Každá revolúcia má svoje zákutia, jasné i menej jasné miesta. Rovnako to je aj s Nežnou revolúciou, ktorá sa postarala o pád komunistického režimu v Československu v roku 1989. Túto časť našich nedávnych dejín skúma český historik Jiří Suk, ktorého kniha Labyrintem revoluce získala viacero prestížnych ocenení. V exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky priznal, že nie je priaznivcom konšpiračných teórií o pozadí jej vzniku a riadenom odovzdaní moci. Podľa neho sa v Československu odohral spontánny výbuch nespokojnosti, za ktorým bola túžba ľudí po slobode, prosperite a inom politickom systéme.

– Rok 1989 bol rokom zmien režimov naprieč strednou a východnou Európou. V Nemecku padol Berlínsky múr, avšak Československo v Novembri 1989 stále ostávalo bez zmeny. Prečo sme sa takpovediac dostali na rad až po našich susedoch v Poľsku, Maďarsku?

Hlavným dôvodom bol tuhý normalizačný režim, zavedený v Československu po roku 1968. Ľudí vtedy sklamali reformní politici, ktorí svojím postojom neskôr opustili národ, čo za nimi stál. Občania sa potom stiahli do súkromia a aj po začiatku Gorbačovovej perestrojky si nechceli páliť prsty.

– Dalo sa v novembri v Československu vycítiť, že sa niečo chystá?

To sa dalo vnímať už po začiatku perestrojky. V Československu ľudia cítili, že to, čo sa deje v Sovietskom zväze, paradoxne potlačili sovietske tanky v roku 1968 u nás. Na margo toho sa vtipkovalo a sledovalo sa, ako bude reagovať československá vláda, ktorá, naopak, žiadne reformy nechcela a nepripúšťala. S blížiacim sa koncom 80. rokov však v spoločnosti rástlo napätie a očakávania. Začiatkom roka 1987 obnovili slobodu slova v Sovietskom zväzu a u nás následne začali vznikať rôzne nezávislé iniciatívy. Zároveň sa rozširovala samizdatová literatúra, ktorá paralelne informovala ľudí. To vytvorilo podvedomie, že musí prísť k nejakej zmene. Napokon zmeny, síce kozmetické, pripúšťala aj Komunistická strana Československa (KSČ).

– Ako to bolo s demonštráciou študentov na Národnej triede 17. novembra 1989 v Prahe? Pred jej začiatkom zrejme nič nenasvedčovalo tomu, že by malo ísť o kľúčovú udalosť…

Demonštrácie proti režimu sa začali v roku 1988. Potom sa opakovali vo výročných dňoch, ako bol napríklad 21. august, 28. október alebo aj v deň výročia upálenia Jana Palacha. Ľudia sa začali prebúdzať a získavať svoju historickú identitu. Na jeseň 1989 sa očakávala demonštrácia 28. októbra, 17. novembra a potom aj 10. decembra v deň ľudských práv. So 17. novembrom sa však nepočítalo ako s prejavom veľkého odporu proti režimu, pretože to bola povolená manifestácia, ktorú organizovali nezávislí študenti so Socialistickým zväzom mládeže. Nakoniec sa však ukázalo, že to bola rozhodujúca demonštrácia.

– Čo bol, podľa vás, kľúčový moment, ktorý ju zmenil na začiatok celonárodných protestov?

Tým, že išlo o povolenú manifestáciu, tak sa neočakávalo, že by ju policajné zložky rozohnali a zbili študentov. Nepočítalo sa s tým, že demonštrácia bude taká mohutná. Ako postupovala mestom, tak nebolo možné ju tak rýchlo rozpustiť. Eufória v dave rástla a demonštranti sa pohli do centra, na Václavské námestie a do Opletalovej ulice. Cítili sa silní.

– Keďže išlo o ohlásenú a povolenú manifestáciu, kde sa nepočítalo s nejakými nepokojmi, prečo bolo v uliciach toľko poriadkových síl?

