Bratislava 9. novembra 2017 (HSP/Foto:PrintScreen)
Štefan Harabin podal na Generálnej prokuratúre dňa 8.11.2017 trestné oznámenie za pomoc na hromadnom vraždení civilistov – bombardovanie v Juhoslávii – povolenie preletov tzv. tankovacích lietadiel cez územie SR.
Z Trestného činu sú podozriví: Vláda SR v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády, okrem Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša ktorí za povolenie preletov nehlasovali.
V trestnom oznámení Harabin píše:
Z pohnútky svedomia a opierajúc sa aj o zmysel ustanovenia Článku 32 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v (tejto) Ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“, podávam toto trestné oznámenie, lebo zrejme bola a je zneužívaná činnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní, keď v rozpore s ustanovením § 2 ods. 3 Trestného poriadku v znení v čase činu, ktoré zakladá povinnosť prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, do dnešného dňa z vlastnej iniciatívy nezačal vo veci konať,
hoci sa o relevantných skutočnostiach prokurátor dozvedel z tlače a vysielania televízií, resp. hoci generálny prokurátor sa o obsahu rokovania Národnej rady Slovenskej republiky na jej 11. schôdzi v období od 31. marca do 14. apríla 1999 dozvedel priamo alebo zo zápisnice o tejto schôdzi.
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky 22. marca 1999 dostalo nótu Spojených štátov amerických , ktorou sa žiadal súhlas alebo povolenie preletov tzv. tankovacích lietadiel nad územím Slovenskej republiky. Severoatlantická aliancia sa 23. marca 1999 oficiálne obrátila listom (nótou) na vládu SR so žiadosťou o poskytnutie vzdušného priestoru na výkon vzdušnej operácie nad teritóriom Juhoslovanskej zväzovej republiky.
Vláda SR v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády (t. j. bez súhlasu Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša – ďalších ministrov, členov vlády), na svojom zasadnutí 24. marca 1999 toto povolenie udelila.
Podnetom na túto diskusiu boli uvedené dve nóty, ktorých konkrétne vymedzenie o aké lietadlá by malo ísť, teda či o tankovacie lietadlá, obsahovala iba jedna nóta, v dôsledku čoho vzniklo určité nedorozumenie aj medzi samotnými členmi vlády o konkrétnom obsahu súhlasu vlády. Problémom sa preto vláda zaoberala ihneď po Veľkej noci v utorok 6. apríla 1999, kde okrem odstránenia nedorozumenia vláda rozhodla o zjednodušení povoľovacieho systému na individuálne lety a prelety (ako aj o humanitárnej pomoci 80 mil. Sk).
Podľa vyjadrení najmä predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana (ministra MZV SR) vychádzala vláda z integračných ambícií SR o členstvo v NATO a z jednoznačnej politickej orientácie na NATO, ako aj zo snahy prispieť k zabráneniu humanitárnej katastrofe v juhoslovanskej oblasti Kosovo. Dôležitosť a citlivosť danej problematiky bola dôvodom toho, že o udelení súhlasu rokovala vláda a udelila súhlas operatívne na svojom zasadnutí 24. marca 1999 bez toho, aby predtým informovala Národnú radu SR a mala k dispozícii jej stanovisko (uznesenie).
Predmetné rozhodnutie vlády pritom nevytvorilo precedens, nakoľko obdobný súhlas bol udelený už v rokoch 1996 a 1997 v súvislosti s preletmi lietadiel členských štátov NATO na zabezpečenie úspešného priebehu operácie IFOR a SFOR v Bosne a Hercegovine.
Plne do kompetencie Generálneho štábu Armády SR na základe politického vyjadrenia MZV SR patrí rozhodnutie o udelení stáleho diplomatického povolenia pre prelety civilných a vojenských lietadiel nad územím SR.
