Text deklarácie pred publikovaním pozmenil Milan Hodža, ktorý sa pritom osobne rokovania signatárov nezúčastnil. Hoci on sám neskôr priznal iba to, že z textu vypustil požiadavku na samostatné zastúpenie slovenskej reprezentácie na mierovej konferencii, podľa Hrnka mohlo byť modifikácií viac. „Podľa môjho názoru tam konfúzny text o vetve československého národa urobil Hodža,“ povedal Hrnko.

„Deklarácia bola pozmenená. Z Viedne prichádzali do Martina odkazy, aby sa nerobilo nič. Ale Slováci, ktorí politicky rozmýšľali, vedeli, že ak neurobia nič, tak s nimi budú podľa toho aj nakladať. Urobili teda túto deklaráciu, o ktorej obsahu môžeme usudzovať z dvoch vecí,“ konštatoval. „Z Jurigovho prejavu 19. októbra 1918 v uhorskom sneme, kde vyhlásil nekompetentnosť uhorského snemu a vlády vo vzťahu k Slovensku. Deklaroval neobmedzené samourčovacie právo slovenského národa a právo na samostatné zastúpenie slovenského národa na mierovej konferencii,“ uviedol Hrnko. Práve požiadavku na samostatné zastúpenie Slovákov neskôr z deklarácie odstránil Hodža.

Nehovorí sa nej ani v telegrame, ktorý do Prahy poslal Matúš Dula, predseda vtedajšej Slovenskej národnej rady aj Slovenskej národnej strany. „Tam vidíme, že Slováci trvajú na neobmedzenom samourčovacom práve slovenského národa a na tomto práve si vindikujú právo byť súčasťou spoločného štátu vytvoreného z Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska,“ povedal Hrnko.

Význam tejto deklarácie preto podľa neho prekračuje dobový rozmer. Aj preto je podľa Hrnka správne, že si storočnicu od vzniku Československa pripomíname práve 30. októbra. „Mali by sme si pripomínať, čo je aj dnes platné. Teda Deklarácia slovenského národa. Rozchod s Uhorskom po 900 rokoch, to nebola ľahká vec. Deklarovali neobmedzené samourčovacie právo slovenského národa. Aj keď v pozmenenom texte sa už hovorí o slovenskej vetve československého národa, stále sa hovorí o subjekte,“ povedal Hrnko.

Nový štátny útvar bol podľa neho do medzinárodných listín uvedený pod názvom Česko–Slovensko, čo bol stredný variant názvu, o ktorom uvažoval Tomáš Garrigue Masaryk. „Masaryk spojovník rozobral už v roku 1915 s tým, že v závislosti od toho, ako budú schopní pohltiť Slovensko, sa štát bude volať Česko a Slovensko, Česko-Slovensko so spojovníkom alebo Československo bez spojovníka,“ poznamenal Hrnko. Neskôr sa spojovník z názvu vytratil a ústava z roku 1920 už hovorí o Československej republike.

„Naplnil sa Masarykov maximalistický koncept. Ale v júni 1920, pol roka po prijatí ústavy, podpisujeme Trianonskú zmluvu, kde sa hovorí o Česko-Slovenskej republike,“ upozornil Hrnko. Problém z roku 1918 sa po roku 1989 podľa neho vrátil znovu na stôl. „Keď sa to v roku 1990 obnovilo a prijal sa zákon o novom názve štátu, hovorilo sa, že sa bude volať Česká a Slovenska federatívna republika. Žiaden národ si zo svojho mena nenechá urobiť gramatickú koncovku, čo Slováci bežne trpia,“ poznamenal historik.

