Eurostat síce Slovensko radí medzi krajiny s najlacnejšími potravinami v EÚ, napriek tomu na ne bežný Slovák vynakladá aj viac, ako 20% svojho príjmu. Problém teda nie je v cenách, ani v chamtivosti a vysokých obchodných prirážkach reťazcov, ktoré sa im často pripisujú. Problémom sú v prvom rade naše nízke platy.

Vďaka ďalšej vlne konsolidácie bude rok 2026 mimoriadne náročný, a to pre obchodníkov, ako aj pre spotrebiteľa. A pre mnohé menšie predajne, najmä s nepotravinárskym sortimentom, bude znamenať koniec.

Prečo zo Slovenska vyvážame lacné suroviny, aby sme vzápätí dovážali drahé spracované potraviny? Prečo nás spracovateľský priemysel nedokáže pridať hodnotu tomu, čo doma vypestujeme a vyprodukujeme? Čo robia inak susedné štáty?

Dozviete sa vo videorozhovore s predsedom Slovenskej aliancie moderného obchodu, Martinom Krajčovičom.

Začiatkom roka vstúpili do platnosti ďalšie konsolidačné opatrenia. Ešte je síce len začiatok marca, ale máte už k dispozícii nejaké čísla o tom, či sa najnovší konsolidačný balíček už stihol podpísať na nákupoch a správaní sa spotrebiteľov?

Vieme to odsledovať aj z dlhodobejšieho pohľadu, pretože toto je už tretí konsolidačný balíček, ktorý Slovensko postihol. Už pri prijímaní prvého a najmä druhého konsolidačného balíčka sme videli, že spotrebiteľské správanie sa zásadným spôsobom začalo meniť.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Tie zmeny sme prežívali už od vypuknutia energetickej krízy. Môžeme teda povedať, že to trvá dlho a spotrebiteľ je z toho veľmi unavený. A tým, že na Slovensku sme ešte potrebovali spraviť aj konsolidáciu, tak sme v podstate túto agóniu predĺžili. Dnes napríklad nerastú ceny tak, ako to bolo pri energetickej kríze, ale je problém s výdavkami. A s tým, že konsolidácia je postavená na pleciach bežných ľudí a firiem, štát si opasky neutiahol.

Tým pádom to ľudia cítia a boja sa míňať. Dnes vidíme, že spotreba klesá. Najmä pri nepotravinárskom sortimente. Pričom ale vidíme, že už aj pri potravinách – napríklad nealkonápoje alebo cukrovinky – sa spotrebitelia presúvajú z prémiovejších produktov do úplne základných potravín. Dnes je to útok na akciový predaj, na privátne značky, na úplne základný sortiment, pretože spotrebiteľ šetrí, kde sa dá.

Ľudia jesť musia, potraviny sa budú kupovať stále, ale spotrebiteľ sa teda zameriava najmä na lacnejšie produkty, akciové nákupy a podobne?

Určite. Ako príklad môžem uviesť maslo, ktoré sa stalo aj trochu nezmyselným politickým porovnávačom, pretože politici chodili bez nejakých faktov, len tak, kade-tade nakupovať maslo a ukazovali nám ceny. Spotrebiteľ na to začal reagovať a vyslovene vyhľadával to najlacnejšie maslo. Dnes sme sa dostali k tomu, že kým niekedy sa v akcii predávalo 50% masla, dnes je to 80-90%, pretože maslo je dobre skladovateľné.

Ľudia sa predzásobujú, dajú ho do mrazničky, postupne míňajú, a keď príde nová akcia, opäť sa dozásobia. Je to taký kolobeh. Vidíme to aj pri káve, pretože cena kávy na svetových trhoch stúpla, a dnes sa predáva takmer výlučne v akciách, pretože má tiež dlhú trvácnosť a ľudia sa môžu predzásobiť. Mäso, či už to je hydina alebo bravčové, sa rovnako tak v 80%, niekedy aj 90%, predáva iba cez predajnú akciu, pretože sa dá zamraziť. Prípadne ľudia aj varia podľa toho, čo je v obchode práve v akcii.

