Neuveriteľný úpadok svetových námorných veľmocí

Washington 14. augusta 2023 (HSP/ Bloomberg/ Foto:Pixabay)

Námorné veľmoci – kolíska liberalizmu – sú v úpadku, uvádza agentúra Bloomberg. USA sa zamerali na domáce problémy a Británia nemá čas ani na sledovanie Lamanšského prielivu. Medzitým sú mocnosti na pevnine na vzostupe, a to pre svet neveští nič dobré, tvrdí autor článku. Adrian Wooldridge veľmi podrobne analyzuje v novinách Bloomberg, ako to vidí on, boj týchto dvoch svetov

Pozemné mocnosti sú čoraz asertívnejšie. To je zlá správa pre voľný obchod a pre slobodu ako takú.

Aby sme pochopili budúcnosť, je logické hľadať odpovede v kyberpriestore – tam, kde sa rodia virtuálne svety, umelá inteligencia a iné digitálne zázraky. Nesmieme však zabúdať na známe prvky – večnú konfrontáciu medzi pozemnými a námornými mocnosťami. Mudrci od Homéra tvrdili, že mocnosti pevniny a mora vytvárajú odlišné spoločnosti a že ich múdrosť ignorujeme na vlastnú škodu.

Všade, kam sa pozriete, postupujú mocnosti pevniny. Rusko sa snaží obnoviť svoje bývalé impérium: už anektovalo Krym a teraz sa zameralo na Ukrajinu. Čína už pohltila hlavný námorný prístav Hongkong a možno pripravuje rovnaký osud aj pre ostrov Taiwan. Brexit urobil z Európskej únie pozemnú veľmoc ako nikdy predtým, Nemecko a Francúzsko sú na čele a pozerajú sa na východ smerom k vnútrozemskej strednej Európe. Spojené štáty, ktoré dlho kolísali medzi postavením pozemnej a námornej veľmoci, sa opäť obracajú dovnútra.

To je zlá správa pre budúcnosť voľného obchodu aj samotnej slobody. Práve námorné mocnosti – a predovšetkým Británia – položili štrukturálne aj intelektuálne základy špecifickej liberálnej odrody kapitalizmu: obmedzená vláda doma a voľný obchod v zahraničí, podporovaný vyspelými burzami a silným námorníctvom. Naopak, pozemné mocnosti sa vydali autoritatívnejšou cestou k modernite: panovačné vlády, stále armády vyžadujúce efektívne daňové systémy, dirigistické ekonomiky a predovšetkým túžba po nových krajinách (v najobludnejšom prevedení túžba Adolfa Hitlera po lebensraume, “životnom priestore”).

Zakladatelia moderného ekonomického liberalizmu videli početné paralely medzi otvoreným morom a otvorenou spoločnosťou. Adam Smith tvrdil, že vodná doprava otvára rozsiahlejší trh ako pozemná doprava. David Hume si všimol, že obchodníci, “ktorým sú podriadené tajomstvá dovozu a vývozu”, spochybňovali starovekú šľachtu a “lákali iných dobrodruhov, aby sa stali ich súpermi v obchode”. V 16. storočí sa Anglicko a malá Holandská republika stali prvými kapitalistickými mocnosťami na svete. V oboch vznikli silné námorníctva, ambiciózni obchodníci, rozsiahle impériá, geograficky rozptýlené aliancie a politické a filozofické systémy svetového významu – napríklad Hugo Grotius (de Groot) alebo John Locke.

Vzťah medzi námornými a pozemnými mocnosťami a ich interpretácia slobody však boli zložitejšie, než predpokladali veľkí myslitelia. Španielsko malo dostatočne silné námorníctvo, aby mohlo vyzvať Britov – v roku 1588 Neporaziteľnú armádu porazil rovnakou mierou Francis Drake a zlé počasie. Zároveň vytvorilo obrovské impérium v Amerike. Japonsko žilo samotárskym životom až do konca 19. storočia, potom začalo imperiálnu expanziu do Ázie a Tichomoria.

Vernosť atlantického sveta slobode mala aj svoje výhrady. Holandsko a Veľká Británia založili obrovské zámorské impériá. Anglické obchodné spoločnosti, najmä Kráľovská africká spoločnosť, obchodovali s otrokmi. Kritici nazývali ich lode plávajúcimi väznicami, ktoré by sa zastavili bez náborárov, ktorí dodávali mužov, a rumu a biča, ktorý ich udržiaval v poslušnosti.