Komunistický režim sa bál akýchkoľvek demonštrácií. Vždy sa v takej situácii vyhlasovali mimoriadne bezpečnostné opatrenia pre prípad nepokojov namierených proti režimu. To sa presne stalo aj 17. novembra. Akcia sa mala ukončiť na Vyšehrade, ale demonštranti pokračovali ďalej do centra. Bezpečnostné zložky nedokázali eliminovať také množstvo ľudí, ktoré sa zhromaždilo. Posily k nim prichádzali na poslednú chvíľu. Snaha zastaviť sprievod a rozptýliť jeho účastníkov sa diala v hektickej atmosfére.

– Bola v pozadí protestu 17. novembra aj snaha niektorých síl v KSČ zbaviť sa konzervatívneho krídla a omladiť, či reformovať vedenie?

Veľa sa o tom špekuluje, no chýbajú priame dokumenty, ktoré potvrdzovali takýto scenár. Po viac ako 20 rokoch sa už nepochybuje, že v pozadí mohol byť aj tento motív, no dôkazy chýbajú. Snaha vymeniť konzervatívne krídlo Miloša Jakeša by bola logická, avšak spôsob spraviť to prostredníctvom verejných nepokojov, sa javí ako mimoriadne riskantný.

– Počítali disidenti okolo Václava Havla s tým, že demonštrácia 17. novembra môže spustiť väčší občiansky pohyb? Boli prekvapení vývojom?

Nepočítali s tým. Bol piatok a väčšina z nich bola mimo Prahy. Dôvodom bolo aj to, že disent a Charta 77 nechceli vziať túto demonštráciu študentom. Preto až na pár výnimiek disidenti na tejto akcii neboli. Aktivizovať sa začali až v sobotu a nedeľu, keď založili Občianske fórum (OF).

– Zvažovala KSČ v nasledujúcich dňoch a silnejúcich demonštráciách aj použitie sily? Čo tomuto scenáru zabránilo?

KSČ úplne zaspala v prvých dňoch po zásahu na Národnej triede. Jakeš a ďalší predstavitelia konzervatívneho krídla strany tvrdili, že boli zámerne dezinformovaní inými členmi vedenia KSČ. Hodnotili to, že sa stali obeťou sprisahania. Neviem potvrdiť, či to tak bolo aj v skutočnosti. No komunisti nevyužili počas víkendu priestor na nejakú dôraznú reakciu. Na začiatku týždňa uvažovali nad demonštráciou, kde by zvolali vlastných podporovateľov, napríklad na Letenskú pláň. Sľubovali si, že by desaťtisíce ľudí takto ukázali lojalitu komunistickému režimu. Keď však videli, že v pondelok 20. novembra prišlo na demonštráciu proti nim na Václavské námestie 200.000 ľudí, vedeli, že toto nemajú šancu prekonať. Medzi tým však pokračovali prípravy v armáde. Podľa bojového rozkazu sa uviedla do pohotovosti časť ozbrojených síl, ktorá bola pripravená vyjsť do ulíc a pokúsiť sa aspoň zastrašiť demonštrantov. Na zasadnutí Ústredného výboru KSČ 24. novembra minister obrany Milan Václavík navrhol, že armádu by mali použiť na prejazd ulicami a zastrašenie demonštrantov. Politické vedenie KSČ však túto alternatívu odmietlo vzhľadom na to, ako sa vyvíjala situácia v krajine. Bola snaha využiť aj ľudové milície, ktoré sa zišli v Prahe, no Jakeš ich napokon nechal rozpustiť. To bolo tiež výrazom nepripravenosti a neschopnosti KSČ reagovať na situáciu v krajine.

– Hrozilo, podľa vás, riziko po 17. novembri, že by sa vývoj zvrátil alebo bolo jasné, že už dôjde k zmene režimu?

