Bratislava 26. júla 2015 (HSP/Foto: TASR/AP Photo/Lee Jin-man)

Kto manipuluje a prečo je Slovensko na ceste intelektuálneho regresu…

Mediálna manipulácia a marketing používajú tie najsofistikovanejšie psychologické metódy na ovládanie ľudí (od znalostí semiotiky, cez využívanie humoru až po psychológiu farieb či zvukov). Sociálne siete a nový fenomén tzv. trollerov dokáže aj vďaka nekonečnej túžbe ľudí po zábave (spomenul by som v tomto kontexte titul Neila Postmana – Ubaviť sa k smrti ) a atomizácii spoločnosti zničiť a zrelativizovať (bez väčších problémov) každú ideu.

Do svojho trollerského boja nepoňal len antikomunizmus, ale aj zosmiešňovanie všetkého od náboženských smerov, marxistov, Rusov, Grékov, ezoterikov, antiamerikanizmu, národovcov, slavistov, občianskeho tribunálu, katolíkov, rasistov, fašistov, antisemitov, vegánov, alternatívne  stravovanie, Rozborila, liečiteľov, Mezenskej, alternatívnych médií, environmentalistov až po radikálnu ľavicu či ľudí z vlastných radov (zrejme pre zachovanie si nadhľadu). Je jasné že, hlúpnutie spoločnosti treba reflektovať, ale ak si niekto zvolí formu, ktorá ho dostáva hlboko pod morálny suterén, ktorý je často krát horší ako samotný predmet reflexie, má takýto človek vôbec mandát moralizovať? Príkladom sú mnohé tzv. „hejterské“ anonymné stránky na sociálnych sieťach (špeciálne stránka Prečo ľudom hrabe?, ktorú budem v nasledujúcom texte analyzovať). Stránky účelovo kombinujú komentáre osobností s ideologicky pomätenými indivíduami, profilmi čudákov a vyslovene vyhľadávajú každý prešľap vrátane toho, kto má koho v priateľoch, kto mu čo a akým spôsobom komentuje či dokonca lajkuje, kto robí gramatické chyby, či kde a s kým bol odfotený a pod.. Používajú vlastný slang, ktorý si prisvojili módne vlny hipsterov, yuccies a najmä zatiaľ nepreskúmaných internetových hejt-kyberkultúr: príklad hejt, dissuješ, wtf, made my day, facepalm a pod. Do toho všetkého občas zamiešajú falošnú solidaritu (najmä v liberálnych témach) a často (v uvedenom kontexte pokrytecké) moralizovanie o ľudských právach. Neznášajú keď proti nim používajú tie isté zbraňe. Do sekcie extrémizmu dávajú pod jednu kategóriu akýkoľvek občiansky odpor, ktorý by dokázal ohroziť systém (šikovne pokombinujú marxistov, nacionalistov, Smerákov, ezoterikov a vytvoria neprehľadnú zmes, za ktorou zostane iba jedna veľká relativizácia a výsmech všetkého). Manipulujú s informáciami, zverejňujú súkromné konverzácie, stalkujú profily na sociálnych sieťach, píšu nenávistné blogy, zosmiešňujú lacným americkým a cynickým humorom a na jednu úroveň kladú progres a regres. Relativizujú vyššie idey, šíria beznádej a cynický humor, ktorý tvorí frustráciu a beznádej…a hlavne: sú anonymní. Na zozname nepohodlných som sa jedného času taktiež ocitol.

