Prominentný advokát Penty

Daniel Lipšic bol dvorným advokátom Penty. Nezávislé médiá to tvrdili už dávno a hoci sa hlásne trúby režimu tvárili, že je to iba nenávistný výmysel zlých opozičných neprajníkov, tak zdá sa, že opäť raz mali konšpirátori pravdu: Daniel Lipšic zastupoval spoločnosť Mecom Group, s.r.o., ktorá je jednou z dôležitých spoločností Penty. Dokazuje to notársky overené splnomocnenie spred troch rokov, ktoré sa v týchto dňoch objavilo na internete.

A celkom evidentne to nebol iba náhodný, nepodstatný vzťah. Lipšic nebol pre Pentu len takým obyčajným advokátom, bez najmenších pochybností: firma ho poverila svojím zastupovaním v plnom rozsahu. A dokonca mu dala súhlas na prenášanie plnej moci aj na ľubovoľných ďalších ľudí! To je čosi, čo sa naozaj nevidí a svedčí to o mimoriadnej dôvere a o mimoriadnom postavení Lipšica v očiach vedenia Mecomu, čiže Penty.

Predseda hnutia Republika Milan Uhrík to na sociálnej sieti okomentoval takto: „Matovič o spolumajiteľovi Penty Haščákovi doslova vyhlásil, že je to ,skorumpovaný vagabund a mafián, ktorý si tu uplácal politikov na to, aby získaval štátne zákazky‘. No a Lipšica, ktorý pre Pentu len pred tromi rokmi pracoval (a určite nie zadarmo), zvolil ten istý Matovič za špeciálneho prokurátora, ktorý má akože bojovať proti zločinu a skorumpovaným oligarchom. Paródia na ,boj proti korupcii‘ v priamom prenose. Matovičovci, SaSka a Kollárovci dokonca kvôli Lipšicovi zmenili zákon, aby sa mohol stať špeciálnym prokurátorom a v ich mene dohliadať na ,boj proti zločinu‘. Dokonca mu jeho kamarát a sused Krajniak expresne vybavil bezpečnostnú previerku. Pamätáte si? Celé zle…“

Kto je Daniel Lipšic?

Čo je to vlastne za človeka? Šíri sa o ňom veľa rôznych informácií, z ktorých ak je čo len desatina pravdivá, tak je Lipšic jedným z najnebezpečnejších predátorov v slovenskej politike. Vlastne, teraz oficiálne v politike nie je, hoci je verejným tajomstvom (absurdným, ale o to zjavnejším), že pôsobenie tohto ostrieľaného politika v role špeciálneho prokurátora nie je o ničom inom, než o absolútnej a neslýchanej politizácii špeciálnej prokuratúry.

Ján Čarnogurský ml. toto jeho účinkovanie v prokuratúre okomentoval slovami: „Advokát, ktorý nikdy neabsolvoval prokurátorskú a ani advokátsku skúšku a navyše má iba podmienečne odložený trest odňatia slobody – je v podmienke, každý mesiac sa musí hlásiť u probačného úradníka, referovať mu, čo všetko robil a nerobil, a nesmie spáchať ani priestupok, pretože by ihneď putoval za mreže. Súčasný špeciálny prokurátor môže byť fajn ako osoba, ale je naozaj veľmi nešťastnou voľbou, ak je človek s takýmito parametrami vôbec vymenovaný za prokurátora, nieto ešte za špeciálneho.“

Je vskutku neuveriteľné, že ani tá hora argumentov, ktorá svedčí proti Lipšicovi, nestačila na to, aby sa hlasovacie parlamentné vrecia zemiakov zobudili, keď sa hlasovalo o jeho zvolení za špeciálneho prokurátora. Hovorí to čosi o „nezávislosti“ figúrok v slovenskej politike od toho, čo v Amerike nazývajú „deep state“ a u nás býva často vzťahované tiež k istej budove za vysokým plotom na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí…

Je Lipšic agentom CIA?

