Taiwanská návšteva Nancy Pelosiovej, hovorkyne Snemovne reprezentantov USA, otvára novú éru konfrontácie medzi USA a Čínou a predstavuje novú etapu v prebiehajúcom konflikte o Euráziu – túto jedinečnú pevninu, ktorá zažila svetové dejiny a svetové vojny. To, čo odlišuje súčasnú epizódu od predchádzajúcich svetových vojen, je skutočnosť, že je škálovateľná: existencia termonukleárnych zbraní výrazne zvyšuje nebezpečenstvo možnej eskalácie a vyžaduje si zvláštnu opatrnosť z každej strany. V škálovateľnom konflikte sa každá strana snaží presadiť svoje záujmy vo vysoko globalizovanom svete – vo svete, ktorý sa pred našimi očami násilne rozbíja.

Pelosiovej návšteva urýchľuje proces prudkej a násilnej deglobalizácie – prerušenie všetkých finančných, obchodných, informačných, komunikačných a ľudských väzieb z geopolitických dôvodov, ktoré vyplynuli z Pax Americana za posledných 30 rokov. Ukazuje sa, že veľmoci sa nezhodujú na princípoch fungovania sveta a toho, ako medzi sebou spolupracujú. Čína, USA a Rusko veria, že existujúci svetový poriadok už neslúži ich záujmom. Len Európa stále chce, aby všetko zostalo po starom a naivne verí, že sa raz opäť vykročí po „starých“ cestách. Európa, ktorá je úplne nepripravená na návrat geopolitiky, je na dobrej ceste stať sa hračkou troch vyššie spomínaných mocností – miestom boja a kinetických vojen (a nie veľkým hráčom s ambíciami a strategickou iniciatívou).

Podoba prichádzajúcej vojny

Čakajú nás nebezpečné časy. V mnohých oblastiach bude existovať neustály konflikt: obchod, technológie, financie, komodity, devízové ​​trhy, dáta a internet a infraštruktúra. Dôjde k únosom a atentátom, informačným vojnám, bitkám o moria a pevninu a bitkám o kontrolu nad komunikačnými centrami, dokonca aj vo vesmíre. Nakoniec dôjde k horúcim zástupným vojnám, prevratom, revolúciám a kolapsom vlád a pravdepodobne k priamemu stretu Číny a USA v západnom Pacifiku alebo k vojne v Európe, do ktorej budú zapojené niektoré krajiny NATO a Rusko.

Hlavným zameraním tohto globálneho konfliktu však bude manipulácia strategických tokov s cieľom ovplyvniť stabilitu a spoločenskú zmluvu súpera. Príkladom je zákaz predaja taiwanských mikroprocesorov (potrebných v modernej ekonomike) do Číny a v reakcii na to zákaz vývozu piesku (potrebného na výrobu procesorov) na Taiwan. Alebo zákaz kapitálových investícií v Číne a v reakcii na to vyvlastňovanie veľkých amerických spoločností  čínskou produkciou.

Okrem toho existujú sankcie, blokády, obchodné a surovinové embargá, manipulácia so systémami prenosu energie, útoky na infraštruktúru a vojenské demonštrácie, ktoré majú narušiť ekonomiku nepriateľa. Dobrým príkladom je faktická námorná a vzdušná blokáda Taiwanu v rámci čínskych námorno-vzdušných manévrov alebo jednostranný zákaz ruských letov nad Litvou alebo Poľskom, ktorý by jedného dňa mohol byť porušený, ak by Moskva už neprijala tento zákaz. Európa má obmedzené trasy svojich lietadiel.

Kinetická vojna

V tomto globálnom boji sa kinetická vojna medzi USA a Čínou v západnom Pacifiku stáva veľmi pravdepodobnou, možno skôr ako neskôr, vzhľadom na nepreklenuteľné štrukturálne rozdiely v záujmoch medzi týmito dvoma mocnosťami. Vo svetovom systéme už vznikla kritická nerovnováha, ktorú bude ťažké, ak nie nemožné, v dohľadnej budúcnosti napraviť, a takáto eskalácia prirodzene vedie k vojne. Situácia okolo Taiwanu v súvislosti s návštevou Pelosiovej a predtým ultimátum Ruska Ukrajine sú toho jasným dôkazom.

Existencia termonukleárnych zbraní našťastie znižuje ochotu ktorejkoľvek strany vstúpiť do konfliktu nekontrolovane a neuvážene. Núti všetky zúčastnené strany, aby dôkladne premýšľali o tom, čo chcú dosiahnuť hrozbou alebo použitím sily bez toho, aby hlúpo začali jadrovú vojnu. Vďaka tomu je nadchádzajúca svetová vojna škálovateľná a práve to ju odlišuje od predchádzajúcich svetových vojen.

Na začiatku horúcej fázy predchádzajúcich systémových vojen, ako boli napoleonské vojny alebo prvá a druhá svetová vojna, útočiaca strana okamžite vyslala zbory, flotily, pešie divízie, delostrelectvo, obrnené divízie a letectvo: všetko, čo bolo potrebné poraziť nepriateľa a hlavné mesto dobyť paralyzovaním politického systému. Pretože v tom čase neexistovali zbrane, ktoré by dokázali zničiť celé mestá, štáty a národy. Strategické jadrové zbrane na druhej strane eliminujú politický cieľ vojny, a to podriadenie sa porazeného vôli víťaza. (Taktické jadrové zbrane môžu byť ďalšou vecou, ​​s ktorou sa naučíme žiť.) A čo je najdôležitejšie, strategické termonukleárne zbrane by mohli spustiť automatickú odvetu.