Dnes naozaj vidíme, že prechod spotrebiteľa na šetrenie je enormný. Napríklad pri masle to spôsobilo priam exodus poľského masla. Slováci nevedia vyprodukovať maslo za takú cenu, ako Poliaci. Rozdiely síce nie sú v eurách, ale v centoch, napriek tomu senzitivita spotrebiteľa je veľmi vysoká a aj kvôli desiatym centom je ochotný nepozerať na pôvod a pozerá sa výlučne na cenu.

Pred niekoľkými rokmi bola nedôvera voči potravinárskym výrobkom práve z Poľska. Spomínala sa horšia kvalita a podobne. Ľudia siahali po produktoch z iných krajín alebo uprednostňovali slovenské výrobky. Aj toto sa teda zmenilo a už sa pozerajú výlučne na cenu?

Poľsko je obrovská krajina a naozaj veľmi veľký producent potravín. Ale najväčší import potravín máme z Českej republiky, a dôvera spotrebiteľov voči nim je veľmi vysoká. Slovenské aj české potraviny sú naozaj kvalitné. Potravinové škandály, či už to bolo spojené s poľskými potravinami, neboli v obchodných reťazcoch, respektíve v obchodných reťazcoch niečo také nebolo už veľmi dlho zaznamenané.

Ak sa niekde vyskytli problémy s poľskými výrobkami, bolo to v ambulantnom predaji, cez rôznych pochybných distribútorov. Nie v reťazcoch, kde sú kontroly prísnejšie, aj vďaka kontrolám samotných reťazcov, rovnako tak kontrolám štátnej veterinárnej a potravinovej správy.

Na Slovensku je už dlhodobo hlavnou preferenciou cena. Potom dlho nič a až potom kvalita a pôvod. Tým nechcem povedať, že lacný produkt je nekvalitný, je to skôr produkt s nižšou pridanou hodnotou. Všetko predávané v obchodných sieťach je bezpečné a aj kvalita sa nie vždy odvíja od ceny.

Spomínali ste, že pokles predaja bol zaznamenaný pri nealkonápojoch, takisto cukrovinkách, ktoré podraželi. Existuje komodita, ktorej cena je dlhodobo stabilná?

Môžem povedať, že dlhodobo je cenovo stabilné napríklad bravčové mäso. Je to až prekvapujúce, ale aj keď sa pozrieme do minulosti, tak cena bravčového mäsa je takmer konštantná, dlhé roky. Napriek tomu ľudia už aj tu idú cez predajné akcie. A aj keď máme na pultoch vysoký podiel slovenského bravčového, jeho predaj tvorí len veľmi nízke percento, v rámci tej kategórie. Pretože mäso či už z Nemecka, Španielska, ale aj z Českej republiky je lacnejšie, ako slovenské bravčové. Tá preferencia tam znova platí.

Inflácia bola vlani rekordne nízka, 1,8% na potravinách, čo sme naposledy videli v roku 2017. Dokonca dve kategórie zlacneli – mäso a zelenina. Bravčové mäso je dlhodobo cenovo stabilná komodita.

Pri mlieku sú výkyvy, no spotrebiteľ ich na predajnej cene veľmi necíti. Teraz je predajná cena mlieka rekordne nízka, v akciách ho môžu ľudia kúpiť aj za 60 centov liter. Je to pre nich priaznivé.

Z nápojov vzrástla kategória energetických nápojov, ale je to iba malá časť predaja. Súvisí to s trendom nielen mladých, ale aj bežných pracujúcich ľudí. Inak rastie predaj privátnych značiek a akciového tovaru. Základné potraviny sa predávajú naďalej.

Všetko ostatné, čo má nejakú vyššiu pridanú hodnotu, je to nejaký prémiovejší produkt, alebo je to trvanlivý produkt, ktorý nepotrebujem na dennej báze, tak tam tá spotreba klesá.

Už dávnejšie som zachytil informáciu, že ľudia čoraz viac upúšťajú od väčších nákupov, radšej chodia do obchodov častejšie a nakupujú v menšom. Pokračuje tento trend?