Je nepísaným pravidlom, že každý z tzv. slušných a demokratických politikov absolvuje stáž v niektorej západnej inštitúcii, a výnimkou nebol ani Lipšic. V jeho životopise sa píše, že v rámci štúdia na Právnickej fakulte UK v Bratislave sa zúčastnil študijných pobytov na právnickej škole na Univerzite v Minneapolise a v Centre práva Univerzity v Georgetowne, Washingtone D.C. v USA (1994). V roku 1997 nastúpil na doktorandské štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktoré predčasne ukončil neodovzdaním dizertačnej práce. Postgraduálne štúdium na Harvard Law School v rokoch 1998 – 2000 ukončil obdržaním titulu Master of Laws. Investigatívna novinárka Jana Teleki však tvrdí, že Lipšic absolvoval výcvik školy CIA v americkom Langley vo Virgínii (sídlo centrály CIA) a stal sa tajným spolupracovníkom Vojenského obranného spravodajstva.

Na internete sa už v roku 2012 objavil dokument (viď tu), ktorého pravosť Lipšic popiera, a ktorý hovorí o tom, že Daniel Lipšic už na základnej vojenskej služby bol tajným spolupracovníkom Vojenského obranného spravodajstva. Podľa iných zdrojov údajne mal vojenskej kontrarozviedke donášať informácie o činnosti vojakov, ale aj občianskych zamestnancov Vojenskej prokuratúry.

Hovorilo sa aj o jeho kontaktoch s Izraelčanom Aronom Shavivom, vychýreným medzinárodným politickým stratégom, ktorý pomohol vyhrať voľby Netanjahuovi, Cameronovi, Vučičovi, Čaputovej, ktorý spolupracoval s úspešnými politikmi v Rumunsku, Keni, Kongu, Bulharsku, Thajsku, Poľsku, Kambodži, Cypre a mnohých iných krajinách. Aj toto Lipšic popiera, pripustil iba, že sa so Shavivom krátko stretol, bez následnej spolupráce.

Spomínajú sa tiež dôkazy o tom, že prinajmenšom v rokoch 2012 – 2013 bol Lipšic štedro platený (údajne sumou okolo 4800 eur mesačne) americkou organizáciou Alliance Defending Freedom, ktorú experti portálu openDemocracy radia medzi skupiny pravicových radikálnych fundamentalistov, a ktorá je financovaná aj osobou, ktorá má blízko k americkým tajným službám.

V uplynulých mesiacoch všelikto poukazoval na to, že skupinka okolo Lipšica ovládla na Slovensku kľúčové pozície: Vladimír Pčolinský, bývalý riaditeľ Lipšicovej kancelárie sa stal riaditeľom SIS, Maroš Žilinka bol kedysi Lipšicov štátny tajomník na Ministerstve vnútra, dnes je generálnym prokurátorom, Milan Krajniak bol Lipšicovou pravou rukou, dnes je ministrom práce a sociálnych vecí, Gábor Grendel bol Lipšicov hovorca a najbližší spolupracovník, dnes je podpredsedom parlamentu a podpredsedom výboru na kontrolu SIS… Lenže táto idylka sa akosi rozpadá: Pčolinského dala Lipšicova a Matovičova chobotnica zavrieť a proti Žilinkovi rozpútala besnenie potom, ako si dovolil jej skrížiť plány.

Bojovník proti Gorile? Alebo bojovník proti bojovníkom proti Gorile?

Lipšic bol v rokoch 2002 – 2006 (teda v „gorilích“ časoch) podpredsedom druhej Dzurindovej vlády a ministrom spravodlivosti a potom v rokoch 2010 – 2012 vo vláde Radičovej bol ministrom vnútra. V roku 2012 zriadil na vyšetrovanie kauzy Gorila vyšetrovací tím, o ktorom niektorí ľudia tvrdia, že mal za úlohu do volieb 2014 zničiť všetko, čo sa dovtedy podarilo Slovenskej informačnej službe (SIS) vyšetriť, odvrátiť vyšetrovanie od skutočných „gorilích“ hriešnikov ako Mikloš či Bubeníková a zachrániť veľkú časť proamericky orientovanej politickej scény pred Ilavou či Leopoldovom.

