Pápež František v uplynulých týždňoch s veriacimi pri generálnych audienciách uvažoval o modlitbe „Otčenáš“.  Tentoraz pred Veľkonočným trojdním sa však rozhodol pristaviť pri niektorých slovách trpiaceho Ježiša, ktorý sa túto modlitbu modlil i v týchto bolestných chvíľach.

Božia sláva predstavuje všetku lásku

Prvé vyzvanie Otca Ježiš povedal po poslednej večeri, keď pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba – a potom, – osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17, 1.5), začal svoj príhovor Svätý Otec a pokračoval:

„Ježiš prosí o slávu, žiadosť, ktorá sa zdá paradoxná, keďže umučenie je za dverami. O akú slávu ide? Sláva v Biblii označuje zjaviť ju v Bohu, je to charakteristický znak jeho spásonosnej prítomnosti medzi ľuďmi. Teraz Ježiš je ten, ktorý ukazuje Božiu prítomnosť a spásu definitívnym spôsobom. A robí to na Veľkú noc: vyzdvihnutý na kríž, je oslávený (pozri Jn 12, 23-33). Tam Boh konečne zjavuje svoju slávu: odníma posledný závoj a udivuje nás ako nikdy predtým. V skutočnosti zisťujeme, že Božia sláva je kompletne láskou: láskou čistou, bláznivou a nepredstaviteľnou, bez akéhokoľvek obmedzenia či miery“

Pápež František vyzval prítomných veriacich, aby sa pomodlili ako Ježiš, čiže poprosili Otca, aby odstránili závoje zo svojich očí a v týchto dňoch pozerali na Ukrižovaného a prijali jeho Božiu lásku. Upozornil, že mnohokrát si Boha totiž predstavujeme ako vladára, ale nie ako Otca:

„Ale Boh vo Veľkej noci ruší rozdiely, keď sa ukazuje v pokore lásky, ktorá vyžaduje našu lásku. Takže my mu dávame slávu, keď žijeme všetko tak, že to konáme s láskou, keď vykonávame každú vec srdcom, ako pre Neho.“

Svätý Otec zdôraznil, že iba svetská láska chce byť obdivovaná, chválená a uznávaná, teda v centre pozornosti, ale Božia sláva nechce ani potlesk ani publikum, pretože v jej strede nie je ego, ja, ale ten druhý:

„(…) Vo Veľkej noci vidíme, že Otec oslavuje Syna, zatiaľ čo Syn oslavuje Otca. Nikto neoslavuje seba samého. Môžeme sa dnes pýtať samých seba: „Pre akú slávu žijem? Moju, alebo tú Božiu? Túžim len prijímať od iných, alebo aj dávať ostatným?“

Aj Ježiš zakúša úzkosť a smútok

Pápež František poukázal na to, že aj Ježiš, keď sa v Getsemane modlí „Otčenáš“ a jeho apoštoli s ním nebdejú, cíti strach a úzkosť. Je plný smútku a tiesne zo zrady, pohŕdania, zlyhania, ale v tejto modlitbe jemne oslovuje Otca výrazom „Abba“, hovoril ďalej pápež:

„Ježiš nás učí v skúške objať Otca, pretože v modlitbe k Nemu je sila napredovať uprostred bolesti. V únave je modlitba úľavou, uistením, útechou. Pri opustení všetkými, vo vnútornej neúteche Ježiš nie je sám, je s Otcom. My naopak, v našich „Getsemanoch“ si často zvolíme skôr byť sami, než povedať «Otče» a zveriť sa mu, tak ako Ježiš, odovzdať sa do jeho vôle, ktorá je naším ozajstným dobrom. Ale ak v skúške zostaneme uzatvorení v nás samých, vykopávame si vnútri tunel, bolestnú introvertnú cestu, ktorá má jediný smer: stále hlbšie do nás samých..“

Tu Svätý Otec upozornil, že najväčším problémom nie je bolesť, ale to, ako jej čeliť, pretože samota neponúka žiadnu cestu von. Tou je modlitba, pretože je to vzťah a odovzdanie sa, ako Ježiš sa zveruje Otcovi v tomto boji. Preto podľa pápežových slov, je dôležité pamätať, aby sme sa v našich „Getsemán“ modlili „Otčenáš“. „A nakoniec, – hovoril Svätý Otec, – „Ježiš sa obracia na Otca v tretej modlitbe za nás: «Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23, 34)

Na záver generálnej audiencie pápež František prítomných vyzval v modlitbe vyprosovať Božiu slávu pre naše dni života, vedieť sa zveriť Otcovi, nájsť odpustenie i odvahu odpustiť, lebo obe idú spolu.

Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka, ktorú predniesol pri generálnej audiencii v stredu 17. apríla 2019 veriacim prítomným na Námestí sv. Petra

Katechézu Svätého Otca uviedli slová z Evanjelia podľa Marka: «Prišli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím.“ Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána. I doľahla naňho hrôza a úzkosť.  Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!“ Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče“» (Mk 14,32-36a).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V týchto týždňoch uvažujeme o modlitbe „Otče náš“. Teraz, na prahu veľkonočného trojdnia, pristavme sa pri niektorých slovách, ktorými sa Ježiš počas utrpenia modlil k Otcovi.