Stránka je evidentne sponzorovaná (rozumej iba propagácia-donate stránky na sociálnych sieťach; nechcem už len z princípu konšpirovať o platených agentoch a pod. aj keď to samozrejme možné je) nakoľko získala za pár mesiacov 11 tisíc like-ov, čo je prakticky pre bežného užívateľa s bežným dosahom nemožné. Skrátka…takto sa robí novodobá propaganda. Správcovia stránky na tieto aktivity zabijú stovky a tisíce hodín času. Aká je motivácia správcov týchto stránok? Prečo to robia? Za stránkou Prečo ľuďom hrabe stojí o.z. SOD – spoločnosť pre občiansku diskusiu a o ich aktivitách sa dočítate v nasledujúcom blogu. Po vyššie uvedených špinavostiach vám určite príde vtipná nasledujúca veta: “Diskusie nemajú za cieľ len objasniť súčasné politické, ekonomické a spoločenské problémy, ale aj vychovať osobnosť slobodného občana a k občianskym cnostiam ako komunikatívnosť, nezávislosť úsudku či úcta k zákonu. … Konajú sa v divadle GUnaGU pod moderátorskou taktovkou Mariana Jaslovského, hudobníka a publicistu, ktorý nedávno založil na Facebooku stránku s príznačným názvom Prečo ľuďom hrabe. Tá slúži na propagáciu diskusií SOD, no nájdete na nej aj množstvo odkazov a linkov na už vyššie spomenuté zaručene „správne“ informácie. Práve v tomto duchu sa niesli aj niektoré diskusie SOD. Zúčastnili sa ich navyše veľmi zaujímaví hostia na čele s Martinom Bútorom, Ivanom Miklošom či Jozefom Haštom, známym psychiatrom, ale aj Pétrom Hunčíkom, rovnako psychiatrom. Tradičným účastníkom besied týkajúcich sa konšpiračných a im podobných záležitostí je psychológ a poslanec Národnej rady Slovenskej republiky František Šebej (Most-Híd). Ten už nejaký čas vedie na internete boj, podobajúci sa tomu s veternými mlynmi, práve s priaznivcami pochybných teórií. Nie je tak prekvapením, že patrí medzi vďačné terče zástancov konšpiračnej komunity.” Na odhalenie tohto podvodu stačil jeden blog, v ktorom každému inteligentnému človeku svitne, kto za tým všetkým stojí. Za závesom sa skrývajú pro-západní neokonzervatívci a neoliberáli z pravicových a pro-systémových politických kruhov, z ktorých sú mnohí zodpovední za neoliberálne reformy, úpadok po roku 1989 a masívnu privatizáciu strategických podnikov. Veľkou iróniou je, že práve Marián Jaslovský vystúpil na prednáške s názvom “Dobro a zlo na internete -2.neformálna interaktívna prednáška v cykle “Letná škola kritického myslenia”. Kým na západných univerzitách učia o kritickom myslení erudované osobnosti ako Chomsky, Lipovetsky, Baudrillard, Žižek, Bělohradský, Bauman, Hauser, Hrubec, tak na Slovensku učia kritickému mysleniu ľudia ako Marián Jaslovský, ktorý manipuluje cez morálne bahno stránky Prečo ľuďom hrabe. Po komparácii príspevkov postupne prídete na to, o čo týmto ľuďom ide. Propagujú sociálny darvinizmus, turbokapitalizmus, neoliberalizmus, nihilizmus, rusofóbiu, západný liberalizmus (vykradnuté a triedne vykastrované témy roku 1968, ktoré prevzali od liberálnej ľavice), militarizmus, trhovú ekonomiku, antikomunizmus a podprahovo najmä udržanie statusu quo a prevládajúcej neviditeľnej ideológie.

Kam sa podela čo i len elementárna etika a morálka? Kam až zašla patologická virtualizácia anonymných identít? Ak sa stalkovanie, vulgárne urážanie a znevažovanie stane kolektívne tolerované, kam môže zájsť toto šialenstvo? Čo je to za ľudí, ktorí sa smejú z toho, že Ruska spáchala samovraždu, keď si fotila selfie? Alebo si robia srandu zo ženy po autonehode, ktorá hľadá alternatívnu liečbu? Čo je to za ľudí, ktorým prerástla nenávisť tak cez hlavu, že sú snáď ešte horšími, než fašisti, rasisti či náboženskí extrémisti, ktorých parodujú? Hľadajte toho, čo z toho všetkého niečo môže mať.

Tento nový fenomén do istej miery nahradil štandardnú politickú satiru akú poznáme napr. z 90.rokov a nahradil ju čímsi, čo je len veľmi ťažké akýmkoľvek spôsobom podchytiť. Aby sme neboli zaujatí, treba povedať, že tento marketingový druh boja poňala vo veľmi obmedzenej miere aj druhá strana (taktiež vznikajú stránky, meme komixi, fotomontáže, banneri, špeciálne smiles, slang a pod.). Je skutočne ťažké posúdiť etické a morálne hranice, tohto konania najmä v prípadoch ak zachádzajú do súkromia. Zakončím túto pasáž tromi citátmi. Prvý je od J. J. Rousseaua: “Každý čestný muž se podepíše pod to, co píše. Copak by někdo strpěl, aby k lidu či pred nejakým shromáždením promlouval maskovaný řečník – a dokonce při tom na druhé útočil a zasypával je nadávkami?” Druhý od Schopenhauera: “Napadat v masce a zakuklení lidi, kteři vystavují odhalenou tvář, to nedelá žádny čestný mu: to dělají malí kluci a lotři. Tedy: Holomku, řekni své jméno!” Na záver tretí od Riemera: „Otevřený protivník, který se staví tváří v tvář je protivník čestný, uměřený, lze se s ním dorozumět, snést, smířit; naproti tomu skrytý protivník je podlý zbabelý padouch, který nemá ani tolik odvahy, aby se hlásil k tomu, co soudí, jemuž tedy nezáleží ani trochu na vlastním mínění, nýbrž jen na skrytém potešení z toho, že nepoznán a bezstrestne si může zchladit žáhu.“

Čo z toho všetkého vyplýva?