Toto bol dlhodobý trend, ktorý covid dočasne prerušil. Ľudia sa vtedy vyhýbali preplneným miestam a robili väčšie nákupy. Po pandémii sa to ale vrátilo. Dnes však vidíme ďalší posun – na stretnutí Mliekarenského zväzu hovorili, že ľudia nakupujú čoraz menej často, a zároveň menej. To sú tie obmedzenia – ľudia obmedzujú čo sa dá. Menej je to vidieť pri potravinách, kde si to strážia inak a nekúpia nič zbytočné, čo by vyhodili, čo je na jednej strane správne.

Na druhej strane, napríklad v nepotravinárskom segmente vidíme, že spotreba klesá. Vidíme to vo výživových doplnkoch, kde spotreba klesá. Ľudia začali šetriť už aj na zdraví a robia kompromisy aj v rámci voľnopredajných liekov. Vyslovene preferujú generiká, a aj pri liekoch na predpis sa snažia sa nájsť lacnejší kompromis. Naozaj, dnes ľudia šetria na takých veciach, na akých v minulosti nešetrili.

Ako sú na tom teraz slovenskí výrobcovia? Vieme, že neustále upozorňujú na to, že obchodné reťazce ich tlačia do čo najnižších cien, a že oni už v podstate nemajú z čoho…

Tu treba povedať, že obchodné reťazce alebo obchodné siete celkovo, sú na strane spotrebiteľa. Pretože oni v podstate vyjednávajú s dodávateľmi o čo najpriaznivejšiu cenu, ktorú potom vedia odzrkadliť na pulte. Ak by sa bez rozmyslu platilo, čo si dodávateľ povie, tak inflácia by bola vyššia a mali by sme výrazne vyššie ceny. Toto konkurenčné prostredie v maloobchode jednoznačne pomáha slovenským spotrebiteľom.

Treba povedať, že napríklad mliekarenská výroba je u nás jedna z najviac životaschopných. Tie ostatné vertikály, tam treba povedať, že v priemere sú zahraničné potraviny naozaj výrazne lacnejšie, ako slovenské potraviny. A toto je veľký problém, pred ktorým si už 20 rokov zatvárame oči. Až sme sa dostali do štádia, že už s tým nevieme veľa spraviť.

Pretože ak má spracovateľský priemysel miliardový investičný dlh, nemôžeme chcieť, aby vyrábal lacnejšie potraviny, ako zahraničie. Dnes, keď je taká nízka kúpna sila – myslím, že sme v rámci EÚ tretí od konca – tak ten dopyt zákazníka je najmä po cene.

Nejde teda o to, že by napríklad obchodné siete nemali na svojich pultoch slovenské potraviny. Slovenské potraviny na pultoch sú, ale spotrebiteľ o ne prestáva mať záujem, lebo sú drahšie. Pri spracovaných výrobkoch – napríklad jogurty, mliečne dezerty – je podiel slovenských produktov vysoký. Ale pri komoditách ako trvanlivé mlieko či maslo, ktoré vydržia mesiace, ide spotrebiteľ vyslovene po cene. Keď príde predajná akcia mlieka za nízku sumu, kúpi si ho a predzásobí sa. Vidíme, ako spotrebitelia doslova vyťahujú tieto lacné komodity z regálov a vôbec nepozerajú na pôvod, lebo je to pre nich len komodita.

Či si kúpi mlieko zo Slovenska alebo z Česka, spotrebiteľ medzi tým rozdiel nerobí. Alebo či si kúpi maslo zo Slovenska alebo z Poľska, rovnako v tom nevidí žiaden rozdiel, pretože je to 82-percentný tuk. Ak stojí 80 alebo 90 centov, na ktoré sa zahraničné maslo vie dostať, a to slovenské je za 1,50 eura, tak si vyberie to zahraničné. S tým nevieme veľa spraviť, pretože je to voľba toho spotrebiteľa. Obchodníci mu dávajú možnosť voľby a je to konkurenčné prostredie. Spotrebitelia majú naozaj širokú možnosť voľby a je na nich, akým spôsobom sa rozhodnú. Momentálne je rozhodujúca cena, spotrebitelia na pôvod nehľadia.

Vieme, že Slovensko bolo kedysi aspoň pri niektorých plodinách a produktoch sebestačné, momentálne to platí už asi len pre pšenicu. Čo by sa muselo stať, aby sa tento sektor opäť dostal na úrovne spred jednej, či dvoch dekád?