Rozhodujúci bol prvý týždeň po 17. novembri. V tom období sa odohrávala takpovediac informačná vojna, kde sa režim snažil presvedčiť občanov, že sa ich snažia ovplyvniť a zneistiť protisocialistické sily. Objavovali sa informácie o nasadení armády, v uliciach bolo vidno milicionárov a tak vtedy ešte vládlo presvedčenie, že tento stav by sa mohol zvrátiť. Po generálnom štrajku 27. novembra si však aj KSČ uvedomila, že vývoj sa už zvrátiť nedá a bude potrebné seriózne vyjednávať. Tým zároveň aj akceptovali nové politické sily, ktoré vznikli, OF a Verejnosť proti násiliu (VPN). Generálny štrajk, do ktorého sa zapojila väčšina obyvateľov i podnikov v krajine, bol plebiscitom, ktorý ukázal, že KSČ stratila vedúcu úlohu v spoločnosti.

– Ako ovplyvnilo úspech Nežnej revolúcie dianie na Slovensku? Predsa len Bratislava bola v porovnaní s Prahou trochu v závetrí…

Bol to paralelný proces. VPN založili v rovnaký deň ako OF, v nedeľu 19. novembra. Spočiatku VPN vystupovala dôraznejšie, pretože po prvý raz na Slovensku zaznela požiadavka o zrušení vedúcej úlohy KSČ v ústave. Okrem toho dokázali aj viac tlačiť so svojimi požiadavkami na predstaviteľov slovenskej vlády a parlamentu. Pomerne rýchlo dosiahla výmenu na poste slovenského premiéra, kde nastúpil do funkcie Milan Čič. OF nechávalo veľký priestor federálnemu premiérovi Ladislavovi Adamcovi a netlačilo ho od začiatku do veľkých zmien.

– Ukázali predstavitelia VPN a OF dostatočné vyjednávacie schopnosti pri rokovaniach s komunistami? V novej federálnej vláde vymenovanej 10. decembra 1989 bol pomer ministrov 11:10 v ich prospech, avšak premiérom bol komunista Marián Čalfa. Nebol to pre nekomunistov neúspech?

Občianske sily na začiatku nechceli prevziať vládu. OF malo kontrolórsku stratégiu. Nechcelo byť súčasť exekutívy, ale malo záujem o kontrolné právomoci. Vo vláde mali byť neskompromitovaní odborníci, ktorí mali doviesť krajinu do slobodných parlamentných volieb. Táto predstava nevyšla, pretože federálny premiér Adamec 3. decembra predstavil vládu, kde bolo 15 ministrov za KSČ a len päť kresiel patrilo iným politickým silám. Tento návrh vzbudil nevôľu v spoločnosti, opäť prešla do štrajkovej pohotovosti a protestných akcií. OF muselo zmeniť taktiku. Neostať len pri kontrole kabinetu zvonku, ale vyslať do neho aj svojich odborníkov a podporovateľov. OF neskôr muselo prehodnotiť aj predstavu mať vo vláde dvoch-troch ministrov a zabezpečiť početnejšie zastúpenie. Bolo to veľmi hektické obdobie, pretože celý proces formovania novej vlády trval len dva týždne. OF a VPN mohli v tom čase vytvoriť vládu, kde mali zastúpenie len ony. Verejnosť bola na ich strane a tlak bol taký silný, že keby sa rozhodli vymenovať svojho premiéra a odmietnuť Čalfu alebo Čiča, tak to pokojne mohli urobiť. Nechceli však takýto postup, pretože neboli skúsení politici, ale skôr intelektuáli, ktorí uprednostňovali kontinuitu moci. Obávali sa, že ministerské aparáty by nových ministrov neprijali, a tak by neboli schopní ich transformovať. Preto OF a VPN uprednostňovali dohodu s komunistami a ústavný prechod k demokracii.

– Ako vnímate úlohu Alexandra Dubčeka? Najskôr bol z tribún prijatý s nadšením, avšak neskôr boli k nemu predstavitelia OF a VPN kritickí za jeho postoje…