Jeden z najväčších sporov, spočíva v protirečení mediálnej manipulácie a autentickej zvrchovanej moci ľudu ako suverénu (priama demokracia). Je rozhodovanie masy autentické ak podlieha obrovským hegemonickým vplyvom cez sociálne siete, masmédiá, reklamy, kultúru a dokonca umenia (ideologicky upravené filmy, emotívne videá kontrarevolucionárov a osobné príbehy, správne nakomponované fotografie, ironizujúce básničky  a tak ďalej)? Gramsci si všímal významnú úlohu kultúrnej hegemónie. Je možné ju prevziať, ak existuje taká obrovská moc tých, ktorí udržujú status quo? Treba kriticky priznať, že sa nám to veľmi nedarí a Slovensko si na revolučnú situáciu bude musieť ešte veľmi dlho počkať.

Pomôžu noví humanitní vedci?

Novou úlohou humanitných vedcov by malo byť precízne vysvetlenie nášho sveta, vypracovanie nových štúdií o stave spoločnosti, virtualizácii života; kvalitatívne aj kvantitatívne sociologické prieskumy, ktoré zahrnú stav sociálnej súdržnosti, sociálny status obyvateľstva, (ne)zamestnanosť (resp. čo konkrétne ľudia robia a či ide o práce zmysluplné alebo parazitické, či dokonca kriminálne) a sociálnu stratifikáciu obyvateľov v určitých regiónoch a taktiež vzorce každodennosti. Tieto a mnohé ďalšie prvky by pomohli progresívnym spôsobom odhaliť a vedecky dokázať, že zmena je skrátka nutná. Naprieč rozličnými filozofiami (od konzervatívcov, environmentalistov, cez neomarxistov až po anarchokomunistov či dokonca národniarov a náboženských fundamentalistov) vznikla vzácna zhoda v tom, že súčasný stav je kritický a neudržateľný. Každý však vidí riešenie niekde inde. Humanitní vedci budú taktiež musieť odhaliť nove formy manipulácie a nové spoločenské javy, ktoré zapríčiňujú stav, v ktorom sa nachádzame. Nový svet potrebuje aj nové myšlienky, nové prostriedky a novú teóriu spoločnosti (pritom však nesmie zabúdať na minulosť, z ktorej sa musí učiť). Nová teória musí zapracovať aj trendy, o ktorých Marx nemohol v 19. storočí ani tušiť.

Dôležitý problém súčasnosti: charita a fiktívna solidarita v globalizovanom svete a nové módne vlny hipsterov a yuccies

Ako už bolo vyššie uvedené, je jasné, že určitým skupinám, ale určitej triede ide o upevnenie statusu quo. Aby sme lepšie pochopili akým spôsobom sú najmä mladí ľudia ovládaní, musíme sa zamerať na nové módne vlny a to čo ich spôsobuje, resp. aké je ich prepojenie s ideológiou.

