5 miliónov EUR na posilnenie európskej siete na overovanie faktov

Európska komisia vyhlásila na konci mája výzvu na predkladanie projektov v hodnote 5 miliónov eur, zameranú na „posilnenie siete organizácií overujúcich fakty“. Tento krok má – podľa vyhlásení Komisie – prispieť k boju proti dezinformáciám a zvýšiť odolnosť spoločnosti voči manipuláciám. Cieľom je prepojiť fact-checkerov (overovateľov faktov) z rôznych krajín a zlepšiť spoluprácu medzi nimi.

Na prvý pohľad ide o legitímnu, bohumilú iniciatívu. Kto by namietal ochranu verejnosti pred zavádzajúcimi informáciami? No pri bližšom pohľade vznikajú vážne otázky: Kto bude rozhodovať o tom, čo je „pravda“ a čo „dezinformácia“? Kto určuje, ktoré názory sú prípustné a ktoré už nie?

Peniaze na „pravdu“ – ale pre koho?

Z verejne dostupných dokumentov zatiaľ nie je jasné, kto konkrétne bude financie z tejto výzvy dostávať. V minulosti sa však podobné granty rozdeľovali medzi organizácie združené pod sieťou EFCSN – European Fact-Checking Standards Network a EMIF – European Media and Information Fund, či EDMO – European Digital Media Observatory, ktoré vznikli s podporou Európskej komisie. Tieto organizácie sa často hlásia k „nezávislosti“, no realita ukazuje, že sú silno previazané s európskymi inštitúciami a často zdieľajú ich ideologické východiská. Európska komisia si založí sieť na overovanie faktov a následne organizáciám združených v tejto sieti poskytne dotácie. Naozaj chce niekto tvrdiť, že overovanie faktov z ich dielne nebude v súlade so záujmami donora, teda Európskej komisie, že bude nezávislé?

Na Slovensku je napríklad členom takejto siete portál Demagog.sk. V Českej republike Manipulátoři.cz. Do komunity overovateľov faktov sa radí aj iniciatíva Davida Puchovského „Hoaxy a podvody“, projekt Infosecurity, konšpirátori.sk. Aj keď tieto subjekty môžu prinášať zaujímavé analýzy, v minulosti sa neraz ukázalo, že za „dezinformáciu“ boli označené aj úplne legitímne názory – len preto, že boli v rozpore s dominantným naratívom.

Európska komisia (spolu s fondom EMIF či EDMO) v rokoch 2021–2025 podporila viaceré iniciatívy v strednej Európe, do ktorých sa zapojili aj Slovensko a Česká republika:

Prostredníctvom EDMO (European Digital Media Observatory) sa do hubu CEDMO, pokrývajúceho Česko, Slovensko a Poľsko, zapojili dve slovenské inštitúcie:

KInIT (Kempelenov inštitút inteligentných technológií) – v máji 2021 získal grant ako súčasť konzorcia na projekt CEDMO, kde vedie vývoj infraštruktúry a AI nástrojov na monitorovanie dezinformácií

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave – figuruje v tom istom konzorciu pod vedením Charles University a ČVUT, zameranom na fact‑checking spolu s AFP, Demagogom a ďalšími.

Cez EMIF – European Media and Information Fund boli podporené aj viaceré východoeurópske projekty. Grant dostal napr. Projekt Stars4Media – Factchecking, vedený Europe’s MediaLab so zapojením slovenského partnera I‑Europa a Univerzity Komenského v Bratislave (značná časť z cca 1,42 mil. € v rámci kategórie výskumu a mediálnej gramotnosti).

V Česku zaznamenal významnú podporu Demagog.cz a HlídacíPes.org, spolu s Prague Security Studies Institute, sa v rámci EMIF callu „Czech Elections in the Era of Disinformation: The 2023 Presidential Election“ zapojili do monitorovania prezidentskej kampane – grantová suma presiahla stovky tisíc eur (v rámci celkovej alokácie cca 4,68 mil. € pre 16 projektov).

Hoci ide o lokálne projekty, silná prepojenosť týchto organizácií s európskymi iniciatívami vyvoláva otázku: do akej miery sú naozaj nezávislé, a či vo vlastnom záujme európskych inštitúcií ich činnosť nenabáda k preferovaniu oficiálnych naratívov.