A výsledok? Kauza Gorila vlastne akosi vyšumela, vinníci neboli potrestaní a režimné médiá otočili celú Gorilu viacmenej na pitie kokakoly človekom, ktorý s Gorilou nemal nič spoločné.

Je rok 2021 a história sa opakuje: Lipšic stál za vytvorením ďalšieho podobného tímu, ktorý opäť šliapal na krk vyšetrovateľom, ktorí by po odhalení podvodu s kajúcnikmi opäť mohli chcieť poslať časť proamericky orientovanej politickej scény do Ilavy či Leopoldova… Rozdiel je jedine v tom, že tentoraz Lipšicovo komando zastavil generálny prokurátor Žilinka, pretože toho už asi bolo na jeho žalúdok priveľa.

Advokát slabých a poškodených? Alebo samotného diabla?

Pochybnosti sú ohľadne toho, či Lipšic vôbec má patričnú právnickú kvalifikáciu. Podľa niektorých zdrojov má údajne neprávom používať nielen titul JUDr., ale aj titul PhD. Podozrievajú ho z podvodu pri získaní možnosti justičnej skúšky bez toho, aby absolvoval zákonom predpísanú prax (viď Uznesenie Ústavnoprávneho výboru NR SR z 19. 2. 2002), ako aj z podvodu pri skladaní jej písomnej časti (vraj použil notebook, hoci ďalší účastníci skúšky nemohli používať ani vlastné knihy a papier).

A predsa v posledných desaťročiach na Slovensku takmer ani nenájdete nejaký veľký prípad súvisiaci s právom, aby v ňom nejakým spôsobom nefiguroval Daniel Lipšic…

Veľmi zaujímavé je portfólio jeho klientov ako advokáta: zastupoval kajúcnika Bernarda Slobodníka, v kauze Plevel zastupoval kajúcnikov Františka Tótha a Pavla Polku, v akcii Judáš kajúcnika Borisa Beňu, v prípade obvineného niekdajšieho šéfa štátnych hmotných rezerv Kajetána Kičuru zastupoval podnikateľa Mariána Gogu, v prípade vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice zastupoval rodiny obetí, v prípade vraždy Ernesta Valka jeho rodinu – samé veľmi podivné toxické procesy s podivným Lipšicovým účinkovaním.

Napríklad nad Lipšicovým zastupovaním rodiny Ernesta Valka viacero pozorovateľov kládlo veľký otáznik. Lipšic podľa nich pôsobil skôr ako niekto, kto sa snaží zviesť vyšetrovanie na slepú koľaj, než ako ten, kto chce pomôcť odhaliť a potrestať skutočného vraha „svojho priateľa“, ako Valka Lipšic nazval.

Zvláštne bolo aj Lipšicovo účinkovanie v absurdnej kauze „Čistý deň“, ktorá bola nechutným politickým divadlom. A nemohol chýbať ani pri výsluchu generála Lučanského, pričom sa tam mal s ním dostať do slovnej potýčky, keď mu mal Lučanský povedať, že o ňom všeličo zaujímavé vie. To bolo krátko predtým, ako bol Lučanský surovo zasamovraždený.

Kapitolou samou osebe je skutočnosť, že Lipšic si vymieňal eroticky ladené, slabomyseľné správy s Kočnerovou volavkou Zsuzsovou. S tou istou Zsuzsovou, ktorá je podozrivá z vraždy Kuciakovcov…

Záver

S trochou cynickej zlomyseľnosti by sa dalo povedať, že Daniel Lipšic právo poníma tak akosi komplexne, celostne: je azda jediný, kto je v jednom čase advokátom, vyšetrovateľom, obvineným aj prokurátorom súčasne. Do kompletnej zbierky mu teda chýba už iba pozícia sudcu, dozorcu a kata – no ale ešte nie je všetkým dňom koniec. A ktovie, možno sme niečo prehliadli…

Ivan Lehotský