Blízky východ 17. novembra 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Gill Allen, Hani Mohammed)

Server katehon uverejnil zaujímavý článok od autora Adnana Oktara, ktorý sa venuje zaujímavým úvahám o osude viacerých krajín na Blízkom východe

Pri všetkej protirečivosti, ktorá sa objavuje v prognózach o ďalších osudoch Blízkeho východu je očividný jeden fakt, na ktorom sa zhodnú všetky strany. Občianska vojna v Iraku a Sýrii priniesla ako tému dňa úvahy o nevyhnutnosti zmeny súčasných hraníc. Otázka zmeny hraníc sa dnes prakticky každodenne posudzuje na stránkach svetovej tlače.

Napríklad koncom októbra nemecký Der Tagesspiegel publikoval mapu, na ktorej majú Irak a Sýria odlišné hranice a rozdelené sú na tri časti. (Analýzu zverejnil Adnan Oktar pred americkými voľbami, málokto zo svetových politikov rátal s víťazstvom Donalda Trumpa. Der Tagesspiegel publikoval názory blízke Obamovej administratíve, dnes už môže byť situácia iná. Analýza Adnana Oktara je však napriek prípadnej neaktuálnosti veľmi zaujímavá).

Na zobrazenej mapke v denníku  Der Tagesspiegel je územie Sýrie a Iraku spojené a nachádzajú sa tri pracovné názvy nových štátov – Kurdistan, Sunnistan a Siitstan. Na území bývalej Sýrie sa nachádza ešte aj Alawitestan, Saudská Arábia je rozdelená na päť časti, pričom Jemen si zachováva samostatnosť. Der Tagesspiegel naznačuje, že hranice sa môžu meniť aj v Lýbii.

Európski a americkí politici by si už mali uvedomiť, že obdobie, kedy oni mohli z pozície sily určovať, ako budú vyzerať hranice jednotlivých štátov, sa pomaly končí. Dnešné hranice krajín Blízkeho východu boli z veľkej väčšiny narysované na začiatku 20.storočia po rozpade Osmanskej ríše, pričom k ďalším zmenám prišlo po 2. svetovej vojne, kedy vznikol štát Izrael, ďalšie zmeny súviseli so Suezskou krízou či vojnami, ktorých sa zúčastnil Izrael. Pri väčšine týchto zmien stála najmä Veľká Británia, neskôr USA, Francúzsko i ZSSR.

Vplyv Veľkej Británie pri určovaní hraníc nových štátov je nepopierateľný. Rozdelenie hraníc bolo principiálne také, aby v budúcnosti umožnilo nárast napätia a vznik konfliktov. Britániou určené hranice nerešpektovali náboženské, sociálne a ani etnické parametre, pretože cieľom takéhoto rozdelenia bolo využívať v budúcnosti vojny a napätie na ovládanie celého regiónu.

V roku 2013, kedy boli pozície Bašára Assada veľmi ohrozené, uverejnil americký denník New York Times ďalšiu zaujímavú mapu, na ktorej bolo územie Saudskej Arábie bohatej na ropu rozdelené na 5 malých a slabých štátov, ktoré možno ľahko ovládať. Podľa tejto mapy mala existovať Východná Arábia (oblasť pri Ormuzskom prielive), Západná Arábia, Južná Arábia, dva Jemeny, Severná Arábia a Stredná Arábia, de facto nástupca Saudskej Arábie s hlavným mestom el Rijádom.

Stredná Arábia sa podľa amerického denníka mala pracovne nazývať Wahhábistan. Na rozdiel od Britov, ktorí naschvál určovali hranice tak, aby v nových štátoch už pri ich vzniku existovali zárodky budúcich nepokojov, na mape zverejnenej Američanmi sa hranice nových štátov kryli s výskytom piatich najdôležitejších saudských kmeňov. (Američania si vo vazalských štátoch neželali žiadne problémy a vojny, ropné náleziská mali fungovať pod americkou kontrolou bez problémov).

Zverejnená mapa Saudskej Arábie jednoznačne dokazovala, aké majú v najbližšej budúcnosti USA plány so svojím spojencom Saudskou Arábiou. USA tak jednoznačne ukázali, že v roku 2013 nepotrebovali priateľov, ale mali len svoje záujmy, ktoré tvrdo presadzovali.

Niekomu sa môžu tieto tvrdenia zdať absurdnými, no USA si svoje plány pripravili naozaj podrobne. V roku 2013 sa z pomocou USA rozpútal konflikt v Jemene, ktorý prerástol do občianskej vojny. Saudská Arábia vstúpila do konfliktu v Jemene, ktorý jej pomaly prerastal cez hlavu.