Kľúčový problém, ktorý sme podcenili a stále sa nenapravuje, sú investície do spracovateľského priemyslu.

Pretože áno, ako ste správne povedali, sú komodity, kde môžeme byť sebestační, dokonca ich aj vyvážame, pretože ich produkujeme viac. Ale na túto produkciu nemáme naviazaný spracovateľský priemysel. Napríklad vidíme, že na Slovensku neexistujú konzervárne, alebo sú už len minoritné.

Nevieme spracovať mäso, nevieme spracovať ovocie, ani zeleninu. To všetko musíme dovážať, či chceme alebo nie. Nemáme mraziarne na mrazenú zeleninu. Na východnom Slovensku máme jednu takú fabriku, ale to samozrejme nepokryje všetok dopyt a tú rozmanitosť, ktorú zákazník vyžaduje. Dnes máme vyslovene niektoré vertikály, kde absentuje spracovateľský priemysel a nepodporujeme dostatočne tie vertikály, kde ten priemysel ešte nejaký máme.

Napríklad oleje – niekedy sme ich spracovávali, ale dnes už ani olej vydávaný za slovenský väčšinou zo Slovenska nie je. Spracovateľský priemysel za 20 rokov nedostával žiadnu podporu, a to nie je európsky problém. Je náš, národný. EÚ investičnú pomoc umožňuje a Poliaci, Česi aj Maďari ju výrazne využili. Predbehli nás susedia s rovnakou štartovacou čiarou, lebo investovali do spracovania násobne viac. Majú vyššiu automatizáciu, energeticky menej náročné stroje, tým pádom aj nižšie náklady na pracovnú silu a väčšie objemy. My priplácame na všetkých frontoch a malý trh nám nedovoľuje fixné náklady rozložiť.

Takže zmena by si vyžiadala veľké investície, na ktoré teraz nemáme. Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Podľa mňa potrebujeme odvahu povedať si, na čo máme. Pretože na Slovensku, dlhodobo, aj tá podpora, ktorá je, tak ide v podstate plošne, aby sa každému troška ušlo. Ale takto by sa to mohlo robiť, ak by sme mali všetko extrémne rozvinuté. Ale to, čo dnes potrebujeme, je vybrať niektoré vertikály, kde vieme ten proces uzavrieť.

To znamená, že od prvovýrobcu, cez spracovanie, až po predaj, aby sa to dalo robiť v jednom kraji. Lebo to, na čo my dnes doplácame, je saldo salde zahraničnej obchodnej bilancie, to znamená koľko vyvezieme a koľko dovezieme. Máme záporné saldo zahraničnej obchodnej bilancie v potravinách, 3 miliardy eur. Vyvážame lacné komodity z prvovýroby a drahé spracované potraviny musíme dovážať. Potrebujeme stratégiu, ktorá naviaže spracovateľský priemysel na poľnohospodárstvo.

Treba sa pozrieť, na čo tu máme, čo je aj pre naše mierne pásmo vhodné. Napríklad aké ovocie a zeleninu tu vieme pestovať, a investovať do toho. Pretože to sú najmä investície do závlah a skladov, ktoré keby išli, tak vieme hneď znásobiť produkciu ovocia zeleniny a následne investovať aj do spracovateľskej kapacity, aby sme nemuseli dovážať kompóty, konzervy a podobné veci z Českej republiky, ale aby sme boli schopní spraviť to tu.

Máme napríklad relatívne dobré podmienky pre chov hydiny. Ale napríklad pri bravčovom mäse vidíme ten istý príklad, farmy predávajú v živom za ceny podľa nemeckej burzy. Problém teda nie je v chove, ale v bitúnku, kde sa to predraží. Práve tam by mala smerovať investičná podpora. Treba sa pozrieť na konkrétnu vertikálu, kde máme kameň v topánke, a ísť tam s konkrétnou pomocou. Nie rozdávať plošne po troškách, lebo na konci dňa každý bude nahnevaný, že nedostal dosť. Treba mať odvahu vybrať si.

Sme na globálnom trhu a nikto neočakáva, že budeme robiť všetko. 100% sebestačnosť by dnes ani nedávala zmysel, lebo ľudia chcú jesť mozzarellu, prosciutto, olivy, olivový olej, a to tu nevyrobíme. Ale môžeme si povedať, v čom sme silní, a tam zaujať aj exportné pozície.