Prvé vzývanie prichádza po Poslednej večeri, keď Pán, «pozdvihol svoje oči k nebu, povedal: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ – a potom, – „osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“. „Ježiš prosí o slávu, žiadosť, ktorá sa zdá paradoxná, keďže umučenie je predo dvermi. O akú slávu ide? Sláva v Biblii označuje sebazjavenie Boha, je to charakteristický znak jeho spásonosnej prítomnosti medzi ľuďmi. Teraz Ježiš je ten, ktorý ukazuje Božiu prítomnosť a spásu definitívnym spôsobom. A robí to v Pasche: vyzdvihnutý na kríž, je oslávený (pozri Jn 12,23-33). Tam Boh konečne zjavuje svoju slávu: odníma posledný závoj a udivuje nás ako nikdy predtým. V skutočnosti zisťujeme, že Božia sláva je kompletne láskou: láskou čistou, bláznivou a nepredstaviteľnou, bez akéhokoľvek obmedzenia či miery.“

Bratia a sestry, privlastnime si Ježišovu modlitbu: poprosme Otca, aby odstránil závoje z našich očí, aby sme v týchto dňoch, hľadiac na Ukrižovaného, mohli prijať Boha, ktorý je láska. Koľkokrát si ho predstavujeme ako vladára a nie Otca, koľkokrát ho považujeme za krutého sudcu viac než za milosrdného Spasiteľa! Ale Boh vo Veľkej noci ruší rozdiely, keď sa ukazuje v pokore lásky, ktorá žiada našu lásku. Takže my ho oslavujeme, keď všetko, čo konáme, prežívame s láskou, keď vykonávame každú vec zo srdca, ako pre Neho. (pozri Kol 3,17).

Opravdivá sláva je slávou lásky, pretože je jediná, ktorá dáva svetu život. Samozrejme, táto sláva je opakom svetskej slávy, ktorá prichádza, keď je človek obdivovaný, chválený, uznávaný: keď ja som v centre pozornosti. Božia sláva je naopak paradoxná: žiadne potlesky, žiadne publikum. V strede nie je ego, ale ten druhý: Vo Veľkej noci vidíme, že Otec oslavuje Syna, zatiaľ čo Syn oslavuje Otca. Nikto neoslavuje seba samého. Môžeme sa dnes pýtať samých seba: „Pre akú slávu žijem? Moju, alebo tú Božiu?

Túžim len prijímať od iných, alebo aj dávať ostatným?

Po Poslednej večeri Ježiš vstupuje do Getsemanskej záhrady. Aj tu sa modlí k Otcovi. Zatiaľ čo učeníci nie sú schopní bdieť a Judáš prichádza s vojakmi, Ježiš začína cítiť «strach a úzkosť». Zakúša plnú úzkosť z toho, čo ho čaká: zrada, zneváženie, utrpenie, zlyhanie. Je «smutný» a tam, v tej priepasti, v tej bezútešnosti, sa obracia na Otca najjemnejším a lahodným slovom: «Abba», čiže otecko (porov. Mk 14,33-36). Ježiš nás učí v skúške objať Otca, pretože v modlitbe k Nemu je sila napredovať uprostred bolesti. V únave je modlitba úľavou, uistením, útechou. Pri opustení všetkými, vo vnútornej neúteche Ježiš nie je sám, je s Otcom. My naopak, v našich „Getsemanoch“ si často zvolíme skôr byť sami, než povedať «Otče» a zveriť sa mu, tak ako Ježiš, odovzdať sa do jeho vôle, ktorá je naším ozajstným dobrom. Ale ak v skúške zostaneme uzatvorení v nás samých, vykopávame si vnútri tunel, bolestnú introvertnú cestu, ktorá má jediný smer: stále hlbšie do nás samých. Najväčším problémom nie je bolesť, ale to, ako sa k nej postavíme. Samota neponúka žiadnu cestu von; modlitba áno, pretože je vzťahom, je odovzdaním sa. Ježiš všetko odovzdáva a všetko zveruje Otcovi, prináša mu to, čo cíti, opierajúc sa o neho v boji. Keď vstúpime do našich „Getsemán“ – každý z nás má svoje vlastné „Getsemany“, mal ich alebo ich bude mať –, pamätajme si toto: keď vstúpime do našich „Getsemán“, nezabudnime sa takto modliť: «Otče».

Nakoniec, Ježiš sa obracia na Otca v tretej modlitbe za nás: «Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34) Ježiš sa modlí za tých, ktorí boli voči nemu zlomyseľní, za svojich vrahov. Evanjelium upresňuje, že táto modlitba nastáva v momente ukrižovania. Pravdepodobne to bol okamih najostrejšej bolesti, keď zabodli klince  do Ježišových zápästí a nôh. Tu, na vrchole bolesti, dosahuje vrchol lásky: prichádza odpustenie, čo znamená dar nesmiernej moci, ktorá láme kruh zla.

Modliac sa v týchto dňoch „Otče náš“, môžeme prosiť o jednu z týchto milostí: žiť naše dni na Božiu slávu, čiže žiť s láskou, vedieť sa odovzdať Otcovi v skúškach, povedať mu „otecko“ a nájsť v stretnutí s Otcom odpustenie a odvahu odpustiť. Obe tieto veci idú pospolu. Otec nám odpúšťa, ale dáva nám odvahu môcť odpustiť.

Preložila: Slovenská redakcia VR