V Saudskej Arábii približne 15% obyvateľov tvoria šiíti, rovnako ako v Jemene a tí okamžite začali s protestami, dokonca uvažovali, že sa od Saudskej Arábie odpútajú a pričlenia sa k šiítskemu Bahrajnu. Po smrti kráľa Fahda v Saudskej Arábii začal boj o nástupníctvo na tróne a jednota krajiny sa začala drobiť, čo takisto vyhovovalo Američanom. Aby sa situácia ešte viac radikalizovala a oslabili sa všetky krajiny v regióne, začali USA destabilizovať situáciu v Lýbii, Iraku, Sýrii a Egypte. Destabilizácia pomerov priniesla so sebou masívny pohyb obyvateľstva, stratu sociálnych istôt, takže dostatok zradikalizovaných ozbrojených mužov mohol poslúžiť USA  v zástupných armádach pri presadzovaní ich plánov. Americké plány však zhatil vstup Ruska do konfliktu v Sýrii na jeseň 2015, vďaka ktorému sa Bašár Asad zachránil. To že Asad nepadol, vážne narušilo americké plány na Blízkom východe.

Posledných 250 rokov sa v histórii Saudskej Arábie nesie v znamení nekonečnej série kmeňových a náboženských vojen, atentátov a vraždenia. Od konca 18. storočia vznikli na území Saudskej Arábie 3 – 4 kráľovstvá, ktoré proti sebe bojovali a tieto boje často rozdúchavala práve Veľká Británia, ktorá podporovala postupne všetkých členov konfliktu s cieľom destabilizovať celú oblasť a následne ju jednoduchšie ovládať.

Posledné hranice Saudskej Arábie sa určili na Káhirskej konferencii v roku 1921, pričom podobu hraníc určila Veľká Británia. Británia potom v roku 1932 súhlasila s nezávislosťou Saudskej Arábie, hlava krajiny sultán Abdul Aziz však bol bábkou v britských rukách. Po jeho smrti sa pomerne rýchlo menili panovníci v čele Saudskej Arábie aj pomocou štátnych prevratov či atentátov. Na saudský trón si totiž vždy robí a robilo zálusk viacero pretendetov, z čoho jednoznačne ťažili Briti, až pokiaľ ich vplyv v Saudskej Arábii neprevzali USA.

Saudská Arábia patrila v minulosti k najbohatším krajinám na svete. Na jej území sa nachádzajú obrovské ložiská ropy a napriek tomu, že obchod s ropou v Saudskej Arábii vždy kontrolovali USA, Saudskej Arábii ostávalo dostatok možností, aby bohatla. No v poslednej dobe sa bohatstvo Saudskej Arábie ocitlo pod hrozbou. Dnes má síce Saudská Arábia v USA a Veľkej Británii investície približne vo výške 1,5 bilióna dolárov (oficiálna a priznaná suma), no kongres USA už odhlasoval zákon o tom, aby Saudská Arábia uhradila USA kompenzácie vo výške 7,5 biliónov dolárov za útoky z 11. septembra 2001. Takže, ak by USA zatlačili, Saudi by sa ocitli vo veľmi nevýhodnej a riskantnej finančnej situácii.

Hrozbou pre Saudskú Arábiu je aj nestabilita zapríčinená šiítsko-sunnitským konfliktom. Šiíti nenávidia sunnitských vahhábistov. Brutálna poprava šiítskeho lídra an Nimra v januári 2016 zvýšila napätie aj medzi Iránom a Saudskou Arábiou, pričom obe krajiny sa ocitli na prahu vojny. Irán krátko po poprave zvýšil podporu pre šiítskych jemenských povstalcov, ktorí v posledných týždňoch už prakticky ovládli juhoarabské provincie.

Saudská Arábia si nedokáže poradiť s guerillovými skupinami jemenských šiítov, ktoré sú mobilné a ich morálka je podstatne vyššia, ako morálka saudskoarabských žoldnierov a príslušníkov saudskej armády. Saudi sa môžu spoľahnúť na letectvo, v pozemných bojoch im však jemenskí husíovia uštedrili už viacero tvrdých úderov. Saudi si porážky na bojiskách kompenzujú leteckými útokmi, pri ktorých však často zomierajú civilisti, medzi nimi aj ženy a deti. Zúrivé a nepremyslené útoky saudského letectva kritizuje aj svetová verejnosť a pochopiteľne aj USA. Majú dopad aj na vnútropolitickú situáciu, ktorá sa v krajine čoraz viac radikalizuje.

Nový saudský král Salman bin Abdulaziz chápe nebezpečenstvo a hľadá nových spojencov. Saudi chápu nebezpečenstvo, ktoré im hrozí od USA a Západu, takže sa postupne v saudskej politike vykryštalizovala skupina, ktorá sa snaží upevniť svoje vzťahy s Tureckom a cez Turecko prípadne aj s Ruskom. Saudi už čoraz častejšie odmietajú robiť figúrku na americkej blízkovýchodnej šachovnici, pretože chápu, že USA s nimi nehrajú čistú hru. (uvedenú analýzu publikoval Adnan Oktar ešte pred prezidentskými voľbami v USA, v ktorých prekvapivo zvíťazil Donald Trump. Víťazstvo Donalda Trumpa pravdepodobne ešte viac zamieša kartami na Blízkom východe, kde sa v geopolitickom súperení objavili nové možnosti).