V tomto obchodné reťazce slovenským dodávateľom výrazne pomáhajú. Cez privátne značky im otvárajú zahraničné trhy a ročne takto vyvezieme potraviny za takmer 400 miliónov eur. Niektorí dodávatelia majú otvorených 25 trhov v EÚ. Žiaľ, deje sa to napriek konaniu štátu, nie vďaka nemu.

Zatiaľ sme sa venovali najmä potravinám ale vaša aliancia zastrešuje aj predajne, ktoré sa zaoberajú iným tovarom. Ako je to pri takomto sortimente, aj tam bol zaznamenaný pokles?

Máme drogériu a lekárne. Šetrenie je zrejmé. Kde zákazníci vedia prejsť od značkových produktov k privátnej značke, tam je odklon výrazný. Rovnako tak v lekárňach prechádzajú z brandových liečiv na generiká. Ľudia vyhľadávajú lacnejšie varianty vo všetkom.

Máte aj informácie z úplne iných odvetví, ako napríklad nábytok alebo elektronika? Tu sa bavíme o tovaroch v stovkách eur, a viac. Sú ľudia schopní takéto nákupy ľudia zrealizovať sami alebo už musia pozerať možno aj po spotrebných úveroch?

Skôr si myslím, že nie. Ľudia dnes viac šetria a ukladajú si zdroje pre takéto prípady, aj na horšie časy, ako rezervu. Obchodníci sú navyše inovatívni a ponúkajú splátky priamo cez obchod, bez vysokého úroku, čo ľuďom v ťažšej situácii reálne pomáha.

Jedna z tém, ktorá sa v médiách často objavuje, sú zisky obchodných reťazcov a obchodné prirážky. Opravte ma ak sa mýlim, ale rok 2023 bol pre reťazce z pohľadu ziskov rekordný, 334 miliónov, v 2024 zisky o tretinu poklesli, ale 223 miliónov je stále dosť. Viete už niečo aj o roku 2025?

Nie, veľkým obchodným sieťam sa finančný rok skončil až vo februári, keďže ho majú posunutý. Treba povedať, že zisk potravinárstva a poľnohospodárstva na Slovensku je výrazne vyšší, ako zisk obchodných reťazcov. Navyše čísla, ktoré ste citovali, nie sú očistené od dane, a siete platia dane v desiatkách miliónov eur. Dnes existujú verejné dáta a analýzy ministerstva financií, aj protimonopolného úradu. A tie zhodne konštatujú, že práve v tých rokoch obchodné reťazce infláciu tlmili, kým potravinárske podniky ju hnali.

Vezmime si segment, ktorý na nás ukazuje prstom najviac, pekárov. Dáta sú verejne dostupné, každý si to vie pozrieť. Hrubá marža v obchode s potravinami bola 16%. U desiatich najväčších pekárov – nie tých malých – to bolo až 31%, teda takmer dvojnásobok.

Majú síce väčšie náklady, ale aj keď to očistíme a ideme k čistému zisku, tak kým za minulý rok mali obchodníci – a teraz hovorím o veľkých obchodných reťazcoch – v priemere zisk 1,6 až 1,9%, tak u pekárov to bolo za rok 2023 6%. Za rok 2024 5%. Hovoríme o 5 až 6% čistom zisku. Dokonca, z týchto desiatich veľkých pekárov boli niektorí, ktorí mali zisk 10 až 15%.

Také čísla, pokiaľ si pamätám, žiaden obchodný reťazec nikdy nedosiahol. To, čo je zarážajúce napríklad na pekároch je, že radi ukazujú prstom na iných, no pritom im brutálne narástli zisky práve v tých najťažších rokoch pre spotrebiteľa.

Ako je to možné?

Napríklad využívali múku z Ukrajiny, čím síce potápali slovenské mlyny, ale zlepšovali si svoju maržu.

Chodili každé dva týždne, že chcú zvýšiť ceny. A neustále ich zvyšovali a zvyšovali. Výrazne viac, ako napríklad ich kolegovia v iných krajinách. Vidíme to na tých ziskoch, že práve za tie dva najväčšie konsolidačné a inflačné roky, kým si všetci znižovali zisk a zisky výrazne padli aj obchodným reťazcom, pretože tlmili tú infláciu, tak práve pekárom zisky výrazne narástli.