Už pred rokom 1989 patril do trojice symbolov odporu k režimu v Československu ako zástupca skupiny reformných komunistov. Ďalej tam bol kardinál Tomášek ako predstaviteľ katolíckej cirkvi a Václav Havel, ktorý zastupoval občiansky disent. Po 17. novembri sa s Dubčekom a Havlom muselo počítať ako s reálnymi politickými figúrami a oni sa tak začali aj správať. Havel založil OF a postavil sa do jeho čela. Dubček si zasa hneď, ako sa objavil na tribúne, získal sympatie verejnosti. Desaťtisíce ľudí v Prahe a Bratislave skandovali “Dubček na hrad”. Keď sa začali diskusie o novom československom prezidentovi, VPN Dubčeka nepodporila. Liberálni intelektuáli v jej radoch sa už nechceli, ani symbolicky, vracať do roku 1968. Jeho kandidatúru však mohutne podporovala väčšina Slovenska a mohol sa spoľahnúť aj na svoju popularitu v Česku. Havel s Dubčekom sa preto museli dohodnúť na rozdelení funkcií.

– Čo rozhodlo, že napokon dostal prednosť Havel?

Rozhodlo, že dostal podporu OF aj VPN. Okrem toho však hral úlohu aj princíp parity. Bolo to nepísané, no dodržiavané pravidlo. Keď bol premiérom komunista a Slovák Čalfa, tak sa predpokladalo, že prezidentom bude Čech a nestraník.

– Čím si vysvetľujete, že sa komunisti tak relatívne rýchlo vzdali moci, keď sa v podstate šesť týždňov po zásahu na Národnej triede stal prezidentom Havel?

Vo Federálnom zhromaždení mali absolútnu väčšinu komunistickí poslanci, ktorí ho zvoliť nechceli. Chceli sa vzdať voľby hlavy štátu a prišli s iniciatívou, aby bola priama voľba prezidenta, kde by rozhodli občania Československa. OF s tým nesúhlasilo, pretože sa obávalo, že v priamej voľbe by Havel nemusel uspieť. Musela by sa meniť legislatíva a tým by sa celý proces natiahol. Preto sa vytváral obrovský tlak na parlament, aby zvolil Havla za prezidenta ešte pred koncom roka 1989. Napomáhal mu aj premiér Čalfa, ktorý, keď videl, že OF je bezradné, ponúkol Havlovi spoluprácu a zariadil, aby ho zvolili koncom decembra za hlavu Československa. Na parlament tak tlačila verejnosť i premiér a tým ho spacifikovali, aby sa nevzdal voľby a aby prípadne nezvolil niekoho iného ako Havla.

– Ako sa na tieto udalosti pozeráte s odstupom 23 rokov? Jakeš hovoril o sprisahaní, čo by podporilo domnienku o tom, že to bol pokus o výmenu kádrov v rámci KSČ, ktorý sa vymkol kontrole. Alebo išlo o spontánny prejav túžby Čechov a Slovákov po slobode, motivovaný udalosťami vo svete?  

Bol to spontánny výbuch nespokojnosti a túžba ľudí po slobode, prosperite a inom politickom systéme. Nesúhlasím s rôznymi sprisahaneckými teóriami, že išlo o riadené odovzdanie moci. Myslím si, naopak, že celý proces bol živelný a viac-menej zodpovedal tomu, čo sa skôr udialo aj v Poľsku a Maďarsku. Udalosti v Československu boli súčasťou veľkého pohybu od autoritárskych k demokratickým systémom v krajinách strednej a východnej Európy.

– Dalo sa v prvých týždňoch a mesiacoch po Nežnej revolúcii vypozorovať, že existencia Československa je v ohrození a že ambície a predstavy nových politických reprezentácií oboch národov sa budú tak líšiť?

Počas zamatovej revolúcie do konca roku 1989 sa takéto signály neobjavili. Práve naopak, vládla obrovská eufória spolupatričnosti. Slováci boli v Prahe veľmi obľúbení a vítaní a rovnako aj Česi v Bratislave. Zdalo, že neexistuje žiadny problém. Eufória všetko prekryla. No vytriezvenie prišlo relatívne skoro. Ukázalo sa to 23. januára 1990, keď prezident Havel po prvý raz vystúpil vo Federálnom zhromaždení a navrhol nový názov štátu, Československá republika. Tam sa začal vážny problém, spor o názov štátu, čiže takzvaná pomlčková vojna, ktorá jasne odkryla všetky problémy česko-slovenského spolužitia v 20. storočí.