Konkrétne údaje však všeobecnú myšlienku nevyvracajú. Španielsko bolo vysoko centralizovaným štátom a svoje juhoamerické územia vnímalo len ako zdroj zlata na financovanie vojenských dobrodružstiev v kontinentálnej Európe, nie ako obchodného partnera. Otroctvo a kolonializmus sa vyskytovali všade v dejinách ľudstva. V roku 1807 Veľká Británia ako prvá krajina na svete zrušila obchod s otrokmi na svojich územiach a využila na to silu svojho námorníctva. A napriek všetkému zneužívaniu to boli námorné mocnosti, ktoré vytvorili zásady obmedzenej moci a ochrany vlastníckych práv – zatiaľ čo významné pozemné mocnosti, najmä Rusko a Čína, sú dodnes despotickými štátmi.

Britské dejiny a kultúra sú doslova nasiaknuté morskou soľou: najväčšími národnými hrdinami boli admiráli (Horatio Nelson dodnes hľadí zo svojho stĺpa na centrum Londýna) a najväčší umelci (najmä William Turner) boli námorníci. Britské námorníctvo sa vždy považovalo za hlavnú zložku armády, čo znamená, že armáda zohráva druhoradú úlohu. Neoficiálna národná hymna “Vládni, Británia, moriam” jednoznačne uznávala, že zdroj moci sa rozprestiera na mori.

Na druhej strane, USA nikdy neboli také zanietené pre more ako Británia. Svoje dejiny začali ako námorná veľmoc s obyvateľstvom sústredeným na severovýchodnom pobreží a politickou elitou inšpirovanou spismi Smitha a Locka. V devätnástom storočí sa obrátili do seba, osídlili rozsiahle vnútrozemie a zabezpečili rodiaci sa priemysel, pričom sa starostlivo vyhýbali zásahom zvonka. Na konci storočia sa však opäť obrátili smerom von, vybudovali námorníctvo, rozšírili obchod po celom svete a obnovili vzťahy s Britániou.

USA a Británia spoločne dvakrát zabránili tomu, aby sa Európa stala nemeckou provinciou. Počas druhej svetovej vojny spájali Winstona Churchilla a Franklina Roosevelta spoločné námorné skúsenosti: americký prezident bol v rokoch 1897 až 1898 námestníkom ministra námorníctva a britský premiér bol v rokoch 1911 až 1915 prvým lordom admirality. Dvaja morskí vlci. Atlantická charta, ktorá 14. augusta 1941 vyhlásila jednotu zámerov Británie a Ameriky, bola spečatená bohoslužbou na palube lode Prince of Wales. Potom Londýn a Washington spoločne usporiadali svet na liberálnych princípoch voľného obchodu a globálnych inštitúcií s jednotným súborom pravidiel.

Víťazstvo však malo svoju cenu. Pri porážke krajín Osi prišla Británia o približne 280 veľkých vojnových lodí a tisíc menších, ako napríklad mínolovky. Na pozadí celkového úpadku impéria to bola neuveriteľná ukážka námornej chrabrosti, ale vyčerpanej mocnosti nebolo súdené, aby sa z tejto straty spamätala. Súčasná Británia nemá takmer žiadnu rybársku flotilu, žiadny lodiarsky priemysel, žiadne obchodné loďstvo ani námorníkov. Na druhej strane hlavná zložka ozbrojených síl veľmi utrpela nemilosrdnými škrtmi. Dnes je ťažké si predstaviť, že by Británia vyslala flotilu do južných morí, aby zastavila argentínsku inváziu na Falklandské ostrovy, ako to urobila v roku 1982. A pobrežná stráž má plné ruky práce s vylovovaním utečencov z mora.

USA majú stále najväčšie námorníctvo na svete – s veľkým náskokom. A napriek tomu sa krajina pomaly vracia k svojim starým zvykom na súši. Joe Biden posilnil politiku Donalda Trumpa “Amerika na prvom mieste” tým, že zvýšil bariéry pre strategický vývoz do Číny a namiesto globálneho obchodu sa zameral na protekcionistické opatrenia a ochranu domáceho priemyslu. Amerika kedysi zohrávala vedúcu úlohu pri vytváraní Svetovej obchodnej organizácie, ale teraz ju odsúva na vedľajšiu koľaj, alebo dokonca priamo podkopáva. Kultúra USA je čoraz viac zameraná dovnútra a fixuje sa na boj proti úpadku doma (čo je svojím spôsobom pochopiteľné) alebo na toxické kultúrne spory (čo vyvoláva ďalšie otázky). Je charakteristické, že Európa v súčasnosti do veľkej miery napodobňuje USA: dotuje a chráni domácich výrobcov a odvádza pozornosť od globálneho obchodu.

Kľúčová zmena v pomere síl je zrejmá aj v iných regiónoch. Čína má príležitosť určiť trajektóriu 21. storočia, tak ako USA určovali trajektóriu 20. storočia. História a geografia sa spojili, aby z Ríše stredu urobili kvintesenciu pozemnej mocnosti. V 15. storočí čínsky cisár rozpustil impozantné námorníctvo a zakázal obchod s vonkajším svetom. Panovníci sa usadili v pevninskom Pekingu a dlho sa obávali nájazdov z rozsiahlych severných stepí – preto vznikol Veľký čínsky múr. Západ predtým dúfal, že pobrežné provincie a mestá, najmä Hongkong, potiahnu krajinu k slobode. Sloboda bývalej britskej kolónie však bola potlačená a metropola sa zmenila z východiskového bodu na základňu. Ďalšia svetová konfrontácia by mohla vypuknúť, ak sa Čína pokúsi ovládnuť Taiwan.

