Môj profil 
Predplatné
Markíza Émilie du Chatelet bola priam zázračne nadaným dieťaťom. Len ako šestnásťročná ovládala okrem svojho materinskeho jazyka aj taliančinu, latinčinu, španielčinu a angličtinu. Už veľmi skoro prejavila záujem aj o metafyziku, matematiku a fyziku. Okrem toho bola skvelá hudobníčka a hrala vynikajúco na klavír i husle.
V roku 1722 prišla na dvor francúzskeho kráľa Ludvika XV., kde sa chcela stať dvornou dámou, čo jej uľahčili nielen jej početné talenty, ale aj to, že bola veľmi atraktívnou ženou, ktorá priťahovala všade pohľady mužov. Jej nápadné šaty a jej na ženu veľmi neobyčajné a sebavedomé správanie upútali na dvore hneď každého a samozrejme aj kráľa, ktorý o nej vyhlásil, že budí dojem, akoby mala radosť a nadšenie pre všetko.
Dvorania uzatvárali početné stávky na to, kto ju prvý zvedie. Émilie ale používala na svoju obranu svoj neobyčajne ostrý a vtipný jazyk. Bola aj telesne zdatná a vyzvala na priateľsky šermiarsky súboj veliteľa kráľovskej gardy, plukovníka LeBruna, ktorému prizeral celý dvor. Najlepší šermiar kráľa ju porazil len veľmi tesne a odrazu mala obrovský rešpekt mužov a jej potenciálny zvodcovia jej dali pokoj, ktorý si priala.
Kráľ Ludvik si veľmi cenil jej spoločnosť a viackrát povedal, že v jej prítomnosti sa nikto nemôže nudiť. Jej matematické znalosti uznávali aj najväčší matematici jej doby ako Daniel Bernoulli, Samuel Koenig, Pierre Maupertuis, Alexis-Claude Clairaut, s ktorými neraz diskutovala o ťažkých matematických problémoch.
Émilie bola najneobyčajnejšia žena svojho storočia – milovala všetky aspekty života a vedela plnými dúškami užívať aj erotiku a sex. Krátko predtým ako sa vydala za markíza du Chatelet, sa stala milenkou vplyvného markíza von Guebriant.
V roku 1733 si vybojovala prístup do populárnej kultovej parížskej kaviarne, kde sa pravidelne stretávali vedci a kde ženy nemali prístup. Prezliekla sa do mužských šiat a za búrlivého potlesku jej vedeckých kolegov si vynútila vstup do kaviarne Gradot a odvtedy sa už nikto neodvážil jej to zakazovať.
V roku 1734, keď filozof Voltaire bol z Paríža vypovedaný, bola Émilie už jeho milenkou. Nasťahovali sa do zámku Cirey v Champagni, ktorý patril jej manželovi. Tam si dala zariadiť vedecké laboratórium a knižnicu s desaťtisíc knihami.
V roku 1740 uverejnila vedeckú prácu Institutions de physique – bolo to dielo, kde veľmi názorne vyložila fyziku Izáka Newtona. V roku 1759 vyšiel jej preklad diela Izáka Newtona – s ktorým mala viacero učených diskusií – pod titulom Principes mathematiques de Newton.
Zámok Circey sa vďaka Émilie stal francúzskym centrom newtonovskej vedy. Ešte v roku 1744 vydala traktát o ľudskom šťastí. Okrem iného v ňom kritizovala to, že ženy majú v živote oveľa menej možností sa intelektuálne rozvíjať ako muži.
V roku 1747 sa zaľúbila do Voltairovho priateľa, básnika markíza de Saint-Lamberta, ktorý bol od nej o 10 rokov mladší a porodila mu ako 43 ročná dcéru – jej štvrté dieťa a krátko na to umrela na následky pôrodu.
Voltaire, ktorý s ňou často viedol učené diskusie, ju dlho oplakával a hovorieval:
“Jej smrťou som stratil polovicu seba samého. Émílie bola veľkým mužom, ktorého jedinou chybou bolo to, že sa narodil ako žena. Bola človekom, ktorý bol jedinou ženou, ktorá naozaj obsiahla fyziku Newtona.”
Roman Bednár
.jpg)
.JPG)
