1. Vojna v Perzskom zálive, začatá 2. augusta 1990 bola konfliktom, ktorý postavil Irak proti koalícii 35 štátov, vytvorených pod záštitou OSN a vedenou Spojenými štátmi. Zahraničné veľvyslanectvá v Kuvajte boli zatvorené a diplomatický personál repatriovaný. /Začiatok vojny, podobnosť čisto náhodná?/

Vojna bola sprevádzaná bezprecedentným televíznym spravodajstvom s vedomím účinkov manipulácie verejnej mienky a jednoznačne išlo o masívnu propagandistickú operáciu.

Na splnenie účelu, aby bola vojne v Perzskom zálive daná humanitárna tvár, zohralo kľúčovú úlohu 15 ročné dievčatko,  ktoré dňa 10. októbra 1990 pred americkým Kongresom vypovedalo ako dieťa z Blízkeho východu, známa ako Nayirah, o hrôzach spáchaných irackou armádou v Kuvajte, čo bolo vysielané po celom svete. Dievčina ako svedkyňa – utečenec vypovedala, že deti boli vytrhnuté z inkubátorov a ponechané zomrieť bez liečby doslovne takto: „Vytiahli deti z inkubátorov  a nechali ich zomrieť na podlahe. Bolo to hrozné“. Štyri minúty tohto ohavného svedectva boli popretkávané vzlykaním a slzami a hoci to dievčatko recitovalo s príliš plynulým anglickým jazykom, tomuto výstupu uverilo aj Amnesty International.

„Svedectvo“ sa neskôr ukázalo ako nepravdivé. Až po dlhých 28 rokoch novinár John MacArthur z New York Times nakoniec v januári 1992 odhalil skutočnú identitu Nayrah: Nebola kuvajtským utečencom, ale dcérou saudskoarabského veľvyslanca v Spojených štátoch vo Washingtone Sauda Nasira el-Sabaha. Celé jej svedectvo, herecký výkon, upravená angličtina s malými chybami a výrazným prízvukom Blízkeho východu, profesionálne pripravila reklamná agentúra. Vojna bola predaná verejnosti s použitím všetkých foriem manipulatívneho marketingu. O tejto skutočnosti vznikol v Spojených štátoch filmový dokument.

Dnes to nazývame „falošné správy“ – fake news.

2. Zámienkou, ktorá v roku 1964 umožnila Američanom nadobro a otvorene vstúpiť do vojny s Vietnamom, bol „útok“ Severného Vietnamu na námorníctvo Spojených štátov, umiestnené  v  Tonkinskom zálive. V tejto vojne sa uskutočňovali útoky s napalmom, boli zasahované nemocnice a školy, masaker nevinných žien a detí.

V Spojených štátoch bola vietnamská vojna vysielaná v televízii, médiá sa stali jej súčasťou. Americkí novinári ukazovali zabíjanie a mučenie civilistov, takže veľká časť americkej verejnej mienky začala túto vojnu považovať za „špinavú vojnu“, nespravodlivú vojnu, ktorá bola v rozpore s americkými tradíciami.

Vojna vyvolala masívne protesty a mnohí mladí ľudia začali protestovať proti brannej povinnosti. Najviac boli proti vojne študenti v Kalifornii, čo sa rozšírilo po celej krajine. V roku 1970 národná garda v Ohaiu zabila štyroch mladých demonštrantov – študentov z Kentskej univerzity v Ohaiou. Pacifisti išli až do Washingtonu, zatiaľ čo umelci ako Bob Dylan zložil k týmto protestom soundtrack, ktorý ovplyvnil mladých ľudí po celom svete.

John Lenon a Yoko Ono pózovali so sloganom proti vojne vo Vietname: WAR IS OVER!

Jim Morrison povedal pamätné slová: „Táto prekliata vojna skončí, keď už budeme príliš starí na to, aby sme si užívali mier“.

Odtajnené dokumenty z Národnej bezpečnostnej agentúry /NBA/, o ktoré požiadala Federácia amerických vedcov /FAS/ až po viac ako 40 rokoch preukázali, že išlo o bombardovanie vlastných a zásadné zveličenie incidentu v Tonkinskom zálive.

Najzásadnejšie sú však informácie o incidente v Tonkinskom zálive z roku 1964. Vtedajší minister obrany Robert McNamara klamal a severovietnamské sily obvinil z útoku na americké lode. Takéto „dôkazy“ predložil Kongresu a prezident Lyndon Johnson voviedol USA do vojny.

Podľa zistení Federácie amerických vedcov až po dlhých rokoch – s optikou rádiového spravodajstva vyšlo najavo, že išlo o  klamstvo. Nielenže dôkazy o nočnom útoku neexistovali, hlavne k nemu vôbec nedošlo! Za cenu neuveriteľných obetí na životoch bolo zistené, že v tejto veci ide o zásadné prehodnotenie historických záznamov.

Tento článok píšem ako človek, ktorý je z dôvodu militantne naladených slovenských kruhov donútený prežívať strach o svoju rodinu, svojich najbližších a všetkých nás, k čomu ma vedú takisto dva dôvody:

1. Môj strach je oprávnený, pretože žijeme v geopolitickom priestore, ktorý priamo hraničí s pripravovaným budúcim konfliktom – sme teda kordon sanitaire – izolujúci pruh územia ako ochranný pás pre väčšiu bezpečnosť západnej Európy, takže nás to zasiahne ako prvých a naplno. Americkí občania sú ako vždy vo výhode a budú žiť naďalej bez akéhokoľvek náznaku strachu, pretože prípadná vojna sa bude odohrávať viac ako 9 000 km vzdušnou čiarou od ich domovov, takže ju budú zrejme sledovať online na televíznych kanáloch a v novinách. Zrejme aj to je dôvod posilnenia amerického mediálneho vlastníctva istých novín na Slovensku. Pôjde o mediálnu vojnu v priamom prenose.

2. Môj strach je oprávnený, pretože v prípade vojny budeme na Slovensku zomierať iba my – prostí občania. Tým, ktorí nás do nej ťahajú, nemôžeme dať železné okovy na nohy, aby neušli, takže v prípade nebezpečenstva odletia so svojimi rodinami a deťmi vládnym špeciálom, súkromnými a prenajatými lietadlami za svojimi majetkami na bezpečný kontinent a zomierať budú iba deti do chudoby uvrhnutých Slovákov, ktorí nebudú mať za čo utekať.

K tomu, čo robí Česká republika, stačí citovať Karla Havlíčka Borovského: „Nechoď, Vašku, s pány na led, pán sklouzne a ty si za nej nohy zlámeš …..

Eva Zámocká