Cenzúra v mene dobra

V posledných rokoch sme boli svedkami toho, ako sa z boja proti dezinformáciám stáva mocenský nástroj. Facebook, YouTube a ďalšie platformy v súlade s odporúčaniami EÚ potláčali alebo skrývali obsah, ktorý označili za nepravdivý – často bez možnosti odvolania a bez presného vysvetlenia. V niektorých prípadoch šlo o odborné stanoviská lekárov, vedcov či novinárov, ktoré sa ukázali ako opodstatnené, ale boli predčasne umlčané. Napríklad:

BMJ vs. Meta: V novembri 2021 uverejnil časopis British Medical Journal (BMJ) kritiku ohľadom integrity údajov vo vývoji vakcíny Pfizer. Meta toto označenie automaticky doplnila štítkom „chýbajúci kontext“ a znížila viditeľnosť zdieľaní – pričom ani BMJ, ani jeho autori nedostali možnosť odvolania. Meta zareagovala až po medializácii, no nikdy nevysvetlila konkrétne dôvody označenia. O tomto prípade informoval Jack Stilogoe (tu).

Cochrane Institute na Instagrame: V októbri 2021 dočasne „shadowbannli“ konto rešpektovanej vedeckej organizácie Cochrane, pretože zverejnila prehľad o ivermectine – pričom Meta neskôr priznala, že došlo k „chybe AI“, ale nezverejnila žiadne vysvetlenie.

Lab-leak hypotéza: Platformy ako Facebook a YouTube potlačili diskusiu o teórii úniku vírusu z laboratória („lab leak“), označujúc ju za dezinformáciu aj keď žiadna striktná vedecká štúdia ju nevyvrátila. Neskôr sa ukázalo, že princíp tejto hypotézy je stále predmetom seriózneho vedeckého bádania.

Biologickí lekári a ivermectin/hydroxychlorochín: Lekári a vedeckí influenceri boli často cenzurovaní pri diskusiách o liečebných možnostiach ako ivermectin alebo hydroxychlorochín – napríklad YouTube odstránil videá lekára Rogera Seheulta, ktoré odkazovali na klinické štúdie, aj keď išlo o legitímne vedecké diskusie.

V kontexte týchto príkladov vidíme, že fakt‑checkeri a platformy často zasahujú bez adekvátneho procesu, transparentnosti či možnosti opravného prostriedku. To vedie k situáciám, v ktorých môže byť utlmený diskurz – nielen extrémne a evidentne škodlivý, ale aj legitímny vedecký či novinársky pohľad.

Dnes sa obdobným spôsobom pristupuje k overovaniu faktov v súvislosti s prebiehajúcim vojenským konfliktom na Ukrajine. Súčasná kyjevská vláda zakázala tri prominentné pro‑ruské televízne kanály – 112 Ukraina, ZiK a NewsOne – pod zámienkou boja proti dezinformáciám. Predstavitelia argumentovali, že ich obsah je „koordino­vaný s Kremeľom“, no tento zákaz prakticky odstránil jednu časť politického spektra bez verejnej diskusie či riadneho procesu.

V boji o uchopenie pravdy sa na Slovensku vyznamenávajú pravidelne aj lovci hoaxov, projekt „Hoaxy a podvody“. Od nich tiež nepočúvame o útokoch RF na vojenskú, či civilnú infraštruktúru Ukrajiny iné, ako o „ruskom besnení“ zameranom na ukrajinské sídliská, civilistov a deti. Akurát, keď si ten brutálny útok vyžiada 3 obete, ako tvrdí v tej istej vete samotný kanál, potom dôveryhodnosť ich lovu hoaxov vyznieva skôr ako zlý vtip.

Ak by Rusko naozaj cielene bombardovalo sídliská, na Ukrajine by to vyzeralo ako v Gaze, kde žijú milióny ľudí bez domova. Lebo izraelská armáda vybombardovala sídliská, školy a nemocnice v Gaze do doby kamennej…

V súvislosti s najnovším agresívnym správaním Izraela voči Iránu s cieľom prekryť obvinenia z genocídy v Gaze, pred ktorou si už nedokáže zatvárať oči ani hlavný mediálny prúd, sme/budeme svedkami „užitočnej práce“ overovateľov faktov, keď budú v médiách prevládať pri informovaní o vojenskej odpovedi Iránu na bezprecedentnú likvidáciu vojenskej a civilnej infraštruktúry IDF na území islamskej republiky, narrativy o útokoch na civilné ciele v Izraeli. V týchto súhrnoch  by ste márne hľadali slovo agresia, či agresor. A kým Izrael podľa denníka útočí na iránsky jadrový program, Irán odpovedá útokmi na Izrael: „Irán večer začal nový raketový útok na Izrael, oznámila iránska štátna televízia. Izraelské letectvo podľa servera Times of Israel súčasne vykonáva nálety na vojenské ciele v Teheráne. Cieľom iránskych útokov je Tel Aviv a Haifa, niekoľko rakiet bolo vidieť aj nad Jeruzalemom.” Neskôr sa dočítame o práve Izraela na obranu voči útokom Iránu.