Masívne propagovaná hyperspotreba (hyperkonzumerizmus) na jednej strane (napríklad reklamy, ktoré vedú k tomu, aby ste si požičali z dôvodu istého životného nadštandardu a luxusu) a na druhej beznádej, mizéria a bieda na jeho úkor. Úlohou nového sveta totiž bude prijať spoluzodpovednosť za celosvetovú biedu a chudobu, ktorá sa postupne prelieva do Európy aj na príklade imigrantov. Už to nebude pokrytectvo sociálne fungujúcich mocných, ktorí sa snažia karmicky očistiť almužnami, hoc sa sami spolupodieľajú na systéme (tak, ako ich popisuje Slavoj Žižek). Súvisí to totiž s nákupom produktov, ktorými si ľudia akoby nakupujú pocity vykúpenia, akési nové odpustky: „kultúrny kapitalizmus znamená, že nenakupujeme rozličné produkty pre ich užitočnosť a ani ako symboly nášho spoločenského postavenia – kupujeme ich kvôli pocitom, ktoré v nás navodzujú…evokuju Lacanovskú triádu: reálno bezprostrednej užitočnosti, symbolizmus spoločenského statusu, imaginárno pôžitkárskej a zmysluplnej existencie. … Nový duch kapitalizmu si triumfalisticky privlastnil rovnostársku a antihierarchickú rétoriku roku 1968, keď sám seba vylíčil ako úspešnú liberatriánsku revoltu proti utlačovateľským sociálnym organizáciám typických pre korporátny kapitalizmus, rovnako ako pre reálny socializmus – nový libertariánsky duch stelesňovaný neformálne oblečenými „pohodovými“ kapitalistami ako Bill Gates alebo zakladateľ zmrzlinárskej spoločnosti Ben & Jerry. … Kým máj 1968 usiloval o totálnu spolitizovanú aktivitu, duch šesťdesiateho ôsmeho ju transponoval do depolitizovanej pseudoaktivity, na rýdzu formu sociálnej pasivity.“ píše Žižek v knihe Jednou jako tragedie, podruhé jako fraška. Uvádza príklady spoločnosti Starbucks (heslo „máme vyššie ceny pretože si kupujete našu starostlivosť o životné prostredie, sociálnu zodpovednosť a vašu osobnú participáciu na projekte“), Hotelovej siete Hilton („cestovanie by nás malo činiť šťastnými“) a program Ethos Water (humanitné vodohospodárske programy). Základný problémom sa teda stalo, že sofistikovaný kapitalizmus (nový duch kapitalizmu s ktorým je stotožnené naše vedomie) v rovine spotreby zahrňuje do svojej štruktúry odkaz roku 1968 (môžeme to vidieť aj na príklade vyššie analyzovanej stránky). Všíma si to aj T. Schejbal, ktorý vo svojom článku analyzuje hipsterov: „Pokud smýšlíte levicově, chodíte v hnusných botách, máte sotva na nájem nebo bydlíte u matky a vepřové zapíjíte desítkou, zřejmě saháte po revolveru, když slyšíte o povrchních pitomcích z bohaté rodiny, kteří pracují v reklamce, vydělávají spoustu peněz a vysedávají v trendy barech s plastovými raybany na nose a plackou knížete na klopě. Svým dílem k podobným předsudkům přispělo i číslo Nového prostoru, kde jsou hipsteři vykreslováni jako autistické děti konzumerismu, trávící život u Applu. … Punkový étos „do it yourself“ – dávno integrovaný do produkce globálního kapitalismu – pomáhá zapomenout na sociální jistoty výměnou za pocit autonomie, včetně svobody pěstovat vlastní umělecké zájmy. Umělec za takovým barem je ikonou, „cool job“ ve spojení s umělectvím vytváří status místní hvězdy. I to je součástí marketingové strategie majitelů podniků, kteří prodávají kreativitu, svébytnost a atmosféru baru jako přidanou hodnotu, za niž zákazníci rádi zaplatí vyšší ceny. Říká se tomu zážitková ekonomika či zážitkový kapitalismus. Údajně je to čtvrtá, nejvyšší civilizační vlna následující po zemědělství, průmyslu a službách. … Hipsterská móda, jeden z definujících znaků vlastní identity, je flexibilní a prochází permanentní revolucí, což je ideální zdroj marketingu a zisku pro globální korporace, jejich subdodavatele a malé butiky. Ze subkultur se tak stává globální kultura.“