Rozhodnutie o útokoch v r. 1999 bolo prijaté po konzultáciách s (niektorými) členskými štátmi OSN, OBSE a ostatnými medzinárodnými organizáciami, ktoré vtedy pôsobili v Kosove. Vláda považuje raketovo-leteckú operáciu NATO voči vybraným vojenským cieľom v Juhoslávii po vyčerpaní politických možností, za krajnú alternatívu, pričom vláda SR postupovala v zmysle svojich kompetencií. Neporušila Ústavu SR ani iný zákon a opierajúc sa o široký mandát voličov z parlamentných volieb uplatnila svoje právo a svoju povinnosť v takýchto situáciách konať.
Na rokovaní parlamentu v tejto súvislosti bolo proklamované, že SR nemá záujem, aby vznikol precedens, že kdesi bude založený etnický miništát a zmenia sa hranice. Riešenie kosovskej krízy malo zabezpečiť aj nezmeniteľnosť súčasných medzinárodne uznaných hraníc európskych štátov a vytvoriť zmysluplný autonómny región Kosovo.
Prezident Spojených štátov amerických Bill Clinton v masovokomunikačných prostriedkoch, vrátane televízie, povedal v tejto spojitosti, že na základe strategického scenára Pentagonu ide o rozmiestnenie vojenských jednotiek USA a jeho spojencov na území Kosova.
A stalo sa, že Kosovo je ako samostatný štát vytvorený a uznaný predovšetkým USA aj štátmi NATO, ktoré sa útoku na Juhosláviu aktívne zúčastnili a na území Kosova je vybudovaná jedna z najväčších vojenských základní mimo územia USA s 8 až 10 tisíc vojakmi a príslušnou vojenskou technikou (Camp Bondsteel).
Podľa vyjadrení generálneho tajomníka OSN Kofi Annana „že podľa Charty OSN za dodržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti vo svete zodpovedá predovšetkým Bezpečnostná rada OSN. NATO nedostalo súhlas BR OSN na vojenskú akciu proti Juhoslávii. V rámci princípov Charty OSN pomoc agresorovi v akomkoľvek rozsahu sa tiež považuje za agresiu“.
Slovenská republika v inkriminovanom čase nebola členom NATO a predmetné nóty USA a NATO sa netýkali udelenia stáleho diplomatického povolenia na prelety a pristávanie lietadiel na území SR.
Požiadavku USA a NATO o povolenie preletu tankovacích a vojenských bombardovacích lietadiel nad vzdušným priestorom Švajčiarska, Rakúska a Grécka tieto štáty odmietli s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod. Grécko pritom už v tom čase bolo plnohodnotným členom NATO.
S prihliadnutím na túto skutočnosť bol postoj Slovenska kľúčový z hľadiska strategického významu jeho súhlasu, lebo bez neho by sa tankovacie a bombardovacie lietadlá dostali na územie Juhoslávie zo severnej časti Európy iba cez Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Súhlas slovenskej vlády teda výrazne skrátil letovú trasu a umožnil priame a intenzívne bombardovanie Juhoslávie.
Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá zvýrazňuje strategickú polohu SR, neobstojí argument, že súhlas vlády SR s preletmi nad územím SR nás výrazne priblížil k vstupu do NATO. Práve neudelenie súhlasu by zvýraznilo strategickú polohu SR a potrebu jeho začlenenia do NATO.
Treba v tejto spojitosti zdôrazniť, že účel nesvätí prostriedky. A už vôbec nie vtedy, ak v čase mieru sú argumentom a prostriedkom bomby. Akceptovanie argumentov vlády SR by znamenalo legalizovanie nadradenosti dosiahnutia cieľa páchateľom bez dodržania zákonných podmienok. Napr. v prípade cieleného a účelového úmyselného usmrtenia páchateľa bez splnenia kritérií nutnej obrany, ev. krajnej núdze, by páchateľ nebol trestne zodpovedný, lebo konal v záujme dosiahnutia cieľa.
