Ako výstižne ukázali Joseph Campbell a Jordan Peterson, mýty sú najmocnejšími konštrukciami. Tieto všeobecne rozšírené presvedčenia majú moc stať sa sebapotvrdzujúcimi entitami, ktoré povzbudzujú jednotlivcov, aby prijali určité rozprávania bez toho, aby sa snažili získať iný názor. Mýty majú rôzne podoby. Niektoré sú dobré a niektoré, ako napríklad mýtus o “géne homosexuálov”, sú zlé. Nehovoriac o tom, že sú neuveriteľne nebezpečné.

Mýtus o takzvanom “géne homosexuálov” bol vyvrátený už pred mnohými rokmi. Ale z dôvodov, ktoré sa objasnia neskôr v tejto eseji, sa opäť vrátil. V nedávnom článku pre Psychology Today sa David Ludden pýtal, či “gén homosexuálov” existuje. Jeho odpoveď: “No, tak trochu áno.” Moja odpoveď: “No, nie, vôbec nie.” Moja odpoveď je na rozdiel od Luddenovej podložená skutočnou vedou.

Vitajte v najmenej zábavnej hre na svete: genetickej hre o vine. Stalo sa módou obviňovať našu genetickú výbavu zo všetkého, od lenivosti a obezity až po zlé rozhodovanie.

Biologický determinizmus, známy aj ako genetický determinizmus, je presvedčenie, že ľudské správanie je priamo riadené génmi jednotlivca alebo niektorými zložkami jeho fyziologickej výbavy. Toto presvedčenie podporuje akúsi naučenú bezmocnosť, odmietanie viery, že jednotlivec môže ovplyvniť prostredie, v ktorom sa nachádza. Tak ako máme moc ovplyvniť svoje bezprostredné okolie, aj naše bezprostredné okolie má moc ovplyvniť nás – často tým najhlbším spôsobom.

To nás privádza späť k homosexualite. V roku 2019 vedci z MIT a Harvardu skúmali, či skutočne existuje genetický základ sexuálnej orientácie. V rámci tejto rozsiahlej štúdie vedci uskutočnili celogenómovú asociačnú štúdiu na takmer 500 000 účastníkoch z USA, Spojeného kráľovstva a Švédska. Stručne povedané, hypotéza “génu homosexuálov” bola vyvrátená. Ako vtedy poznamenal výskumník Paul Sullins, štúdia “definitívne vyvracia myšlienku, že byť homosexuálom je vrodený stav, ktorý je riadený alebo do veľkej miery vynútený genetickou výbavou”. Dominantný kultúrny príbeh týkajúci sa sexuálnej orientácie (“gény ma k tomu donútili”), trval na svojom Sullins, “jednoducho nemôže byť pravdivý”. Jedna z autoriek štúdie, Andrea Gannaová, zopakovala jeho slová a pre New York Times povedala, že “je v podstate nemožné predpovedať sexuálnu aktivitu alebo orientáciu človeka len na základe genetiky”.

Deena Wassenburgová a Sehoya Cotnerová, dve biologičky z Minnesotskej univerzity, diskutovali o úzkom prepojení medzi podmienkami prostredia človeka a vývojom sexuálnych preferencií osôb rovnakého pohlavia.

Uvádzajú napríklad, že deti homosexuálnych rodičov majú oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že vyrastú s rovnakými sexuálnymi preferenciami, ako deti, ktoré vyrastajú s heterosexuálnymi rodičmi. “Je to preto, že vyrastanie v homosexuálnej rodine skutočne ovplyvňuje sexualitu jednotlivca, alebo preto, že rodina, ktorá akceptuje homosexualitu, vytvára pre homosexuálneho alebo bisexuálneho jednotlivca bezpečný priestor na vyjadrenie svojej sexuality?” pýtajú sa. To nevieme. Vieme však, že bezprostredné prostredie dieťaťa zohráva kľúčovú úlohu v jeho sexuálnej dráhe.

Podobne biológovia diskutujú o štúdiách, ktoré poukazujú na súvislosť medzi vyrastaním v mestskom prostredí a rozvojom sklonov k rovnakému pohlaviu. To dáva zmysel; veľkomestské oblasti sú rasovo, politicky a sexuálne rozmanitejšie. Vystavenie takejto rozmanitosti a širšia akceptácia určitých životných štýlov môže veľmi dobre pôsobiť ako určitý druh psychologického spúšťača. Ďalšia štúdia podľa profesorov ukazuje, že niektorí jedinci, ktorí vstupujú do homosexuálnych vzťahov, pochádzajú z rozvrátených rodín (úmrtie matky počas ich formovania, rozvedení rodičia, neprítomní otcovia atď.)

To neznamená, že gény nehrajú žiadnu úlohu. Je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom na genetickú výbavu má jedinec predispozície k určitým myšlienkam a správaniu. Avšak práve prostredie, v ktorom sa človek nachádza, sa javí ako hlavný katalyzátor veľmi špecifických zmien.

To vysvetľuje, prečo sa v poslednom čase toľko mladých Američanov začalo hlásiť k homosexualite. Ako už skôr uviedla vedecká spisovateľka Cara Murezová, v rokoch 2015 až 2019 sa percento 15- až 17-ročných, ktorí sa identifikujú ako “neheterosexuáli”, zvýšilo z 8,3 % na 11,7 %. Samozrejme, USA nie sú v prijímaní homosexuality osamotené. Aj Spojené kráľovstvo zaznamenalo prudký nárast počtu mladých ľudí, ktorí sa označujú za homosexuálov. Nemecko je tiež domovom ohromujúceho počtu homosexuálov. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo a Nemecko sa stali otvorenejšími, čo povzbudilo viac dospievajúcich, aby sa cítili pohodlne pri vyjadrovaní svojich sexuálnych preferencií. Ako však ukazujú štúdie, v hre je oveľa viac.

Blerta Perciová, akademička z univerzity v albánskej Tirane, nedávno uverejnila poučnú prácu, ktorá jasne dokazuje, že sexuálne správanie dospievajúcich je priamo ovplyvnené myšlienkami a činmi ich rovesníkov. Opäť to dáva zmysel. Približne do veku 12 rokov bývajú rodičia najvplyvnejšími ľuďmi v živote dieťaťa. Keď však dieťa vstúpi do tínedžerského veku, silu rodičovského vplyvu nahradí sila vplyvu rovesníkov. Ak tento vplyv spojíme so súčasným stavom západného vzdelávacieho systému, v ktorom čoraz viac učiteľov ponúka pochybné rady do života, máme recept na zmätok a skreslené príbehy.

Toto nie je útok na homosexualitu. Je to útok na ľudí, ktorí trvajú na presadzovaní škodlivých mýtov. Povzbudzovať mladých chlapcov, aby prijali homosexualitu ako úplne a úplne zakódovanú v ich génoch, je prinajlepšom nerozumné. V horšom prípade je to absolútne bezohľadné. Biológ Nicanor Pier Giorgio Austriaco dokázal, že homosexuálni muži majú väčšiu tendenciu trpieť depresiami, úzkostnými poruchami, poruchami správania a problémami s návykovými látkami ako heterosexuálni muži. Okrem toho je u nich vyššia pravdepodobnosť, že budú mať samovražedné myšlienky. Ak existuje nejaký liek na tieto poruchy, je kruté a nespravodlivé zatvárať ho mladým mužom tým, že im povieme, že všetko je zakorenené v ich génoch. Mladí muži si zaslúžia oveľa viac ako zlú vedu a zlé rady. Mýty nenahradia realitu.