Hipsteri a yuccies

Hipsteri sa stali neoddeliteľnou súčasťou onej povrchnej pseudosolidarity, ktorú popisuje Źižek. Sú konzumentmi neoliberálnej ideológie a podporujú všetky systémové aparáty presne ako píše T. Schejbal: „V kapitalismu nemá žádné nakupování skutečně etický rozměr. I kdyby měli všichni rovný ekonomický přístup k předražené kávě řetězce Starbucks, nic to nezmění na pracovních podmínkách zaměstnanců tohoto řetězce. I onen „etický“ konzum je totiž spojen s podmínkami, za nichž dělníci v asijských továrnách šijí úzké kalhoty pro značku H&M nebo montují součástky kvalitních počítačů. Je ostatně spojen i s občanskou válkou v Kongu, rozpoutanou kvůli těžbě surovin do těchto počítačů. Hipsteři nemohou většinovou společnost přesvědčit o etickém rozměru spotřeby, nejsou-li nastaveny také sociálně-etické rozměry produkce.“ Akýmsi upgrade sa stali tzv. yuccies: „Odmietanie peňazí a majetku sa zo zmýšľania mladých ľudí akosi vytratilo, už nie sme hipisáci, ktorí pália bankovky, ale voľnomyšlienkarmi by sme chceli ostať tiež,“ píše o novom fenoméne T. Becková pre Denník N. Yuccies (Young Urban Creatives) sú čosi ako post-hipsteri bez pretvárky, ktorí prijali všetky parametre systémového jedinca – cíti sa „kreatívne“, žije v bohatej metropole mesta – urbánny životný štýl (v prípade Slovenska iba Bratislava, Košice a možno Trenčín a Trnava), radí sa k pravicovým intelektuálom (číta Dennik N), funguje vo virtuálnej realite (najmä Instagram), robí si selfies pri každej príležitosti, podniká v kaviarni alebo v obchode –  samozrejme „tvorivo“ a víta gentrifikáciu pre rozvoj kaviarní (zjednodušene povedaná rast bohatých štvrtí bez chudobných). Becková píše o yuccies následovne: „Snom týchto mladých ľudí je zbohatnúť alebo aspoň dobre zarobiť. Zároveň si však chcú zachovať kreatívnu autonómiu.“ Termín definoval David Infante a autorka vyvodila niektoré parametre, ktoré ho charakterizujú: miluje štvrte, kde žije veľa ľudí a bio koláčiky, chodí na umelecké posedenia, je majiteľom výtlačkom Slobody od J. Franzena, pracoval s financiami, kvôli kariére nemá viditeľné tetovania, má rád americké seriály 90. rokov a charakterizujú ho heslá: Young, urban, creative, cultured, intellectual, entrepreneur. Yuccies sú definitívnym popretím všetkého, čo bolo odkazom roku 1968 a koncom autentickej alternatívnej kultúry. Ide o konformných hyperaktívnych a podnikateľsky založených mladých karieristov podporujúcich voľný trh, dereguláciu štátu, ktorí sa otvorene hlásia ku kultúre konzumu a materiálnemu bytiu (tak ako ho nazval ľavicový filozof Erich Fromm). Už nejde o revolúciu vedomia, snahu o zdravú spotrebu, nematariálny a duchovný rozmer bytia, ale o presný opak: rýchlo zbohatnúť, užívať si a bez pretvárky sa radovať z príslušnosti ku vyššej triede bez akejkoľvek solidarity, spoluzodpovednosti a sociálnej súdržnosti. Samozrejme yuccie má aj svoje pozitívne stránky (niektoré, síce povrchné, ale pozitívne prvky ako dedičstvo hipsterov): stará sa o svoje okolie, prispieva na rozličné spoločensky užitočné aktivity, podporuje umenie a tak ďalej. Yuccies netrápi bieda a mizéria vo svete a ani neuveriteľná chudoba, ale osobný rozvoj a individualistické hromadenie majetku. Bude reakciou na dnešných vzdelaných kreatívcov – „jucíkov“ skutočná a autentická alternatíva, ktorá prevezme reálnu zodpovednosť za našu zničenú planétu? Raz mi jedna pani v električke povedala, že to potrvá jednu celú generáciu.

Kam spejeme? (záverom)

Podvod raz bude odhalený! Už to nebude charitatívna náplasť v tieni hyperkonzumu, ale prijatie reálnej spoluzodpovednosti za budúcnosť našej planéty (a nielen v sociálnej, ale aj environmentálnej oblasti). Nespravodlivá nenávisť voči obetnému baránkovi (obetiam systému ako sú rómovia, utečenci, bezdomovci, neúspešní, dôchodcovia, nezamestnaní a pod.) musí byť nahradená spravodlivou nenávisťou voči tým, ktorí sú za túto biedu zodpovední!

Musia povstať noví jakobíni, ktorí budú bojovať proti všeobecnému bezpráviu a beznádeji, ktorá tu vládne. Bude to ťažký boj, pretože ideologické chápadlá systému sú tak sofistikované ako nikdy v dejinách. Najskôr však musíme ľudí vzdelávať a šíriť osvetu, čo je vo svete masívneho oblbovania skutočne ťažké.

Nový svet potrebuje syntézu spravodlivosti, rovnosti, mieru, lásky, cnosti, spoluzodpovednosti, ale aj duchovna, ktoré nasmeruje ľudí k túžbe po zmene. Aká to bude zmena? Zmena revolučná alebo transformačná? Alebo to bude definitívny koniec ľudstva, ktoré si už nezaslúži ďalšiu šancu?  Bude nás čakať progres alebo regres? Ukáže sa už čoskoro…

Priniesli sme vám časť blogu, ktorý napísal Bc. Lukáš Perný, pôvodne publikované na osobnom blogu a časopise Nové Slovo

Celý blog si môžete prečítať TU

Pozrite si klip piesne, ktorú k tejto téme zložil autor textu a hudby Bratislavská kaviareň je Mgr. Miloslav Kollár