V demokratickom a právnom štáte musí platiť, že dodržiavanie ľudských práv, vrátane práva na život, nemožno vynucovať porušovaním ľudských práv, najmä práva na život, bombardovaním nevinného civilného obyvateľstva, detí, žien a prestárlych osôb, nemocníc a škôl. Naopak. Takýto počin možno označiť za zločin proti ľudskosti.
Pre úplnosť uvádzam, že inkriminovaná aktivita vlády SR 24. marca a 6. apríla 1999 nenapĺňa ani podmienky krajnej núdze pre závažnejší následok (§ 24 ods. 1 Trestného zákona, ďalej len „Tr. zák.“), pretože konanie bolo individuálne neadresné a zasiahlo nevinných ľudí, zo strany ktorých žiadne nebezpečenstvo nehrozilo ani USA a NATO, ani členom vlády SR, vrátane predsedu vlády, ani Slovenskej republike. V bombardovanej oblasti Juhoslávie žilo v tom čase niekoľko desaťtisíc Slovákov. Jednou z prvých obetí bombardovania bol Slovák, 19 ročný vojak Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi 10 km od Kovačice. Jeho mŕtvolu odovzdali rodičom ráno 31. marca 1999.
Bombardovanie Juhoslávie trvalo 3 mesiace a zahynulo počas neho cez 2000 civilistov, spôsobilo na niektorých miestach zvýšenú rádioaktivitu a obrovské materiálne škody. Do 13. apríla 1999 padlo v prepočte na jedného obyvateľa 9 kg trhavín trinitrotoluénu, čo malo za následok do uvedeného dňa aj 81 zničených základných škôl, 42 stredných škôl, 6 vyšších škôl, 21 fakúlt univerzít, 6 študentských domovov (internátov) a 6 učňovských škôl. Už v uvedenom čase teda na územie Juhoslávie padol dvojnásobok bômb v porovnaní s atómovou bombou zhodenou na Hirošimu. Argument vlády SR o snahe zabrániť humanitárnej katastrofe v Juhoslovanskej oblasti Kosovo bombardovaním aj nevojenských cieľov a civilistov (detí, žien, starcov) je prinajmenšom cynické.
Pokiaľ sa týka súhlasu vlády SR v rokoch 1996 – 1997 s preletmi lietadiel (vojenských) nad územím SR a účasťou a pomocou jednotkám IFOR a SFOR tento súhlas – na rozdiel od súhlasu vlády 24. marca a 6. apríla 1999 bol udelený na základe pravidiel medzinárodného práva, pretože o všetkých príslušných otázkach bolo rokované a o aktivite SR bolo rozhodnuté na základe mandátu BR OSN a OSN. Išlo o mierovú akciu (operáciu) a nie o vojenskú agresiu (útok) NATO.
Prípadné súkromné rokovania predsedu vlády SR alebo ministra zahraničných vecí s inými predstaviteľmi štátu alebo medzinárodnej organizácie z hľadiska rozhodovania vlády 24. marca a 6. apríla 1999 je irelevantné a nemôže slúžiť ako argument pre dôvodnosť a procesnú oprávnenosť príslušného vládneho rozhodovania a rozhodnutia.
Treba ešte poznamenať, že mandát od voličov majú len priamo volený prezident SR a poslanci Národnej rady SR. Nie členovia vlády SR. Tí majú mandát od poslancov Národnej rady SR, aj to – spravidla – iba od poslancov vládnucich strán. Odvolávať sa preto na „široký mandát od voličov“ je scestné a účelové, najmä v situácii, keď občania dali najavo svoj nesúhlas s bombardovaním Juhoslávie – napr. demonštráciou pred budovou amerického veľvyslanectva. A žiadna manifestácia na podporu bombardovania Juhoslávie nebola. Nebola ani manifestácia na rozhodnutie vlády o umožnení preletov bombardovacích lietadiel NATO za účelom výkonu vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie.
Celé podanie si môžete pozrieť tu.
Mnohým kruhom nevyhovuje existencia Hlavných správ
Podporte jediné väčšie nezávislé médium na Slovensku
č. účtu: SK15 0900 0000 0005 7106 3662