Spolunažívanie oboch národov v spoločnom štáte podľa neho nebolo zďaleka bezproblémové. Ak sa napríklad hovorí o tom, že na Slovensku zo začiatku výrazne pomáhala česká inteligencia vo funkciách štátnych úradníkov či učiteľov, podľa Hrnka sa zabúda na to, že časom začala obmedzovať možnosti uplatnenia sa slovenskej inteligencie. „Až do 38. roku bola na Slovensku platba, ktorá sa volala „česká výhoda“. To je výrazný príplatok Čechom, ktorí pôsobili v štátnej službe na Slovensku. Podobný dostávali Briti, ktorí išli robiť do Indie. Lebo plat pre štátneho zamestnania bol tabuľkový, ale bol k nemu príplatok. Preto mal napríklad český profesor na gymnáziu v Žiline výrazne väčší plat ako slovenský. Hoci tu mohol bývať pokojne aj od roku 1919,“ povedal Hrnko.

„Slovenská inteligencia bola po 50 rokoch maďarizácie značne decimovaná, ale nie až natoľko, že by nebola aspoň čiastočne schopná prevziať zodpovednosť a mnohí tí, čo sa chceli vrátiť, nedostali možnosť. Za 20 rokov vznikla celá jedna generácia ľudí, ktorí sa nemohli uplatniť, lebo tu boli ľudia z Česka na „českú výhodu“,“ povedal.

Podobne, ak sa rozprávame o industrializácii Slovenska, v skutočnosti sa podľa neho rozbehla až počas vojnového Slovenského štátu a potom v 50. rokoch 20. storočia. „Viete, kedy Slovensko dosiahlo v priemyselnej výrobe úroveň roku 1913? Až v roku 1937. Keď sa spustili zbrojovky v Dubnici a Považskej Bystrici,“ tvrdí Hrnko. „Skutočná industrializácia Slovenska sa začala až v roku 1939. Bez ohľadu, aké mala vtedajšia slovenská vláda iné politické negatíva, začala prijímať industrializačné zákony,“ dodáva.

Industrializácia Slovenska, ktorá prebehla v 50. rokoch, mala podľa Hrnka viaceré špecifiká. „Napríklad v roku 1947 prebehla mena peňazí, keď sa bonitná slovenská koruna s kurzom 1:3, na čiernom trhu 1:5, vymenila za české koruny v kurze 1:1. Jedným podpisom pera sa dve tretiny slovenského finančného kapitálu presunuli do Česka. A tieto peniaze sa potom využili na industrializáciu Slovenska v 50. rokoch,“ povedal Hrnko.

„Napriek všetkým negatívam veľká väčšina Slovákov nazerala na česko-slovenský štát ako na výrazne lepšiu alternatívu, než akou bolo Rakúsko–Uhorsko. A videli v tom aj perspektívu,“ priznáva Hrnko. Myslí si však, že Československo malo vždy iný význam pre Slovákov ako pre Čechov. „Česi a Slováci chápali svoju republiku inak.

Česi ju chápali ako obnovenie historickej českej štátnosti, Slováci ako realizáciu svojho samourčovacieho práva v rámci spoločného štátu. My nemôžeme Čechov nútiť do toho, aby sa k svojej histórii stavali inak, než ako to oni cítia. Je úplne evidentné, že hľadiska posledných 100 rokov bol vrcholom českého národného pohybu bol vznik Československej republiky 28. októbra 1918,“ povedal Hrnko.

Pre Slovákov nastal podľa neho ekvivalentný moment až o desiatky rokov neskôr, pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Tohoročné oslavy výročia tejto udalosti podľa neho poznačilo aj rozhodnutie prezidenta SR Andreja Kisku vynechať z vyznamenávania pri príležitosti 25. výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky všetky politické osobnosti, ktoré sa v tom čase za jej vznik postavili.

„Oslavy 25. výročia vzniku Slovenskej republiky dali svedectvo o morálnych postojoch nášho prezidenta Andreja Kisku, ktorý si pri tomto výročí pokladal za česť vyznamenať tých, ktorí aktívne vystúpili proti vzniku SR a tento postoj nezmenili. Nenamietal by som nič, keby polovica ocenených boli takíto ľudia a druhá polovica tých, ktorí boli za samostatnosť. Lebo by to bolo gesto, že čo sme si, to sme si, ale poďme spolu dopredu. Bol to konfliktný a absolútne neseriózny postoj prezidentskej kancelárie,“ spomína Hrnko.

