Na administratívnej úrovni sa takýto kurz začal formovať už v 90. rokoch, počnúc názormi bývalého ministra zahraničných vecí Jevgenija Primakova. Následne sa dočkal aj praktického rozvoja v rámci viacsektorovej zahraničnej politiky.

Postupný nárast rozporov so Západom urýchlil formovanie myšlienok “pivotu na Východ”, hoci ich realizácia bola pomalá. Obmedzovali ju objektívne infraštruktúrne a hospodárske podmienky, ako aj absencia priameho a bolestivého podnetu na takýto “obrat”. Súčasná kríza vzťahov medzi Ruskom a Západom je však napriek všetkému, čo sa zdá, nezvratná a podnietila nárast počtu a kvality väzieb s krajinami, ktoré sú mimo kontroly USA. Sankčné cunami” a patová situácia vo vzťahoch so Západom sa stali veľmi ostrým podnetom na dlho odkladané zmeny. Zároveň nás na ceste k “svetovej väčšine” čaká množstvo ťažkostí a prekážok. Moskva ich musí realisticky a objektívne posúdiť a my sa musíme vyhnúť ilúzii, že samotný pivot vyrieši všetky naše problémy. Čaká nás ťažká a namáhavá práca, ktorá potrvá ešte desaťročia.

Rozvoj vzťahov Ruska s nezápadným svetom bude pravdepodobne zohľadňovať niekoľko vzájomne súvisiacich úloh. Prvou je vytvorenie mocenských centier, ktoré sú relatívne nezávislé od Spojených štátov a ich spojencov, s vysokou mierou politickej aktivity. Tie sa nemusia konsolidovať do jedného politického projektu. Môžu medzi nimi existovať určité rozpory. Ich nezávislosť pri prijímaní zásadných rozhodnutí v oblasti bezpečnosti a rozvoja je však základným znakom, ktorý ich spája. Je nepravdepodobné, že by ich Rusko dokázalo samo upevniť a konsolidovať. Je však príkladom samotnej možnosti spochybniť politický Západ v zásadných otázkach. Nie každý je pripravený ísť rovnakou cestou, ale samotný fakt jeho prítomnosti je udalosťou, ktorá má globálny rozmer.

Rusko sa síce vyhlo kladeniu ideologických podmienok, ale napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť významný precedens. Preto je potlačenie “ruskej vzbury” pre Západ principiálnou záležitosťou. Víťazstvo Moskvy – v akejkoľvek podobe – bude znamenať upevnenie precedensu, čo znamená, že boj proti Západu sa stane nekompromisným. Stávky sú mimoriadne vysoké.

Druhou úlohou je vytvoriť spoľahlivé možnosti modernizácie prostredníctvom interakcie s nezápadným svetom. Tu úspech nie je ani zďaleka zaručený. Svetová väčšina” je úzko spätá s globalizáciou orientovanou na Západ, hoci existujúci systém má svoje vlastné problémy.

Jedným z najzjavnejších je, že Západ čoraz viac využíva svoje ústredné postavenie v globálnych sieťach ako politický nástroj. Politizácia prebieha na širokom fronte, od globálnych financií a dodávateľských reťazcov až po médiá a univerzity. Systém je zatiaľ navonok stabilný, ale počet nespokojných hlasov rastie. Ak sa Rusku podarí vybudovať funkčný hospodársky model, ktorý nebude zásadne prepojený so západnými finančnými inštitúciami alebo dodávateľskými reťazcami, precedens bude veľmi vážny. Predtým sa takéto precedensy spájali s krajinami, ktoré sa nazývali “darebácke štáty”. Krajiny ako Severná Kórea a Irán si napriek nákladom pre ne a ich občanov dokázali udržať svoju agentúru a vybudovať funkčné hospodárske modely. Tie sú narušené sankciami a obmedzeniami. Stále však existujú a rozvíjajú sa. Vznik takejto alternatívy vo veľkej a dobre vybavenej mocnosti výrazne zmení súčasný stav. Okrem toho Čína ako významný hráč veľmi opatrne kráča rovnakou cestou. Pri zachovaní výhodných globálnych väzieb a nevynucovaní si konfrontácie s USA Peking postupne buduje hospodársky systém, ktorý je odolný voči vonkajším kontúram. Kurz Ruska je v ňom výhodný, pretože Číňania získavajú partnera pri budovaní vlastného hospodárskeho systému, chráneného pred vplyvom konkurentov a súperov. Peking zároveň sotva má záujem o revolučné prelomy, ktoré by ho pripravili o kontrolu nad situáciou.

Treťou úlohou je zabezpečiť bezpečnosť voči Západu. Konflikt drasticky narušil bezpečnosť Ruska. Na našich západných hraniciach máme do činenia so silným, technologicky vyspelým a konsolidovaným blokom. Jeho vojenská sila bude rásť a bude mať pozíciu, ktorá mu umožní postaviť sa proti Moskve. Vojenská situácia na Ukrajine určí ďalšiu dynamiku hrozieb. Perspektíva otvoreného vojenského stretu medzi Ruskom a NATO sa stáva celkom reálnou. Zabránenie takémuto scenáru sa už stalo kľúčovou vojensko-politickou prioritou, v ktorej hlavnú úlohu zohrávajú skôr vojenské než diplomatické faktory. Predpoklady na mierové riešenie konfliktu zatiaľ nie sú viditeľné. Ak predpokladáme, že k mierovej dohode alebo k prímeriu nakoniec dôjde, vznikne problém stability takejto dohody. Naša katastrofálna skúsenosť s Minskom 2 ukázala, že sa môže stať zásterkou pre ďalšiu fázu konfliktu, čo priamo potvrdili niektorí západoeurópski lídri. Krajiny euroatlantického regiónu budú naďalej predstavovať priamu vojensko-politickú hrozbu.