Aj lovcom hoaxov akosi v súvislosti s Izraelským besnením v Iráne, keď sa povolanie jadrový fyzik stalo najrizikovejším, vypadlo zo slovníka slovo „agresia“. Odôvodňovať agresiu Izraela voči Iránu z dôvodu mnohoročných vyhrážok Iránu zničením Izraela a súčasne nevnímať obavy Ruska z približovania sa NATO k jeho hraniciam a nerešpektovaním červených čiar, tiež na nezávislosti a dôveryhodnosti lovcov hoaxov neprispieva.

Výzva Komisie tak prichádza v čase, keď dôvera občanov v „nezávislé overovanie faktov“ prudko klesá. Čoraz viac ľudí má pocit, že ide o moderný eufemizmus pre ideologickú cenzúru. A nie je to bezdôvodné. Nedá sa v tom nevidieť snaha o inštitucionalizáciu cenzúry z úrovne Európskej únie. Dočkáme sa Orwellovho ministerstva pravdy? Samozrejme pre naše dobro? Aby sme pravdu nemuseli hľadať, ale ju len prijímať.

Aká bude metodika? A kde je pluralita?

Komisia tvrdí, že podporí „transparentné a nezávislé overovanie“, no neuvádza, ako bude posudzovať objektivitu uchádzačov. Bude mať šancu aj konzervatívny think-tank alebo menšie alternatívne médium? Alebo peniaze opäť poputujú výlučne do kruhov, ktoré hovoria to, čo chce Brusel počuť?

Znepokojujúce je aj to, že v hodnotiacich kritériách sa často objavuje „spolupráca s platformami“, teda s veľkými technologickými firmami ako Meta alebo Google. Tie už dávno ukázali, že sú ochotné potláčať obsah podľa politickej objednávky, nie na základe objektívnej pravdy.

Napríklad v januári 2025, krátko po oznámení návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu, Mark Zuckerberg verejne rozhodol, že Meta (Facebook, Instagram, Threads) zruší svoj program nezávislého overovania faktov v USA. Dôvod? Tvrdil, že overovatelia sú „príliš politicky zaujatí“ a že vytvárajú viac nedôvery než dôvery. Meta namiesto toho zavádza systém tzv. „community notes“ – teda dôveru kladie do rúk bežných používateľov.

Žiaľ v EÚ sa týmto príkladom spoza oceánu inšpirovať neplánujú. Naopak vymýšľajú rôzne mechanizmy, ktoré by pravdu v médiách a na sociálnych sieťach dostali pod kontrolu bruselských byrokratov.

Falošná rovnováha a umlčiavanie iných hlasov

Ak má mať demokracia zmysel, musí byť schopná zniesť aj nepríjemné otázky a menšinové názory. Pohlavárom EÚ do šplechol do tváre JD Vance na tohtoročnej bezpečnostnej konferencii v Mníchove, keď sa ich opýtal: „Je vaša demokracia naozaj taká krehká, že ju môže položiť jedna Tik‑Tok kampaň?“ (špecificky uviedol prípad rumunských prezidentských volieb, ktoré boli anulované po masívnej kampani na TikToku v prospech kandidáta Călina Georgesca), ktorú ako sa nakoniec ukázalo organizovala jeho protistrana.

JD Vance poukázal na riziko, že „boj proti dezinformáciám“ môže byť zámienkou na potláčanie menšinových názorov a politickej súťaže – namiesto skutočného posilnenia verejného diskurzu.

Označovanie všetkého, čo sa nehodí do oficiálneho rámca, za „dezinformáciu“ je len novou formou ideologickej kontroly. Hranica medzi ochranou pred manipuláciou a potláčaním slobodnej debaty je tenká – a Brusel ju s každou podobnou výzvou prekračuje o čosi viac.

Navyše, zrejme najviac zarážajúce je, že oponenti týchto politík nemajú žiadnu možnosť obhajoby. Ak raz nejaký „overovateľ“ označí článok alebo výrok za nepravdivý, veľké platformy ho automaticky potlačia. A tak sa z „boja za pravdu“ stáva moderný variant inkvizície.

Sloboda slova nie je na predaj

Ochrana spoločnosti pred lžami je dôležitá, o tom niet sporu. No táto ochrana nesmie znamenať, že sa moc presunie do rúk niekoľkých schválených „strážcov pravdy“, ktorých nikto nekontroluje. Sloboda slova nie je o tom, že všetci hovoria to isté. Ale o tom, že každý môže hovoriť aj to, čo sa ostatným nepáči.

Ak má EÚ ambíciu byť skutočnou demokraciou, mala by podporovať otvorený dialóg, nie centralizovaný dohľad nad názorovou diverzitou. Inak riskujeme, že v mene „boja proti dezinformáciám“ potlačíme to najcennejšie, čo demokracia má, slobodnú myseľ.