To je ten paradox, že napriek tomu ukazujú prstom na iných. Na ich mieste by som sedel v kúte a bol ticho. Naozaj je to až nehorázne, ako im v tých rokoch narástol zisk. V Európe je zisk maloobchodných sietí s potravinami zhruba 1 – 3 %. U nás 1,6 – 1,9 %. Aj v tomto teda v rámci Európy patríme medzi menej ziskové krajiny.

Obchodné prirážky ale kritizujú nielen pekári. Je viacero komodít, na ktorých si údajne obchodné reťazce prihodia aj viac, ako 100%. Obchodníci zas tvrdia, že z jedného eura im na pokrytie svojich nákladov a tvorbu nejakého zisku ostáva len nejakých 26 centov. Kde je teda pravda?

To si môžeme pozrieť vo verejných dátach, pretože marža je len iný prepočet prirážky. Ak majú pekári 31-percentnú maržu a obchodníci 16-percentnú maržu, tak je vidieť, že aj keď to prepočítajú – jedno sa počíta zhora, druhé zdola – môžeme povedať, že aj tú prirážku majú pekári vyššiu, ako obchodníci. Do tej marže sa samozrejme rátajú aj všetky náklady.

Obchodníci majú na pečivo obrovské náklady. Sami ho často dopekajú, v niektorých prípadoch majú priamo na predajni vlastnú pekáreň s kysnutým cestom. Na Slovensku máme aj veľkú fabriku, ktorá vyrába mrazené pečivo.

Myslím, že do jedného, možno dvoch rokov, to bude najväčší pekárenský závod na Slovensku. Práve ten, ktorý robí dopekané pečivo, lebo je to celoeurópsky trend. Ale rovnako tak už sú aj obchody, ktoré majú vlastnú pekáreň priamo v obchode. Majú svojich pekárov, ktorí to pečivo dopekajú. A tým pádom je to oveľa viac náročné na pracovnú silu. Kým pri trvanlivých položkách ten tovar stačí len vyložiť na pulty a iba sem-tam skontrolovať, či tam niečo nechýba, s pečivom neustále narábate.

Preto tam máte aj oveľa viac pracovníkov a sú to naozaj veľmi nízko centové položky. Dám príklad. Ak by ste, ako spotrebiteľ, každý deň chodili do obchodu a kúpili tri rožky, tak za osemnásť rokov zarobíte tomu obchodnému domu na jeden mesačný plat predavačky.

Hovoríme o centoch, ktoré sa tam točia. A z tohto pohľadu, viete, keď niečo stojí 20 centov a zvýšite to na 22 centov, sú to len 2 centy, ale v percentuálnom vyjadrení ste zvýšili cenu o 10%. Tu treba naozaj vidieť rozdiel, či predávate napríklad telefón, ktorý nakúpite za 100 a predáte ho za 150 eur, alebo či nakúpite niečo za napríklad za 5 centov a predávate to za 10.

Všetko sú to verejne dostupné dáta a analýzy ministerstva financií, aj protimonopolného úradu. A zhodne ukazujú, že obchodníci pracujú s nízkymi maržami.

Objavuje sa aj kritika, že obchodné prirážky reťazcov na Slovensku sú vyššie, ako v zahraničí, napríklad aj v Rakúsku.

To nie je pravda. Vidíme to pri ziskoch. Keby to bola pravda, tak by sme mali úplne iné ceny. Keď si pozrieme Eurostat, Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšími cenami potravín v parite kúpnej sily.