Nič z toho sa v predchádzajúcich svetových vojnách nestalo. Na viacúrovňovom eskalačnom rebríčku nebolo treba myslieť na kalibrované akcie a možné reakcie súpera, pretože obe strany chceli okamžite zaujať dominantné postavenie použitím sily. To bola cesta nemeckého Blitzkriegu, ktorého pôvodne fenomenálna operačná efektivita časom klesala, takže ku koncu vojny Hitler hľadal rôzne zázračné zbrane.

Riziko eskalácie

To neznamená, že v nadchádzajúcej vojne nebudú použité jadrové zbrane. Existuje veľa dôkazov, najmä v ruskej strategickej a vojenskej literatúre, že je možné „odčarovať“ používanie jadrových zbraní. Ale aj vtedy si bojujúce strany vždy spomenú na riziko vzájomného zničenia, ktoré komplikuje rozhodovací proces a môže ešte viac eskalovať celú situáciu. Vidno to už na tom, ako Washington zaobchádza s Ukrajinou a na výhradách Američanov k dodaniu Kyjeva zariadením, ktoré by sa dalo použiť na útoky na ciele v Rusku – čo by predstavovalo ďalší stupeň eskalácie.

Inými slovami, existencia termonukleárnych zbraní znamená, že vojna musí byť škálovateľná. Žiadna zo strán nemôže okamžite siahnuť (alebo hroziť dosiahnutím) na najvyššiu priečku eskalačného rebríčka. Zároveň je dnes počet vzájomných interakcií medzi štátmi väčší ako v minulých svetových vojnách, čo znamená, že existuje veľa príležitostí na vyvíjanie tlaku. Podobne existuje viac prípadov, keď je možné použiť silu: ničenie lodných terminálov, útoky na americké terminály zemného plynu a ruské rafinérie, únosy rozhodujúcich činiteľov, ničenie satelitov, sabotáže na prerušenie dodávok surovín – a dokonca teroristických útokov. Bude teda musieť ísť o vyzbrojenie štátu proti manipulácii so strategickými tokmi – a menej o samotný počet vojakov. Dôležitá je schopnosť armády viesť modernú vojnu (často na diaľku) a odolnosť štátu.

Európa popiera

Škálovateľná vojna sa už začala a už mení globálny systém. Rovnako ako v poslednej svetovej vojne sa budú vyvíjať nové metódy a technológie. Vo vojne sa inovácie zrýchľujú. Toto je temná povaha človeka – bojovný a súťaživý. Prvé nemecké balistické rakety sa objavili počas druhej svetovej vojny. Nakoniec sme videli prvé primitívne riadené strely, prúdový motor, technologický zázrak v podobe amerického bombardéra B-29. A počítač, ktorý bol potrebný na prelomenie nemeckého šifrovacieho stroja Enigma.

V tejto vojne automatizácia a robotika určite pokročia. Osobne som presvedčený, že kým vojna skončí, umelá inteligencia vyvinutá pre vojnu zmení náš civilný život na nepoznanie.

Napriek tomu všetkému Európa stále odmieta akceptovať, že vojna sa už začala. Návšteva Pelosiovej na Taiwane, rozruch, ktorý vyvolala, a nadchádzajúce voľby do amerického Kongresu udržia Spojené štáty zamerané na Tichomorie. Preto sa domnievam, že Pelosiovej návšteva Taiwanu bola chybou, čo je veľmi nešťastné najmä pre Poľsko, pretože to urýchľuje americkú perspektívu vojny na dvoch frontoch v Eurázii, ktorej sa treba vždy vyhnúť. A nalieha na Čínu, aby pomohla Rusku na európskom fronte, aj keď táto pomoc je alebo bude nejaký čas skrytá (rovnako ako Rooseveltovo rozhodnutie pomôcť Británii bolo skryté pred svetovou verejnou mienkou po páde Paríža 1940, a teda dlho predtým, ako Amerika otvorene vstúpila do vojny).

Teror a destabilizácia

Pre strednú a východnú Európu to znamená, že sú do značnej miery ponechaní sami na seba s Ruskom, pričom jediná vonkajšia ochrana pochádza od ostatných Európanov, ktorým chýba výrazná vojenská spôsobilosť alebo nadmerné odhodlanie postaviť sa Rusku (okrem Fínska, Švédska a Spojeného kráľovstva). . Keďže vojna o Euráziu bude mať tendenciu sa rozrastať, konflikt v Európe nemusí byť nevyhnutne rovnaký ako na Ukrajine. Môže zahŕňať terorizmus, ničenie infraštruktúry, únosy a vraždy a destabilizáciu. V závislosti od ruských schopností a geopolitickej situácie, ako aj od odolnosti a pripravenosti Európy však môže dôjsť aj k rozsiahlej vojne ako na Ukrajine.

Rusi tomu prispôsobia stratégiu. Rusko chce získať vplyv v Európe a podarí sa mu to vyhnaním Američanov z Európy a oslabením súdržnosti Európy ako súčasti transatlantického sveta.

To, čo sa deje v Tichomorí, je preto pre Európu mimoriadne dôležité. Svetový systém sa stal nestabilným. Po vojne, ktorá sa dnes zdá byť nevyhnutná, sa nastolí nová rovnováha. Svet sa stal zložitejším, no nie menej smrteľným.