Rozdelenie federácie tak, ako prebehlo, teda federálnym ústavným zákonom, bolo podľa neho dobrým riešením nahromadených problémov. „Ja nie som optimista v tom zmysle, že by sa v roku 1992 na Slovensku obrovská väčšina ľudí hrnula do rozdelenia Česko-Slovenska. Rovnako, ako v roku 1918 by sa väčšina ľudí nehrnula do Česko-Slovenska, keby sem neprišla československá vojenská moc. Ľudia sú konzervatívni,“ povedal. „Ale predstavy o spoločnom štáte neboli kompatibilné. Predstavte si situáciu, že by česká strana presadila svoju predstavu brachiálnou silou. Kam by to viedlo? Viedlo by to k niečomu podobnému, ako sa stalo na Balkáne. Boli by také dobré vzťahy s Českou republikou, keby sme sa do seba pustili ako Srbi a Chorváti?,“ pýta sa Hrnko.

Skutočnosť, že sa vlády Slovenska a Česka vlani na spoločnom zasadnutí v Ledniciach dohodli, že si budú spoločné okrúhle výročia v tomto roku oba národy pripomínať spolu, vníma podpredseda SNS pozitívne. V tejto súvislosti spomína na oslavy 50. výročia Pražskej jari. „Keď prišli v roku 1968 do Československa Sovieti, bol to ťažký úder na našu psychiku, ťažký úder našej hrdosti. Za celý svoj život som nikdy nezažil niečo také, ako nadšenie v jarných mesiacoch roku 1968. Keď ľudia uverili svojej vláde, že robí pre nich,“ spomína Hrnko. „Všetko sa skončilo 21. augusta 1968. Mnohí ľudia boli postihnutí a ten postih sa netýkal len ľudí, ktorí boli bezprostredne aktívni, ale celých rodín,“ dodáva.

Jeden z dôsledkov okupácie bol podľa neho mimoriadne negatívny. „Potrestaní boli ľudia, ktorí uverili vláde a realizovali vládnu politiku. Takže sa ukázalo, že pre národ a verejné blaho sa neoplatí robiť. Potom sme s tým mali problém v roku 1989, ukázalo sa, že dostať charakterných ľudí do verejnej politiky je veľmi ťažké. Také niečo ako altruizmus roku 1968, sme po roku 1989 možno u niektorých ľudí videli, ale väčšina sa správala ako dravci, ktorí zacítili korisť,“ povedal Hrnko.

„Ak sa chceme pohnúť ďalej v akejkoľvek sfére, počnúc politickou kultúrou, elimináciou korupcie, potrebujeme vybudovať pozitívny vzťah k štátu. Ak nepresvedčíme našich ľudí, že je hodnotou mať štát, vážiť si ho a nie je hodnotou podrývať ho, napríklad tým, že sa budeme správať korupčne, nedosiahneme nič,“ dodal.

Budúcnosť spolupráce Slovákov a Čechov vníma podpredseda SNS pozitívne. „Je mnoho vecí, ktoré nás nielen v roku 1918, ale aj v roku 1848, v trinástom roku spájali, Slováci vždy s Čechmi nejakým spôsobom spolupracovali, myslím si, že dôvody spolupráce, ktoré boli vtedy významné, stále zostali,“ povedal.

„Stále sme tu, v geopolitickom priestore, kde sú Slováci najmenší, Česi a Maďari sú strední a Poliaci sú takí veľkí ako celá ostatná stredná Európa,“ pripomenul Hrnko vplyv Nemecka a snahu Slovákov a Čechov presadzovať sa v priestore bývalého rakúsko–uhorského impéria. „Som veľmi rád, že sa Československo rozdelilo tak, ako sa rozdelilo a nevytvorili sa prekážky ďalšej dobrej spolupráce v jednotlivých sférach, kde máme spoločný záujem,“ uzavrel Hrnko.