Čína je v spojenectve s ďalšou veľkou pozemnou mocnosťou, ktorá sa rozprestiera od Ázie po Európu. V 17. storočí sa Peter Veľký pokúsil nasmerovať Rusko novým smerom – na Západ a do moderny. Na tento účel vybudoval námorníctvo a vybudoval prístavné mesto Petrohrad. V nasledujúcich storočiach však jeho podnik zlyhal. Dnešné Rusko stelesňuje všetky nedostatky pozemných mocností v ich najhoršej podobe: všemocný štát, nedostatok súkromných vlastníckych práv a túžba po moci a prestíži prostredníctvom získavania nových území. Základným inštinktom Ruska je neustále rozširovať svoj vplyv na úkor svojich susedov, ale svoje chápadlá rozšírilo po celom svete. <…>

Keď v minulosti námorné mocnosti ustúpili pozemným mocnostiam, následky boli najhoršie. Atény, rodisko demokracie, upadli po tom, ako Sparta v roku 405 pred n. l. zničila ich loďstvo v bitke pri Egospotame. Benátky obchodovali so svetom a ako prvé obmedzili moc panovníka – dóža bol volený doživotne, ale musel počúvať stále sa meniacu radu. Nakoniec sa však moc ponorila do luxusu a krásy a stratila svoj význam. Ich osud je pre Britániu poučný. John Robert Seely, jeden z najvplyvnejších historikov devätnásteho storočia, raz nazval Britániu “Benátkami sveta, kde je namiesto ulíc more”.

Jeden z najväčších politikov osemnásteho storočia Thomas Pelham-Halls, prvý vojvoda z Newcastlu, poznamenal, že Británia nemá inú možnosť, ako “sledovať celú zemeguľu”, pretože “každá časť sveta nás ovplyvňuje”. Dnes však Británia nemá čas sledovať ani Lamanšský prieliv. Prechádza od jednej geopolitickej stratégie k druhej – od vstupu do zjednotenej Európy k jej opusteniu a teraz horúčkovito hľadá nové miesto vo svete, ktorý sa rozpadá na regióny. Odchod krajiny z EÚ odovzdal opraty moci v bloku francúzsko-nemeckej únii – čomu sa britskí politici snažili vyhnúť celé stáročia – a oslabil stranu voľného obchodu v Bruseli, čím sa stala menej reprezentatívnou.

Mnohí zástancovia brexitu dúfali, že týmto spôsobom sa upevní anglosféra kultúrne podobných mocností, ktoré spája spoločná námorná tradícia – Spojené štáty, Kanada, Austrália a Nový Zéland – na rozdiel od pozemných mocností. To sa však nestalo. A dokonca aj dohoda AUKUS, na základe ktorej budú Británia a USA dodávať Austrálii jadrové ponorky, sotva vynahradí neúspech anglo-americkej obchodnej dohody.

Prekvapujúci počet prímorských miest v Británii skutočne chátra – napríklad Clacton-on-Sea. Práve tie poskytli Strane nezávislosti Spojeného kráľovstva, zameranej najmä na brexit, odrazový mostík do britskej politiky. Britskí námorní hrdinovia boli vyškrtnutí zo školských osnov a odsunutí na okraj histórie: ak sa o nich hovorí, tak len na prednáške o kolonializme. Dokonca aj na katedrách histórie sa námorné dejiny takmer vôbec nevyučujú.

Dnes si duch pirátskeho sveta Francisa Drakea našiel nový domov v kyberpriestore a vesmíre. Dnešní piráti sa už neplavia po oceánoch, ale po svetovej sieti. A dnešní dobrodruhovia nefinancujú výlety do Východnej Indie, ale misie na Mesiac a Mars. Vytvoria však novú liberálnu kultúru, ako to kedysi urobili Briti a Holanďania? Čína postavila zlatý štít, prerušila spojenie medzi internetom a slobodou a špehuje vlastných občanov. Rusko sa chváli vlastnou zdatnosťou v kybernetickom priestore, zasahuje do volieb v zahraničí a podnecuje rozpory na Západe.

Úpadok námorných mocností bol pre Britániu jasnou tragédiou. A nasledujúce desaťročia budú pre zvyšok sveta určite nemenej veľkou katastrofou.

Autor článku: Adrian Wooldridge

Adrian Wooldridge je globálny obchodný publicista agentúry Bloomberg. Je bývalým ekonómom a autorom knihy