory, ktoré nemohol potlačiť nijakými liekmi: „Snívali sa mu ľudia, ktorí horeli od bômb. Počul ich kriky a stony… Pokúšali sme sa ho upokojiť, vraveli sme mu, že to sú iba sny a on, ako pilot, nemôže vedieť, kam spadla jeho bomba a že, prirodzene, nič nebolo tak, ako sa mu sníva, ale on neustále opakoval, že všetko je to pravda, že to bolo práve tak. Snívali sa mu deti, starci, roztrhané telá… Najhoršie bolo to, že počas takýchto snov sa nijak nemohol zobudiť,“ hovorí jeden z jeho priateľov.
Inak sa skončila životná púť iného vojaka západnej okupačnej armády na slovanskom území. Josef Schulz slúžil v čase 2. svetovej vojny v 714. pešej divízii, ktorá si plnila svoje okupačné úlohy v Srbsku. 19. júla 1941 po „očiste“ v dedine Orachovac jeho oddiel dostal príkaz splniť si úlohu popravčej čaty. Bolo treba popraviť 19 ľudí pre podozrenie z účasti v partizánskom hnutí. Obyčajný okupačný príbeh tých čias. Neobyčajný bol jeho koniec. Josef Schulz sa odmietol zúčastniť na popravovaní. A potom, čo mu pripomenuli, že za neuposlúchnutie ho čaká vojenský súd, odložil zbraň a postavil sa do jedného radu s popravovanými. Spolu s nimi bol zabitý. Zachovala sa fotografia, ktorú urobil jeden z nemeckých katov. 32-ročný Schulz na nej kráča k Srbom. Na Srbov táto dejinná udalosť urobila taký dojem, že Schulz je spomenutý v srbských školských učebniciach dejepisu a dokonca mu postavili pamätník.
Nie je smrť ako smrť. Aj človek, ktorého naženú do okupačnej armády a nútia ho vraždiť, má vždy na výber.
Vladimír Mohorita
.jpeg)
.JPG)
.jpg)