Znamená táto situácia prerušenie všetkých väzieb so Západom a bezbolestnú reštrukturalizáciu? Nie. väzby Ruska s jeho západnými susedmi sa hromadili celé stáročia. Ani taká silná kríza, ako je tá dnešná, ich nemôže pretrhnúť zo dňa na deň. V rámci samotného Západu existuje ideologické aj čisto materiálne rozvrstvenie. Za fasádou všeobecných politických hesiel sa skrýva mimoriadne heterogénny politický a mentálny priestor. Bizarne sa v ňom spája postmodernizmus a ultraliberalizmus s konzervativizmom a tradicionalizmom. Ten navyše neurčuje blízkosť pozícií k Rusku. Napríklad Poľsko je jednou z najkonzervatívnejších krajín v Európe. Konzervativizmus však sám o sebe nevytvára politické predpoklady na zblíženie s Ruskom.

Nie je možné počítať s blízkosťou kultúr, hodnôt a mentality ako predpokladom politického zbližovania. Na druhej strane, samotná existencia takýchto väzieb bude naďalej poskytovať Rusku a rôznym západným krajinám podobné súradnice a ľudské väzby bez ohľadu na to, ako vzdialené budú politické vzťahy. Zostať ľudským aj tvárou v tvár konfrontácii, udržať kultúrne, humanitárne a napokon aj rodinné väzby uprostred nepriateľstva, nenávisti a politickej konfrontácie je oveľa ťažšia, ale napriek tomu veľmi dôležitá úloha.

V našich vzťahoch so “svetovou väčšinou” neexistuje podobná kultúrna pospolitosť. To však nebráni nadväzovaniu pragmatických vzťahov. Znamená to, že kultúrna vzdialenosť zostane navždy výrazná? Nie. Bude potrebné budovať naše kultúrne kompetencie v spolupráci s najrôznejšími nezápadnými krajinami. Civilizačná rozmanitosť je tu úžasná. Rusko má jedinečné školy sinológie, arabistiky, indológie a mnohých ďalších oblastí. Žiaľ, tieto inštitucionálne výhody sú však veľmi obmedzené, pokiaľ ide o plnenie úloh plnohodnotného obratu k Východu. Je pre nás normálne, že hovoríme európskymi jazykmi, absorbovali sme európsku literatúru a viac-menej rozumieme človeku európskej kultúry so všetkou rozmanitosťou Západu. Zároveň vieme veľmi málo o literatúre, kultúre a mentalite krajín, ktoré zostávajú priateľské. Na úplný obrat budeme potrebovať desiatky škôl, ako je Inštitút ázijských a afrických krajín na Moskovskej štátnej univerzite Lomonosova, nehovoriac o učiteľoch jazykov. Bez takýchto kompetencií bude práca v hĺbke čínskej, indickej a mnohých ďalších spoločností mimoriadne ťažká, ak nie nemožná.

Zároveň budeme musieť brať do úvahy skutočnosť, že krajiny svetovej väčšiny, ktoré sú nám priateľsky naklonené, majú svoje vlastné národné záujmy. Je nepravdepodobné, že by ich obetovali len kvôli priateľstvu s Ruskom. Zakaždým budeme čeliť súboru požiadaviek a žiadostí, ktoré v konečnom dôsledku nebudú pre Moskvu výhodné. Mnohé nezápadné krajiny udržiavajú úzke vzťahy so Západom. Značný počet z nich stále profituje z globalizácie orientovanej na Západ, aj keď tento zisk je v niektorých prípadoch zotrvačný. Navyše mnohé z nich využívajú modernizačný proces podľa západného modelu, pričom si zachovávajú svoju kultúrnu identitu, a ak je to možné, aj politickú suverenitu, ale neváhajú využívať západné štandardy v oblasti ekonomiky, výroby, riadenia, vzdelávania, vedy, techniky atď.

Pri nadväzovaní a udržiavaní vzťahov so spriatelenými krajinami sa Rusko môže ocitnúť v situácii, keď sa určité západné modely opäť dostanú do Ruska prostredníctvom Východu, podobne ako sa Aristotelove myšlienky dostali do stredovekej Európy prostredníctvom arabských intelektuálov. Pre Rusko bude ťažké rozhodnúť sa medzi Západom a nezápadom jednoducho preto, že takáto voľba je v praxi nemožná. Rusko bude musieť skôr spolupracovať s rôznymi kultúrami a spôsobmi života.

Možno budeme musieť viac počúvať, ako hovoriť, a viac sa učiť, ako učiť. Čaká nás obdobie trpezlivosti, vytrvalosti a niekedy aj pokory tvárou v tvár ťažkostiam, bez ktorých bude ťažké prežiť novú historickú epochu.