Reálny problém sú nízke príjmy domácností, na potraviny vydávame veľký podiel našich príjmov, ktoré sú nízke. Keď si zoberieme napríklad Rakúsko, ktoré má vyššie ceny potravín ako Slovensko – dokonca, ak sa nemýlim, tak podľa Eurostatu má ešte vyššie ceny, ako Nemecko – tak napriek tomu ten Rakúšan minie na potraviny okolo 12-14% svojho príjmu. U nás je to až cez 20%. On má taký príjem, že dokáže sa saturovať svoju potrebu aj drahšími potravinami. A zostane mu oveľa viac peňazí na dovolenky, nejaký nábytok, atď…

Dlhodobý problém Slovenska sú príjmy. Máme najvyššie daňovo-odvodové zaťaženie v regióne. Rovnaká hrubá mzda vyplácaná firmou v Česku, Poľsku, Maďarsku alebo na Slovensku znamená, že Slovák z nej dostane jednoznačne najmenej. Všetky analýzy – ministerstvo financií, protimonopolný úrad – nepoukazujú na problém s cenou potravín. Problém je s príjmom.

A nemôžeme si myslieť, že za to, že menej zarábame, by mala byť potravina výrazne lacnejšia. Tá krava potrebuje jesť aj na Slovensku, aj v Nemecku, stroje sa kupujú za rovnakú cenu… Nikto vám nezľaví len preto, lebo vaši zákazníci málo zarábajú.

To, že zarábame málo, je náš slovenský problém, nie európsky. Pritom ceny potravín patria u nás medzi najnižšie v celej EÚ.

Musím však pochváliť aj štát. Minuloročné zníženie sadzby DPH výrazne pomohlo. Nielen obchodné siete tlmili infláciu, ale aj štát pridal ruku k dielu a výsledok bol, že inflácia 1,8 % bola najnižšia spomedzi krajín V4.

Aj Česi, aj Poliaci a Maďari mali vyššiu infláciu. Takúto nízku infláciu sme mali naposledy v roku 2017

Aká je vaša predikcia na tento rok? Vzrástlo daňovo-odvodové zaťaženie, hovorí sa o náraste cien energií a palív, na Blízkom východe je nový konflikt… Ako to môže ovplyvniť správanie sa spotrebiteľov a ceny v obchodoch?

Na budúci týždeň sa budeme predikcii venovať detailnejšie, ešte len študujem materiály od našich členov. Ale v hrubých rysoch – toto bude jeden z najťažších rokov. Aj pre samotný obchod, pretože konsolidačný balíček, ktorý začal platiť od 1. januára sa vyslovene sústredil na strednú triedu alebo vyššiu strednú triedu, na živnostníkov, ktorí ešte pri nákupoch ako-tak nerobili kompromisy, ale dokázali tú spotrebu ešte nejak točiť. Ale keď si pozrieme, že práve táto skupina má do štátneho rozpočtu zaplatiť 800 miliónov, tak je to vec, ktorá sa na trhu nedá nejakým spôsobom nahradiť. Tie peniaze z toho trhu zmiznú.

Preto hovorím o veľmi ťažkom roku pre obchod, najmä pre menšie obchody s nepotravinárskym sortimentom, a podobne. Pre nich to môže mať fatálne následky, až také, že tento rok neprežijú. Pretože to sú prvé veci, na ktoré spotrebiteľ prestane míňať – veci, ktoré vyslovene nutne nepotrebuje.

Bude to extrémne náročné pre menších obchodníkov, ale aj pre veľké reťazce. Tie sa už zamýšľajú aj nad tým, či sa tu oplatí ďalej investovať, napríklad do moderných technológií.

A ťažký rok čaká aj samotného spotrebiteľa. Konsolidácia stojí na ramenách strednej triedy, čo vidíme aj na januárových daňových výnosoch – jedinou položkou v zelených číslach bola daň z príjmov fyzických osôb. Zamestnávatelia zdvíhajú mzdy a snažia sa vykryť aspoň časť toho zaťaženia, takže z trhu nezmizne celých 800 miliónov, ale určite zmiznú stovky miliónov. Preto očakávame ešte väčší tlak na ceny a predajné akcie.

Na druhej strane, som optimista a pevne verím, že tieto konsolidačné roky prekonáme. Otázka je ako dlho nám to potrvá. Minulé krízy sme zvládli za rok-dva a človek to vydrží, keď vidí svetlo na konci tunela. Dnes to ale trvá dlho – pandémia, energetická kríza, vojna, problémy so surovinami a teraz konsolidácia… Človek na Slovensku je už päť rokov v neistote a únava je badateľná. Radšej si peniaze uloží, ako minie. Na to doplácajú nielen obchodníci, ale aj gastrosektor, služby a ďalší.